znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 23/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. januára 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   A.,   spol.   s   r.   o.,   B.,   právne   zastúpenej advokátom   JUDr.   M.   B.,   S.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 333/03, postupom Krajského súdu v Prešove v konaniach vedených pod sp. zn. 1 CoE 24/06, sp. zn. 6 CoE 2/07 a sp. zn. 8 CoE 33/07, postupom Okresného súdu Svidník v konaní vedenom pod   sp. zn.   7   Er   146/09   a   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky v konaniach vedených pod sp. zn. VI/2 Pz 656/08 a sp. zn. XV/3 Spr 114/09 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti A., spol. s r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra 2009 doručená sťažnosť spoločnosti A., spol. s r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   ako   aj základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy postupom Okresného súdu   Humenné (ďalej len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   6 Er   333/03, postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 1 CoE 24/06, sp. zn. 6 CoE 2/07 a sp. zn. 8 CoE 33/07, postupom Okresného súdu Svidník v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 146/09 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaniach vedených pod sp. zn. VI/2 Pz 656/08 a sp. zn. XV/3 Spr 114/09.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozhodnutím sp. zn. 72/2002 z 22. apríla 2002 Obec K. (ďalej len „obec“) vyrubila sťažovateľke daň z nehnuteľnosti za obdobie rokov 2000 a 2001. Podľa sťažovateľky je toto rozhodnutie obce nezákonné jednak preto, že daň z nehnuteľnosti jej bola vyrubená aj za pozemky, na ktorých sú nehnuteľnosti (stavby) jej patriace iba postavené, avšak tieto pozemky boli v tom čase vo vlastníctve iného vlastníka, a jednak preto, že daň z hospodárskych budov patriacich sťažovateľke bola podľa nej určená v   nesprávnej   výške,   pretože obec podľa   jej tvrdenia „nesprávne začlenila hospodárske stavby podľa ich účelu v rozpore“ s v tom čase platným všeobecne záväzným nariadením obce.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   sťažovateľka   v   zmysle   poučenia   obsiahnutého v   rozhodnutí   obce   sp.   zn.   72/2002   z   22.   apríla   2002,   podľa   ktorého   bolo   možné   toto rozhodnutie   napadnúť   odvolaním „do   30   dní   odo   dňa   doručenia   jeho   písomného vyhotovenie   na   OÚ   v S.   cestou   obce   K.“,   podala   v   tejto   lehote   odvolanie,   avšak   obec rozhodnutím   sp.   zn.   118/2002   zo 4.   júla 2002   toto   odvolanie zamietla ako oneskorene podané,   pretože   podľa   nej   nebolo   podané   v   lehote   15   dní   od   doručenia   napádaného rozhodnutia.

Podľa   sťažovateľky   obec   týmto   rozhodnutím   o   jej   odvolaní   porušila   viaceré ustanovenia zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej   len   „zákon   o   správe   daní“).   Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   odvolanie   proti rozhodnutiu obce sp. zn. 72/2002 z 22. apríla 2002 podala včas v zmysle poučenia v ňom uvedeného, a tiež je tohto názoru, že ak obec nemienila jej odvolaniu vyhovieť, a to ani len čiastočne, bola povinná postúpiť ho na vybavenie nadriadenému daňovému orgánu.

Uvedené stanovisko sťažovateľky potvrdila podľa nej následne aj samotná obec, keď ju listom z 20. februára 2003 vyzvala, aby doplnila svoje podanie z 24. mája 2002 označené ako „odvolanie“ proti rozhodnutiu obce sp. zn. 72/2002 z 22. apríla 2002 s tým, že ak vytýkané nedostatky neodstráni, resp. nedoplní, bude odvolacie konanie zastavené. Obec súčasne konštatovala, aby sťažovateľka považovala jej rozhodnutie sp. zn. 118/2002 zo 4. júla 2002 za bezpredmetné, pretože pri jeho vydávaní došlo z jej strany k omylu, keď nezohľadnila správnu lehotu na odvolanie, a to 30 dní tak, ako to bolo uvedené v poučení odvolaním napádaného rozhodnutia. Následne obec vyznačila na rozhodnutí sp. zn. 72/2002 z 22. apríla 2002 jeho právoplatnosť a vykonateľnosť dňom 30. marec 2003.

Následne,   z   dôvodu,   že   sťažovateľka   dobrovoľne   neplnila   povinnosť   uloženú   jej právoplatným a vykonateľným rozhodnutím sp. zn. 72/2002 z 22. apríla 2002 (ďalej len „exekučný titul“), obec ako oprávnená z tohto rozhodnutia podala 5. decembra 2003 návrh na začatie exekučného konania. Na základe toho súdny exekútor JUDr. J. F. (ďalej len „súdny   exekútor“)   požiadal   okresný   súd   o   vydanie   poverenia   na   začatie   exekučného konania   na   základe   exekučného   titulu.   Poverenie   bolo   súdnemu   exekútorovi   okresným súdom vydané v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 333/03 17. mája 2004. Proti upovedomeniu o začatí exekúcie zo 7. júna 2004, ktoré bolo sťažovateľke doručené 16. júla 2004,   podala   sťažovateľka   námietky   proti   exekúcii,   ktoré   odôvodnila   nezákonnosťou exekučného titulu, ktorý podľa nej kvôli tejto nezákonnosti nemohol ešte ani nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť. Okresný súd uznesením č. k. 6 Er 333/03-20 z 5. novembra 2004 námietky sťažovateľky proti exekúcii zamietol s odôvodnením, že okresný súd ako súd   exekučný   nemôže   v   rámci   už   prebiehajúceho   exekučného   konania   preskúmavať zákonnosť, resp. správnosť exekučného titulu (proti uvedenému uzneseniu okresného súdu odvolanie nebolo prípustné).

Podaním z 13. mája 2005 sa sťažovateľka domáhala na okresnom súde zastavenia exekučného konania z dôvodu, že podľa jej názoru exekučný titul ešte nie je právoplatný ani vykonateľný,   pretože   obec   stále   nerozhodla   o   jej   odvolaní   proti   tomuto   rozhodnutiu. Okresný   súd   uznesením   č.   k.   6   Er   333/03-57   z   24.   júna   2005   návrh   sťažovateľky   na zastavenie   exekučného   konania zamietol,   pretože   okresný   súd „nemá   možnosť   v rámci exekučného konania preskúmavať správnosť a zákonnosť exekučného titulu“ a „v rámci právnej istoty nie je možné kedykoľvek v akomkoľvek štádiu a bez uplatnenia zákonných lehôt   preskúmavať   rozhodnutia,   ktoré   sú   exekučnými   titulmi“.   Na   základe   odvolania sťažovateľky   bolo   predmetné   rozhodnutie   okresného   súdu   potvrdené   aj   rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 1 CoE 24/06 z 29. septembra 2006.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že „v ďalšom priebehu exekučného konania“ okresný súd   uznesením   č.   k.   6   Er   333/03-184   zo   14.   decembra   2006   vyhovel   námietkam sťažovateľky proti udeleniu príklepu súdnym exekútorom na dražbe nehnuteľností konanej 11.   júla   2005   a   udelenie   tohto   príklepu   okresný   súd   neschválil.   V   dôsledku   odvolania sťažovateľky ako povinnej z exekúcie, obce ako oprávnenej z exekúcie, ako aj v dôsledku odvolania súdneho exekútora krajský súd uznesením sp. zn. 6 CoE 2/07 z 12. apríla 2007 zrušil uznesenie okresného súdu č. k. 6 Er 333/03-184 zo 14. decembra 2006 a vrátil mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 151/07 z 25. júla 2007 odmietnuté ako neprípustné.

Následne okresný súd uznesením č. k. 6 Er 333/03-222 zo 6. júna 2007 námietky sťažovateľky proti udeleniu príklepu súdnym exekútorom na dražbe nehnuteľností zamietol a   príklep   udelený   súdnym   exekútorom   schválil   (uznesenie   okresného   súdu   nadobudlo právoplatnosť 28. júna 2007).

Okresnému   súdu   bolo   následne   doručené   podanie   sťažovateľky   z   25.   júna   2007 označené ako „odvolanie“ proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   č.   k.   6 Er   333/03-222 zo 6. júna 2007. Okresný súd postúpil toto podanie krajskému súdu, ktorý vo veci konal pod sp.   zn.   8   CoE   33/07,   pričom   uznesením   z   30.   apríla   2008   krajský   súd   vrátil   vec   bez vybavenia okresnému súdu z dôvodu, že na jeho dopyt adresovaný právnemu zástupcovi sťažovateľky, či jej podanie z 25. júna 2007 treba považovať za odvolanie alebo za návrh na zastavenie exekučného konania, právny zástupca sťažovateľky 18. apríla 2008 oznámil, že toto podanie je potrebné považovať za návrh na zastavenie exekučného konania. Keďže krajský   súd   na   základe   tohto   oznámenia   nemal   o   čom   konať,   vec   bez   ďalšieho   vrátil okresnému   súdu,   aby   ten   rozhodol   o   návrhu   sťažovateľky   na   zastavenie   exekučného konania.   Súčasne   krajský   súd   upozornil   okresný   súd,   aby   preskúmal,   či   dôvody,   kvôli ktorým   sa   sťažovateľka   domáha   zastavenia   exekučného   konania   nie   sú   totožné   s tými, o ktorých už raz okresný súd rozhodol uznesením č. k. 6 Er 333/03-57 z 24. júna 2005.

Sťažovateľka namieta, že aj napriek záväznému právnemu názoru krajského súdu, okresný súd po vrátení veci vyznačil právoplatnosť uznesenia č. k. 6 Er 333/03-222 zo 6. júna 2007,   čo   podľa   nej   nie   je možné,   pretože   proti   nemu   riadne   podala   odvolanie, o ktorom krajský súd nerozhodol. Podľa sťažovateľky tak nezákonným spôsobom došlo k zmene   vlastníka   vydražených   nehnuteľností   na   základe   právoplatného   uznesenia okresného súdu o schválení udeleného príklepu č. k. 6 Er 333/03-222 zo 6. júna 2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť 28. júna 2007. Okrem toho sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že vlastnícke právo k vydraženým nehnuteľnostiam nadobudol v zmysle uvedeného uznesenia okresného súdu vydražiteľ – A. F., avšak zo zápisnice z verejnej dražby konanej 11. júla 2005   vyplýva,   že   predmetné   nehnuteľnosti   vydražil   M.   –   A.   F.,   takže   okresný   súd   v uznesení č. k. 6 Er 333/03-222 zo 6. júna 2007 pochybil aj v tomto smere.

Okresný súd po vrátení veci z krajského súdu v intenciách jeho pokynov preskúmal dôvody,   pre   ktoré   sa   sťažovateľka   podaním   z   25.   júna   2007   domáhala   zastavenia exekučného konania, pričom zistil, že tieto dôvody sú totožné s dôvodmi, o ktorých okresný súd už raz právoplatne rozhodol, a to uznesením č. k. 6 Er 333/03-57 z 24. júna 2005, ktoré bolo potvrdené aj uznesením krajského súdu sp. zn. 1 CoE 24/06 z 29. septembra 2006. Preto okresný súd uznesením č. k. 6 Er 333/03-317 z 10. júla 2008 konanie o opätovnom návrhu sťažovateľky na zastavenie exekučného konania zastavil (res iudicata).

Sťažovateľka   uviedla,   že   aj   napriek   tomu,   že   jej   podanie   bolo   označené   ako „odvolanie“,   všeobecné   súdy   ho   chybne   posúdili   ako   návrh   na   zastavenie   exekučného konania, pričom podľa nej, aj keby jej podanie bolo návrhom na zastavenie exekučného konania,   bolo   toto   zastavenie   prípustné,   pretože   exekučný   titul   sa   nestal   právoplatným a vykonateľným, a preto mal okresný súd zákonnú povinnosť exekučné konanie zastaviť.

Sťažovateľka podaním zo 14. júla 2008 podala generálnej prokuratúre podnet na podanie   mimoriadneho   dovolania   proti „právoplatným   rozhodnutiam   súdov“,   ktoré vybavovala   Krajská   prokuratúra   v   Prešove   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. Kc 161/08, pričom listom z 25. septembra 2008 prokurátorka krajskej prokuratúry   sťažovateľke   oznámila,   že   nebol   zistený   zákonný   dôvod   na   podanie mimoriadneho   dovolania,   pretože   podľa   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku nie je možné podať mimoriadne dovolanie proti uzneseniu o zastavení konania (uznesenie č. k. 6 Er 333/03-317 z 10. júla 2008) a súčasne mimoriadne dovolanie možno podať iba do jedného roka od nadobudnutia právoplatnosti súdneho rozhodnutia, pričom uznesenie okresného súdu č. k. 6 Er 333/03-222 zo 6. júna 2007 nadobudlo právoplatnosť 28. júna 2007 a sťažovateľka podala podnet na mimoriadne dovolanie až 28. júla 2008, t. j. po uplynutí zákonnej jednoročnej lehoty na jeho podanie (list krajskej prokuratúry bol sťažovateľke doručený 2. októbra 2008).

Následne sťažovateľka podaním z 31. októbra 2008 podala v tej istej veci opakovaný podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   a   súčasne   sa   domáhala,   aby   generálna prokuratúra   preskúmala spôsob   vybavenia   jej   skoršieho   podnetu   krajskou   prokuratúrou. Generálna prokuratúra listom č. k. VI/2 Pz 656/08-11 z 10. februára 2009 sťažovateľke oznámila, že sa stotožňuje s dôvodmi odloženia jej podnetu krajskou prokuratúrou a súčasne ju   upozornila,   že   každý   ďalší   opakovaný   podnet   v   tej   istej   veci   vybaví   nadriadený prokurátor iba vtedy, ak bude obsahovať nové skutočnosti (list generálnej prokuratúry bol sťažovateľke doručený 20. februára 2009).

Podaním   z   18.   marca   2009   podala   sťažovateľka   ďalší   podnet   na   podanie mimoriadneho dovolania vo veci exekučného konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 6 Er 333/03 s tým, že v tomto podaní uviedla, že uvádza nové skutočnosti a súčasne sa   domáha   prešetrenia   vybavenia   skorších   podaní   v   tejto   veci.   Vzhľadom   na   to,   že v súvislosti   s   vybavením   tohto   podania   jej   nebolo   doručené   žiadne   vyrozumenie   od generálnej   prokuratúry,   sťažovateľka   listom   z   30.   júna   2009   adresovaným   prezidentovi Slovenskej republiky poukazovala na nečinnosť generálnej prokuratúry pri vybavovaní jej podania z 18. marca 2009. Následne generálna prokuratúra listom č. XV/3 Spr 114/09-5 z 26. augusta 2009 sťažovateľke oznámila, že vyhodnotením obsahu jej podania z 18. marca 2009 bolo zistené, že ide o opakované dôvody na podanie mimoriadneho dovolania, aké uvádzala aj v skorších svojich podaniach, preto generálna prokuratúra v zmysle skoršieho poučenia jej podanie nevybavovala, a tým považuje vec za ukončenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa spoločnosti A., spol. s r. o., B.(...) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky,   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd a podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom generálneho prokurátora SR, Krajského súdu v Prešove, Okresného súdu Humenné a Okresného súdu Svidník ako prikázanému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 146/2009 porušené boli.

2. Zrušujú sa

- Poverenie OS Humenné č. 5702 001477 zo dňa 17. 05. 2004,

- Uznesenie OS Humenné sp. zn.: 6 Er 333/03-20 zo dňa 05. 11. 2004,

- Uznesenie KS v Prešove č. k.: 1 CoE 24/06-163 zo dňa 29. 09. 2006,

- Uznesenie KS v Prešove č. k.: 6 CoE 2/07-215 zo dňa 12. 04. 2007,

- Uznesenie OS Humenné č. k.: 6 Er 333/03-222 zo dňa 06. 06. 2007,

- Uznesenie KS v Prešove č. k.: 8 CoE 33/2007 zo dňa 30. 04. 2008,

- Uznesenie OS Humenné č. k.: 6 Er 333/03-317 zo dňa 10. 07. 2008

a vec sa vracia OS Svidník k sp. zn.: 7 Er 146/2009 ako prikázanému súdu na nové konanie a rozhodnutie.

3.   A.,   spol.   s   r.   o.,   B.(...)   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 33.000,-€ (slovom   tridsaťtritisíceur),   ktoré   jej Okresný   súd Svidník   povinný vyplatiť   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi právo na náhradu jeho trov jeho právneho zastúpenia, ktoré je Okresný súd Svidník povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. M. B. v rozsahu určenom pri skončení veci do 15 dní od doručenia ústavného nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstata námietok sťažovateľky proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 333/03 spočíva v jej tvrdení, že toto exekučné konanie sa ani nemalo konať, pretože exekučný titul, ktorým bolo rozhodnutie obce sp. zn. 72/2002 z 22. apríla 2002, nemohol nadobudnúť právoplatnosť, pretože sťažovateľka mala proti nemu podať účinné odvolanie. Z týchto námietok pramení nespokojnosť sťažovateľky aj proti rozhodnutiam krajského súdu v odvolacích konaniach (sp. zn. 1 CoE 24/06, sp. zn. 6 CoE 2/07 a sp. zn. 8 CoE 33/07) viažucich sa na exekučné konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 6 Er 333/03 a napokon aj proti spôsobu vybavenia jej podnetov na podanie mimoriadneho dovolania proti týmto rozhodnutiam, ktoré vybavovala generálna prokuratúra.

1.   K   namietanému   postupu   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 Er 333/03 a postupu krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 1 CoE 24/06, sp. zn. 6 CoE 2/07 a sp. zn. 8 CoE 33/07

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym   zástupcom,   v   prvom   bode   sťažnostného   petitu   uvedením   spisovej   značky nekonkretizovala,   v   ktorom   konkrétnom   konaní   mal   okresný   súd   a   krajský   súd   svojím postupom porušiť ňou označené práva zaručené v ústave a dohovore, avšak vzhľadom na to, že v druhom bode petitu sťažnosti sa sťažovateľka domáhala zrušenia presne označených rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu, ako aj z popisu skutkového stavu v obsahu sťažnosti je možné vyvodiť sťažovateľkinu nespokojnosť práve s týmito rozhodnutiami, v ktorých sa v podstate tak okresný súd, ako aj krajský súd nestotožnili s jej názorom o nutnosti   zastaviť   exekučné   konanie,   pretože   exekučný   titul   bol   podľa   sťažovateľky nezákonný a nemohol ani nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom sťažovateľky,   ktorá   je   navyše   v   danom   prípade   zastúpená   kvalifikovaným   právnym zástupcom.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení sťažovateľkou označených práv iba v súvislosti s tými rozhodnutiami orgánov verejnej moci, ktoré sťažovateľka označila v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti.

Sťažovateľka v sťažnosti vyjadruje svoju nespokojnosť s poverením, ktorým okresný súd 17. mája 2004 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 333/03, a s uznesením č. k. 6 Er 333/03-20 z 5. novembra 2004, ktorým okresný súd zamietol jej námietky proti exekúcii.

Sťažovateľka ďalej napáda uznesenie č. k. 6 Er 333/03-57 z 24. júna 2005, ktorým okresný   súd   zamietol   jej   návrh   na   zastavenie   exekučného   konania, ako   aj   nadväzujúce uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 CoE 24/06 z 29. septembra 2006, ktorým krajský súd na základe jej odvolania potvrdil uvedené uznesenie okresného súdu o zamietnutí návrhu na zastavenie exekučného konania.

Sťažnosťou sťažovateľky napádaným rozhodnutím je aj uznesenie sp. zn. 6 CoE 2/07 z 12. apríla 2007, ktorým krajský súd zrušil dovtedy pre sťažovateľku priaznivé rozhodnutie okresného súdu č. k. 6 Er 333/03-184 zo 14. decembra 2006, ktorý vyhovel námietkam sťažovateľky proti udeleniu príklepu súdnym exekútorom na dražbe nehnuteľností. Krajský súd po zrušení tohto rozhodnutia vrátil vec späť okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Dovolanie sťažovateľky proti tomuto rozhodnutiu krajského súdi bolo pre jeho neprípustnosť odmietnuté.

Sťažovateľka napáda aj uznesenie krajského súdu sp. zn. 8 CoE 33/07 z 30. apríla 2008, ktorým vrátil bez vybavenia jej podania z 25. júna 2007 vec späť okresnému súdu s odôvodnením, že aj keď toto podanie bolo označené ako „odvolanie“ proti uzneseniu okresného súdu č. k. 6 Er 333/03-222 zo 6. júna 2007, je v skutočnosti, a to aj podľa vyjadrenia právneho zástupcu sťažovateľky, návrhom na zastavenie exekučného konania. Napokon sťažovateľka v petite sťažnosti napáda aj uznesenie okresného súdu č. k. 6 Er 333/03-317 z 10. júla 2008, ktorým okresný súd po vrátení veci z krajského súdu rozhodol o návrhu sťažovateľky z 25. júna 2007 na zastavenie exekučného konania, a to tak, že konanie o tomto návrhu zastavil z dôvodu, že o takom istom návrhu odôvodnenom tými istými dôvodmi už okresný súd v minulosti raz rozhodol (res iudicata) uznesením č. k. 6 Er 333/03-57 z 24. júna 2005, ktoré bolo potvrdené aj uznesením krajského súdu sp. zn. 1 CoE 24/06 z 29. septembra 2006.

Po nadobudnutí právoplatnosti týchto uznesení, sa sťažovateľka, keď už podľa jej tvrdení nemala na ochranu svojich práv k dispozícii iný opravný prostriedok, domáhala preskúmania už uvedených rozhodnutí podaním podnetu generálnej prokuratúre na podanie mimoriadneho dovolania.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Sťažovateľka   sťažnosťou   napáda   postup   a   označené   rozhodnutia   okresného   súdu v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 333/03, ako aj rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 1 CoE 24/06 z 29. septembra 2006, sp. zn. 6 CoE 2/07 z 12. apríla 2007 a sp. zn. 8 CoE 33/07 z 30. apríla 2008.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   už   14.   júla   2008   prvýkrát   domáhala preskúmania uvedených rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu podnetom na podanie mimoriadneho   dovolania,   takže   napádané   rozhodnutia   museli   byť   už   v   tom   čase právoplatné.

Sťažnosť   adresovanú   ústavnému   súdu   sťažovateľka   podala   na   poštovú   prepravu 28. októbra 2009, pričom ústavnému súdu bola doručená 29. októbra 2009.

Z   uvedeného vyplýva, že   minimálne od   14.   júla 2008,   keď sťažovateľka   podala v predmetnej   veci   generálnej   prokuratúre   prvýkrát   podnet   na   podanie   mimoriadneho dovolania, do 28. októbra 2009, keď bola sťažnosť sťažovateľky adresovaná ústavnému súdu podaná na poštovú prepravu, nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   podanú   oneskorene   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Okrem tohto ústavný súd podotýka, že dvojmesačnú lehotu podľa § 53 ods. 3 zákona o   ústavnom   súde   na podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   proti   označeným rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu nemožno počítať od doručenia posledného oznámenia generálnej   prokuratúry   o   vybavení   podnetu   sťažovateľky   na   podanie   mimoriadneho dovolania   proti   týmto   rozhodnutiam   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   tak   ako to   robí sťažovateľka, pretože podanie mimoriadneho dovolania je výhradným právom generálneho prokurátora, a teda nie je pre účastníka súdneho konania právne nárokovateľným opravným prostriedkom, a teda ani účinným a istým prostriedkom, ktorým by sa sťažovateľka mohla domáhať ochrany svojich práv pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (pozri bod 3).

2. K namietanému   postupu Okresného   súdu Svidník v konaní vedenom   pod sp. zn. 7 Er 146/09

V súvislosti s napádaným postupom Okresného súdu Svidník v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 146/09 ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka toto konanie, ako aj Okresný súd Svidník prvýkrát označila až v petite sťažnosti, pričom z obsahu sťažnosti nevyplýva, o aké konanie ide a ani v čom sťažovateľka vidí príčinnú súvislosti medzi porušením ňou označených   práv   a   postupom   Okresného   súdu   Svidník   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 Er 146/09.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Ústavný   súd   zistil,   že   konanie   vedené   Okresným   súdom   Svidník   pod   sp.   zn. 7 Er 146/09 je v podstate tým istým exekučným konaním, ktoré prebiehalo pôvodne na okresnom súde pod sp. zn. 6 Er 333/03, avšak z dôvodu vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovania tejto veci bola vec prikázaná na ďalšie konanie Okresnému súdu Svidník.

Na uvedenom zistení ústavného súdu však nič nemení skutočnosť, že sťažovateľka v sťažnosti neuviedla žiadny argument na podporu jej požiadavky vysloviť ňou namietané porušenie   označených   práv   postupom   Okresného   súdu   Svidník   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 7 Er 146/09. Ústavný súd uvádza, že len tvrdenie sťažovateľky o porušení práva alebo slobody bez konkrétneho zdôvodnenia čím, resp. akým konkrétnym postupom malo k porušeniu dôjsť, nepostačuje na to, aby ústavný súd jeho porušenie vyslovil. Na základe uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v   tejto   časti   odmietol   pre   nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K namietanému postupu generálnej prokuratúry v konaniach vedených pod sp. zn. VI/2 Pz 656/08 a sp. zn. XV/3 Spr 114/09

3.1 V konaní vedenom generálnou prokuratúrou pod sp. zn. VI/2 Pz 656/08 bol preskúmaný podnet sťažovateľky na podanie mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiam okresného súdu vydaným v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 333/03, ako aj na preskúmanie   s   nimi   súvisiacich   odvolacích   rozhodnutí   krajského   súdu.   List   generálnej prokuratúry   o   spôsobe   vybavenia   podnetu   sťažovateľky   č.   k.   VI/2   Pz   656/08-11 z 10. februára 2009 bol sťažovateľke doručený 20. februára 2009.

Od   20.   februára   2009,   keď   skončilo   namietané   konanie   generálnej   prokuratúry vedené pod sp. zn. VI/2 Pz 656/08, do 28. októbra 2009, keď bola sťažnosť sťažovateľky adresovaná   ústavnému   súdu   podaná   na   poštovú   prepravu,   nepochybne   uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti už po jej predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   podanú   oneskorene   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

3.2 Aj v konaní vedenom pod sp. zn. XV/3 Spr 114/09 sa generálna prokuratúra zaoberala preskúmaním podnetu sťažovateľky na podanie mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiam   okresného   súdu   vydaným   v   exekučnom   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 6 Er 333/03, ako aj na preskúmanie s nimi súvisiacich odvolacích rozhodnutí krajského súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že podanie mimoriadneho dovolania je podmienené splnením zákonných predpokladov, ktoré sú upravené v ustanoveniach § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie ako procesného inštitútu patrí výlučne generálnemu prokurátorovi. To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľky, ktoré by bolo možné zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   na   vyhovenie   podnetu   fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda   generálny   prokurátor   nemá   povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej úvahe   generálneho   prokurátora   rozhodnúť   o   tom,   či   podá,   alebo   nepodá   mimoriadne dovolanie.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana   (I.   ÚS   19/01,   II.   ÚS   176/03,   IV.   ÚS   344/04,   II.   ÚS   144/05,   I.   ÚS   43/07, II. ÚS 267/07).

Vychádzajúc zo svojej   stabilizovanej judikatúry   ústavný súd dospel   k záveru, že nevyužitím práva generálneho prokurátora podať proti označeným rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu mimoriadne dovolanie nemohlo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľky, keďže platná zákonná úprava nezakladá sťažovateľke právo (právny nárok) na   vyhovenie   jej   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   zo   strany   generálneho prokurátora.

Ústavný súd sa síce stotožňuje so záverom, že ani závery, resp. dôvody generálneho prokurátora o nevyhovení podnetu na podanie mimoriadneho dovolania sa nemôžu zakladať na svojvôli, avšak v prípade sťažovateľky preskúmaním záverov generálnej prokuratúry ústavný súd nezistil, že by tieto boli neodôvodnené alebo v zjavnom rozpore so znením zákona. Generálna prokuratúra stručne a zrozumiteľne sťažovateľke vysvetlila, že podanie mimoriadneho dovolania nie je prípustné, pretože podľa Občianskeho súdneho poriadku mimoriadne dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu o zastavení konania, a tiež tento mimoriadny opravný prostriedok nie je možné uplatniť po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty na jeho podanie.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu (v danom prípade generálnej prokuratúry) nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka,   a   to   buď pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pri predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 43/07).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol po jej predbežnom prerokovaní z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2010