znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 23/08-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa   Mészárosa o sťažnosti JUDr. P. P., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. T. P., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 3 Co 258/05 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   JUDr.   P.   P.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 258/05 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Krajskému   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 3   Co   258/05 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. P. P. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   JUDr.   P.   P. p r i z n á v a   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   6 296   Sk (slovom   šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť   slovenských   korún),   ktorú   je   Krajský   súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. T. P., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 16. januára 2008 uznesením č. k. II. ÚS 23/08-14 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. P. P., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie   svojej   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 258/05.

Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 258/05 koná krajský súd od 20. júla 2005 ako súd odvolací o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 Coch 4/03 z 15. decembra 2004. Podľa tvrdenia sťažovateľa krajský súd v predmetnej odvolacej veci nevykonal viac ako dva roky žiadny procesný úkon, čím sa predlžuje stav jeho právnej neistoty a odďaľuje sa právoplatné skočenie sporu.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: «(...) odvolací súd je nečinný viac ako dva roky. Sťažovateľ poukazuje na konštantnú judikatúru   ÚS   SR,   z   ktorej   vyplýva,   že   povinnosťou   súdov   je   pristupovať   so   zvýšenou starostlivosťou vo veciach, v ktorých je predmetom konania ochrana osobnosti, pretože výsledok   konania   v   takomto   prípade   má   osobitný   význam   pre   sťažovateľa,   pretože   sa priamo dotýka jeho osobného statusu (...).

Konajúci súd v podstate od 20. 07. 2005 je vo veci nečinný a nevykonal žiaden úkon. (...)   Neskoré   rozhodnutie   môže   pre   účastníka   konania   vôbec   stratiť   zmysel,   teda doslova   platí   „neskorá   spravodlivosť   nie   je   žiadna   spravodlivosť“   (...).   Podľa   názoru sťažovateľa príliš pomalá spravodlivosť stráca kredibilitu v očiach verejnosti.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1/ Základné právo JUDr. P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 258/05 porušené bolo. 2/ Krajskému súdu v Bratislave prikazuje vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Co 258/05 konať bez zbytočných prieťahov.

3/ JUDr. P. P. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 200.000,- Sk (...), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4/ Krajský súd v Bratislave je povinný v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia nahradiť   trovy   konania   JUDr.   P.   P.,   na   účet   právnej   zástupkyne   JUDr.   T.   P.   vedený v Slovenskej sporiteľni, a. s. číslo účtu: (...) tak ako budú vyčíslené na výzvu Ústavného súdu SR.“

Sťažovateľ si uplatnil nárok na úhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré mu vznikli v dôsledku zastúpenia právnou zástupkyňou v sume 6 296 Sk.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za krajský súd jeho predsedníčka listom sp. zn. Spr. 3725/2007 zo 7. februára 2008 a právna   zástupkyňa   sťažovateľa   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu   krajského   súdu listom z 19. februára 2008.

2.1 Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedla: „Vašu výzvu vrátane dvoch príloh predložila podpredsedníčka krajského súdu dňa 29. 01. 2008 na vyjadrenie predsedníčke senátu 3 Co, ktorá sa k veci písomné vyjadrila podaním dňa 04. 02. 2008.

Uviedla, že v právnej veci navrhovateľa JUDr. P. P. proti odporcovi JUDr. J. Č. a spol. o ochranu osobnosti, vec napadla na krajský súd dňa 20. 07. 2005 a je vedená pod sp. zn. 3 Co 285/2005 (správne má byť sp. zn. 3 Co 258/05, pozn.).

Poukázala na to, že z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že v predmetnej veci bolo už súdu dané vyjadrenie k Spr. 2179/2007 zo dňa 02. 07. 2007 (z prílohovej obálky vyplýva, že predmetné vyjadrenie je zo 17. júla 2007, pozn.). Uvedeného vyjadrenia sa predsedníčka senátu v celom rozsahu pridržiava a odkazuje naň (č. l. 166).

Rovnako predsedníčka senátu poukázala na to, že po presune JUDr. O. C. do iného súdneho oddelenia, predmetnú vec prevzala JUDr. Z. P., ktorá sa trvalým členom senátu 3 Co stala dňom 01. 11. 2007 (v čase od 01. 08. 2007 do 31. 10. 2007).

Čo sa týka vybavovania agendy v oddelení 3 Co, predsedníčka senátu poznamenala, že i napriek jej snahe plniť si svoje povinnosti svedomito a v pridelených veciach konať plynulo   a   bez   prieťahov,   množstvo   pridelených   vecí   v   oddelení   3   Co,   jej   nedovoľuje vybavovať   veci   tak,   aby   nedochádzalo   k   prieťahom   v   konaní,   na   ktorú   skutočnosť (neúmernú zaťaženosť) upovedomila tunajší súd v rokoch 2005, 2006 a 2007.

Na základe týchto skutočností, Vám súčasne oznamujem, že Krajský súd v Bratislave (...) netrvá na ústnom pojednávaní pred ÚS SR.“

2.2   Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k vyjadreniu   krajského súdu uviedla:

„Sťažovateľ sa k vyjadreniu odporcu bližšie nevyjadruje, pretože dĺžka konania na odvolacom súde, ktorá presahuje 2 a pol roka je ústavne neospravedlniteľná.

(...) sťažovateľ súhlasí s tým, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 23/08.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či označeným postupom krajského súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Zo sťažnosti a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 3 Co 258/05:

- 20.   júl   2005   –   krajskému   súdu   bolo   predložené   rozhodnutie   okresného   súdu   sp. zn. 8 Coch 4/03 z 15. decembra 2004 spolu s odvolaním sťažovateľa,

- 23. august 2007 – krajský súd nariadil vo veci pojednávanie na 14. február 2008,

- 14.   február   2008   –   z dôvodu,   že   sťažovateľ   pred   pojednávaním   namietal   zaujatosť zákonnej sudkyne, bolo pojednávanie bez prerokovania merita veci odročené na neurčito s tým, že spis bude predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie o námietke zaujatosti,

- 19. február 2008 – spis bol krajským súdom zaslaný najvyššiemu súdu.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04, I. ÚS 182/06).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet a právoplatne nerozhodli (m. m. I. ÚS 24/03, IV. ÚS 232/03). Priznanie práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zakladá   povinnosť   súdu   aj   sudcu   na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského súdu v konaní o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 8 Coch 4/03 z 15.   decembra   2004   došlo   k   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, berúc do úvahy skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť právnu a faktickú zložitosť veci prejednávanej v odvolacom konaní v zmysle § 212 Občianskeho   súdneho   poriadku   [ďalej   len   „OSP“   (napr.   II.   ÚS   107/07)],   ústavný   súd konštatuje, že pred krajským súdom ide o odvolacie konanie v občianskoprávnej veci, ktoré ako také nemožno hodnotiť ako právne či fakticky zložité, takže pri sústredenom postupe zákonného sudcu bolo možné o odvolaní sťažovateľa rozhodnúť bez zbytočných prieťahov. Na právnu ani faktickú zložitosť veci prerokúvanej v odvolacom konaní napokon vo svojom vyjadrení nepoukázala ani predsedníčka krajského súdu.

Nad rámec ústavný súd zdôrazňuje, že predmetom konania, ktoré je preskúmavané krajským   súdom   v odvolacom   konaní,   je   ochrana   osobnosti,   t. j.   vec,   ktorej   povaha   si vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania, čo okrem iného znamená, že všeobecný súd (a to aj odvolací) má povinnosť organizovať svoj procesný   postup   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie   právoplatne   prejednaná   a   skončená (§ 100 ods. 1 OSP) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty účastníkov konania (podobne pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 8/05).

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v konaní   pred   krajským   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní spisu krajského súdu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľ prispel k zbytočným prieťahom v konaní.

V súvislosti   s námietkou   zaujatosti   uplatnenou   sťažovateľom   pred   posledným pojednávaním   ústavný   súd   poznamenáva,   že   ide   o využitie   procesného   práva   účastníka konania,   ktorého   využitie   nemožno   sťažovateľovi   pripočítať   na   jeho   ťarchu,   avšak v súvislosti   s jej   vybavením   bude   v budúcnosti   sťažovateľ   musieť   strpieť   predĺženie konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu a v tejto súvislosti zistil, že postup krajského súdu je v kontexte celej dĺžky odvolacieho konania (viac ako dva a pol   roka)   v prevažnej   miere   poznačený   jeho   absolútnou   nečinnosťou.   Krajský   súd od nápadu veci 20. júla 2005 vykonal prvý procesný úkon až po viac ako dvoch rokoch, a to 23. augusta   2007,   keď   síce   nariadil   pojednávanie,   avšak   v neprimeranom   časovom odstupe viac ako 5 mesiacov, pretože ho nariadil až na 14. február 2008, pričom v období medzi nariadením pojednávania a samotným pojednávaním krajský súd nevykonal žiadny procesný úkon.

Argumentáciu krajského súdu spočívajúcu v poukázaní na zmenu zákonnej sudkyne, ako aj na veľké množstvo nevybavených vecí v senáte súčasnej zákonnej sudkyne, čo malo prispieť   k celkovej   dĺžke   konania,   ústavný   súd   neakceptoval.   Uvedené   skutočnosti jednotlivo ani vo vzájomnej spojitosti nemôžu odôvodňovať celkovú dĺžku posudzovaného súdneho konania, ktorá doteraz predstavuje dobu viac ako dva a pol roka, čo vzhľadom na charakter tohto konania (odvolacie konanie) nemožno pokladať za primeranú dĺžku tohto konania.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   II.   ÚS   48/96,   II.   ÚS   52/99, III. ÚS 17/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť,   že   Slovenská   republika   nevie   alebo   nemôže   v čase   konania   zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. I. ÚS 88/05).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 258/05 došlo k zbytočným prieťahom, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   v   čl. 48   ods. 2   ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi   ústavný   súd   v bode   2   výroku   tohto   rozhodnutia   prikázal   krajskému   súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   sa   domáhal   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 200 000 Sk, čo „odôvodňuje pretrvávajúcim pocitom neistoty, ktorý vyplýva zo situácie, keď   má   faktický   a   právny   záujem   na   ochrane   svojej   osobnosti.   Sťažovateľ   primerané finančné   zadosťučinenie   odôvodňuje   aj   pocitmi   márnosti   a   nespravodlivosti,   ktoré   ho sprevádzajú   pri   porušovaní   jeho   základného   práva   na   konanie   súdu   bez   zbytočných prieťahov. Sťažovateľ poukazuje na to, že v konaní na ochranu osobnosti každý právny prostriedok nápravy plynutím času stráca na svojej účinnosti. V konaní o ochranu osobnosti sa vyžaduje v záujme zachovania oprávnených záujmov a práv dotknutej osoby rýchly a účinný postup štátneho orgánu, v danom prípade súdu“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je pre sťažovateľa dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľovi   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, najmä vzhľadom na dlhodobú a neodôvodnenú nečinnosť krajského súdu, považuje za primerané v sume 50 000 Sk, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil (v danom prípade krajský súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátkou, ktorá si uplatnila nárok na ich náhradu za dva úkony právnej služby v sume 6 296 Sk.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2007 je 2 970 Sk a hodnota režijného paušálu je 178   Sk. Základná sadzba   odmeny za   úkon   právnej   služby uskutočnený   v roku   2008   je 3 176 Sk a hodnota režijného paušálu je 191 Sk.

S poukazom   na   výsledok   konania   vznikol   sťažovateľovi   nárok   na   úhradu   trov konania   za   dva   úkony   právnej   služby   uskutočnené   v roku   2007   (prevzatie   a príprava zastúpenia a podanie ústavnému súdu) v sume 6 296 Sk vrátane režijného paušálu a za jeden úkon uskutočnený v roku 2008 (vyjadrenie z 19. februára 2008) v sume 3 367 Sk vrátane režijného paušálu. Sťažovateľovi tak vznikol nárok na úhradu trov konania v celkovej sume 9 663 Sk.

Vzhľadom na to, že právna zástupkyňa si uplatnila úhradu trov len v sume 6 296 Sk, ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov len v sume uplatneného nároku tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2008