znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 23/07-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2007 predbežne prerokoval sťažnosť S. D., Ľ., t. č. vo výkone trestu I., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 17, čl. 46, čl. 47 a v čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky   postupom Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru,   Úradu   justičnej a kriminálnej   polície B.   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   ORP-359/OVK–BJ–2004, postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 3/05 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 22/05, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Slavka Džadoňa o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2007 doručená   sťažnosť   S.   D.,   Ľ.,   t. č.   vo   výkone   trestu   I.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 17, čl. 46, čl. 47 a v čl. 48 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom Okresného   riaditeľstva   Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície B. (ďalej len „OR PZ“) v konaní vedenom pod sp.   zn.   ČVS:ORP-359/OVK–BJ–2004,   postupom   Okresného   súdu   Bardejov   (ďalej   len „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   T   3/05   a postupom   Krajského   súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 22/05.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa OR PZ pod sp. zn. ČVS:   ORP-359/OVK-BJ-2004   zo   14.   decembra   2004   bolo   sťažovateľovi   vznesené obvinenie   ako   obzvlášť   nebezpečnému   recidivistovi   pre   trestný   čin   lúpeže   formou spolupáchateľstva podľa § 41 ods. 1 a § 9 ods. 2 k § 234 ods. 1 v tom čase účinného zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon (ďalej len „Trestný zákon“) a pre trestný čin porušovania domovej slobody formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 238 ods. 1 a 2 Trestného zákona. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 3/05 z 18. mája 2005 v spojení s rozsudkom krajského (odvolacieho) súdu sp. zn. 5 To 22/05 zo 16. novembra 2005 bol sťažovateľ uznaný vinným z trestných   činov,   pre   ktoré bol   stíhaný, za   čo   mu bol   uložený úhrnný nepodmienečný   trest   odňatia   slobody   v trvaní   9   rokov   so   zaradením   do III. nápravnovýchovnej   skupiny   a ochranný   dohľad   na   dobu   2   rokov.   Vzhľadom   na presvedčenie   sťažovateľa,   že   v priebehu   trestného   konania   došlo   k porušeniu   zákona orgánmi činnými v trestnom konaní, sťažovateľ podaním z 21. marca 2006 adresovaným Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) navrhol, aby generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) v súlade s § 266 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) účinným do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný poriadok“) podal Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v jeho trestnej veci sťažnosť pre porušenie zákona proti právoplatným   rozhodnutiach   okresného   súdu   a   krajského   súdu.   Prokurátorka generálnej prokuratúry   31.   marca   2006   odložila   podnet   sťažovateľa   ako   nedôvodný (č. k. XV/1 Pz 212/06-21). Podaním z 24. apríla 2006 adresovaným generálnej prokuratúre sťažovateľ opakovane navrhol, aby generálny prokurátor podal najvyššiemu súdu sťažnosť pre   porušenie   zákona,   avšak   v sťažnosti   pred   ústavným   súdom   sťažovateľ   neuviedol, s akým výsledkom. Rovnako sa sťažovateľ s návrhom na podanie sťažnosti pre porušenie zákona   obrátil   aj   na   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo   spravodlivosti“),   ktoré   31.   januára   2007   (č.   k.   1783/07-61/D/63) sťažovateľovi odpovedalo, že vzhľadom na súčasnú právnu úpravu vo veci jeho podania konať nemôže.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Využil som všetky možné opravné prostriedky.

(...) cestou odvolávacieho súdu, cestou sťažnosti pre porušenie zákona, ktorá bola smerovaná   na   Gen.   prokuratúru   SR   s opakovaným   základom,   pričom   ani   cestou Ministerstva spravodlivosti SR sa mi nepodarilo odstrániť protizákonnosť a porušovanie základných práv a slobôd (...).

Od začiatku prípravného konania až po odsudzujúci rozsudok boli hlboko potlačené základné práva a slobody v znení protokolu č. 11 ako aj samotná Ústava SR, konkrétne: (...) čl. 17 (...) čl. 46 (...) čl. 47 (...) čl. 48 (...).

Ešte pred vznesením obvinenia, začatím trestného stíhania bol vypracovaný znalecký posudok   a pribraný   znalec   na   základe   vydaného   uznesenia,   ktoré   mi   nebolo   doručené a nemohol som proti nemu podať sťažnosť, čím bol porušený § 105 Tr. por., § 135 Tr. por., § 137 ods. 1 Tr. por. a § 141 ods. 1 Tr. por.

Bol u mňa vykonaný odber vzorky biologického materiálu, odber vykonávala osoba bez prítomnosti odborného zdravotného pracovníka v žiadnom smere som nebol poučený, pričom mi nebolo oznámené, že som podozrivý zo spáchania tr. činu lúpeže.

Dňa 19. 11. 2004 bol vykonaný prvý odber vzorky biologického materiálu pričom záznam chýba.

Dňa 30. 11. 2004 bol vykonaný znovu odber biologického materiálu už ako osobe obvinenej zo spáchania trestného činu, pričom vyšetrovateľom som bol obvinený až 14. 12. 2004. Nestrannosť   a nezávislosť   súdu   nebola   zaručená   tým,   že   nevypočutá   svedkyňa, zároveň   poškodená   bola   pred   vypočutím   v súdnej   miestnosti,   pričom   sú   nevyvratiteľné dôkazy toho charakteru, že s predsedom senátu, ktorý sa trestnou vecou zaoberal mala poškodená dlhodobé osobné poznanie a tzv. nadštandartný vzťah.

Súdne   orgány   sa   vôbec   nezaoberali   podstatou   toho   charakteru,   že   svedkyňa   – poškodená vo svojej výpovedi uviedla, že nie je schopná opoznať páchateľov, tak na akom základe došlo už v prípravnom konaní k odberu biologického materiálu?

V celom súdnom konaní dochádzalo k porušovaniu ustanovení § 2 ods. 5, 6 Tr. por., § 167 Tr. por., § 209 Tr. por., § 218 Tr. por., nevynímajúc porušenia § 30 Tr. por., § 32 Tr. por., § 33 Tr. por., § 36 ods. 3 Tr. por., § 76 ods. 5 Tr. por., pričom daným porušením ustanovení uvedených paragrafov sa v žiadnom smere nezaoberal ani odvolací súd, čím jednoznačne dokazujem zaujatosť, útlak a diskrimináciu.

Podivnou skutočnosťou bolo to, že Generálna prokuratúra SR zo dňa 28. 3. 2006 potvrdila prijatie podania sťažnosti pre porušenie zákona zo dňa 21. 3. 2006, pričom už 31. 3. 2006 som bol vyrozumený o nedôvodnosti sťažnosti pre porušenie zákona, pričom to plne vylučuje za daný čas zadováženie spisového materiálu a jeho dôkladné preštudovanie. Preto sa obraciam na Ústavný súd SR, aby vo svojom konaní a rozhodnutí mohol vysloviť porušenie základných práv a slobôd ako aj samotnej Ústavy SR.

Necítim ochranu práv občana SR, necítim rovnosť občana pred zákonom a dané odsúdenie preciťujem ako útlak a odpis mojej osoby zo života rodiny a spoločnosti. (...)“

Zo sťažnosti teda vyplýva, že sťažovateľ žiadal vysloviť porušenie ním označených základných   práv   zaručených   v čl.   17,   čl.   46,   čl.   47   a v čl.   48   ústavy   orgánmi   činnými v trestnom konaní v jeho trestnej veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 17, čl. 46, čl. 47 a v čl. 48 ústavy postupom OR PZ v konaní vedenom pod ČVS: ORP-359/OVK-BJ-2004,   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   T   3/05   a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 22/05.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty   neumožňuje   zákon   o   ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť,   pretože to kogentné   ustanovenie   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   nedovoľuje (napr. I. ÚS 235/03, I. ÚS 156/04, II. ÚS 267/04, IV. ÚS 35/04).

Námietky   sťažovateľa   v súvislosti   s porušením   ním   označených   práv   zaručených ústavou   postupom   orgánov   činných   v trestnom   konaní   v trestnej   veci   sťažovateľa   treba považovať za „iný zásah“, o ktorom sťažovateľ vedel už v priebehu trestného konania (tieto námietky boli predmetom odvolania), najneskôr sa však o tomto zásahu sťažovateľ musel dozvedieť po právoplatnom skončení trestného stíhania proti jeho osobe, t. j. 16. novembra 2005, kedy v tejto trestnej veci krajský súd právoplatne rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu z 18. mája 2005.

Sťažovateľ plynutie dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti pred ústavným súdom zrejme odvíja od doručenia odpovede z ministerstva spravodlivosti č. k. 1783/07-61/D/63 z 31. januára 2007, ktorým mu bolo oznámené, že vzhľadom na súčasnú právnu úpravu nemôže   ministerstvo   spravodlivosti   vo   veci   podania   sťažovateľa   konať. Ústavný   súd poznamenáva,   že   mimoriadne   opravné   prostriedky,   ktoré   sťažovateľ   nemôže   uplatniť osobne, však nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný a dostupný právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   je   predpokladom   (podmienkou)   podania   sťažnosti ústavnému súdu podľa tohto článku ústavy, a na jeho podanie preto z hľadiska plynutia uvedenej   lehoty   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   nemožno   prihliadať   (mutatis mutandis I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, I. ÚS 209/03).

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh zistil, že trestné konanie v trestnej veci sťažovateľa bolo právoplatne skončené rozsudkom krajského (odvolacieho) súdu sp. zn. 5 To 22/05 zo 16. novembra 2005.   Od uvedeného dátumu sťažovateľovi začala plynúť dvojmesačná   lehota   na podanie   sťažnosti   pre   porušenie   základných   práv   a slobôd ústavnému súdu. Sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená 5. marca 2007, teda po   uplynutí   dvojmesačnej   lehoty   ustanovenej   zákonom   pre   tento   druh   konania   pred ústavným súdom (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2007