znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 23/05-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. januára 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   L.   T.,   toho   času   v Ústave   na   výkon   väzby   Leopoldov, zastúpeného advokátom JUDr. J. G., so sídlom T., vo veci namietaného porušenia jeho základných   práv   upravených   v čl.   17   ods.   2   a 5   a v   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   a   uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   sp.   zn.   3   Tpo   85/04   z 2. septembra 2004 a základných práv upravených v čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a v čl. 50 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv   a slobôd   a práva   upraveného v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 Tpo 61/04 zo 14. septembra 2004, a takto r o z h o d o l :

Sťažnosť L. T.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. októbra 2004 doručená sťažnosť L. T., toho času v Ústave na výkon väzby Leopoldov (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G., so sídlom T., vo veci porušenia jeho základných   práv   upravených   v čl.   17   ods.   2   a 5   a v   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo 85/04 z 2. septembra 2004 a jeho základných práv upravených v čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a v čl. 50 ods. 3 a 4 ústavy, v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“) a práva upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom a uznesením krajského súdu sp. zn.. 2 Tpo 61/04 zo 14. septembra 2004.

Zo sťažnosti vyplýva, že proti sťažovateľovi sa vedie trestné stíhanie pre trestné činy nedovoleného   prekročenia   štátnej   hranice   podľa   §   171a   ods.   1   a 4   písm.   b) Trestného zákona a založenia, zosnovania a podporovania zločineckej a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona. Sťažovateľ bol uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 Tp 20/2004 z 21. februára 2004 vzatý do väzby. Sťažovateľ požiadal 22. júla 2004 o prepustenie z väzby. Túto žiadosť okresný súd zamietol uznesením sp. zn. 3 Tp 94/2004 z 3. augusta 2004. Proti uzneseniu okresného súdu sťažovateľ podal sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tpo 85/04 z 2. septembra 2004 tak,   že   ju   zamietol.   Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Tp   112/2004   z 9. augusta   2004 rozhodol   o predĺžení   väzby   sťažovateľa.   Podľa   tvrdenia   uvedeného   v sťažnosti   toto uznesenie   nebolo   doručené   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa.   Sťažovateľ   podal   proti uzneseniu okresného súdu o predĺžení väzby sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tpo 61/04 zo 14. septembra 2004 zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa boli namietanými uzneseniami krajského súdu týkajúcimi sa ďalšieho trvania jeho väzby porušené jeho základné práva upravené v čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a v čl. 50 ods. 3 a 4 ústavy, základné právo upravené v čl. 36 ods. 1 Listiny a právo upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Tento názor opiera sťažovateľ okrem iného   o tvrdenie,   že   krajský   súd   sa   pri   svojom   rozhodovaní   o jeho   sťažnosti   proti rozhodnutiu o väzbe nezaoberal v sťažnosti   uvádzanými skutočnosťami, čo „pokladá za svojvôľu   a postup   celkom   sa   vymykajúci   zákonnosti“, ktorý   možno   „... považovať   za postup, v ktorom absentuje zákonné a ústavne konformné odôvodnenie väzby“.

Sťažovateľ tiež s poukazom na § 15a zákona č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov vyslovuje v sťažnosti názor, že vo veci nerozhodovali zákonní sudcovia, čím bol porušený čl. 48 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta   neexistenciu   dôvodu   väzby   podľa   §   67   ods.   1 písm. b) Trestného poriadku a v tejto súvislosti argumentuje, že „Trestný poriadok pre taký zásah do osobnej slobody akým je väzba, vyžaduje ako dôvod väzby nie trestné stíhanie, ale konkrétne   skutočnosti   odôvodňujúce   obavu,   že   sťažovateľ   bude   vplývať   na svedkov....V prípade neexistencie konkrétnych skutočností, o ktoré možno oprieť záver, že obvinený   v rámci   trestného   stíhania   bude   pôsobiť   na   svedkov,   prípadne   inak   mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, nemožno odôvodniť ďalšie trvanie väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) Tr. por.“ V súvislosti s dôvodom väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku sa sťažovateľ odvoláva aj na konštantnú judikatúru súdov (napr. R 1/1993),   podľa   ktorej   skutočnosť,   že   v priebehu   trestného   stíhania   majú   byť vykonané   ďalšie   procesné   úkony,   výsluchy   svedkov   a pod.,   súčasne   neznamená,   že obvinený bude na týchto pôsobiť, resp. ináč mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

Sťažovateľ   ďalej   poukazuje v sťažnosti   na skutočnosť,   že   v jeho trestnej   veci   sa nevykonávajú   žiadne   procesné   úkony,   vyšetrovateľ   sa   ho   už   tretíkrát   pokúša   vypočuť napriek   tomu,   že   odmietol   vypovedať,   čo   považuje „za   psychický   nátlak   a zneužitie inštitútu väzby na donútenie k výpovedi“.

Vo vzťahu k dôvodu väzby podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažovateľ argumentuje, že „Súd právne významným spôsobom neodôvodnil záver, že je tu obava, že sťažovateľ môže pokračovať v trestnej činnosti“.

K porušeniu čl. 50 ods. 3 a 4, ako aj čl. 46 ods. 1 ústavy došlo podľa sťažovateľa tým, že rozhodnutie o predĺžení väzby nebolo doručené jeho obhajcovi, ako aj opakujúcimi sa pokusmi vyšetrovateľa vypočuť ho vo väzbe napriek tomu, že odmietol vypovedať.

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vo   veci   jeho   sťažnosti   prijal   nasledovné rozhodnutie:

„Konaním Krajského súdu v Trenčíne o väzbe sťažovateľa v trestnej veci sťažovateľa vedenej na Krajskom súde v Trenčíne 3 Tpo 85/04 došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods.   2   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky a k porušeniu práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 3 Tpo 85/04 zo dňa 2. 9. 2004 sa zrušuje. Konaním Krajského súdu v Trenčíne o predĺžení väzby sťažovateľa v trestnej veci sťažovateľa vedenej na Krajskom súde v Trenčíne 2 Tpo 61/04 došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a článku   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd,   k porušeniu   práva sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   článku   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd,   článku   50   ods.   3   a 4   Ústavy   Slovenskej   republiky, článku   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   17   ods.   2   a 5   Ústavy   Slovenskej republiky.

Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 2 Tpo 61/04 zo dňa 14. 9. 2004 sa zrušuje. Sťažovateľ sa prepúšťa z väzby.“.

II.

Sťažovateľ   bol   vzatý   do   väzby   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   3   Tp   20/2004 z 21. februára 2004. Okresný súd jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietol uznesením sp. zn. 3 Tp 94/2004 z 3. augusta 2004.

Okresný súd odôvodnil toto uznesenie takto:„V predmetnej rozsiahlej trestnej veci sú obvinení trestne stíhaní pre skutky, ktorých sa mali dopustiť ako členovia zločineckej skupiny, pričom táto skupina mala pracovať na základe   presne   vymedzenej   deľby   úloh   dlhodobo   skrytým   a organizovaným   spôsobom. Z uvedeného   je   zrejmé,   že   predmetná   vec   je   mimoriadne   zložitá   a komplikovaná,   čo dokumentuje aj časovú náročnosť realizácie úkonov a náležitého zistenia skutkového stavu veci   v rozsahu   nevyhnutnom   pre   rozhodnutie.   Vo   veci   prebieha   rozsiahle   dokazovanie, v súčasnosti sú vykonávané okrem iného prepisy odtajnených telefonických hovorov, ktoré sú postupne analyzované v súvislosti s jednotlivými skutkami a je potrebné vypočuť ďalších svedkov, ktorí vlastnili jednotlivé karty, prípadne zadovážiť i ďalšie dôkazy, ktorých potreba vyvstane na základe vykonaných prepisov hovorov. Je preto namieste obava, že v prípade prepustenia   obvinených   na   slobodu   budú   títo   spoločne   alebo   samostatne   pôsobiť   na svedkov v úmysle zmariť zadováženie dôkazov potrebných pre zistenie skutkového stavu veci.   Naviac   obvinený   M.   P.   je   trestne   stíhaný   aj   v Českej   republike   v súvislosti s nelegálnym prevozom cigariet. Podľa zistení orgánov Polície ČR sa menovaný trestnej činnosti dopúšťal dlhodobo ako člen organizovanej skupiny, ktorá pôsobila na území ČR a SR spolu s ďalšími osobami, medzi ktorými bola zistená i účasť spoluobvineného M. M. Vzhľadom   na   ich   zrejmé kontakty s ďalšími podozrivými   osobami z Českej   a Slovenskej republiky hrozí nebezpečenstvo, že by sa mohli u týchto neznámych osôb skrývať, prípadne by mohli nelegálne prekročiť štátne hranice, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu. Keďže obvinený L. T. a Š. H. nemajú na slobode žiaden legálny zdroj príjmov, možno dôvodne predpokladať, že páchaním tejto závažnej trestnej činnosti si zabezpečovali zdroj obživy a v tomto budú pokračovať.

V danom prípade je okrem splnenia formálnych podmienok splnená aj materiálna podmienka väzby a to zásada proporcionality, pretože väzba obvinených je v tomto prípade primeraným procesným opatrením so zreteľom na závažnosť skutku, ako aj vzhľadom na stupeň   spoločenskej   nebezpečnosti   pre   spoločnosť   a tiež   s prihliadnutím   na   trest,   ktorý možno obvineným uložiť.

Na   základe   týchto   skutočností   sudkyňa   žiadosť   obvinených   o prepustenie   z väzby zamietla.“

Sťažovateľ   namieta   porušenie   ním   označených   základných   práv   uzneseniami krajského   súdu   vo   veci   jeho   väzby,   do   ktorej   bol   sťažovateľ   vzatý   na   základe   vyššie uvedeného uznesenia.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Tpo   85/04   z 2.   septembra   2004   sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 Tp 94/2004 z 3. augusta 2004 ako nedôvodnú zamietol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovne:

„... Okresný súd postupoval vecne správne, keď žiadosti obvinených o prepustenie z väzby ako nedôvodné zamietol. Dôvodnosť podozrenia, že obvinení spáchali trestné činy, pre   ktoré   im   bolo   vznesené   obvinenie,   sa   na   podklade   doteraz   vykonávaných   dôkazov nevylúčila, naďalej je daná a bola vzhľadom na povahu i spôsob, akým mal byť spáchaný stíhaný trestný čin, ako aj okolnosti charakterizujúce osoby obvinených, na ktoré poukázal okresný súd, dôvodom na ich vzatie do väzby a zamietnutie ich predchádzajúcej sťažnosti krajským súdom uznesením z 21. 2. 2004, sp. zn. 1 Tpo 8/04. Tieto okolnosti sa nezmenili a preto naďalej odôvodňujú u obvinených trvanie väzobných dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. a), b), c) Tr. por. aj v ďalšom štádiu vyšetrovania. Námietky sťažovateľov v uvedenom smere nepovažoval preto krajský súd za opodstatnené.“.

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Tp   112/2004   z 9.   augusta   2004   predĺžil sťažovateľovi lehotu trvania väzby do 20. februára 2005. Voči   tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, pričom v písomnom odôvodnení namietal nesprávnosť napadnutého uznesenia   s poukazom   na   to,   že   nie   sú   dané   žiadne   dôvody   väzby   a ani   dôvody   na predĺženie lehoty trvania jeho väzby. Navrhol preto zrušiť napadnuté uznesenie a prepustiť ho z väzby.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Tpo   61/04   zo   14.   septembra   2004   sťažnosť sťažovateľa zamietol konštatovaním, že

„...   Okresný   súd   postupoval   vecne   správne,   keď   predĺžil   lehotu   trvania   väzby obvinených do 20. 2. 2005. Správne zistil, že v dôsledku závažnosti trestnej činnosti, pre ktorú sú obvinení trestne stíhaní, so zreteľom tiež na rozsiahlosť a náročnosť dokazovania, ktoré je potrebné vo veci vykonať, nebude možné prípravné konanie skončiť do 20. 8. 2004. Prepustením obvinených na slobodu pritom reálne hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, keďže dôvody väzby obvinených v rozsahu uvedenom v ustanovení § 67 ods. 1 písm. a), b), c) Tr. por naďalej pretrvávajú v dôsledku konkrétnych   skutočností,   na   ktoré   dôvodne   a vecne   správne   poukázal   v napadnutom uznesení okresný súd. Boli preto splnené zákonné podmienky na postup podľa § 71 ods. 1 Tr. por. a napadnuté uznesenie vzhľadom na uvedené závery je vecne správne.“.

III.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárna.

1.Porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy   nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktoré ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do   väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Článok   17   ods.   2   ústavy   upravuje   ústavnoprocesný   princíp   uplatňovaný pri obmedzovaní osobnej slobody ako základnej hodnoty v demokratickom a právnom štáte. K obmedzeniu   osobnej   slobody   podľa   citovaného   článku   môže   dôjsť   len   z   dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Takýmto dôvodom je aj väzba obvineného, ktorá je zabezpečovacím   prostriedkom   slúžiacim   výnimočne   na   zaistenie   osoby   obvineného na účely   trestného   stíhania,   ktorej   základným   cieľom   je   to,   aby   neprítomnosť   osoby obvineného najmä v počiatočnom predsúdnom (ale aj súdnom) štádiu trestného stíhania nezmarila cieľ trestného konania vyjadrený v § 1 ods. 1 Trestného poriadku.

Zákonom,   ktorý   ustanovuje   predpoklady   na   uplatnenie   tohto   ústavnoprocesného princípu, je Trestný poriadok [zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov]. Podľa tohto zákona a súčasne aj podľa čl. 142 ods. 1 ústavy sú týmto ústavnoprocesným princípom viazané v celom rozsahu všeobecné súdy   vykonávajúce   trestnoprávnu   jurisdikciu   vrátane   rozhodovania   o   väzbe obvinených osôb. Uplatnenie právomoci ústavného súdu prichádza do úvahy len vtedy, ak sťažovateľ namieta porušenie tohto ústavnoprocesného princípu. Porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy sa musí vzťahovať na to, že obvineného možno vziať do väzby iba z dôvodov   a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.   Z uvedeného vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach   je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu   obmedzenia osobnej slobody, t. j. či

a) proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie,

b) rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami,

c) o väzbe rozhodol súd,

d) obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu vyjadrenú v § 67 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku alebo okolnosti uvedené v odseku 2 alebo odseku 3 tohto ustanovenia, a

e) osoba bola vzatá do väzby a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym   rozhodnutím   väzobného   súdu   o   predĺžení   väzby,   prípadne   aj rozhodovaním o žiadosti o prepustenie z väzby.

Správnosť tohto prístupu potvrdzuje aj stabilná judikatúra všeobecných súdov, ktorá sa   sústreďuje   na   dodržanie   týchto   zákonných   predpokladov   na   vzatie   do   väzby,   ktoré vo svojom   súhrne   znamenajú   vymedzenie   obsahu   ústavnoprocesného   princípu   v   čl.   17 ods. 2 ústavy. Konkrétne súdna prax uzavrela, že pri posudzovaní dôvodov väzby môžu orgány činné v trestnom konaní prihliadať len na tie okolnosti a zistenia, ktoré majú základ v   procesne   vykonanom   dokazovaní   a   sú   významné   pre   záver   o   existencii   niektorého z dôvodov väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) až c) a § 67 ods. 2 Trestného poriadku. Tieto ustanovenia   spolu   s   §   71   Trestného   poriadku   vyjadrujú   podľa   výslovného   obsahu rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   ústavný   princíp,   podľa   ktorého obvineného   možno   vziať   do   väzby   iba   z   dôvodov   a   na   čas   ustanovený   zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Do   obsahu   právomoci   ústavného   súdu   nepatrí   preskúmať   postup   (hodnotenie) všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie do väzby,   ak   tento   postup   viedol   k záveru   o existencii   takého   dôvodu   na   väzbu,   ktorý   je uvedený v Trestnom poriadku. Skutkovo môže tento postup a rozhodnutie   preskúmať len opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov. Na nahradenie   úsudku   všeobecného   súdu   o   existencii   skutkových   okolností   zakladajúcich zákonné dôvody na vzatie do väzby by musela existovať výslovná ústavná norma, ktorá by takéto suplovanie procesnej činnosti všeobecného súdu dovoľovala a súčasne by aj určila spôsob, akým to môže ústavný súd vykonať a realizovať. Taká norma v ústave nie je, a preto   sa   ústavný   súd   musí   pri   skúmaní   obmedzenia   osobnej   slobody   sústrediť   len   na preskúmanie toho, či k obmedzeniu došlo z dôvodov a spôsobom, ktoré ustanovuje Trestný poriadok, bez toho, aby suploval právomoc a postupy všeobecných súdov.

Ústavný   súd   nemôže   skúmať   hodnotenie   dôkazov   a   zistenia   všeobecných   súdov vo väzobných veciach aj z dôvodu, že nepatrí k orgánom činným v trestnom konaní, a preto prirodzene   nie   je   vybavený   kompetenciou   a   ani   zákonnými   (faktickými)   prostriedkami na prešetrenie   skutkových   zistení   väzobných   súdov,   prípadne   na   vykonanie   alebo opakovanie dôkazov.

Z toho   vyplýva,   že   v   konaní   pred   ústavným   súdom   môže   sťažovateľ   uplatniť ochranu základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, ktorého porušenie namieta, len vtedy, ak ho nechráni iný súd, a to len v rozsahu svojej ústavnej kompetencie podľa čl. 142 ods. 1 ústavy. Ďalej musí ísť o porušenie základného práva, ktoré súvisí s tým, že osoba bola vzatá do väzby bez zákonom uznaného dôvodu a odôvodnenie všeobecného väzobného súdu sa neopiera   o   konkrétne   skutkové   okolnosti.   Rovnakým   prístupom   sa   rieši   aj   primeranosť trvania väzby a právo na prepustenie z väzby.

Čo sa týka práva sťažovateľa na prepustenie z väzby, možno uviesť, že právo na prepustenie z väzby počas konania je právom, ktorého úspešné uplatnenie predpokladá, že zanikli skutkové okolnosti, ktoré viedli ku vzatiu do väzby, a nepribudli aj ďalšie skutkové okolnosti,   ktoré   aj   po   určitom   čase   odôvodňujú   trvanie   väzby,   a   preto   nie   je potrebné zabezpečenie osoby   obvineného obmedzením   jeho osobnej   slobody   vo väzbe.   O zániku týchto dvoch skupín skutkových okolností rozhoduje vždy všeobecný súd podľa zákonom ustanovených kritérií. Základom pre ich uplatnenie je však záver o tom, či prepustením obvineného na slobodu by mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

Ústavný   súd   je   oprávnený   a   povinný   preskúmať,   či   všeobecný   súd   rešpektoval možnosť uplatniť právo na prepustenie z väzby, či o každej žiadosti o prepustenie rozhodol a či jeho rozhodnutie vychádzalo zo skutkových dôvodov, ktoré viedli k uvaleniu a trvaniu väzby a opieralo sa o zákonom uznané dôvody väzby.

Oprávnením a   aj povinnosťou všeobecného súdu je   dbať o to, aby   doba väzby obvineného   neprekročila   nevyhnutnú   hranicu.   Za   tým   účelom   skúma   všetky   okolnosti spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uvedie ich v rozhodnutiach o žiadostiach obvineného o prepustenie na slobodu (rozhodnutie vo veci T. c/Rakúsko   z 12. decembra 1991, séria   A, č. 224, s. 18, § 67).   Rozhodnutie súdu   o   uvalení   väzby   nemusí   nutne ospravedlňovať väzbu počas celej doby jej trvania, lebo okolnosti, na ktorých bolo rozhodnutie založené, sa mohli zmeniť.

Každá osoba, ktorá je vo väzbe, má právo na to, aby sa každé rozhodnutie o väzbe (aj o predĺžení väzby) odôvodnilo v súlade s § 134 ods. 2 Trestného poriadku a v súlade aj s ostatnými   ustanoveniami   tohto   zákona   upravujúcimi   trvanie   väzby.   Len   taký   postup väzobného   súdu   vylučuje   ľubovôľu   pri   rozhodovaní   o takej   závažnej   otázke,   akou   je obmedzenie   osobnej   slobody   kvôli   účelu   Trestného   poriadku   vyjadreného   v jeho § 1. Odôvodnenie   musí   presvedčivo   odpovedať   na   otázku,   prečo   je   záujem   na riadnom objasnení trestnej činnosti a dosiahnutí účelu trestného konania silnejší než záujem na osobnej slobode jednotlivca.

Obe napadnuté uznesenia krajského súdu podľa názoru ústavného súdu zodpovedajú uvedeným kritériám.

2.Porušenie základných práv podľa čl. 50 ods. 3 a 4 ústavy

V časti sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy sťažovateľ uviedol, že   uznesenie okresného súdu sp. zn. 3 Tp 112/2004 z 9. augusta 2004 nebolo doručené jeho obhajcovi.

V časti sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva odoprieť výpoveď podľa čl.   50   ods.   4   ústavy   argumentuje   sťažovateľ   len   skutočnosťou,   že „vyšetrovateľ   sa   už tretíkrát pokúša vypočuť sťažovateľa napriek tomu, že odmietol vypovedať“, čo podľa jeho názoru „možno považovať za psychický nátlak a zneužitie väzby na donútenie k výpovedi“.

Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť   okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,

a) ktoré   základné práva   alebo slobody   sa podľa tvrdenia   sťažovateľa porušili, b) právoplatného   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahu,   ktorým sa porušili základné práva alebo slobody,

c) porušovateľa základného práva   identifikáciou orgánu verejnej moci, pred ktorým je sťažovateľ   účastníkom   konania   a ktorý   postupoval   alebo   rozhodoval   tak,   ako   to   tvrdí sťažovateľ.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zdôrazňuje, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na rozhodnutie vo veci samej. Môže teda konať len o porušení tých práv, ktorých porušenie namieta sťažovateľ, a len proti tým porušovateľom základných práv, ktorých sťažovateľ výslovne označil za porušovateľov a v návrhu   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   žiadal   voči   nim   ochranu   pred   porušovaním základných práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom.

V uvedených   častiach   sťažnosti   tieto   náležitostí   chýbajú   v predpísanom a nevyhnutnom rozsahu na predbežné prerokovanie. Preto ústavný súd odmietol sťažnosť v tomto rozsahu pre nedostatok zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 v spojení s § 20 ods. 3 a § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde).

Pokiaľ sťažovateľ označil za porušovateľa týchto základných práv aj krajský súd (v návrhu   na   rozhodnutie   vo   veci   samej),   ústavný   súd   uvádza,   že   v tomto   prípade   ide o nedostatok vecnej spojitosti medzi postupom a rozhodnutiami krajského súdu a tým, že uznesenie okresného súdu musí doručiť okresný súd a postup vyšetrovateľa krajský súd priamo   neriadi   a nemôže   ovplyvniť.   Preto   je   sťažnosť   v tejto   časti   smerujúcej   proti krajskému súdu zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3. Porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru

V súvislosti   s odmietnutím   sťažnosti   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   podanej proti   rozhodnutiu   všeobecnému   súdu   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   o zjavnú neopodstatnenosť   sťažnosti   podľa   konštantnej   judikatúry   pôjde   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom,   ktorého   porušenie   sa   namietalo, prípadne z dôvodov, ktoré spočívajú v osobitnostiach konania pred všeobecným súdom. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považuje ústavný súd takú sťažnosť, pri ktorej predbežnom prerokovaní   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, ktorej opodstatnenosť alebo neopodstatnenosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 74/02).

Článok 6 Dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento článok Dohovoru sa zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe vrátane konania a rozhodovania trestného súdu o predĺžení   väzby,   pre   ktoré   platí,   pokiaľ   ide   o procesné   záruky   poskytnuté   osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, špeciálna, v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 Dohovoru upravujúcom právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Ústavný súd v tomto smere poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu   prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 Dohovoru.

Uvedený výklad sa uplatňuje aj vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny, pretože je tu rovnako špeciálna úprava v čl. 17 ústavy, resp. čl. 8 Listiny.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny rozhodnutím krajského súdu   o predĺžení jeho väzby, resp. o zamietnutí   sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o zamietnutí   jeho   žiadosti o prepustenie z väzby. Namieta teda porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny takým rozhodnutím všeobecného súdu, na ktoré sa   tieto   ustanovenia   Dohovoru,   ústavy   a Listiny   vecne   nevzťahujú.   Vzhľadom   na absenciu   vecného   súvisu   medzi   napadnutými   rozhodnutiami   krajského   súdu   o predĺžení väzby,   resp.   o zamietnutí   sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o zamietnutí   jeho žiadosti   o prepustenie   z väzby   a označenými   článkami   Dohovoru,   ústavy   a Listiny,   je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená.

4. Porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa týkajúcim sa porušenia základného práva podľa čl. 48 ods.   1 ústavy ústavný súd konštatoval, že tieto námietky   sťažovateľ v sťažnosti bližšie neodôvodnil a obmedzil sa len na konštatovanie, že sa „s poukazom na ustanovenie § 15a zák. č. 458/03 Z. z. domnieva, že vo veci nerozhodovali zákonní sudcovia“. Tento dôvod nemá žiadnu vecnú spojitosť so zákonným sudcom v posudzovanej veci, pretože v citovanom zákone je § 15a len v časti VII (novela Trestného poriadku), v ktorej sa uvádza § 15a pod marginálnym nadpisom „Právomoc Špeciálneho súdu“.

Z tohto   dôvodu   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   namietajúcej   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy odmietol ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.  

Odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu znamenalo, že ústavný súd sa už nezaoberal ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu jeho práv.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. januára 2005