SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 229/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom,PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedenépod sp. zn. Rvp 4458/2014, sp. zn. Rvp 5398/2014, sp. zn. Rvp 5399/2014, sp. zn.Rvp 7854/2014 až sp. zn. Rvp 7872/2014, sp. zn. Rvp 10071/2014 až sp. zn.Rvp 10073/2014, sp. zn. Rvp 11522/2014 a sp. zn. 11524/2014 až sp. zn. Rvp 11531/2014vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 NcC 38/2012z 22. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 76/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 32/2012z 22. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC 15/2014 z 28. apríla 2014, sp. zn. 6 NcC 14/2014z 2. mája 2014, sp. zn. 5 NcC 16/2014 zo 6. mája 2014, sp. zn. 13 NcC 17/2014 z 29. apríla2014, sp. zn. 14 NcC 11/2014 z 5. mája 2014, sp. zn. 4 NcC 6/2014 z 25. apríla 2014,sp. zn. 12 NcC 14/2014 z 23. apríla 2014, sp. zn. 11 NcC 15/2014 z 23. apríla 2014, sp. zn.14 NcC 10/2014 z 24. apríla 2014, sp. zn. 13 NcC 16/2014 z 25. apríla 2014, sp. zn.12 NcC 13/2014 z 24. apríla 2014, sp. zn. 11 NcC 14/2014 z 25. apríla 2014, sp. zn.13 NcC 15/2014 z 24. apríla 2014, sp. zn. 5 NcC 13/2014 z 24. apríla 2014, sp. zn.5 NcC 17/2014 zo 6. mája 2014, sp. zn. 2 NcC 16/2014 z 29. apríla 2014, sp. zn.11 NcC 86/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC 95/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn.11 NcC 87/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 14/2014 z 25. apríla 2014, sp. zn.3 NcC 16/2014 z 9. mája 2014, sp. zn. 11 NcC 72/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn.1 NcC 69/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 19/2014 z 30. júna 2014, sp. zn.13 NcC 29/2014 zo 14. júla 2014, sp. zn. 12 NcC 18/2014 z 28. mája 2014, sp. zn.14 NcC 12/2014 zo 7. mája 2014, sp. zn. 14 NcC 20/2014 z 22. júla 2014, sp. zn.2 NcC 28/2014 z 22. júla 2014, sp. zn. 11 NcC 17/2014 zo 7. mája 2014 a sp. zn.2 NcC 26/2014 zo 14. júla 2014 a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.Rvp 4458/2014, sp. zn. Rvp 5398/2014, sp. zn. Rvp 5399/2014, sp. zn. Rvp 7854/2014 ažsp. zn. Rvp 7872/2014, sp. zn. Rvp 10071/2014 až sp. zn. Rvp 10073/2014, sp. zn.Rvp 11522/2014 a sp. zn. 11524/2014 až sp. zn. Rvp 11531/2014 s p á j a na spoločnékonanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 4458/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a prenedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. apríla 2014,12. mája 2014, 30. júna 2014, 18. augusta 2014 a 8. septembra 2014 doručené sťažnostiobchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej aj „sťažovateľka“), ktorými namietaporušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Košiciach (ďalejlen „krajský súd“) sp. zn. 4 NcC 38/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 76/2012z 19. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 32/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC 15/2014z 28. apríla 2014, sp. zn. 6 NcC 14/2014 z 2. mája 2014, sp. zn. 5 NcC 16/2014 zo 6. mája2014, sp. zn. 13 NcC 17/2014 z 29. apríla 2014, sp. zn. 14 NcC 11/2014 z 5. mája 2014,sp. zn. 4 NcC 6/2014 z 25. apríla 2014, sp. zn. 12 NcC 14/2014 z 23. apríla 2014, sp. zn.11 NcC 15/2014 z 23. apríla 2014, sp. zn. 14 NcC 10/2014 z 24. apríla 2014, sp. zn.13 NcC 16/2014 z 25. apríla 2014, sp. zn. 12 NcC 13/2014 z 24. apríla 2014, sp. zn.11 NcC 14/2014 z 25. apríla 2014, sp. zn. 13 NcC 15/2014 z 24. apríla 2014, sp. zn.5 NcC 13/2014 z 24. apríla 2014, sp. zn. 5 NcC 17/2014 zo 6. mája 2014, sp. zn.2 NcC 16/2014 z 29. apríla 2014, sp. zn. 11 NcC 86/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn.2 NcC 95/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 87/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn.3 NcC 14/2014 z 25. apríla 2014, sp. zn. 3 NcC 16/2014 z 9. mája 2014, sp. zn.11 NcC 72/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 1 NcC 69/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn.6 NcC 19/2014 z 30. júna 2014, sp. zn. 13 NcC 29/2014 zo 14. júla 2014, sp. zn.12 NcC 18/2014 z 28. mája 2014, sp. zn. 14 NcC 12/2014 zo 7. mája 2014, sp. zn.14 NcC 20/2014 z 22. júla 2014, sp. zn. 2 NcC 28/2014 z 22. júla 2014, sp. zn.11 NcC 17/2014 zo 7. mája 2014 a sp. zn. 2 NcC 26/2014 zo 14. júla 2014 (ďalej len„napadnuté rozhodnutia krajského súdu“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súduMichalovce, Okresnému súdu Košice I, Okresnému súdu Spišská Nová Ves a Okresnémusúdu Košice II (spolu ďalej len „okresné súdy“) žaloby, ktorými sa domáhala svojichnárokov na náhradu škody – nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z.o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov, smerujúce proti Slovenskej republike, zastúpenejMinisterstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsťkontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv zo strany okresných súdov,najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovalav úvode podaných žalôb „požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. Poukázala na to, že „Ak bol sám okresný súd ako štátny orgán škodcom v spore medzi žalobcom a štátom, tak je vylúčené, aby prostredníctvom sudcov rozhodoval predmetný spor“, a ďalej na to, že „Nerešpektovaním tejto premisy by došlo k negácii zásady nemo debet esse iudex in propria causa“, a taktiež poukázala na judikatúruústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.
Krajský súd napadnutými uzneseniami rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcovkonajúcich okresných súdov z prerokúvania a rozhodovania v predmetných konaniach.
Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o náhraduškody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresných súdov majú byťprerokované a rozhodnuté sudcami tých istých okresných súdov, vyvoláva dôvodnúpochybnosť o nezaujatosti všetkých sudcov toho-ktorého okresného súdu, ktorí sa vzhľadomna dané okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu, zruší tietorozhodnutia krajského súdu, veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jejfinančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania. Súčasne sa domáhala vydaniadočasných opatrení, ktorými by ústavný súd odložil vykonateľnosť napádaných rozhodnutíkrajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povahaveci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniazákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len„OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločnékonanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istýchúčastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlades citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavypoužiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.Rvp 4458/2014, sp. zn. Rvp 5398/2014, sp. zn. Rvp 5399/2014, sp. zn. Rvp 7854/2014 ažsp. zn. Rvp 7872/2014, sp. zn. Rvp 10071/2014 až sp. zn. Rvp 10073/2014, sp. zn.Rvp 11522/2014 a sp. zn. 11524/2014 až sp. zn. Rvp 11531/2014 a z tohto obsahuvyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosťv osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému sťažnosti smerujú, rozhodol ústavnýsúd o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohtouznesenia.
2. Ústavný súd po preskúmaní predmetu sťažností týkajúcich sa napadnutýchrozhodnutí krajského súdu a v kontexte svojich zistení dospel k záveru, že použitáargumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná s jej právnou argumentáciou,ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberalv uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery všeobecných súdov rozhodujúcicho námietkach zaujatosti vznesených sťažovateľkou v prvostupňových konaniach vedenýchpred okresnými súdmi, v ktorých si uplatnila svoje žalobné nároky podľa zákona č.514/2003 Z. z o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmeneniektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnejargumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverovvšeobecných súdov aj vo veľkom množstve prípadov predošlých (a tiež posudzovanýchústavným súdom, pozn.), ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľke sú nepochybneznáme dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch, ako aj vyslovený právnynázor ústavného súdu na danú právnu problematiku. A keďže v rozsahu použitej zásadnejargumentácie sťažovateľky k namietaným rozhodnutiam krajského súdu sa táto nemení, nieje potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností.Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s dôvodmi svojichpredchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 92/2013 z 13. februára 2013, sp. zn.I. ÚS 293/2013 z 29. mája 2013, sp. zn. III. ÚS 350/2013 z 18. júla 2013, sp. zn.III. ÚS 534/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. II. ÚS 87/2014 z 30. januára 2014...), ktoréskončili odmietnutím rovnakých, resp. podobných sťažností sťažovateľky z dôvodov tamuvedených. Ústavný súd v posudzovaných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálenéprávne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia,v dôsledku čoho pristúpil k odmietnutiu týchto sťažností pre nedostatok svojej právomocipodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nemohol prehliadnuť predovšetkým„hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb v konaní predvšeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už právoplatnými rozhodnutiami súdov(všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných prípadov súvisiacich s týmistým účastníkom, a to spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s. r. o. Tieto sú pre všetkýchzainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom na tietoskutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup,keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné akopredpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právnyprostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska v obdobnýchprípadoch ako neefektívny.
V závere ústavný súd poznamenáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmtospôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred vedomý, ženebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich vybaveniav predošlom období úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitnéhobráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jehozásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získaniemateriálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje, a jeto porušením buď zákonných, alebo etických povinností advokáta.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. apríla 2015