znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 229/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom,PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedenépod sp.   zn.   Rvp   4458/2014,   sp.   zn.   Rvp   5398/2014,   sp.   zn.   Rvp   5399/2014, sp.   zn.Rvp 7854/2014   až   sp.   zn.   Rvp   7872/2014,   sp.   zn.   Rvp   10071/2014   až   sp.   zn.Rvp 10073/2014, sp. zn. Rvp 11522/2014 a sp. zn. 11524/2014 až sp. zn. Rvp 11531/2014vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ÚstavySlovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   4   NcC   38/2012z 22. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 76/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 32/2012z 22. októbra 2012, sp. zn.   2 NcC 15/2014   z 28. apríla   2014,   sp. zn.   6 NcC 14/2014z 2. mája 2014, sp. zn. 5 NcC 16/2014 zo 6. mája 2014, sp. zn. 13 NcC 17/2014 z 29. apríla2014, sp. zn. 14 NcC 11/2014 z 5. mája 2014, sp. zn. 4 NcC 6/2014 z 25. apríla 2014,sp. zn. 12 NcC 14/2014 z 23. apríla 2014, sp. zn. 11 NcC 15/2014 z 23. apríla 2014, sp. zn.14 NcC 10/2014 z 24. apríla 2014, sp. zn. 13 NcC 16/2014 z 25. apríla 2014, sp. zn.12 NcC 13/2014 z 24. apríla 2014, sp. zn. 11 NcC 14/2014 z 25. apríla 2014, sp. zn.13 NcC 15/2014   z   24.   apríla   2014,   sp.   zn.   5   NcC   13/2014   z   24.   apríla   2014,   sp.   zn.5 NcC 17/2014   zo   6.   mája   2014,   sp.   zn.   2   NcC   16/2014   z   29.   apríla   2014,   sp.   zn.11 NcC 86/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC 95/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn.11 NcC 87/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 14/2014 z 25. apríla 2014, sp. zn.3 NcC 16/2014   z   9.   mája   2014,   sp.   zn.   11   NcC   72/2012   z   19.   októbra   2012,   sp.   zn.1 NcC 69/2012   z   22.   októbra   2012,   sp.   zn.   6   NcC   19/2014   z   30.   júna   2014,   sp.   zn.13 NcC 29/2014   zo   14.   júla   2014,   sp.   zn.   12   NcC   18/2014   z   28.   mája   2014,   sp.   zn.14 NcC 12/2014   zo   7.   mája   2014,   sp.   zn.   14   NcC   20/2014   z   22.   júla   2014,   sp.   zn.2 NcC 28/2014   z   22.   júla   2014,   sp.   zn.   11   NcC   17/2014   zo   7.   mája   2014   a   sp.   zn.2 NcC 26/2014 zo 14. júla 2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o., vedené pod sp. zn.Rvp 4458/2014, sp. zn. Rvp 5398/2014, sp. zn. Rvp 5399/2014, sp. zn. Rvp 7854/2014 ažsp.   zn.   Rvp   7872/2014,   sp.   zn.   Rvp   10071/2014   až   sp.   zn.   Rvp   10073/2014,   sp.   zn.Rvp 11522/2014 a sp. zn. 11524/2014 až sp. zn. Rvp 11531/2014   s p á j a   na spoločnékonanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 4458/2014.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., o d m i e t a   prenedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. apríla 2014,12. mája 2014, 30. júna 2014, 18. augusta 2014 a 8. septembra 2014 doručené sťažnostiobchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej aj „sťažovateľka“), ktorými namietaporušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Košiciach (ďalejlen „krajský súd“) sp. zn. 4 NcC 38/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 76/2012z 19. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 32/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC 15/2014z 28. apríla 2014, sp. zn. 6 NcC 14/2014 z 2. mája 2014, sp. zn. 5 NcC 16/2014 zo 6. mája2014, sp. zn. 13 NcC 17/2014 z 29. apríla 2014, sp. zn. 14 NcC 11/2014 z 5. mája 2014,sp. zn. 4 NcC 6/2014 z 25. apríla 2014, sp. zn. 12 NcC 14/2014 z 23. apríla 2014, sp. zn.11 NcC 15/2014 z 23. apríla 2014, sp. zn. 14 NcC 10/2014 z 24. apríla 2014, sp. zn.13 NcC 16/2014 z 25. apríla 2014, sp. zn. 12 NcC 13/2014 z 24. apríla 2014, sp. zn.11 NcC 14/2014 z 25. apríla 2014, sp. zn. 13 NcC 15/2014 z 24. apríla 2014, sp. zn.5 NcC 13/2014   z   24.   apríla   2014,   sp.   zn.   5   NcC   17/2014   zo   6.   mája   2014,   sp.   zn.2 NcC 16/2014 z 29. apríla 2014, sp. zn. 11 NcC 86/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn.2 NcC 95/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 87/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn.3 NcC   14/2014   z   25.   apríla   2014,   sp.   zn.   3   NcC   16/2014   z   9.   mája   2014,   sp.   zn.11 NcC 72/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 1 NcC 69/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn.6 NcC   19/2014   z   30.   júna   2014,   sp.   zn.   13   NcC   29/2014   zo   14.   júla   2014,   sp.   zn.12 NcC 18/2014   z   28.   mája   2014,   sp.   zn.   14   NcC   12/2014   zo   7.   mája   2014,   sp.   zn.14 NcC 20/2014   z   22.   júla   2014,   sp.   zn.   2   NcC   28/2014   z   22.   júla   2014,   sp.   zn.11 NcC 17/2014 zo 7. mája 2014 a sp. zn. 2 NcC 26/2014 zo 14. júla 2014 (ďalej len„napadnuté rozhodnutia krajského súdu“).

Zo   sťažností   a z ich   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   doručila   Okresnému   súduMichalovce, Okresnému súdu Košice I, Okresnému súdu Spišská Nová Ves a Okresnémusúdu   Košice   II   (spolu   ďalej   len   „okresné   súdy“)   žaloby,   ktorými   sa   domáhala   svojichnárokov na náhradu škody – nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z.o   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej moci   a   o   zmene   niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov, smerujúce proti Slovenskej republike, zastúpenejMinisterstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsťkontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv zo strany okresných súdov,najmä   práva   na poskytnutie súdnej ochrany   v zákonom   predpokladanej kvalite   a právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovalav úvode podaných žalôb „požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. Poukázala na to, že „Ak bol sám okresný súd ako štátny orgán škodcom v spore medzi   žalobcom   a   štátom,   tak   je   vylúčené,   aby   prostredníctvom   sudcov   rozhodoval predmetný spor“, a ďalej na to, že „Nerešpektovaním tejto premisy by došlo k negácii zásady   nemo   debet   esse   iudex   in   propria   causa“,   a   taktiež   poukázala   na   judikatúruústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd napadnutými uzneseniami rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcovkonajúcich okresných súdov z prerokúvania a rozhodovania v predmetných konaniach.

Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o náhraduškody   spôsobenej   rozhodovaním   jednotlivých   sudcov   okresných   súdov   majú   byťprerokované   a   rozhodnuté   sudcami   tých   istých   okresných   súdov,   vyvoláva   dôvodnúpochybnosť o nezaujatosti všetkých sudcov toho-ktorého okresného súdu, ktorí sa vzhľadomna dané okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález,v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu, zruší tietorozhodnutia   krajského   súdu,   veci   vráti   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie   a   prizná   jejfinančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trov   konania.   Súčasne   sa   domáhala   vydaniadočasných opatrení, ktorými by ústavný súd odložil vykonateľnosť napádaných rozhodnutíkrajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povahaveci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniazákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len„OSP“).

Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločnékonanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istýchúčastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlades citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavypoužiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.Rvp 4458/2014, sp. zn. Rvp 5398/2014, sp. zn. Rvp 5399/2014, sp. zn. Rvp 7854/2014 ažsp.   zn.   Rvp   7872/2014,   sp.   zn.   Rvp   10071/2014   až   sp.   zn.   Rvp   10073/2014,   sp.   zn.Rvp 11522/2014   a sp.   zn.   11524/2014   až   sp.   zn.   Rvp   11531/2014   a   z   tohto   obsahuvyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosťv osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému sťažnosti smerujú, rozhodol ústavnýsúd o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohtouznesenia.

2.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   predmetu   sťažností   týkajúcich   sa   napadnutýchrozhodnutí   krajského   súdu   a v kontexte   svojich   zistení   dospel   k záveru,   že   použitáargumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná s jej právnou argumentáciou,ktorú   použila   v stovkách   predošlých   sťažností,   ktorými   sa   ústavný   súd   už   zaoberalv uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery všeobecných súdov rozhodujúcicho námietkach zaujatosti vznesených sťažovateľkou v prvostupňových konaniach vedenýchpred   okresnými   súdmi,   v ktorých   si   uplatnila   svoje   žalobné   nároky   podľa   zákona   č.514/2003 Z. z o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmeneniektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnejargumentácii   a skutkových   okolnostiach,   ktoré   boli   podstatné   pre   ustálenie   záverovvšeobecných súdov aj vo veľkom množstve prípadov predošlých (a tiež posudzovanýchústavným   súdom,   pozn.),   ústavný   súd   dospel k záveru,   že   sťažovateľke   sú   nepochybneznáme   dôvody   odmietnutia   sťažností   v obdobných   prípadoch,   ako   aj   vyslovený   právnynázor ústavného súdu na danú právnu problematiku. A keďže v rozsahu použitej zásadnejargumentácie sťažovateľky k namietaným rozhodnutiam krajského súdu sa táto nemení, nieje potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností.Vzhľadom   na   uvedené   sa   preto   ústavný   súd   plne   stotožňuje   s dôvodmi   svojichpredchádzajúcich   rozhodnutí   (napr.   sp.   zn.   I.   ÚS   92/2013   z 13. februára   2013,   sp.   zn.I. ÚS 293/2013   z 29.   mája   2013,   sp.   zn.   III.   ÚS   350/2013   z 18.   júla   2013,   sp.   zn.III. ÚS 534/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. II. ÚS 87/2014 z 30. januára 2014...), ktoréskončili odmietnutím rovnakých, resp. podobných sťažností sťažovateľky z dôvodov tamuvedených. Ústavný súd v posudzovaných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálenéprávne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia,v dôsledku čoho pristúpil k odmietnutiu týchto sťažností pre nedostatok svojej právomocipodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   zároveň   zdôrazňuje,   že   nemohol   prehliadnuť   predovšetkým„hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb v konaní predvšeobecnými   (exekučnými)   súdmi   v kontexte   s   už   právoplatnými   rozhodnutiami   súdov(všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných prípadov súvisiacich s týmistým   účastníkom,   a to   spoločnosťou   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   Tieto   sú   pre   všetkýchzainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom na tietoskutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup,keďže   aj   podľa   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   nie   je   nevyhnutné   akopredpoklad   možnosti   obrátiť   sa   na   tento   medzinárodný   súdny   orgán   vyčerpať   právnyprostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska v obdobnýchprípadoch ako neefektívny.

V závere ústavný súd poznamenáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmtospôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred vedomý, ženebudú   v konaní   pred   ústavným   súdom   vzhľadom   na   rovnaký   spôsob   ich   vybaveniav predošlom   období   úspešné,   a ktorých   spracovanie   z hľadiska   časového   a kapacitnéhobráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jehozásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získaniemateriálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje, a jeto porušením buď zákonných, alebo etických povinností advokáta.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2015