znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 229/2012-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júla   2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   H.,   s.   r.   o.,   zastúpenej   advokátom JUDr. Mgr. Š. B., Ž., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 13 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 5 Co 47/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti H., s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2012 doručená sťažnosť spoločnosti H., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   a   čl.   13   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 5 Co 47/2012. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 31. mája 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“)   č. k. 5 C 179/2010-159 z 26. októbra 2011 na základe žaloby sťažovateľky ako žalobkyne proti   M.   I.   (ďalej   len „žalovaná“) bolo určené, že sťažovateľka je výlučnou vlastníčkou pozemkov nachádzajúcich sa v katastrálnom území S., ktoré sú zapísané na liste vlastníctva č. 479. Ide o štyri parcely bližšie identifikované v rozsudku. Zároveň žalovaná bola zaviazaná nahradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 720,43 € na účet právneho zástupcu sťažovateľky. Prisúdené trovy pozostávali jednak z trov právneho zastúpenia, ako aj zo súdneho poplatku z podania žaloby. Uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 47/2012-205 z   27.   februára   2012   bol   rozsudok   okresného   súdu   vo   výroku   o náhrade   trov   konania zmenený tak, že sa sťažovateľke právo na náhradu trov konania nepriznáva. Nebola jej priznaná ani náhrada trov odvolacieho konania.

Ešte pred podaním žaloby sťažovateľka rokovala so žalovanou a navrhla jej vyriešiť meritum veci dohodou o vzájomnom urovnaní. Žalovaná s dohodou súhlasila a 22. februára 2010   ju   podpísala.   Následne   sťažovateľka   podala   návrh   na   vklad   vlastníckeho   práva do katastra nehnuteľností na základe uzavretej dohody, avšak žalovaná ešte pred povolením vkladu   od   dohody   o   vzájomnom   urovnaní   odstúpila   s   tvrdením,   že   ju   údajne   uzavrela v tiesni. Vzhľadom na to bolo katastrálne vkladové konanie zastavené.

Sťažovateľka nie je spokojná s rozhodnutím o náhrade trov konania. Krajský súd rozhodol o trovách konania podľa § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, pričom vzal do úvahy dôvody žalovanej a na dôvody sťažovateľky vôbec neprihliadal. Ako dôvody hodné   osobitného   zreteľa   uznal,   že   žalovaná   má   75   rokov,   je   vdova   so   starobným dôchodkom 346,10 €, pričom v dôsledku dedičského konania sa dôvodne domnievala, že je vlastníčkou   predmetných   pozemkov,   a   preto   si   neuplatňovala   reštitučné   nároky.   Podľa sťažovateľky   celé   konanie   zavinila   žalovaná,   ktorá   po   porade   s   právnikom   odstúpila od dohody o vzájomnom urovnaní a sťažovateľke spôsobila značnú škodu. O oslobodenie od súdnych poplatkov nepožiadala i napriek tomu, že podala vzájomnú žalobu. V zákone nikde nie je napísané, že ak je niekto vdovou, má 75 rokov a poberá dôchodok 346,10 €, potom sú u neho dané dôvody hodné osobitného zreteľa a je oslobodený od platenia trov konania.   Keby   žalovaná   nevedela,   že   v   dedičskom   konaní   sporné   pozemky   nemohla nadobudnúť, neuzavrela by mimosúdnu dohodu. Sťažovateľka nevidí príčinu, pre ktorú by mala znášať škodu a trovy konania, keď pochybila žalovaná.

Sťažovateľka   podala   aj   podnet   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky na podanie mimoriadneho dovolania proti uzneseniu krajského súdu. Preto navrhuje, aby postupom   podľa   §   109   ods.   2   písm.   c)   Občianskeho   súdneho   poriadku   bolo   konanie prerušené do rozhodnutia o podanom podnete.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy,   dohovoru   a   dodatkového   protokolu   v   konaní   vedenom krajským   súdom   pod   sp.   zn.   5   Co   47/2012   s   tým,   aby bolo   uznesenie   krajského   súdu z 27. februára 2012 zrušené a krajskému súdu bolo prikázané priznať sťažovateľke trovy konania. Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 20 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 5 Co 47/2012-205 z 27. februára 2012 vyplýva, že ním bol zmenený rozsudok okresného súdu č. k. 5 C 179/2010-159 z 26. októbra 2011 vo výroku o náhrade trov konania tak, že sa sťažovateľke právo na náhradu trov konania nepriznáva.   Nepriznáva   sa   jej   ani   náhrada   trov   odvolacieho   konania.   Podľa   názoru krajského   súdu   aplikácia   ustanovenia   §   150   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Uvedené ustanovenie je výnimočné a umožňuje pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadnuť   k   zvláštnostiam   jednotlivých   konkrétnych   prípadov.   Slúži   na   odstránenie neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad, a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí teda vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Výnimočnosť prípadu môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na   strane   účastníkov   konania.   To   znamená,   že   pri   posudzovaní   okolností   hodných osobitného   zreteľa   treba   prihliadať   na   osobné,   majetkové,   zárobkové   a   iné   pomery účastníkov konania a treba vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka. Súd tiež prihliada na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde, a na ich postoj v konaní. Nie každú okolnosť, ktorá by bola aj príčinou vzniku sporu, však možno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by inak úspešnému   účastníkovi   konania   súd   náhradu   trov   konania   nepriznal.   Dôvod   hodný osobitného   zreteľa   videl   krajský   súd   v   pomeroch   neúspešnej   žalovanej,   keďže   táto   je vo veku 75 rokov, je vdova, pričom jej jediným príjmom je starobný dôchodok v sume 364,10 € mesačne. Vlastní rodinný dom, nemá žiadne dlhy. Z tohto príjmu musí znášať všetky   výdavky na domácnosť,   ako aj lieky. Za   daných okolností   zaviazanie žalovanej na náhradu trov konania vo výške 720,43 € by viedlo k neprimeranej tvrdosti vo vzťahu k nej ako neúspešnej účastníčke konania, pričom navyše na druhej strane stojí sťažovateľka, ktorá je právnickou osobou, podnikateľkou. Rovnako za dôvod hodný osobitného zreteľa bolo potrebné považovať aj skutočnosť, že žalovaná sa v dôsledku prerokovania sporných pozemkov v dedičskom konaní dôvodne domnievala, že je ich vlastníčkou a z tohto dôvodu si ani neuplatňovala k pozemkom reštitučné nároky. Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na to, že   sa   snažila   riešiť   vec   so   žalovanou   aj   mimosúdnou   cestou,   avšak   žalovaná   napokon od dohody   o   vzájomnom   urovnaní   ustúpila,   nebolo   potrebné   túto   okolnosť   považovať za dôvod vylučujúci aplikáciu ustanovenia § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Treba poukázať na tvrdenie žalovanej, ktorým odôvodnila odstúpenie od dohody, pričom je zrejmé, že dohodu si vykladala nesprávne, keď uviedla, že za celé vyrovnanie dostala len 50 €.   Túto   sumu   považovala   za   odplatu   za   vyporiadanie   majetkoprávnych   vzťahov k sporným pozemkom. Už aj predtým vo vyjadrení na žalobu uviedla, že sťažovateľka bola ochotná   vyporiadanie   riešiť   len   symbolickou   sumou,   hoci   ona   bola   ochotná   súhlasiť s cenou, ktorá by sa priblížila k reálnej cene pozemkov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Z   pohľadu   ústavného   súdu   je   potrebné   konštatovať,   že   podľa   súčasného   znenia ustanovenia § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (znenie účinné od 15. októbra 2008)   ak sú   tu   dôvody   hodné osobitného   zreteľa,   nemusí   súd   výnimočne náhradu   trov konania   celkom   alebo   sčasti   priznať.   Súd   prihliadne   najmä   na   okolnosti,   či   účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Skoršie   znenie   tohto   ustanovenia   (znenie   účinné   do   14.   októbra   2008   vrátane) označeného   ako   §   150   obsahovalo   iba   prvú   vetu   súčasného   znenia.   Práve   druhá   veta súčasného znenia bola do ustanovenia doplnená s účinnosťou od 15. októbra 2008.

Z dôvodovej správy k novému zneniu § 150 Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení   neskorších   predpisov   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov)   vyplýva,   že v novom   §   150   ods.   1   ide   o   jedno   z   ustanovení,   ktorým   možno   dosiahnuť   motiváciu účastníka k tomu, aby rozhodujúce skutočnosti a dôkazy predkladal v úvode konania.

Z dosiaľ uvedeného sa javí, že aj podľa súčasného znenia ustanovenia § 150 ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku   je   v   zásade   použiteľná   skoršia   judikatúra   vymedzujúca dôvody   hodné   osobitného   zreteľa,   v   prípade   ktorých   súd   výnimočne   nemusí   priznať úspešnému účastníkovi konania celkom alebo sčasti náhradu trov konania. Z druhej vety ustanovenia však vyplýva aj to, že primárne treba skúmať, či úspešný účastník konania uviedol skutočnosti a dôkazy už pri prvom úkone, ktorý mu patril. Ak sa dospeje k záveru, že tak neurobil, potom by podľa všetkého táto skutočnosť sama osebe mohla postačovať na to, aby mu náhrada trov konania nebola (či celkom, alebo sčasti) priznaná.

Treba konštatovať, že odôvodnenie napadnutého výroku rozsudku krajského súdu otázku aplikácie ustanovenia § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku z pohľadu druhej vety tohto ustanovenia explicitne nerieši, čo by v zásade mohlo zakladať arbitrárnosť, resp. zjavnú neodôvodnenosť napadnutého výroku.

Podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na skutočnosť, že pochybenie zo strany sťažovateľky,   ktoré   má   na   mysli   druhá   veta   ustanovenia,   podľa   všetkého   nevzniklo (napokon   takéto   pochybenie   nevytýkala   sťažovateľke   ani   žalovaná   v   ňou   podanom odvolaní), nie je potrebné uvedený nedostatok odôvodnenia napadnutého výroku považovať za podstatný. Je to tak tým viac, že pokiaľ sa krajský súd správaním sťažovateľky vôbec nezaoberal   (a   teda   ani   ho   nevyhodnotil   ako   chybné),   v   nijakom   prípade   tým   nemohol porušiť jej práva. Takýmto spôsobom by mohlo byť totiž porušené iba právo žalovanej ako neúspešnej účastníčky konania, ktorá by v zásade mala mať povinnosť nahradiť úspešnej sťažovateľke trovy konania.

Vychádzajúc z neaktuálnosti kritéria vyplývajúceho z druhej vety ustanovenia § 150 ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku   je potrebné zaoberať sa   otázkou,   či   krajský   súd správne   posúdil   ostatné   kritériá   týkajúce   sa   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   pre nepriznanie náhrady trov úspešnému účastníkovi konania. V tejto súvislosti možno uviesť, že   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   sa   javí   ako   dostatočné,   úplné   a   presvedčivé. Zodpovedá kritériám vyplývajúcim z ustálenej judikatúry tak, ako ich krajský súd zhrnul. Preto   rozhodnutie   v   žiadnom   prípade   nemôže   byť   považované   za   arbitrárne   či   zjavne neodôvodnené.   Sťažovateľkou   namietaná   okolnosť,   podľa   ktorej   zo   zákona   nijako nevyplýva, že by sa za dôvod hodný osobitného zreteľa mal považovať vek, rodinný stav a výška dôchodku dotknutého účastníka konania, nie je relevantná, keďže zákon dôvody hodné osobitného zreteľa taxatívne, ale ani len príkladmo nepomenúva. Uvádza ich len vo všeobecnosti   s   tým,   že   je   vecou   súdov   v   individuálnych   prípadoch   takéto   dôvody definovať.

Napokon treba uviesť, že ústavný súd nepovažoval za potrebné vyčkať na výsledok konania   o   podnete   sťažovateľky   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   keďže   samotné podanie   takéhoto   podnetu   nezakladá   právomoc   všeobecného   súdu   (Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky) o predmete sporu konať a rozhodnúť.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2012