znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 229/2011-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júna   2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   P.,   t.   č.   vo   výkone   trestu,   zastúpeného   advokátom JUDr. M. K., K., vo veci namietaného porušenia zásad právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom Špeciálneho   súdu v Pezinku sp. zn. PK-2 T 14/2007 z 28. novembra 2007 a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2 Toš 2/2008   zo   4.   júna   2010   a   sp.   zn.   1   TdoV   23/2010 z 25. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2011 doručená   sťažnosť   M.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   zásad právneho   štátu   podľa   čl. 1   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva   na rovnosť   účastníkov   konania podľa   čl.   47 ods.   3 ústavy, základného   práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Špeciálneho   súdu   v Pezinku   (ďalej   len   „špeciálny   súd“)   sp.   zn.   PK-2   T   14/2007 z 28. novembra   2007   a   uzneseniami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Toš 2/2008 zo 4. júna 2010 a sp. zn. 1 TdoV 23/2010 z 25. januára 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom špeciálneho súdu sp. zn. PK-2 T 14/2007 z 28. novembra 2007 uznaný za vinného pre pokračovací zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 a 2 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s pokračovacím zločinom zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Toš 2/2008 zo 4. júna 2010 bolo podľa § 319 Trestného   poriadku   ako   nedôvodné   zamietnuté   odvolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku špeciálneho súdu.

Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   TdoV   23/2010   z   25.   januára   2011   bolo odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie sťažovateľa pre nesplnenie dôvodov dovolania.

Sťažovateľ vyjadril nespokojnosť s   uvedenými rozhodnutiami všeobecných súdov a svoje tvrdenia odôvodnil takto:

«V rámci trestného konania obhajoba navrhla vyšetrenie zdravotného a duševného stavu svedka L. S., nakoľko v rámci celého konania vyšli najavo skutočnosti, spochybňujúce jednak jeho duševné zdravie ako aj jeho dôveryhodnosť. Jeho duševnú labilitu dokazuje skutočnosť,   že   sa   opakovane   pokúsil   o   samovraždu.   Súd   bol   taktiež   povinný   nariadiť znalecké   dokazovanie,   za   účelom   zistenia   jeho   sklonov   ku   skresľovaniu   skutočnosti prípadne klamaniu a to z dôvodu, že už v konaní na Vojenskom obvodovom súde v Prešove tento svedok voči mne krivo vypovedal v inej trestnej veci, v ktorej som bol nakoniec spod obžaloby   oslobodený   aj   na   základe   toho,   že   svedok   S.   krivo   vypovedal.   Je   predsa neprípustné aby výpoveď osoby, ktorá preukázateľne krivo vypovedala v minulosti, bola v tomto prípade postačujúca na moje odsúdenie a takáto osoba bola súdom považovaná za dôveryhodnú bez adekvátneho preskúmania znalcom z odboru psychológie.

Návrh na   vyšetrenie   zdravotného a   duševného   stavu bol   podávaný   jednak   počas konania na Špeciálnom súde v Pezinku ako aj v rámci odvolacieho konania podaním zo dňa 17. 12. 2009. Tým, že prvostupňový ani odvolací súd nevykonal tak závažný dôkaz, ako je preverenie   dôveryhodnosti   výpovede   kľúčového   svedka   považujem   za   hrubé   porušenie mojich práv na obhajobu, nakoľko dôveryhodnosť a spôsobilosť tejto osoby reálne popísať skutočnosti   bola   podľa   môjho   názoru   natoľko   skreslená,   že   svedectvo   poskytnuté   touto osobou   by   v   samotnom   konaní   vôbec   nemohlo   byť   brané   do   úvahy.   Postupom prvostupňového ako aj odvolacieho súdu mi však bolo znemožnené využitie môjho práva na obhajobu nakoľko sa súd odmietol zaoberať dôkazom, ktorý by celkom jednoznačne mohol viesť k zmierneniu mojej viny.

V trestnom konaní bol ako jeden z rozhodujúcich dôkazov použitý obrazovo-zvukový záznam. Vyhotovenie obrazovo-zvukového záznamu musí byť v súlade ust. § 114 Trestného poriadku.   Príkaz na vyhotovenie obrazovo-zvukového záznamu musí byť v zmysle tohto ustanovenia   zákona   riadne   odôvodnený.   Odôvodnenie   obsiahnuté   v   príkaze   sudcu Špeciálneho   súdu   z   7.   júna   2006   však   možno   považovať   len   za   formálne.   V   tomto odôvodnení nie sú totiž uvedené konkrétne skutočnosti, ktoré viedli k jeho vydaniu, pretože text odôvodnenia iba cituje zákonom stanovené podmienky vo všeobecnej rovine. Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti je nutné konštatovať, že príkaz Špeciálneho súdu č. BB-ŠS-V- 81-05/06-4 Nttš-256 z 7. júna 2006 na vyhotovenie obrazovo-zvukového záznamu nebol legálny, nakoľko nespĺňal podmienky vyplývajúce z príslušných zákonov.

Taktiež ustanovenie p. S. za agenta ako aj všetky okolnosti, vedúce k odovzdaniu 10.000,- Sk dňa 28. 6. 2006 svedčia o zinscenovaní celej situácie a priamej aktivite orgánov činných v trestnom konaní.

V   zmysle   ust.   §   117   ods.   2   druhá   veta,   agent   nesmie   iniciatívne   navádzať   na spáchanie   trestného   činu;   to   neplatí,   ak   ide   o   korupciu   verejného   činiteľa   alebo zahraničného verejného činiteľa a zistené skutočnosti nasvedčujú, že páchateľ by spáchal taký trestný čin aj vtedy, ak by príkaz na použitie agenta nebol vydaný.

Na to, aby agent mohol iniciatívne navádzať na spáchanie trestného činu musia byť splnené 2 podmienky. V prvom rade musí ísť o trestný čin korupcie verejného činiteľa, čo v danom prípade splnené bolo a taktiež zistené skutočnosti musia nasvedčovať, že páchateľ by   spáchal   taký   trestný   čin   aj   vtedy,   ak   by   príkaz   na   použitie   agenta   nebol   vydaný. Z obrazovo-zvukového záznamu je však zrejmé, že agent S. iniciatívne vyprovokoval prijatie sumy 10.000,- Sk bez toho, aby bolo preukázané, že ho niečím takým poveril B. A. alebo ktokoľvek iný. Na strane 2 prepisu obrazovo-zvukového záznamu zo dňa 28.6.2006 agent jednoznačne uvádza, že „...mávam ti dávať ja ako výplatu. To ako bolo tú desiatku čo si dostával...“ Je teda zrejmé, že agent sa sám postavil do pozície akéhosi sprostredkovateľa, avšak bez jeho konania by ku údajnej korupcii nedošlo a neexistujú ani žiadne indície, že by obvinený spáchal takýto trestný čin aj vtedy, ak by príkaz na použitie agenta nebol vydaný, pretože   neexistoval   nikto   iný,   prostredníctvom   koho   by   mala   byť   údajná   korupcia realizovaná. Ak by S. nebol ustanovený za agenta, a ak by nebolo celé stretnutie s p. S. zinscenované, nikdy by nemohlo dôjsť k spáchaniu trestného činu korupcie a tým odpadá jedna zo zákonných podmienok pre použitie aktívne konajúceho agenta v trestnom konaní. S. bol ustanovený za agenta na časovo dlhšie obdobie, počas ktorého sa nepodarilo jeho činnosťou preukázať, že by dochádzalo zo strany obvineného k akejkoľvek trestnej činnosti. Je evidentné, že situácia dňa 28. 6. 2006 bola zinscenovaná a teda v rozpore so zákonom. Podľa   ust.   § 117 ods.   2 Trestného poriadku,   konanie agenta musí   byť   v súlade s účelom tohto zákona a musí byť úmerné protiprávnosti konania, na odhaľovaní, zisťovaní alebo usvedčovaní ktorého sa zúčastňuje. V danom prípade však vôbec nie je možné hovoriť o úmernosti konania agenta, keď agent v spolupráci a orgánmi činnými v trestnom konaní navádza na páchanie trestnej činnosti osoby, u ktorej sa nepodarilo dosiaľ vykonanými dôkazmi preukázať, že by akúkoľvek trestnú činnosť páchala alebo chcela spáchať.»

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci nálezom takto rozhodol:

„Špeciálny súd v Pezinku rozsudkom zo dňa 28. 11. 2007, sp.zn.: PK-2T/14/2007, Najvyšší súd(...) uznesením sp. zn.   2 Toš 2/2008 zo dňa 4.   6.   2010 a Najvyšší súd(...) uznesením sp. zn. 1 TdoV/23/2010 zo dňa 25. 1. 2011 porušili princípy právneho štátu zakotvené v čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušili základné právo M. P., a to právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy(...), právo na rovnosť účastníkov konania zaručené v čl. 47 ods. 3 Ústavy(...), právo na obhajobu zaručené v čl. 50 ods. 3 Ústavy(...) a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. b), d) Dohovoru(...)

Rozsudok Špeciálneho súdu v Pezinku, sp. zn.: PK-2T/14/2007 zo dňa 28. 11. 2007, uznesenie   Najvyššieho   súdu(...),   sp.   zn.   2   Toš   2/2008   zo   dňa   4.   6.   2010   a   uznesenie Najvyššieho súdu(...), 1 TdoV/23/2010 zo dňa 25. 1. 2011 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

M. P. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- Eur, ktoré sú Špeciálny súd v Pezinku a Najvyšší súd(...) povinní spoločne a nerozdielne mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

M. P. priznáva náhradu trov konania, ktoré sú Špeciálny súd v Pezinku a Najvyšší súd(...) povinní spoločne a nerozdielne mu zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie zásad právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy,   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa čl.   46   ods.   1   ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom špeciálneho súdu sp. zn. PK-2 T 14/2007 z 28. novembra 2007   a   uzneseniami   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Toš   2/2008   zo   4.   júna 2010   a   sp.   zn. 1 TdoV 23/2010   z   25.   januára   2011. Podstatou   sťažnosti   je   nesúhlas   sťažovateľa   so spôsobom   vykonania   dokazovania   a so   samotným   hodnotením   vykonaných   dôkazov v rámci celého trestného konania spočívajúcim v odmietnutí vykonať znalecké dokazovanie preskúmaním   zdravotného   a duševného   stavu   svedka,   použitia   obrazovo-zvukového záznamu a zákonnosti použitia agenta.

A.   K namietanému   porušeniu   základných   práv rozsudkom   špeciálneho   súdu sp. zn. PK-2 T 14/07 z 28. novembra 2007

Ako vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov.

Proti rozsudku špeciálneho súdu sp. zn. PK-2 T 14/2007 z 28. novembra 2007 mal sťažovateľ možnosť podať riadny opravný prostriedok – odvolanie. Túto svoju možnosť aj využil a odvolanie podal. O podanom odvolaní rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Toš 2/2008 zo 4. júna 2010.

Právomoc poskytnúť ochranu základným právam a slobodám vo vzťahu k rozsudku špeciálneho súdu mal v rámci odvolacieho konania najvyšší súd.   Najvyšší súd v rámci opravného konania v prípade, ak by pri svojej rozhodovacej činnosti dospel k záveru, že súd nižšieho   stupňa   svojím   rozhodnutím   alebo   postupom,   ktorý   rozhodnutiu   predchádzal, porušil   základné   práva   alebo   slobody   sťažovateľa,   mal   povinnosť   týmto   právam   alebo slobodám poskytnúť ochranu. Týmto je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

B. K   namietanému   porušeniu   základných   práv   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Toš 2/2008 zo 4. júna 2010

Z obsahu sťažnosti   a pripojených   listín   je   zrejmé,   že   uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Toš/2/2008   zo 4. júna 2010 bolo predmetom preskúmavania najvyšším   súdom v dovolacom konaní, kde pri zisťovaní existencie niektorého z dovolacích dôvodov (podľa § 371   Trestného   poriadku)   sa   najvyšší   súd   vecne   zaoberal   aj   výhradami   sťažovateľa (zhodnými v ústavnej sťažnosti) proti postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho.   Preto   v okolnostiach   prípadu   možno   konštatovať,   že   sťažovateľ   využil mimoriadny   opravný   prostriedok   efektívnym   spôsobom,   keďže   napadnuté   uznesenie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho bolo preskúmané najvyšším súdom aj po vecnej stránke. V súvislosti   s namietaným   porušením   označených   základných   práv   bolo   preto z ústavného hľadiska podstatné a určujúce len preskúmanie uznesenia najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Vzhľadom na už uvedený princíp subsidiarity (bod A tohto uznesenia) považoval ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 4 Toš 2/2008 zo 4. júna 2010 za dôvodné podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde odmietnuť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

C. K   namietanému   porušeniu   základných   práv   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 TdoV 23/2010 z 25. januára 2011

V   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   ak   preskúmanie   namietaného   postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z namietaného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 23/2010 z 25. januára 2011 ústavný súd zistil tieto okolnosti, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal:

Sťažovateľ   podaný   mimoriadny   opravný   prostriedok   oprel   o   dovolacie   dôvody uvedené   v   ustanoveniach   §   371   ods.   1   písm.   c)   a   g)   Trestného   poriadku,   to   znamená dôvody, že v priebehu konania bolo zásadným spôsobom porušené právo sťažovateľa na obhajobu   a rozhodnutie   súdu   je   založené   na   dôkazoch,   ktoré   neboli   súdom   vykonané zákonným spôsobom.

Námietky   pochybenia   súdov   prvého   a druhého   stupňa   sťažovateľ   odôvodnil spôsobom v podstate zhodným s odôvodnením tejto ústavnej sťažnosti.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tdo V 23/2010 z 25. januára 2011 o podanom dovolaní   rozhodol   tak,   že   ho   v   zmysle   §   382   písm.   c)   Trestného   poriadku   odmietol pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.

V rozhodnutí najvyšší súd vo vzťahu k dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku uviedol: «Porušenie práva na obhajobu je závažnou, resp. podstatnou chybou konania. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. je však   koncipovaný   oveľa   užšie   nie   je   ním   akékoľvek   (resp.   každé)   porušenie   práva   na obhajobu, ale len porušenie tohto práva „zásadným spôsobom“. Dovolací dôvod v tomto zmysle   bude   spravidla   naplnený   pri   nerešpektovaní   ustanovení   Trestného   poriadku o povinnej obhajobe, pri vykonávaní procesných úkonov bez prítomnosti obhajcu a pod., čo sa v posudzovanom prípade nezistilo. Naopak, obvinený využíval v celom rozsahu možnosť aktívnej osobnej obhajoby i obhajoby prostredníctvom obhajcu. Od začiatku konania mal možnosť sa vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kládli za vinu, k dôkazom o nich, robiť návrhy, podávať žiadosti a opravné prostriedky, zúčastňovať sa na procesných úkonoch   osobne   i   prostredníctvom   obhajcu,   vypočúvať   svedkov,   ktorých   sám   alebo prostredníctvom obhajcu navrhol a klásť im otázky, čo vyplýva zo spisu.

Obvinený   si   porušenie   práva   na   obhajobu   zamieňa   s   údajne   neúplné   zisteným skutkovým stavom a iným hodnotením vykonaných dôkazov, čo v odôvodnení dovolania odôvodňuje odmietnutím prvostupňového súdu, ako aj súdu odvolacieho, vykonať znalecké dokazovanie, preskúmať zdravotný a duševný stav svedka S. znalcom z odboru psychiatrie, či údajne s nesprávnym posúdením súdu o hodnovernosti a pravdivosti tvrdení svedka. Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov (§ 34 ods. 1 a § 44 ods. 2 Tr. por.) zodpovedá mu povinnosť súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (§ 272 ods. 3 a § 274 ods. 1 Tr. por.). Nemožno však úspešne podať dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. na podklade toho, že sa návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovelo. V súlade s ustanovením § 272   ods.   3   Tr.   por.,   právo   na   obhajobu   obvineného   je   zachované,   ak   súd   návrh   na vykonanie   dôkazu   odmietne,   ak   sa   týka   okolnosti   nepodstatnej   pre   rozhodnutie   alebo okolnosti, ktorú možno zistiť inými, už skôr navrhnutými dôkazmi. Zároveň v zmysle § 274 ods. 1 Tr. por.

; ak niet ďalších dôkazných návrhov alebo ak súd rozhodol, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú, vyhlási predseda senátu dokazovanie za skončené a udelí slovo na záverečné reči.

Za porušenie práva na obhajobu teda nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy   súdu,   či   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   o   voľbe   použitých   dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10 Tr. por., resp. práva podľa § 2 ods. 11 Tr. por. Ak by záver súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. o tom, že určitú skutkovú okolnosť   považuje   za   dokázanú   a   že   ju   nebude   overovať   ďalšími   dôkazmi   zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., ktorá vyjadruje zásadu, že za účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu.

Zistenie skutku súdom na podklade dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní a procesné   (rozhodnutím   súdu)   podložené   zamietnutie   dôkazných   návrhov   obvineného nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.»

Ďalej   najvyšší   súd   vyvrátil   opodstatnenosť   tvrdenia   o   existencii   dôvodu   podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku argumentujúc: «V dovolaní obvinený tvrdí, že obrazovo-zvukový záznam získaný prostredníctvom agenta-provokatéra, ktorý ho údajne   iniciatívne   navádzal   na   spáchanie   trestnej   činnosti,   je   dôkazom   vykonaným nezákonným spôsobom, na podklade ktorého bol vynesený odsudzujúci rozsudok.

Vzhľadom k uvedenému je potrebné zdôrazniť znenie ustanovenia § 117 ods. 2 Tr. por., z ktorého vyplýva, že konanie agenta musí byť v súlade s účelom tohto zákona a musí byť úmerné protiprávnosti konania, na odhaľovaní, zisťovaní alebo usvedčovaní ktorého sa zúčastňuje. Agent nesmie iniciatívne navádzať na spáchanie trestného činu; to neplatí, ak ide   o   korupciu   verejného   činiteľa   alebo   zahraničného   verejného   činiteľa   a   zistené skutočnosti nasvedčujú, že páchateľ by spáchal taký trestný čin aj vtedy, ak by príkaz na použitie agenta nebol vydaný.

Otázka   legálnosti   použitia   agenta   je   primárne   otázkou   skutkovou.   Na   základe vykonaných   dôkazov   súdy   oboch   stupňov   správne   uzavreli,   že   podmienky   citovaného ustanovenia boli splnené. Poukázali v tejto súvislosti najmä na to, že podmienka dôvodného predpokladu o spáchaní trestného činu aj vtedy, ak by príkaz nebol vydaný, splnená bola. Vychádzali z preukázaného konania obvineného ešte pred momentom ustanovenia agenta- svedka L. S., ktorý potvrdil, že od januára 2006 do februára 2006 na základe požiadavky svedka M. Č. vyplácal obvinenému raz mesačne finančné čiastky v hodnote 10 000 Sk, ako úplatok za poskytovanie informácii požadovaných skupinou tzv. „A.“. Rozhodnutie použiť na získanie relevantného dôkazu, ktorý by páchateľa jednoznačne usvedčil zo spáchania pokračovacieho zločinu, ktorého sa obvinený dopúšťal, sa opieralo o túto výpoveď, pričom zistené   skutočnosti   nasvedčovali   tomu,   že   obvinený   už   dlhšiu   dobu   páchal   predmetnú trestnú činnosť a rovnako by konal aj vtedy, ak by príkaz na použitie agenta nebol vydaný. Tohto konania sa obvinený M. P. dopustil ako verejný činiteľ v zmysle § 128 ods. 1 Tr. zák.. pretože   tak   konal   ako   príslušník polície,   operatívny   pracovník   odboru   ekonomickej kriminality Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v M.

Tieto skutkové závery nemôže dovolací súd bez ďalšieho prehodnocovať s poukazom na znenie § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Na základe vyššie uvedeného možno konštatovať, že obvineným uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ nieje naplnený, nakoľko súd nepostupoval v rozpore s ustanovením § 117 ods. 2 Tr. por.

Na základe skutkových záverov súdov oboch stupňov potom možno bez akýchkoľvek pochybností konštatovať, že konanie štátu-teda polície prostredníctvom agenta sa rozhodne nestalo súčasťou skutkového deja.»

Najvyšší   súd   vychádzajúc   zo   svojich   záverov   napokon   vyslovil,   že „dovolanie obsahuje argumenty a subjektívne názory stojace mimo uplatnených dovolacích dôvodov, lebo dovolací súd po preskúmaní veci žiaden z týchto dovolacích dôvodov nezistil“.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ústavy   nie   je   podávať   výklad   právnych   predpisov,   ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej veci   ustanovení §   368 a nasledujúcich   Trestného poriadku   týkajúcich   sa   mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania) je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý   proces   nepatrí právo účastníka   konania, aby sa   všeobecný   súd   stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy na základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich   súdov,   ktorý   by   poprel   zmysel   a   podstatu   práva   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 252/04).

Najvyšší   súd   vyvrátil   opodstatnenosť   námietky   porušenia   práva   na   obhajobu poukazujúc   na   obsah   zásady   náležitého   zistenia   skutkového   stavu,   v   zmysle   ktorej   je určenie   rozsahu   dokazovania   pre   účely   náležitého   zistenia   skutkového   stavu   ako nevyhnutného   podkladu   pre prijatie   rozhodnutia   výlučne   zverené   konajúcemu   súdu uplatňujúcemu zásadu voľného hodnotenia dôkazov.

V namietanom konaní a prijatom uznesení sp. zn. 1 Tdo V 23/2010 z 25. januára 2011   najvyšší   súd   prostredníctvom   interpretácie   a   aplikácie   príslušných   ustanovení Trestného poriadku týkajúcich sa inštitútu dovolania vylúčil danosť dovolacích dôvodov podľa   ustanovení   §   371   ods.   1   písm.   c)   a   g)   Trestného   poriadku   (porušenie   práva   na obhajobu   zásadným   spôsobom   a námietkou   rozhodnutia   založeného   na   dôkazoch,   ktoré neboli   súdom   vykonané   zákonným   spôsobom),   na   základe   čoho   vyvodil   záver o neprípustnosti dovolania vo veci sťažovateľa a o jeho odmietnutí.

V každom z týchto prípadov logickým výkladom a vyčerpávajúcim odôvodnením dospel najvyšší súd k záveru o nenaplnení dovolacích dôvodov podľa citovaných ustanovení Trestného   poriadku.   Konštatovaniu   o   neprípustnosti   dovolania   sťažovateľa   predchádzal racionálny, podrobný, a teda ústavne konformný výklad relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera   jej   účel   a   podstatu   a   na   základe   ktorého   bol   ustálený dôvod   na   odmietnutie dovolania.

Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol. Ústavný súd preto konštatuje kvalitu odôvodnenia rozhodnutia v súlade s limitmi čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva,   ale nezávislým   orgánom   ochrany   ústavnosti   pôsobiacim   mimo   tejto   sústavy. Najvyšší súd ako mimoriadna opravná inštancia sa dovolaním sťažovateľa zaoberal v súlade s   ustanoveniami   relevantnej   právnej   úpravy   a napadnuté   rozhodnutie,   ako   aj   jemu predchádzajúci   postup   druhostupňového   súdu   preskúmal   a   svoje   rozhodnutie   náležite odôvodnil. Obsahom práva na účinný opravný prostriedok nie je totiž automaticky nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal predstave sťažovateľa (podobne III. ÚS 51/08).

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   námietky porušenia   základných   práv   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   TdoV   23/2010 z 25. januára   2011,   ktoré   mali   zakladať   vymedzené   dovolacie   dôvody   a ktoré   videl sťažovateľ   v odmietnutí   svojho   dovolania,   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde ústavný súd posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011