znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 229/2010-61

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Š. K., D., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný vnútroštátny opravný prostriedok zaručeného v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 145/2005 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 146/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára 2010 doručená sťažnosť Š. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorú doplnil podaním doručeným 22. júla 2010 a 11. novembra 2010 a ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   a   práva   na   účinný   vnútroštátny   opravný   prostriedok   zaručeného v čl. 13   dohovoru   postupom   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 145/2005 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 146/2009.

V kvalifikovanej sťažnosti sťažovateľ uviedol: „Nezákonným   rozhodnutím   bolo   porušené   Ústavou   SR   garantované   právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 na právo domáhať sa práva na nezávislom a nestrannom súde, podľa čl. 48 ods. 2 právo na verejné prerokovanie veci, bez zbytočných prieťahov a právo   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom,   podľa   čl.   50   ods.   2   právo   do právoplatného   rozhodnutia   o   vine,   zaobchádzania   ako   s   nevinným   -   právo   prezumpcie neviny.   V   zmysle   čl.   127   a   príslušnej   medzinárodnej   zmluvy   boli   porušené   práva sťažovateľa   podľa   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobodách   a   to konkrétne čl.   6 ods. 1   právo na spravodlivé,   verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a čl. 13 právo na právne prostriedky nápravy dosiahnutia ochrany porušených práv priznaných Dohovorom.

K porušovaniu vyššie uvedených práv dochádza zo strany Okresného súdu Dolný Kubín   a   Krajského   súdu   v   Žiline,   pričom   uvedené   súdy   porušili   základné   zákonné povinnosti v dôsledku ktorých došlo k zásahu do základných práv a slobôd sťažovateľa. K porušovaniu predmetných práv dochádza v konaní pred Okresným súdom Dolný Kubín č. 4T/145/2005, kde sťažovateľ figuruje ako obžalovaný a taktiež vtom istom konaní v druhom stupni kde je porušovateľom práv Krajský súd Žilina...

Sťažovateľ   bol   rozsudkom   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   zo   dňa   03.12.2007 oslobodený spod obžaloby Okresnej prokuratúry D. zo dňa 21.11.2005 vedenej pod. sp. zn. I Pv   10/2005,   ktorou   bol   obžalovaný   pre   pokračovací   trestný   čin   nevyplatenia   mzdy a odstupného podľa § 248a ods. 1,2 písm. a) ods. 3 Trestného zákona v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. vo vtedy platnom znení.

Voči   rozsudku   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   zo   dňa   03.12.2007   sa   sťažovateľ odvolal na Krajský súd Žilina pre porušenie základných ľudských práv a slobôd orgánmi činnými v trestnom konaní a Okresným súdom Dolný Kubín v konaní sp. zn. 4T 145/2005. Krajský   súd   v   Žiline   vyhovel   sťažovateľovi   a   v   dôsledku   konštatovania   predmetného porušovania práv, rozsudok uznesením zo dňa 29.01.2008 zrušil. Po uznesení Krajského súdu Žilina zo dňa 29.01.2008 bola vec vrátená Okresnému súdu Dolný Kubín, ktorý mal vec v potrebnom rozsahu prejednať a rozhodnúť.

Okresný súd v Dolnom Kubíne, resp. zákonný sudca JUDr. R. K. pri prejednávaní tejto veci, vrátil uznesením zo dňa 20.10.2009 do prípravného konania. Podľa § 182 ods. 1 môže prokurátor vziať obvinenie späť až do začatia hlavného pojednávania, čím sa vec vracia do prípravného konania. Takýto postup je možný za predpokladu, že prokurátor zoberie žalobu späť pred začiatkom hlavného pojednávania a za predpokladu nezačatia hlavného pojednávania.

Dňa   03.12.2007   bol   Okresným   súdom   vynesený   rozsudok   vo   veci,   ktorý   bol   ako výsledok   hlavného   pojednávania.   Tým,   že   Okresný   súd   prejednal   vec   na   hlavnom pojednávaní nie je možné späťvzatie žaloby prokurátorom podľa § 182 ods. 1 Trestného poriadku   účinným   do   01.01.2006   s   príslušnými   účinkami,   ktoré   by   vec   vrátili   do prípravného konania.

Vyplývajúc z procesných skutočností a úkonov, ktoré boli vykonané a do uznesenia Krajského súdu v Žiline, nie je možné tvrdiť, že hlavné pojednávanie sa ešte nezačalo. Krajský súd v Žiline svojim uznesením o zrušení rozhodnutia len zaviazal Okresný súd Dolný Kubín vo veci znovu rozhodnúť. Okresný súd teda nemohol postupovať podľa § 182 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 1.1.2006. Po začatí hlavného pojednávania môže súd ako aj prokurátor postupovať podľa § 182 ods. 2, a to :

Ak prokurátor po začatí hlavného pojednávania dôjde k presvedčeniu, že výsledky prejednávania veci pred súdom obžalobu nepotvrdzujú, je povinný ustúpiť od obvinenia a oznámiť súdu dôvody, ktoré ho k tomu viedli. Toto vyhlásenie nezbavuje súd povinnosti, aby, spravujúc sa zákonom a svojím vnútorným presvedčením - rozhodol o obžalobe podľa všeobecných zásad.

Dispozícia s obžalobou prislúcha prokurátorovi len do tej doby než predseda senátu resp.   samosudca začne   hlavné   pojednávanie.   Od tohto   momentu   už prokurátor nemôže žalobu vziať späť. Takéto neskoršie vyhlásenie o späť vzatí je neúčinné a nezbavuje súd povinnosti vo veci konať a rozhodnúť. Začatím hlavného pojednávania sa rozumie moment kedy predseda senátu resp. samosudca oznámi vec, ktorá bude prejednávaná. Obžalobu môže   prokurátor   zobrať   späť   najneskôr   vo   chvíli,   ktorá   bezprostredne   predchádzala momentu podľa predošlej vety.

Zásadou   voľného   hodnotenia   dôkazov   podľa   vnútorného   presvedčenia   podľa   §2 ods. 6 Trestného poriadku účinného do 01.01.2006 je prokurátor viazaný tiež v konaní pred súdom po podaní žaloby, aj keď v tomto období má postavenie procesnej strany. Po začatí hlavného pojednávania už nemôže vziať žalobu späť, avšak ak zistí na základe priebehu konania, že obžaloba nie je dôvodná, je povinný ustúpiť od obvinenia.

Proti tomuto uzneseniu o 4T/145/2005 - 1703 o vrátení veci do prípravného konania, podal   sťažovateľ   sťažnosť   na   Krajský   súd   dňa   21.10.2009.   Krajský   súd   preskúmal rozhodnutie a zistil že Okresný súd Dolný Kubín postupoval v zmysle §182 ods. 1 Trestného poriadku   účinného   do   01.01.2006   a   tento   postup   schválil   a   zobral   ho   za   správny. V dôsledku takého posúdenia veci Krajský súd uznesením zamietol sťažnosť sťažovateľa s odôvodnením, že sťažnosť proti rozhodnutiu v zmysle § 182 nie je prípustná.

Konanie   Krajského   súdu   Žilina   musí   byť   považované   v   rozpore   so   základnými princípmi   právneho   poriadku,   nakoľko   odobruje   postup   súdu,   ktorý   je   v   jasnom   spore so zákonom. Krajský súd tak konštatuje, že proti rozhodnutiu Okresného súdu Dolný Kubín nie je možné odvolanie a nezaoberal sa tak vôbec otázkou veci samotnej.

Podľa   §   141   ods.   1   a   2   Trestného   poriadku   je   opravným   prostriedkom   proti uzneseniu, sťažnosť. Vychádzajúc z dikcie zákona, tak Krajský súd má danú sťažnosť prijať a posúdiť celú vec, znova. Okresný súd uplatnil zlé právne posúdenie veci, ktorú vrátil tak do prípravného konania v rozpore z Trestným poriadkom, následne Krajský súd nepripustil voči tomuto uzneseniu riadny odvolací prostriedok a tak nepriamo odobril závery súdu prvého stupňa.

Celý postup od prvostupňového súdu až po odvolací orgán a opätovné domáhania sa spravodlivého   procesu   zo   strany   sťažovateľa   bol   umiestnený   mimo   rámec   zákona a v značnom rozpore so základnými právami a slobodami sťažovateľa.“

Porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorý zaručuje právo domáhať sa ochrany svojich práv na nezávislom a nestrannom súde, sťažovateľ odôvodnil tým, že „Okresný súd Dolný Kubín rozhodnutím zo dňa 20.10.2009 pred samosudkyňou JUDr. R. K. sp. zn. 4T 145/2005 vrátil uznesením vec sťažovateľa naspäť do prípravného konania. Rozhodnutie súdu vo forme uznesenia a presunutie do prípravného konania je v rozpore z ustanoveniami Trestného poriadku   a   odopiera   tak   sťažovateľovi   právo   na   domáhanie   sa   svojho   práva   zákonom ustanoveným postupom. Toto právo bolo taktiež porušené e nezákonný postup deklarovaný uznesením   Krajského   súdu   Žilina,   ktorý   tento   postup   schválil   a   sťažnosť   sťažovateľa zamietol ako neprípustnú.“.

Porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy – práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom sťažovateľ odôvodnil takto: «Počas   konania   na   Okresnom   súde   bol   sťažovateľ   obmedzený   v   aktivite a vo využívaní procesných nástrojov. Nevedel sa domôcť podania námietok a upozorniť súd na konanie v rozpore z Trestným poriadkom. Túto iniciatívu prejavoval niekoľko krát avšak táto   skutočnosť   nebola   ani   zaprotokolovaná   v   zápisnici   z   hlavného   pojednávania. Skutočnosť, že sudkyňa ukončila proces uznesením o vrátení do prípravného konania, bez pripustenia sťažnosti sama o sebe nasvedčuje, že sťažovateľ nemal mať možnosť reagovať na postup súdu ani ex post. V dôsledku týchto opatrení sa sťažovateľ nemohol vyjadriť k všetkým skutočnostiam a tým bol proces vedený v evidentnom rozpore so základnými právami sťažovateľa.

Pri výklade pojmu „trestné obvinenie“ vychádza Európsky súd pre ľudské práva nezávisle od obdobných pojmov využívaných vo vnútroštátnej právnej úprave členského štátu. Pojem obvinenie vykladá skôr materiálne, ako formálne, pričom sa zameriava na podstatu príslušného procesu.

Právo na oboznámenie sa s obvinením vyžaduje podrobné skutkové i právne dôvody, ktoré viedli k začatiu trestného stíhania. Aj z doterajšej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské   práva   vyplýva,   že   právo   na   oboznámenie   sa   s   obvinením   veľmi   úzko   súvisí   aj s právom   na   prípravu   obhajoby,   a   teda   v   trestnom   konaní   predstavuje   z   pohľadu obvineného kľúčový moment, ktorý ovplyvňuje celý ďalší postup.

ESĽP v súvislosti so skúmaním porušenia práva byť oboznámený s obvinením skúma najmä tú otázku, či obvinený mal možnosť prístupu k ďalším informáciám ak o ne žiadal. V prípade, ak obvinený nie je dostatočným spôsobom, a to ani po adresovaní viacnásobnej požiadavky príslušným orgánom o poskytnutie trestnoprávne dôležitých informácií, nie je mu umožnené dôkladne sa vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sú mu v konaní kladené za vinu.

Princíp práva byť dostatočne oboznámený s obvinením sa úzko spája aj s princípom rovností zbraní a kontradiktórnosti konania.»

Porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru – práva na spravodlivé a verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sťažovateľ odôvodnil takto:

„Vec   už   bola   prerokovaná   a   prejednaná   na   hlavnom   pojednávaní,   následne v odvolacom   konaní   a   v   rozpore   s   Trestným   poriadkom   bola   opätovne   vrátená   do prípravného konania zakladá evidentný dôkaz o zbytočných prieťahoch. O každom kto je obvinený   z   trestného   činu   a   je   postavený   pred   súd   musí   byť   rozhodnuté   bezodkladne a zbytočných prieťahov o vine alebo nevine. V prípade sťažovateľa ide o zbytočné formálne prieťahy, ktoré sú dokonca zákonom nedovolené.

Po   dobu   10   rokov   od   začiatku   trestného   stíhania   a   5   rokov   priebehu   hlavného pojednávania musí sťažovateľ strpieť v každej oblasti svojho občianskeho života, v práci, rodine a spoločnosti, poškodzovanie jeho práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena, práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do   súkromného   a   rodinného   života   a   práva   na   ochranu   pred   neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe, pričom je voči týmto poškodeniam svojich práv bezmocný.“

Porušenie   čl.   13   dohovoru   –   práva   na   právne   prostriedky   nápravy   dosiahnutia ochrany porušených práv priznaných dohovorom sťažovateľ odôvodnil takto:

„Okresný súd uznesením zo dňa 20.10.2009 sp. Zn. 4T/145/2005 - 1703 konaného pred   samosudcom   JUDr.   R.   K.,   ktorým   bola   vec   presunutá   do   prípravného   konania, v poučení   uviedol   že   proti   uzneseniu   nie   možná   sťažnosť.   Toto   opatrenie   je   v príkrom rozpore s právom na obhajobu a na právne prostriedky nápravy. Okresný súd sa týmto snaží nepriznať sťažovateľovi právo na opravné prostriedky a právnu obranu.

Sťažovateľ podľa § 141 ods. 1 Trestného poriadku 141/1961 Zb. podal sťažnosť na Krajský súd Žilina ohľadom postupu Okresného súdu Dolný Kubín. Krajský súd v Žiline však   neprešetril   sťažnosť   vecne,   ale   zamietol   ju   ako   neopodstatnenú   pre   vyjadrenie Okresného súdu Dolný Kubín o nemožnosti opravného prostriedku. Sťažovateľ má za to, že mu bolo odopreté právo na právne prostriedky nápravy na prvom aj na druhom stupni konania...

Dovoľujem si preto vyjadriť svoje presvedčenie, že nedostatkami v oblasti účinného prostriedku nápravy bolo závažným spôsobom zasiahnuté do práv sťažovateľa, nakoľko aj napriek aktívnej snahe mu nebolo umožnené adekvátnym spôsobom domôcť sa uznania svojich základných ľudských práv a slobôd...

Podľa   §   56   ods.   4   zákona   č.   124/2002   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon č. 38/1993 Z. z., zákon o organizácii Ústavného súdu SR,... ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Len rýchle a spravodlivé rozhodnutie vo veci samej umožní sťažovateľovi domáhať sa svojich práv.

Na druhej strane som toho názoru, že sťažovateľovi skutočne vznikla majetková, ale najmä   aj   nemajetková   ujma   tým,   že   orgány   činné   v   trestnom   konaní   a   súdy   konajú, vzhľadom na povahu veci, s neospravedlniteľnými porušeniami základných ľudských práv. Vzhľadom na vyššie uvedené, sťažovateľ považuje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde za odôvodnené.

Trestné stíhanie mnohokrát predstavuje hlboký zásah do života osoby, a to najmä s ohľadom na osobnostné práva stíhanej osoby. Trestne stíhaná osoba často krát v očiach verejnosti a aj najbližšieho okolia vzbudzuje pocit nedôvery a morálneho odsúdenia, je preto veľmi dôležité aby bola konkrétna osoba z trestného činu obvinená až na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a zákonným spôsobom.

Navrhujem, aby Ústavný súd SR priznal sťažovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v takej výške, ktorou by aspoň čiastočne zmiernil dôsledky, ktoré štát sťažovateľovi spôsobil nemožnosťou   nápravy   nezákonného   stavu   vzniknutého   vydaním   uznesenia   o   vznesení obvinenia   a   samotným   trestným   stíhaním.   Žiadam,   aby   Ústavný   súd   SR   priznal sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy vyjadrenej v peniazoch vo výške 50.000,-€.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„Základné práva sťažovateľa a to: Právo na domáhanie sa práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, Právo na verejné prerokovanie veci, bez zbytočných prieťahov a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,

Právo na spravodlivé, verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Právo na účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl.13 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   boli   porušené   postupom Okresného súdu Dolný Kubín, sp. zn. a Krajského súdu Žilina v konaní, ktoré je dnes vedené pod sp. zn. 3To/146/2009-1744.

Ústavný súd prikazuje Krajskému súdu Žilina, aby zrušil uznesenie Okresného súdu Dolný   Kubín   sp.   zn.   4T/145/2005   -   1703   a   nariadil   Okresnému   súdu   znovu   prejednať a rozhodnúť vo veci. Okresný súd pri prejednaní veci musí postupovať v zmysle § 327 ods. 2 Trestného poriadku. kedy okresný súd nemôže v prípade zrušeného rozsudku v dôsledku odvolania v prospech obžalovaného, zmeniť rozsudok v jeho neprospech.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi Š. K. primerané finančné zadosťučinenie v sume 50.000- € (slovom päťdesiattisíc eur), ktoré mu je Krajský súd Žilina povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi Š. K. náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 303,31 €, ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. S. J....“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

1. K porušeniu označených práv okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 145/2005

Predmetom   sťažnosti   v   tejto   časti   je   najmä   námietka   sťažovateľa,   že   postupom okresného   súdu   mu   bola   ako   účastníkovi   konania   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom, pretože po späťvzatí obžaloby prokurátorom okresný súd ďalej postupoval podľa § 182 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006 a vrátil vec do prípravného konania, hoci   podľa   sťažovateľa   podľa   procesných   skutočností   a   úkonov,   ktoré   boli   vykonané, nebolo možné tvrdiť, že hlavné pojednávanie sa ešte nezačalo.

Podľa § 182 ods. 1 Trestného poriadku:„Dispozícia s obžalobou prislúcha prokurátorovi len do tej doby než predseda senátu resp.   samosudca   začne   hlavné pojednávanie.   Od tohto   momentu   už   prokurátor   nemôže žalobu vziať späť. Takéto neskoršie vyhlásenie o späť vzatí je neúčinné a nezbavuje súd povinnosti vo veci konať a rozhodnúť. Začatím hlavného pojednávania sa rozumie moment kedy   predseda senátu resp. samosudca   oznámi vec, ktorá bude prejednávaná. Obžalobu môže   prokurátor   zobrať   späť   najneskôr   vo   chvíli,   ktorá   bezprostredne   predchádzala momentu podľa predošlej vety.“

Podľa   sťažovateľa   hlavné   pojednávanie   začalo,   preto   okresný   súd   nemohol postupovať podľa § 182 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006.

Skutočnosť,   že   proti   uzneseniu   okresného   súdu   nebolo   možné   podať   opravný prostriedok, považuje sťažovateľ za porušenie práva na obhajobu a na právne prostriedky nápravy.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

O   späťvzatí   obžaloby   prokurátorom   okresný   súd   rozhodol   uznesením   č.   k. 4 T 154/2005-1703   z   20.   októbra   2009.   Podľa   poučenia   proti   tomuto   uzneseniu   nebola sťažnosť prípustná, preto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 20. októbra 2009.

Za   stavu,   keď   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   nadobudlo   právoplatnosť 20. októbra 2009 (sťažovateľ sa o rozhodnutí dozvedel 27. októbra 2009, keď mu bolo uznesenie okresného súdu doručené) a sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 19. februára 2010, sa teda sťažovateľ mohol ochrany svojich práv označených v sťažnosti domáhať na ústavnom   súde   najneskôr   do   27.   decembra   2009.   Sťažnosť   však   podal   po   uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty, preto ju ústavný súd vo vzťahu k okresnému súdu považuje za oneskorene podanú, preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

2.   Sťažovateľ   sťažnosťou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného   v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný vnútroštátny opravný prostriedok zaručeného v čl. 13 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 146/2009.

2.1   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Toto   právo   bolo   podľa   sťažovateľa   porušené   tým,   že   krajský   súd   potvrdil „nezákonný   postup“   deklarovaný   uznesením   okresného   súdu,   keď   jeho   postup   schválil a sťažnosť sťažovateľa zamietol.

2.2 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľ v tom, že„Vec bola prerokovaná a prejednaná v odvolacom konaní a v rozpore s Trestným poriadkom   bola   opätovne   vrátená   do   prípravného   konania   zakladá   evidentný   dôkaz o zbytočných prieťahoch. O každom, kto je obvinený z trestného činu a je postavený pred súd   musí   byť   rozhodnuté   bezodkladne   a   zbytočných   prieťahov   o   vine   alebo   nevine. V prípade   sťažovateľa   ide   o   zbytočné   formálne   prieťahy,   ktoré   sú   dokonca   zákonom nedovolené.“.

Ústavný   súd   preskúmal   rozhodnutie   krajského   súdu   sp.   zn.   3   To   146/2009 z 26. novembra   2009   a   zistil,   že   krajský   súd   sa   v   tomto   konaní   zaoberal   sťažnosťou sťažovateľa,   ktorú   podal   proti   právoplatnému   rozhodnutiu   okresného   súdu   sp.   zn. 4 T 145/2005 z 20.   októbra   2009.   Krajský   súd   podľa   § 148   ods.   1   písm.   a) Trestného poriadku   účinného   do   1.   januára   2006   sťažnosť   sťažovateľa   zamietol   s   poukazom   na ustanovenie § 141 ods. 1 a 2 Trestného poriadku, podľa ktorého opravným prostriedkom proti uzneseniu je sťažnosť.

Sťažnosťou   možno   napadnúť   každé   uznesenie   vyšetrovateľa   alebo   policajného orgánu, okrem uznesenia o začatí trestného stíhania. Uznesenie súdu a prokurátora možno sťažnosťou napadnúť len v tých prípadoch, kde to zákon výslovne pripúšťa a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni.

Krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že z ustanovenia § 182 ods. 1 Trestného poriadku nevyplýva, či ktorákoľvek strana v trestnom konaní môže podať proti takémuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   opravný   prostriedok.   Krajský   súd   napokon konštatoval, že proti uzneseniu vydanému podľa § 182 Trestného poriadku zákon sťažnosť nepripúšťa.  

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Sťažovateľ sa domáhal vyslovenia porušenia svojich základných práv rozhodnutím krajského súdu, ako aj jeho zrušenia.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie krajského súdu nemožno považovať za arbitrárne ani zjavne neodôvodnené. Argumentácia krajského súdu je v súlade so zákonom a je   dostatočná   a dobu,   počas   ktorej   sa   vec   nachádzala   na   krajskom   súde   (1 mesiac), nemožno   považovať   za   neprimeranú,   preto   niet   dôvodu   na   to,   aby   ústavný   súd   do rozhodnutia krajského súdu akýmkoľvek spôsobom zasiahol. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2.3 Napokon sťažovateľ namietal aj porušenie práva na účinný prostriedok nápravy podľa   čl.   13   dohovoru,   podľa   ktorého   každý,   koho   práva   a   slobody   priznané   týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné prostriedky nápravy pred národným orgánom...

Ústavný   súd   nezistil   žiadnu   súvislosť   medzi   namietaným   porušením   tohto   práva a uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To/146/2009 z 26. novembra 2009, pretože krajský súd skúmajúc splnenie procesných podmienok konania dospel k záveru, že sťažnosť proti rozhodnutiu okresného súdu nie je prípustná. Svoj právny názor dostatočne zdôvodnil.Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že krajský súd svojím rozhodnutím, ktoré spĺňa   parametre   zákonnosti   a   ústavnosti,   nenaplnil   očakávanie   sťažovateľa,   nemožno zamieňať s nutnosťou vysloviť porušenie tohto práva.

Ústavný súd k tomu poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva   sa   čl.   13   dohovoru   vzťahuje   iba   na   prípady,   v   ktorých   sa   jednotlivcovi   podarí preukázať   pravdepodobnosť   tvrdenia,   že   sa   stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52).

V danom prípade však ústavný súd k takémuto záveru nedospel, a preto sťažnosť aj v tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   rozhodovanie   o   ďalších   návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci už nepripadalo do úvahy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2010