znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 229/09-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2009 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   M.   V.,   Š.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   M.,   P.,   vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Spišská Nová Ves pod sp. zn. 2 C 193/2007 a Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 2 Co 81/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2009 osobne do podateľne doručená sťažnosť Ing. M. V., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení   s čl.   12   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom Spišská Nová   Ves   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp. zn.   2 C 193/2007   a   Krajským   súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 2 Co 81/2008.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 2. októbra 2007 podal okresnému súdu žalobu proti M.,   a.   s.   (ďalej len „žalovaná“),   o vyslovenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru,   a to   kvôli nesplneniu ponukovej   povinnosti   zo   strany   žalovanej.   Výpoveď   bola odôvodnená racionalizačnými opatreniami s tým, že došlo k zrušeniu pracovného miesta obchodného zástupcu pre Ukrajinu, ktoré zastával sťažovateľ. Žalovaná zároveň tvrdila, že nemá   pre   sťažovateľa   iné   vhodné   pracovné   miesto,   a preto   sa   sťažovateľ   stal   pre   ňu nadbytočným.   V skutočnosti   žalovaná mala   voľné   pracovné miesta,   resp.   mala   možnosť sťažovateľa   ďalej   zamestnávať.   Žalovaná   so   sťažovateľom   nerokovala   a neponúkla   mu žiadne pracovné miesto, a ani také, ktoré by nezodpovedalo jeho kvalifikácii. Vzhľadom na situáciu na trhu práce by bol sťažovateľ prijal akékoľvek iné pracovné miesto, ktoré by mu žalovaná ponúkla. Rozsudkom okresného súdu č. k. 2 C 193/2007-96 z 29. januára 2008 bola   žaloba   sťažovateľa   zamietnutá.   Tvrdenie   sťažovateľa,   podľa   ktorého   mu   žalovaná žiadne pracovné miesto neponúkla a v danom smere s ním ani nekomunikovala, vyhodnotil ako   účelovú   obranu,   ale   na   druhej   strane   tvrdenie   žalovanej   (Mgr.   P.   P.)   o ústnom osobnom rokovaní 20. júna 2007 spojenom s informáciou o voľných pracovných miestach a ich údajným odmietnutím zo strany sťažovateľa však akceptoval. Sťažovateľ podal proti rozsudku   okresného   súdu   5. marca   2008   odvolanie   s tým,   že   žalovaná   nesplnila   svoju povinnosť   ponúknuť   mu   akékoľvek   voľné   pracovné   miesto   bez   ohľadu   na   to,   či   ide o robotnícke alebo „THP“ miesto bez prihliadnutia na vzdelanie zamestnanca. Rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 81/2008-115 z 22. januára 2009 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.   Rozsudkami   všeobecných   súdov   bol   sťažovateľ   v porovnaní   so   žalovanou účelovo   znevýhodnený.   Odôvodnenie   rozsudkov   v súvislosti   so   splnením   ponukovej povinnosti je nedostatočné a je v rozpore s dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise. Všeobecné súdy taktiež pochybili v otázke dôkazného bremena, ktoré je správne na strane žalovanej, pretože ide o objektívnu právnu skutočnosť, ktorú má dokazovať žalovaná.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 2 C 193/2007 a krajským   súdom   pod   sp.   zn.   2   Co   81/2008.   Požaduje   tiež   náhradu   trov   právneho zastúpenia.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 81/2008-115 z 22. januára 2009 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 2 C 193/2007-96 z 29. januára 2008. Podľa   názoru   krajského   súdu   povinnosť   zamestnávateľa   ponúknuť   zamestnancovi   iné vhodné   zamestnanie   (§   63   ods.   2   Zákonníka   práce)   je   hmotnoprávnou   podmienkou výpovede   zo   strany   zamestnávateľa.   Jej   nesplnenie   spôsobuje   neplatnosť   výpovede.   Ak zamestnávateľ v mieste, ktoré bolo dohodnuté v pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce, nemá pre zamestnanca žiadnu prácu alebo žiadnu vhodnú prácu podľa Zákonníka práce, svoju ponukovú povinnosť ani nemôže splniť. Musí však preukázať, že predtým, ako dal zamestnancovi výpoveď, nedisponoval žiadnym voľným pracovným miestom v mieste, ktoré bolo   dohodnuté   v pracovnej   zmluve   ako   miesto   výkonu   práce,   ktoré   by   mohol zamestnancovi   ponúknuť.   Inou   pre   zamestnanca   vhodnou   prácou   sa   rozumie   práca zodpovedajúca zdravotnému stavu, schopnostiam a pokiaľ možno aj jeho kvalifikácii. Takou prácou treba rozumieť predovšetkým prácu zodpovedajúcu kvalifikácii zamestnanca a až potom prácu, ktorá pokiaľ možno najviac zodpovedá kvalifikácii zamestnanca. Napokon ide o prácu, na ktorú sa nevyžaduje osobitná kvalifikácia. Vhodnou prácou nie je však taká práca, ktorú zamestnanec nie je schopný vykonávať vzhľadom na svoj zdravotný stav, pre svoje obmedzené schopnosti alebo pre nedostatok kvalifikácie. Z vykonaného dokazovania vyplynulo   a medzi   účastníkmi   nebola   spornou   skutočnosť,   že   žalovaná   nedisponovala voľným   pracovným   miestom   zodpovedajúcim   kvalifikácii   sťažovateľa.   V konaní   pred okresným súdom sa preukázalo, že žalovaná mala dve voľné miesta v kategórii „R“, a to miesto technológa a vodiča mestskej dopravy. Keďže na vykonávanie funkcie technológa sa vyžadovalo odborné vzdelanie (vysoká škola chemicko-technologického zamerania, pričom sťažovateľ mal ekonomické vzdelanie) a pre výkon funkcie vodiča sa vyžadovalo vodičské oprávnenie   skupiny   C   (sťažovateľ   nemal   žiadne   vodičské   oprávnenie),   uvedené   miesta nemožno považovať za také, ktoré by boli vhodnou prácou pre sťažovateľa. Za takýchto okolností   je   bez   právneho   významu,   či   tieto   miesta   boli,   alebo   neboli   sťažovateľovi ponúknuté,   pretože   žalovaná   ich   sťažovateľovi   nemohla   ponúknuť,   keďže   nespĺňal kvalifikačné   predpoklady   na   vykonávanie   týchto   prác.   Žalovaná   teda   preukázateľne nedisponovala   voľným   pracovným   miestom,   ktoré   by   mohla   sťažovateľovi   ponúknuť. Znamená to, že v danom prípade nesplnenie ponukovej povinnosti nemôže byť dôvodom neplatnosti výpovede. Záver okresného súdu, že ponuková povinnosť bola splnená, resp. že žalovaná nemala pre sťažovateľa vhodné pracovné miesto, je potrebné považovať za vecne správny. Rozsudok bol právnemu zástupcovi sťažovateľa podľa jeho prezentačnej pečiatky doručený 17. marca 2009.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ   ide   o tú   časť   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu   vedenému   okresným súdom   pod   sp.   zn.   2   C   193/2007,   nie   je   daná   právomoc   ústavného   súdu   o tejto   časti sťažnosti konať a rozhodnúť.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy,   ak poskytovanie   tejto   ochrany   nie   je v právomoci   všeobecných   súdov.   V danom prípade   bolo   proti   rozsudku   okresného   súdu   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný prostriedok,   a preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa   mal krajský súd v odvolacom konaní, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Odlišná   je   situácia,   pokiaľ   ide   o tú   časť   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 2 Co 81/2008. Túto časť sťažnosti považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podstatou   sťažnosti   je   námietka   nesprávneho   a nevyváženého   hodnotenia vykonaných dôkazov z dôvodu, že okresný súd uveril   tvrdeniu žalovanej, podľa ktorého voľné   miesta   sťažovateľovi   ponúkla,   avšak   ten   ich   neakceptoval,   hoci   v skutočnosti žalovaná takúto ponuku neurobila a o danej téme so sťažovateľom vôbec nekomunikovala.

Z pohľadu   ústavného   súdu   je   potrebné   konštatovať,   že   odôvodnenie   rozsudku krajského súdu je založené na odlišných záveroch, než aké sťažovateľ namieta. Krajský súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa hodnotením dôkazom vo vzťahu k tomu, či žalovaná svoju   ponukovú   povinnosť   splnila   alebo   nie.   Podľa   jeho   názoru   je   totiž   táto   okolnosť irelevantná z dôvodu, že ani jedno z existujúcich dvoch voľných pracovných miest nemohol sťažovateľ zastávať z dôvodu nedostatočnej kvalifikácie. To je práve dôvodom, pre ktorý podľa krajského súdu žalovanej ponuková povinnosť vôbec nevznikla, a preto nemohla byť ani   porušená.   Na   tieto   skutkové   a právne   závery   krajského   súdu   sťažovateľ   v podanej sťažnosti vôbec nereaguje a nespochybňuje ich.

Odôvodnenie skutkových a právnych záverov krajského súdu sa preto vôbec nejaví ako arbitrárne, či zjavne neodôvodnené. Je vnútorne konzistentné a presvedčivé.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2009