znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 229/07-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. novembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť M. A., Izrael, zastúpenej advokátom JUDr. P. A., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trenčín   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 16 C 20/2006   a   uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   sp.   zn.   5   Co   125/2007 z 31. mája 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. A. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra 2007 telefaxom doručená sťažnosť M. A., Izrael (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. P. A., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj porušenie práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 20/2006 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   5   Co   125/2007   z 31.   mája 2007.   Originál sťažnosti doručila sťažovateľka ústavnému súdu 19. septembra 2007.

Sťažovateľka   sa   v súdnom   konaní   vedenom   okresným   súdom   domáhala   určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Okresný súd rozsudkom zo 14. marca 2007 jej návrhu vyhovel,   avšak   s použitím   §   150   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   jej nepriznal náhradu trov konania, pretože dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle tohto ustanovenia videl v postoji žalovaných, ako i v skutočnosti, že sťažovateľka kvalifikovaným spôsobom nevyzvala žalovaných na mimosúdne vyriešenie sporu. Krajský súd v odvolacom konaní rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa trov konania potvrdil.

Porušenie svojich základných práv vidí sťažovateľka v tom, že okresný súd, ako aj krajský   súd   nesprávne   aplikovali   ustanovenie   §   150   OSP,   ktoré   sa   na   tento   prípad nevzťahuje,   a aj   keby   správanie   žalobcov   bolo   dôvodom   hodným   osobitného   zreteľa v zmysle tohto ustanovenia, okresný súd, ako aj krajský súd nesprávne vyhodnotili postoj žalovaných.   Sťažovateľka   poukázala, že   žalovaný   v 6.   rade,   ktorý   zastupoval   ostatných žalovaných v konaní, nebol ochotný riešiť vec pred podaním žaloby, keď ho telefonicky kontaktoval právny zástupca   sťažovateľky, a tvrdil,   že o veci   nič nevie, a až do   začatia pojednávania   žalovaní   neoznámili   sťažovateľke,   že   akceptujú   jej   nároky.   Ďalej sťažovateľka   tvrdí,   že   krajský   súd   nedostatočne   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   a nevysporiadal   sa   s jej   námietkou   nesprávnej   právnej   kvalifikácie   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, iba bez ďalšieho odôvodnenia uviedol, že sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, čo robí jeho rozhodnutie nepreskúmateľným. Sťažovateľka tiež namieta, že okresný súd jej pred uskutočnením pojednávania nedoručil vyjadrenie žalovaných k žalobe, čím jej znemožnil ochranu jej právnych záujmov v rozsahu podľa Občianskeho súdneho poriadku. Taktiež namieta porušenie princípu kontradiktórnosti konania pred okresným súdom.

Sťažovateľka   navrhuje, aby ústavný súd   nálezom rozhodol,   že   bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby zrušil uznesenie krajského súdu z 31. mája 2007 sp. zn. 5 Co 125/2007 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Sťažovateľka v sťažnosti označila za porušovateľov svojich základných práv okresný súd a krajský súd a hoci toto označenie nekorešponduje so znením petitu sťažnosti, ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo vzťahu ku krajskému súdu aj okresnému súdu.

Tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv postupom   okresného   súdu,   ústavný   súd   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej prerokovanie   z toho   dôvodu,   že   proti   postupu   a rozhodnutiu   okresného   súdu   mala sťažovateľka   k dispozícii   riadny   opravný   prostriedok,   ktorý   aj   využila,   a teda   bolo v právomoci krajského súdu preskúmať v rámci odvolacieho konania postup a rozhodnutie okresného   súdu   a   tým   poskytnúť   ochranu   jej   základným   právam,   porušenie   ktorých namieta vo svojej sťažnosti.

Podstatou   sťažnosti   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   je   odlišný   právny   názor sťažovateľky   na   výklad a aplikáciu   ustanovenia   §   150   OSP,   podľa   ktorého   ak   sú   dané dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Sťažovateľka nesúhlasí s rozhodnutím krajského súdu, podľa ktorého bol postoj žalovaných dôvodom na nepriznanie náhrady trov konania, hoci bola v konaní o určenie   vlastníckeho   práva   v plnom   rozsahu   úspešná.   Sťažovateľka   namieta   aj   to,   že krajský súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde a v prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej   republiky. Článok 6 ods. 1 dohovoru,   ktorý   upravuje právo   na spravodlivé   súdne   konanie,   neupravuje väčší rozsah základného práva, porušenie ktorého sťažovateľka namieta, ako ho upravuje ústava (a listina).

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy) porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Práva na súdnu   ochranu a v jeho rámci náhrady trov   súdneho konania sa   možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51 ods. 1 ústavy). Ustanovenie § 150 OSP umožňuje súdu, aby v rámci svojho uváženia v medziach   tohto   zákonného   ustanovenia   celkom   alebo   sčasti   nepriznal   náhradu   trov konania alebo plnú náhradu trov konania tomu účastníkovi, ktorému inak patrí ich náhrada. Dôvodom na použitie uvedeného ustanovenia môžu byť len okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré zákon (Občiansky súdny poriadok) neuvádza ani exemplifikatívne, čo však neznamená, že tým vytvára priestor pre voľnú úvahu súdu. Pri skúmaní, či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, je potrebné prihliadnuť na osobné, zárobkové, majetkové a iné pomery účastníkov, procesný postoj účastníkov, a to na obidvoch stranách sporu, okolnosti, ktoré   viedli   k súdnemu   uplatneniu   nárokov,   pričom   medze   sudcovskej   úvahy   sú   dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 142 ods. 1 OSP).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva odpovede   na všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace s predmetom   súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry   vyslovil,   že   právo   na   spravodlivý   proces   zahŕňa   aj právo   na   odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa   je   súd   povinný   dať   podrobnú   odpoveď.   Splnenie   povinnosti   odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Požiadavka ústavne konformného odôvodnenia súdneho rozhodnutia sa vzťahuje na každý výrok rozhodnutia, teda aj na rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania. Krajský súd v odvolacom konaní preskúmal rozsudok okresného súdu v časti týkajúcej sa výroku o nepriznaní   náhrady   trov   konania   a v   odôvodnení   uznesenia   sp.   zn.   5   Co   125/2007 z 31. mája 2007, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, uviedol:„Súd prvého stupňa v prejednávanej veci rozhodol o trovách konania podľa § 142 ods. 1 O. s. p., keďže žalobkyňa bola v plnom rozsahu úspešná a náhradu trov konania jej nepriznal s použitím ust. §-u 150 O. s. p., keď dôvody hodné osobitného videl v postoji žalovaných v konaní v tom, že žalobkyňa sa nepokúsila o mimosúdne vyriešenie sporu. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že v danej veci sú dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie trov konania úspešnej žalobkyni. Povinnosť nahradiť trovy konania podľa § 142 O. s. p. sa môže v konkrétnom prípade javiť ako neprimeraná tvrdosť. Ustanovenie § 150 preto umožňuje súdu, aby vo výnimočných prípadoch z dôvodov hodných osobitného zreteľa účastníkovi, ktorý by inak mal právo na náhradu nákladov, túto náhradu celkom alebo sčasti nepriznal. Úvaha súdu o tom, či ide o výnimočný   prípad   a či   sú   tu   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa,   musí   vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci.

V prejednávanej veci   žalobkyňa podala   žalobu   na   súd   prvého stupňa dňa   30.   1. 2006,   ale   v podanej   žalobe   jednak   nesprávne   označila   okruh   účastníkov,   keď   pôvodne žalovaný   1)   D.   D.   bol   už   v čase   podania   žaloby   nebohý   (zomrel   3.   1.   1998)   a jednak nezaplatila súdny poplatok z návrhu.   Po odstránení uvedených nedostatkov žaloby bola žaloba doručená žalovaným vo februári 2007, pričom žalovaní sa podaním zo dňa 22. 2. 2007   písomne   k žalobe   vyjadrili   a nespochybnili   vlastnícke   právo   žalobkyne   k predmetu sporu.

Pojednávanie súdu prvého stupňa bolo nariadené na deň 14. 3. 2007, na ktorom žalovaní 1) – 6) prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu opätovne deklarovali svoju ochotu dohodnúť sa so žalobkyňou, keďže uznávali jej vlastnícke právo.

S poukazom na správanie sa žalovaných odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa vecne správne rozhodol, keď pri rozhodovaní o trovách konania použil ust. § 150 O. s. p. a úspešnej žalobkyni náhradu trov nepriznal.“

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ani preskúmavať, či v konaní bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Dôvody hodné osobitného zreteľa zistil krajský súd v postoji žalovaných, ktorí sa vyjadrili   k žalobe   bez   odkladu   po   jej   doručení   tak,   že   nespochybnili   vlastnícke   právo sťažovateľky, rovnako sa na pojednávaní vyjadrili aj k postupu sťažovateľky, ktorá pred podaním   žaloby   nevyzvala   žalovaných   na   mimosúdne   vyriešenie   sporu.   Podľa   názoru ústavného súdu krajský súd v uznesení sp. zn. 5 Co 125/2007 z 31. mája 2007 dostatočne odôvodnil, v ktorých okolnostiach na strane žalovaných, ako aj sťažovateľky videl dôvody hodné osobitného zreteľa na aplikáciu ustanovenia § 150 OSP a dospel k záveru, že jeho skutkové a právne závery nie sú v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania, preto ich nie je možné označiť za nepreskúmateľné a za svojvoľné, vybočujúce z rámca   zákonného   ustanovenia.   Ústavný   súd   preto   nemá   dôvod   ani   oprávnenie prehodnocovať tieto závery a nahrádzať ich prípadne vlastnými.

Obsahom základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež konštatoval, že postup súdu vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej   procesnoprávnej   úpravy   nemožno   hodnotiť   ako   nezákonný   (I.   ÚS   8/96, I. ÚS 6/97).

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom a rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 5 Co 125/2007 z 31. mája 2007 a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť odmietol po jej predbežnom prerokovaní pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne napr. III. ÚS 151/05).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 20. novembra 2007