znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 229/02

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. novembra 2002 o sťažnosti S. J. a A. J., obaja bytom K. N. M., zastúpených advokátom JUDr. J. K., K. N. M., ktorou namietli porušenie ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k. 4 Cdo 116/2000-79   z   26.   septembra   2001   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky č. k. 4 Cdo 149/2001 z 30. januára 2002, nesúlad týchto rozsudkov Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   s   §   29a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 151/1995 Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a dopĺňa   zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, so všeobecne záväzným nariadením č. 4/1993 mesta Kysucké Nové Mesto o prevode bytov a   nebytových   priestorov   z   majetku   mesta   zo   4.   novembra 1993   a s §   39 Občianskeho zákonníka, ako aj porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Čadci vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C 446/98, po jej predbežnom prerokovaní takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť S. J. a A. J. v časti týkajúcej sa porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Cdo 116/2000-79 z 26. septembra 2001 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Cdo 149/2001 z 30. januára 2002, nesúladu týchto rozsudkov Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   s   §   29a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 151/1995 Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a dopĺňa   zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, so všeobecne záväzným nariadením č. 4/1993 mesta Kysucké Nové Mesto o prevode bytov a   nebytových   priestorov   z majetku   mesta   zo 4.   novembra   1993   a s § 39   Občianskeho zákonníka   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

2. Sťažnosť S. J. a A. J. v časti týkajúcej sa porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného súdu   v Čadci   vo   veci   vedenej   pod sp.   zn.   9   C 446/98 o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2001 doručená   sťažnosť   S.   J.   a A.   J.,   obaja   bytom   K.   N.   M.   (ďalej   len   „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J. K., K. N. M., ktorou po jej upresnení na základe výzvy ústavného súdu zo 16. júla 2002 navrhli, aby ústavný súd rozhodol tak, že:

„1/ Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 116/2000-79 zo dňa 26. septembra 2001 n i e   j e   v súlade s čl. 20 ods. l a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2/ Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 116/2000-79 zo dňa 26. septembra 2001   n i e   j e   v súlade s ustanovením § 29a zák. č. 151/1995 Z. z. a so Všeobecne záväzným nariadením č. 4/1993 Mesta Kysucké Nové Mesto „o prevode bytov a nebytových priestorov z majetku mesta“ zo dňa 4. novembra 1993 a s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka.

3/ Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 149/2001-101 zo dňa 30. januára 2002   n i e   j e   v súlade s čl. 20 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

4/ Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 149/2001-101 zo dňa 30. januára 2002   n i e   j e   v súlade s ustanovením § 29a zák. č. 151/1995 Z. z. a so Všeobecne záväzným nariadením č. 4/1993 Mesta Kysucké Nové Mesto „o prevode bytov a nebytových priestorov z majetku mesta“ zo dňa 4. novembra 1993 a s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka.

5/ Postup Okresného Súdu v Čadci vo veci č. k. 9 C 446/98   n i e   j e   v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“

Návrh   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   sťažovatelia   po   poučení   ústavného   súdu vo výzve zo 16. júla 2002 prostredníctvom právneho zástupcu odôvodnili takto:

«Navrhovatelia na základe výzvy mesta Kysucké Nové Mesto požiadali poverený Bytový podnik v Kysuckom Novom Meste o predaj ich nájomného mestského bytu dňa 16. 12. 1993. Mestské zastupiteľstvo vzhľadom na skutočnosť, že zák. č. 182/1993 Z. z. ešte obciam neukladal povinnosť odpredávať delimitované, pôvodne štátne byty nájomníkom, vydalo Všeobecne záväzné nariadenie /VZN/ č. 4/1993 „o prevode bytov a nebytových priestorov z majetku mesta“ zo dňa 4. 11. 1993, ktorým sa zaviazalo Mesto K. N. Mesto odpredať byty podľa tohto zákona.

...   Neskôr   Mesto   poprelo   svoj   záväzok,   ku   ktorému   sa   prihlásilo   svojím   VZN č. 4/1993, keď začalo tvrdiť, že zákon mu neukladá odpredávať byty. Potom, ako nadobudol účinnosť zák. č. 151/1995 Z. z. a jeho § 29a zakotvil túto povinnosť, Mesto K. N. Mesto nepristúpilo   k   predaju   bytov.   Počas   r.   1996   v   rozpore   s   ustanovením   zákona č. 151/1995 Z. z.   o povinnom   prevode   obecných   bytov   do   vlastníctva   nájomníkov pouzatváralo „zmluvy o predaji povalových priestorov“ s tretími osobami. Všetky stupne všeobecných   súdov   tento   postup   odobrili   a   vôbec   neprihliadli   na   najpodstatnejšiu skutočnosť, na ktorú boli v konaniach upozorňované, a to na skutočnosť, že Mesto K. N. Mesto konaním v rozpore z dobrými mravmi uzatvorilo zmluvy so spomínanými tretími osobami od začiatku neplatné.»

Sťažovatelia podali žalobu proti mestu Kysucké Nové Mesto „o povinnosť uzatvoriť zmluvu o prevode bytu“, ako aj žaloby proti tretím osobám a mestu Kysucké Nové Mesto „o   neplatnosť zmluvy o   predaji   povalových   priestorov“.   Vo veci   o povinnosť   uzatvoriť zmluvu o prevode bytu doteraz nie je rozhodnuté, pretože konanie Okresný súd v Čadci prerušil   do   času   rozhodnutia   o žalobách   „o   neplatnosť   zmluvy   o prevode   povalových priestorov“. V týchto veciach je už rozhodnuté Najvyšším súdom Slovenskej republiky, a to rozhodnutiami   sp.   zn.   4   Cdo   116/2000   a   sp.   zn.   4   Cdo   149/2001,   keď   boli   potvrdené rozhodnutia Krajského súdu v Žiline, ktoré potvrdili rozsudky Okresného súdu v Čadci. To znamená, že ak aj súd zaviaže v konaní o povinnosť uzatvoriť zmluvu o prevode bytu mesto Kysucké   Nové   Mesto   odpredať   byt   navrhovateľom,   bude   to   urobené   po   prieťahoch v konaní, keďže Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v rokoch 2000 a 2001, a to rozhodnutiami, ktorými porušil ústavné práva navrhovateľov.

Podľa sťažovateľov:

„Ústavné práva navrhovateľov boli porušené podľa čl. 20, ods. 1, Ústavy, keď je rozhodnutiami   všeobecných   súdov   odopreté   právo   vlastniť   majetok   zaručený zák. č. 182/1993 Z. z. v znení noviel a postupom Mesta Kysucké Nové Mesto v rozpore s čl. 20, ods. 3 (zrejme ods. 2), Ústavy, keď vlastníctvo k delimitovaným bytom zneužilo v rozpore so svojím VZN na ukrátenie v rozpore s ustanovením - § 39, Obč. zák. uzatvoril s tretími osobami zmluvy o predaji povalových priestorov, ktoré síce všeobecné súdy uznali za zmluvy o výstavbe bytu, ale Mesto už v rozpore s dobrými mravmi neuzatvorilo zmluvu o prevode bytu s navrhovateľmi, hoci sa k tomu zaviazalo ešte r. 1993. Odobrením postupu Mesta K. N. Mesto sa všeobecné súdy vlastne priklonili k názoru, že je potrebné popierať verejné prísľuby a zavádzať občanov, teda postupovať v rozpore s dobrými mravmi, pričom je irelevantné odopretie práv podľa čl. 20, ods. 1 a ods. 3, Ústavy.

Tým,   že   Okresný   súd   v Čadci   do   dnešného   dňa   nevytýčil   termín   pojednávania v prerušenej veci č. k. 9 C 446/98 o povinnosť uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu je   porušené   právo   navrhovateľov   na   zákonom   ustanovený   postup   na   nezávislom   a nestrannom súde, keď od času, na ktorý bolo konanie prerušené, márne uplynulo najmenej 6 mesiacov   po   tom,   ako   tento   súd   doručil   ostatné   uznesenie   Najvyššieho   súdu,   sp.   zn. 4 Cdo 149/01-101 zo dňa 30. 1. 2002.“

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal   ju   zo všetkých   hľadísk   uvedených   v   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   Pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti ktoré nemajú zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania.

1. Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ochrana vlastníckeho práva je primárne zverená do právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy a § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Sťažovatelia túto ochranu uplatnili v konaní pred všeobecnými súdmi a v týchto   konaniach   neboli   úspešní.   V sťažnosti   namietajú   porušenie   čl.   20   ods.   1   a 2 ústavy, ale z dôvodov, ktoré už uplatnili v konaní pred všeobecnými súdmi. Vychádzajúc z dôvodov   sťažnosti   a zo   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   čl.   127   ods.   1 ústavy, ústavný súd súc viazaný sťažnosťou (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), odmietol sťažnosť v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci.

Súčasne a v spojitosti s námietkami proti rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   sťažovatelia   namietli,   že   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   porušil   zákony a všeobecne záväzné nariadenie mesta Kysucké Nové Mesto. Vzhľadom na to, že ústavný súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   skúmať,   či   všeobecný   súd   porušil   zákony   a   iné podzákonné   všeobecne   záväzné   právne   predpisy,   sťažnosť   aj   v tejto   časti   odmietol   pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. V poslednej časti svojej sťažnosti sťažovatelia namietli, že okresný súd porušuje ich základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože po prerušení konania   nenariadil   ešte   pojednávanie,   hoci   už   má   viac   ako   šesť   mesiacov   k dispozícii rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré s prerušeným konaním vecne súvisí.

Zo stabilnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že jedným z dôvodov odmietnutia návrhu vrátane sťažnosti je jeho zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sťažovateľ namietal.

Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, ktorú poskytujú   všeobecné   súdy   v súlade   s čl.   142   ods.   1   ústavy.   Základné   právo   na   súdnu ochranu umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom   súdneho   konania   v akomkoľvek   jeho   štádiu.   Ak   osoba   splní   predpoklady ustanovené zákonom, súd musí osobe (právnickej aj fyzickej) umožniť stať sa účastníkom konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z tohto postavenia vyplývajú.

Postup   všeobecného   súdu   v prerušenej   občianskoprávnej   veci   nie   je   spôsobilý porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože sťažovatelia uplatnili nárok na ochranu ich práva, súd o tom koná a hoci počas konania prerušil konanie, urobil tak v súlade s platným Občianskym súdnym poriadkom (§ 109), ktorý takýto postup nielen umožňuje, ale v niektorých prípadoch aj prikazuje. Postup všeobecného súdu, ktorý je v súlade   s platnými procesnými   predpismi   a   nesmeruje k zastaveniu   konania,   ale len k jeho dočasnému prerušeniu, nemôže byť preto v príčinnej súvislosti so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Z tohto dôvodu   a opätovne pripomínajúc, že ústavný súd   je viazaný návrhom   na rozhodnutie vo veci samej (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), bola sťažnosť v tejto časti odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť.