znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 228/2013-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2013 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a Lajosa   Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti A., právne zastúpenej advokátkou JUDr. A. Z., K., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Er 325/2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Er 325/2010   p o r u š i l základné právo spoločnosti A., s. r. o., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému   súdu   Zvolen   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   20 Er 325/2010 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Spoločnosti A., s. r. o.,   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom   tisíc   eur),   ktoré   j e   Okresný   súd   Zvolen   p o v i n n ý   vyplatiť jej do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Spoločnosti A., s. r. o., p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 489,06 € (slovom   štyristoosemdesiatdeväť   eur   a   šesť   centov),   ktorú   j e   Okresný   súd   Zvolen p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jej   advokátky   JUDr.   A.   Z.,   K.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 228/2013-11   z 18. apríla   2013   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   spoločnosti   A.,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu   Zvolen   (ďalej   len   „okresný   súd“   alebo   „súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 20 Er 325/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplynulo najmä, že: „(...) Sme oprávnenou v exekučnej veci vedenej súdnym exekútorom Mgr. E. F., P. pod sp. zn. EX 24/10 na základe poverenia Okresného súdu Zvolen (ďalej len súd) zo dňa 1. 3. 2010 pod č. 20 Er/325/2010.

Dňa 18. 2. 2010 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie zo dňa 3. 2. 2010 a to na základe   vykonateľného   exekučného   titulu   na   peňažné   plnenie   -   rozsudok   č.   k. 16C 49/2008-127 zo dňa 25. 6. 2009 vydaný Okresným súdom Zvolen, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 20. 8. 2009 a vykonateľnosť dňa 24. 8. 2009, ktorým súd uložil povinným 1/ H. X.(...) a 2/ J. H.(...) zaplatiť spoločne a nerozdielne sumu 165 969,59 € s prísl. Dňa   3.   5.   2010   nám   bolo   doručené   upovedomenie   o   začatí   exekúcie   zo   dňa 27. 4. 2010.

Listom zo dňa 25. 10. 2010 sme požiadali súdneho exekútora o informáciu o stave exekučného konania.

Súdny exekútor nám listom zo dňa 29. 10. 2010 odpovedal tak, že doposiaľ nezistil majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť nami vymáhanú sumu. V závere tohto podania konajúci   súdny   exekútor   uviedol,   že   o   ďalších   úkonoch   a   zistených   relevantných skutočnostiach v uvedenom exekučnom konaní nás bude informovať. Aj napriek tomuto uisteniu   súdneho   exekútora,   tento   dňa   15.   8.   2011   predložil   Okresnému   súdu   Zvolen exekučný   spis   na   rozhodnutie   v   exekučnom   konaní   o   zastavení   exekúcie   z   dôvodu nemajetnosti   povinného.   Porušovateľ   uznesením   pod   č.   k.   20Er/325/2010-20   zo   dňa 24. 8. 2011 exekúciu zastavil a uložil nám povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 56,03 € do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia. Voči tomuto rozhodnutiu sme podali odvolanie zo dňa 16. 1. 2012. Odvolanie voči citovanému uzneseniu sme odôvodnili tým, že porušovateľ vec nesprávne právne posúdil tým,   že   nedostatočne   zistil   skutkový   stav   veci   a   vychádzal   len   z   nepravdivých   zistení súdneho exekútora ohľadom majetkových pomerov povinných.

V   prvom   rade   sme   v   našom   odvolaní   poukázali   na   tú   skutočnosť,   že   uznesenie o zastavení exekučného konania datované k 24. 8. 2011 bolo doručené právnemu zástupcovi oprávneného v neprimerane dlhom čase až 13. 1. 2012, čím bolo hrubo porušené naše základné ústavné právo na spravodlivý proces bez zbytočných prieťahov.

Takýmto   postupom   bola   tiež   porušená   účinnosť   ochrany   nášho   právoplatne vymáhaného nároku jednak zo strany samotného exekútora, ako aj porušovateľa.

Súd ako aj exekútor nesprávne vyhodnotili majetkové pomery povinných v 1. a 2. rade.   Ešte   zo   samotného   súdneho   konania   č.   16C/49/2008   o   zaplatenie   165   959,59   € vyplynulo,   že povinní   v   1.   a   2.   rade   sú   vlastníkmi   rozsiahleho   obchodného   majetku, pozostávajúceho   z   hnuteľných   vecí,   nehnuteľností,   obchodných   podielov   a   obchodného kapitálu.

Proti povinným v 1. a 2. rade je taktiež vedieme súdny spor na Okresnom súde Košice II, pod sp. zn. 43 C/191/2009 o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorú uzavreli povinní v 1. a 2. rade ako predávajúci s 3. osobou ako kupujúcou, ktorej predmetom bola nehnuteľnosť - dom s pozemkom v k. ú. J., na LV č. 13050, ako dom č. s. 1403, na parcele číslo 4250/1. V prejednávanej veci prvostupňový súd určil neplatnosť kúpnej zmluvy a to rozsudkom zo dňa 23. 1. 2012. Tento doposiaľ nie je právoplatný nakoľko žalovaní podali odvolanie.

V prípade úspešného uplatnenia práva v tomto konaní sa povinným v 1. a 2. rade prinavráti vlastnícke právo k nehnuteľnostiam značnej hodnoty, ktoré sa budú dať speňažiť v náš prospech. Zároveň toto konanie tiež preukazuje, že povinní v 1. a 2. rade museli za predaj vyššie uvedenej nehnuteľnosti získať kúpnu cenu v určitej výške, ktorá tak isto spadá do aktív majetku, ktoré by sa dali použiť na uspokojenie pohľadávky.

Ak   by   porušovateľ,   ako   aj   poverený   súdny   exekútor   postupovali   tak   ako   mali, minimálne   z   obchodného   registra   by   zistili,   že   povinný   v   1.   rade   je   spoločníkom v spoločnosti L. s. r. o. a teda má v nej obchodný podiel a povinná v 2. rade je spoločníčkou so svojim obchodným podielom v spoločnosti H., s. r. o.

Na   základe   týchto   skutočností   aj   samotný   exekútor   svojím   podaním   zo   dňa 26. 4. 2012 zobral svoj podnet na zastavenie exekučného konania späť a to z dôvodu, že boli zistené   relevantné   skutočnosti   o   majetkových   pomeroch   povinných,   ktoré   neumožňujú zastavenie exekučného konania pre nemajetnosť.

Nakoľko porušovateľ bol vo veci nečinný podali sme sťažnosť zo dňa 23. 7. 2012 na postup súdu, ktorú sme odôvodnili nasledovne:

V danom exekučnom konaní dochádza k zbytočným prieťahom v konaní. Už samotné uznesenie o zastavení exekučného konania datované k 24.   8.   2011 nám bolo doručené v neprimerane dlhom čase až 13. 1. 2012, t. j. až 5 mesiacov po rozhodnutí o zastavení exekučného konania, čím bolo hrubo porušené naše základné ústavné právo na spravodlivý proces bez zbytočných prieťahov. Nakoľko ku dňu podania sťažnosti porušovateľ o našom odvolaní ani o podaní súdneho exekútora zo dňa 26. 4. 2012, ktorým zobral svoj podnet na rozhodnutie o zastavení exekučného konania späť, dochádza k zbytočným prieťahom v konaní, čím sa znižuje účinnosť ochrany nášho právoplatne vymáhaného nároku zo strany porušovateľa.

Len pre porovnanie uvádzame, že o návrhu exekútora na zastavenie konania zo dňa 15. 8. 2011   súd   rozhodol   expresne   do   9   dní   od   doručenia,   pričom   o   našom   odvolaní doposiaľ nerozhodol, čo nás stavia do nerovného postavenia.

Dňa   27.   8.   2012   nám   bolo   doručené   vybavenie   našej   sťažnosti,   kde   bolo konštatované, že došlo k prieťahom v konaní od 24. 8. 2011, kedy bolo vydané uznesenie o zastavení exekúcie až do 9. 1. 2012, kedy bola realizovaná úprava na doručenie uznesenia o   zastavení   konania   a   od   30.   4.   2012,   kedy   bolo   súdu   doručené   späťvzatie   podnetu na rozhodnutie o   zastavení   exekučného konania   vo   veci ku   dňu podania   sťažnosti,   t.   j. 23. 7. 2012, keďže nebolo o tomto späťvzatí podnetu rozhodnuté.

Z odôvodnenia vyplýva, že k prieťahom došlo z dôvodu, že podanie exekútora nebolo vôbec   zažurnalizované   v   spise   a   podľa   vyjadrenia   súdnej   tajomníčky,   toto   podanie   sa nachádzalo v došlej pošte asistentky, ktorá poštu nezaložila do spisu. Príslušná asistentka bola upozornená na vzniknuté prieťahy v konaní, s tým, že spis bude okamžite predložený konajúcej vyššej súdnej úradníčke.

Aj   napriek   týmto   uisteniam   k   dnešnému   dňu   nebolo   vo   veci   rozhodnuté,   čím dochádza k ďalším prieťahom v konaní.

Sme toho názoru, že v uvedenom prípade nejde o právne, ani fakticky zložitú vec, ktorá   by   vyžadovala   neprimerane   dlhý   čas   na   štúdium   veci,   a   teda   na   právoplatné rozhodnutie   vo   veci,   čím   porušovateľ   k   prieťahom   v   konaní   aj   sám   prispieva   tým,   že o prejednávanej veci aj napriek jej jednoduchosti nerozhodol. (...)

Na základe vyššie uvedeného navrhujeme, aby o našej sťažnosti bolo rozhodnuté nasledovne:

1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy(...), ako   aj   právo   zaručené   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru(...)   postupom   Okresného   súdu   Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 20Er/325/2010 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 20Er/325/2010 sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 7 000 €, ktoré mu je Okresný súd Zvolen povinný zaplatiť do 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Zvolen je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume 485,24 € na účet právneho zástupcu sťažovateľa(...) do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu. (...)“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho poverenou predsedníčkou, listom sp. zn. Spr. 653/13 z 23. mája 2013 a právna zástupkyňa sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu zo 6. júna 2013.

2.1 Poverená predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedla chronológiu úkonov vykonaných v napadnutom konaní a dodala tieto relevantné skutočnosti:

„(...) Dňa 7. 11. 2012 podal oprávnený prostredníctvom svojej právnej zástupkyne na Ústavnom súde SR ústavnú sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom na Okresnom súde Zvolen pod sp.   zn. 20Er/325/2010, čím malo byť porušené ústavné právo oprávneného zaručené   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd. Porušenie tohto práva vidí oprávnený ako sťažovateľ jednak v tom, že Uznesenie č. k. 20Er/325/2010-20 zo dňa 24. 8. 2011 mu bolo doručené až 13. 01. 2012, teda   s   5-mesačným   odstupom,   jednak   v   tom,   že   o   odvolaní   oprávneného   voči   tomuto uzneseniu zo dňa 16. 01. 2012, ktoré bolo súdu doručené dňa 20. 01. 2012 do dňa podania sťažnosti nebolo rozhodnuté.

Uvádzame, že asistentka súdneho oddelenia 20Er bola od 25. 05. 2012 dlhodobo práceneschopná, k 31. 08. 2012 po dočerpaní dovolenky ukončila u Okresného súdu Zvolen štátnozamestnanecký   pomer.   Ostatné   asistentky   úseku   Er   z   toho   dôvodu   nedokázali (vzhľadom   na   vysoký   nápad   a   počet   vecí   Er)   vybavovať   agendu   plynulo.   Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky napriek opakovaným žiadostiam o zvýšenie počtu miest asistentiek na Okresnom súde Zvolen nevyhovelo.

Vo veci zrušenia uznesenia Okresného súdu Zvolen č. k. 20Er 325/2010-20 zo dňa 24. 08. 2011, sudca po predložení veci na rozhodnutie, čo bolo 19. 12. 2012, rozhodol v primeranej lehote, a to dňa 10. 01. 2013.

Zároveň   Vám   oznamujeme,   že   súhlasíme,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky upustil od ústneho pojednávania.“

2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľky vo svojom stanovisku zo 4. júna 2013 uviedla:„Vo veci sťažnosti spoločnosti A., s. r. o., nám bolo prostredníctvom našej právnej zástupkyne   doručené   vyjadrenie   Okresného   súdu   Zvolen,   ku   ktorému   uvádzame,   že   sa v plnom rozsahu pridržiavame skutočností, ktoré sme uviedli v našej ústavnej sťažnosti. Zároveň   Vám   oznamujeme,   že   súhlasíme,   aby   Ústavný   súd   upustil   od   ústneho pojednávania.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil takýto priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 20 Er 325/2010:

Dňa 25. februára 2010 súdny exekútor Mgr. E. F. (ďalej len „súdny exekútor“) podal na   okresnom   súde   žiadosť   o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   o vymoženie 165 969,59   €   pohľadávky   sťažovateľky   na   základe   právoplatného   a vykonateľného rozsudku okresného súdu č. k. 15 C 49/2008-127 proti povinným 1. H. X. a 2. J. H. (ďalej len „povinní“).

Dňa 1. marca 2010 bol súdny exekútor poverený vykonaním exekúcie.Dňa   15.   augusta   2011   súdny   exekútor   predložil   exekučný   spis   okresnému   súdu „na rozhodnutie   o zastavení   exekúcie   a rozhodnutie   o trovách   exekúcie“ z   dôvodu,   že zistený majetok povinného nepostačuje ani na úhradu trov exekúcie.

Dňa 24. augusta 2011 na základe zistení z predloženého spisu súdneho exekútora súd uznesením č. k. 20 Er 325/2010-20 exekúciu zastavil.

Dňa   13.   januára   2012   bolo   uvedené   uznesenie   doručené   právnemu   zástupcovi sťažovateľky   a   16.   januára   2012   súdnemu   exekútorovi.   Povinnému   sa   predmetné rozhodnutie nepodarilo doručiť.

Dňa 20. januára 2012 sťažovateľka podala proti uvedenému uzneseniu o zastavení exekúcie odvolanie.

Dňa 30. apríla 2012 bolo súdu doručené podanie súdneho exekútora, ktorým svoj návrh na zastavenie exekučného konania zobral späť.

Dňa 26. júla 2012 podala sťažovateľka sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní, ktorá bola vyhodnotená ako „dôvodná v rámci konania asistentky“.

Dňa 26. augusta 2012 okresný súd požiadal Úrad hraničnej a cudzineckej polície v Bratislave   a taktiež   Obvodné   oddelenie   Policajného   zboru   vo   Zvolene   o prešetrenie pobytu povinných.

Dňa 27. augusta 2012 a 31. augusta 2012 uvedené štátne orgány reagovali na žiadosť okresného súdu.

Dňa 10. januára 2013 zákonný sudca uznesením č. k. 20 Er 325/2010-58 zrušil svoje uznesenie o zastavení exekučného konania, keďže toto uznesenie z 24. augusta 2011 vydal vyšší súdny úradník. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 27. februára 2013.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 20 Er 325/2010 dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Pokiaľ ide o právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a rovnako aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), je pod konaním, v ktorom sa takáto vec prerokováva, potrebné rozumieť nielen konanie prvostupňového súdu,   ale aj konanie   odvolacieho   a dovolacieho   súdu,   ďalej   konanie   v správnom   súdnictve,   ako   aj konanie o výkon rozhodnutia. Tento právny názor ústavného súdu vychádza z toho, že ani ústava a ani procesné predpisy upravujúce činnosť súdov v občianskych a trestných veciach nevynímajú z ich povinnosti konať bez zbytočných prieťahov žiadnu vec, ktorej môže byť poskytnutá súdna ochrana (I. ÚS 70/98).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie v exekučnom   konaní   vzhľadom   na   jeho   predmet,   skutkovú   a právnu   povahu   nemožno hodnotiť ako zložitú vec (napr. I. ÚS 56/02).

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená   na   jej   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatuje, že okresný súd bol v danej veci opakovane absolútne nečinný, a to konkrétne od 24. augusta 2011 do 13. januára 2012 (minimálne štyri mesiace), od 20. januára 2012 do 26. augusta   2012   (sedem   mesiacov)   a   od   31.   augusta   2012   do   10.   januára   2013   (štyri mesiace). Uvedená nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas viac ako jedného roka súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľka   ako   navrhovateľka   v predmetnej   veci   počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02).   Uvedené   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu   bez akýchkoľvek zákonných dôvodov treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú z ústavnoprávneho aspektu netolerovateľné. Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, že zbytočné prieťahy mali byť spôsobené nízkym počtom „asistentiek na úseku Er“ a „vzhľadom   na   vysoký   nápad   a   počet   vecí   Er“ nedokázali „vybavovať   agendu plynulo“, nemožno akceptovať. Ústavný súd už v podobných súvislostiach viackrát vyslovil (pozri napr. I. ÚS 23/03 a v ňom citovanú predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu), že nedostatočné   personálne obsadenie   súdu   a nadmerné   množstvo   vecí,   v   ktorých   sa   musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti, bez zbytočných prieťahov. I   keď   nie   všetky   nástroje   na   vyriešenie   tzv.   objektívnych   okolností   sa   nachádzajú v dispozičnej   sfére   vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany   ich   práva   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   oslabiť   poukázaním   na   dlhodobo obmedzené   personálne   kapacity   príslušných   súdov   (pozri   napr.   I.   ÚS   119/03).   Okrem uvedeného ústavný súd opakovane zdôraznil, že pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu   alebo „asistentky“ vybavujúcich   danú   vec.   Preto   pri   posudzovaní   odôvodnenosti sťažnosti   nemožno   prihliadnuť   na   skutočnosti   označované   ako   objektívne   vo   vyjadrení poverenej predsedníčky súdu (I. ÚS 6/06).

Vzhľadom na uvedenú dlhodobú nečinnosť okresného súdu ústavný súd konštatuje, že   v konaní   došlo   k prieťahom,   ktoré   neboli   spôsobené   zložitosťou   veci   ani   správaním účastníkov konania, ale v dôsledku   postupu   okresného súdu,   a preto vyslovil   porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.   2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   požadovala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 7 000 €,   pretože „dochádza   k zbytočným   prieťahom   v konaní,   čím   sa   znižuje   účinnosť ochrany nášho právoplatne vymáhaného nároku zo strany porušovateľa“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie   je   dostatočným   zadosťučinením   pre   sťažovateľku.   Ústavný   súd   preto   uznal   za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, ako aj vzhľadom na všetky okolnosti zisteného porušenia jej práv považuje za primerané v sume 1 000 €.

Z uvedených dôvodov ústavný súd o žiadosti sťažovateľky o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia   a   spísanie   ústavnej   sťažnosti zo 7. novembra 2012 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu zo 4. júna 2013). Za dva úkony vykonané v roku 2012 patrí odmena v sume dvakrát po 127,16 € a režijný paušál dvakrát po 7,63 € a za jeden   úkon vykonaný v roku   2013 patrí odmena v sume 130,16 € a režijný paušál 7,81 € v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov,   preto   trovy   právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú sumu 407,55 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 20 % DPH, teda sumu 81,51 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkovú sumu 489,06 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2013