znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 228/2012-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júla   2012 predbežne prerokoval sťažnosť E. D., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základných   práv zaručených   v   čl.   8   ods.   2   a   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To/20/2011 a jeho uznesením z 20. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra 2011   doručená   sťažnosť   E.   D.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   (ďalej   len „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   spravodlivé   súdne konanie   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), základných práv zaručených v čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v   Nitre   (ďalej   len „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3 To/20/2011   a   jeho   uznesením   z 20. septembra 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako obžalovaný v 1. rade bol rozsudkom   Okresného   súdu   Nitra   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   6   T   38/2010-2841 z 9. marca 2011 uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich   držania a obchodovania s nimi podľa ustanovenia § 172 ods. 1 písm. a), c) a d), ods. 2 písm. c) a ods. 3 písm. c) s poukazom na ustanovenie § 138 písm. i) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) na skutkovom základe uvedenom   vo   výrokovej   časti   rozsudku,   za   ktorý   mu   bol   okrem   iného   uložený   aj nepodmienečný   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   17   rokov   so   zaradením   do   ústavu s maximálnym stupňom stráženia.

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu, čo sa týka výroku o vine a treste, riadne a včas odvolanie, ktoré okrem iného odôvodnil aj tým, že hodnota u neho zaistenej drogy   bola   určená   netransparentne,   t. j.   iba   na   základe   domnienky,   a   to   tak,   že Kriminalistický   a expertízny ústav Policajného zboru (ďalej len „KEÚ PZ“)   na základe hypotetickej   úvahy   určil,   aké   množstvo   obvykle   jednorázových   dávok   drogy   „mienil“ sťažovateľ   zo   zaistenej   drogy   vytvoriť   a   predať,   pričom   takto   určené   množstvo   bolo vynásobené tiež iba odhadom určenou cenou za takúto obvykle jednorázovú dávku danej drogy na čiernom trhu v mieste a čase spáchania skutku, ktorú určila Národná protidrogová jednotka   (ďalej   len   „NPJ“)   v   danom   prípade   sumou   najmenej   7   €   za   jednu   obvyklú jednorázovú dávku danej drogy. Uvedeným výpočtom tak podľa sťažovateľa z hypoteticky, resp. iba odhadom určených premenných dospel okresný súd k nesprávnemu a arbitrárnemu záveru, že sťažovateľ spáchal trestný čin, ktorý sa mu kládol za vinu v „značnom rozsahu“, v dôsledku čoho bol podľa sťažovateľa ním spáchaný skutok okresným súdom arbitrárne nesprávne kvalifikovaný podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty uvedenej v § 172 ods. 3 písm. c) Trestného zákona, čo v konečnom dôsledku znamená, že sťažovateľovi mohol (a napokon aj bol) uložený trest odňatia slobody v rozmedzí pätnásť až dvadsať rokov. V podanom odvolaní sťažovateľ tiež namietal, že v konaní pred okresným súdom nebol vykonaný ani jeden dôkaz, ktorým by bolo hodnoverne preukázané, koľko jednorázových dávok danej drogy a v danej akosti (výdatnosti) mohlo byť zo zaisteného množstva drogy vyrobené, a z ktorého by bolo možné vyvodiť, že na čiernom trhu sa takáto jednorázová dávka predmetnej drogy predávala v čase spáchania skutku za 7 €, čo do jej množstva a akosti, tobôž ak výsluchom riaditeľa, ako aj ďalšieho pracovníka NPJ, a tiež aj znalca KEÚ PZ bolo podľa tvrdenia sťažovateľa preukázané, že obvykle jednorázovú dávku danej drogy určenú KEÚ PZ, čo do množstva a akosti, nemožno stotožniť s dávkou predávanou na čiernom trhu najmenej za 7 €. Napriek tomu okresný súd podľa sťažovateľa bez ďalšieho určil hodnotu drogy vynásobením počtu obvykle jednorázových dávok určených KEÚ PZ s cenou za takúto dávku určenú NPJ, hoci množstevná a obsahová totožnosť dávok nebola podľa   neho žiadnym spôsobom   preukázaná. Okresný súd teda   bez opory   v dokazovaní predpokladal, že sťažovateľ chcel drogu predávať po dávkach v rozsahu určenom KEÚ PZ, teda drogu riediť práve v pomere určenom okresným súdom a potom jednu dávku takto zriedenej drogy predávať minimálne za 7 €.

Krajský súd o odvolaní sťažovateľa (vrátane odvolaní ostatných spoluobžalovaných, pozn.)   proti   rozsudku   okresného   súdu   rozhodol   uznesením   č.   k.   3   To   20/2011-2996 z 20. septembra 2011 tak, že odvolania ako nedôvodné zamietol.

Sťažovateľ   namietané   porušenie   ním   označených   práv   zaručených   ústavou, dohovorom a listinou odôvodnil v podstate rovnakými námietkami, akými odôvodnil aj svoje odvolanie, pričom uviedol, že krajský súd sa s týmito jeho námietkami nevysporiadal ústavne udržateľným spôsobom, a ďalej okrem iného uviedol:

„...   Vykonaným   dokazovaním   nebolo   preukázané,   že   by   sa   sťažovateľ   dopustil spáchania skutku v značnom rozsahu.

Súd   uplatnil   prezumpciu   viny,   svoje   rozhodnutie   neodôvodnil   ústavne akceptovateľným spôsobom, v podstate ho neodôvodnil vôbec.

Úmysel obžalovaného predávať drogu po dávkach a naviac zriedenú v pomere, ktorý nemohol ani len poznať, a určil ho až znalecký posudok, nebol v trestnom konaní žiadnym spôsobom dokázaný, drogy sa predávajú aj v gramoch, nielen po dávkach.

Súd   vychádzal   z   domnienky,   že   by   tak   obžalovaný   mohol   urobiť,   ktorá   nie   je podložená žiadnym dôkazom.

Taktiež v trestnom konaní nebol produkovaný ani jeden dôkaz, z ktorého by bolo možné vyvodiť, že sa na čiernom trhu predáva ako dávka za sumu najmenej 7 Eur práve taká   obvykle   jednorazová   dávka,   v   množstve   a   akosti,   ako   ju   určil   Kriminalistický a expertízny ústav PZ.

Naopak výsluchom Mgr. B. B. (riaditeľa Národnej protidrogovej jednotky PZ) a Ing. M.   Š.   (pracovníka   Národnej   protidrogovej   jednotky   PZ)   a Ing. M.   P.   (znalca Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ) zo dňa 4. 6. 2010, je dostatočne preukázané, že   obvykle   jednorazovú   dávku   určenú   množstvom   a akosťou   podľa   Kriminalistického   a expertízneho PZ nemožno obsahovo stotožňovať s dávkou predávanou na čiernom trhu najmenej za 7 Eur.

Napriek   tomuto   súd   dávky   stotožnil   a   hodnotu   drogy   určil   vynásobením   počtu obvykle jednorazových dávok určených Kriminalistickým a expertíznym ústavom PZ s cenou za   dávku   určenú   Národnou   protidrogovou   jednotkou   PZ,   hoci   množstevná   a   obsahová totožnosť dávok nebola preukázaná žiadnym dôkazom.

Záver je teda ten, že súd:

1. Predpokladá bez opory v dokazovaní, že sťažovateľ chcel drogu predávať, najmä, že ju chcel predávať po dávkach v rozsahu stanovenom súdom, t. j. riediť drogu práve v pomere určenom súdom a potom jednu dávku z takto zriedenej drogy predávať minimálne za 7 Eur. Takýto záver nie je v príčinnej súvislosti s konaním obžalovaného zahrnutého jeho zavinením, ide len o čisto teoretický záver, čo by mohol urobiť, čím sa hodnota drogy umelo navýšila (nebola vzatá do úvahy najpriaznivejšia alternatíva ocenenia drogy - in dubio pro reo sa neaplikovalo).

2.   Predpokladá   bez   akéhokoľvek   dôkazu,   že   dávka   v   rozsahu   určenom Kriminalistickým a expertíznym ústavom PZ sa skutočne predáva na čiernom trhu za sumu najmenej 7 Eur.

Domnievam sa, že situácia v súdnej praxi je z pohľadu právnej istoty neúnosná, dáva dokonca   priestor   pre   korupčné   konanie,   čomu   je   potrebné   jednoznačne   zabrániť rozhodnutím, ktoré usmerní právnu prax....“

Sťažovateľ tiež poukázal na nejednotnú judikatúru všeobecných súdov zaoberajúcu sa problematikou oceňovania drog v trestnom konaní a označil konkrétne súdne rozhodnutia s uvedením odlišných právnych záverov, ku ktorým konajúce súdy v tejto otázke dospeli.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol:„...   Z   vykonaného   dokazovania   nevyplývajú   skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali záver,   že   obžalovaní   tvorili   organizovanú   skupinu,   pretože   celkom   chýba   preukázanie zavinenia vo vzťahu k tomuto znaku skutkovej podstaty trestného činu.

Je pravdou, že členovia organizovanej skupiny sa nemusia navzájom poznať, ale ich zavinením musí byť pokrytá ich vedomosť o ich účasti na organizovanej trestnej činnosti. Súčinnosť obžalovaného E. D. s ďalšími spoluobžalovanými, okrem F. B., tu nebola, nemožno hovoriť o plánovitosti a koordinovanosti jednotlivých úloh obžalovaných, ktorá by zvyšovala pravdepodobnosť úspešného vykonania trestného činu.

Pri organizovanej skupine ide o realizáciu trestnej činnosti spravidla zorganizovanej jednou alebo viacerými osobami, ktoré sú v skupine uznávané za vedúce osoby a rozdeľujú úlohy. Skutkový stav bol na základe vykonaných dôkazov v podstatných okolnostiach aj vo vzťahu k organizovanej skupine nesprávne zistený a právny záver súdov je v extrémnom nesúlade so skutkovými zisteniami, čo má dosah na ústavnosť takéhoto postupu....“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Konaním Krajského súdu v Nitre v trestnej veci sťažovateľa vedenej na Krajskom súde v Nitre pod č. k. 3 To/20/2011 v súvislosti s rozhodnutím Krajského súdu v Nitre č. k. 3 To/20/2011   zo   dňa   20.   9.   2011,   došlo   k   porušeniu   ústavného   práva   sťažovateľa na súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a k porušeniu ústavného práva na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie článku čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a najmä článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.)

Rozsudok Krajského súdu v Nitre 3 To/20/2011 zo dňa 20. 9. 2011 sa zrušuje.... Sťažovateľ... náhradu trov konania si uplatňuje v súlade s vyhl. č. 655/2004 Z. z. za 2 úkony právnej pomoci ( á 123,50 + 7,41 x 2 = 261,82 Eura).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie označených práv zaručených ústavou a listinou postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 20/2011, ako aj jeho uznesením z 20. septembra 2011, a to z dôvodu (bod A), že podľa sťažovateľa sa krajský súd nevysporiadal s jeho námietkou týkajúcou sa netransparentného určenia ceny zaistenej drogy,   a to iba jednoduchým vynásobením odhadom   KEÚ PZ   určeného počtu   obvykle jednorázových dávok danej drogy, ktoré by sa dali vyrobiť zo zaisteného množstva drogy, a tiež odhadom určenou cenou za takúto dávku na čiernom trhu podľa údajov NPJ, hoci totožnosť týchto dávok, čo do množstva a akosti, nebola nijakým spôsobom preukázaná. Uvedené   malo podľa   sťažovateľa   v   končenom   dôsledku   za   následok   nesprávnu   právnu kvalifikáciu skutku spočívajúcu v aplikácii kvalifikovanej skutkovej podstaty na jeho prípad uvedenej v § 172 ods. 3 písm. c) Trestného zákona, pričom podľa sťažovateľa pri inom spôsobe   určenia   ceny   zaistenej   drogy   by   bolo   potrebné   na   daný   prípad   aplikovať   inú skutkovú podstatu s podstatne odlišnou trestnou sadzbou. Okrem uvedeného sťažovateľ tiež namieta (bod B), že krajský súd sa bez ďalšieho stotožnil s nesprávne zisteným skutkovým stavom   podstatným   pre   právnu   kvalifikáciu   skutku   ako   spáchaného   organizovanou skupinou.

A. Pokiaľ ide o prvú skupinu námietok, ústavný súd konštatuje, že ak sťažovateľ namieta nedostatočné   zistenie skutkového stavu   všeobecnými súdmi,   ústavný   súd   nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Krajský súd v napádanom uznesení sp. zn. 3 To 20/2011 z 20. septembra 2011 svoje závery   týkajúce   sa   zisťovania   skutkového   stavu   (teda   aj   zistenia   ceny   zaistenej   drogy) odôvodnil takto:

„...   Súd   I.   stupňa   na   základe   zákonného   a   úplného   dokazovania   náležité   zistil skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie o podanej obžalobe tak, ako to vyžaduje   stanovenie   §   2   ods.   10   Tr.   por..   Skutkové   zistenia   uvedené   vo   výroku   o   vine napadnutého   rozsudku   sú   v   súlade   s   vykonanými   dôkazmi,   ktorými   bolo   jednoznačne a nepochybne preukázané, že obžalovaní sa dopustili konania opísaného vo výroku o vine odvolaním napadnutého rozsudku.

V   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   v   súlade   s   ustanoveniami   §   168   ods.   1 Trestného   poriadku,   súd   I.   stupňa   dostatočnom   rozsahu   uviedol   svoje   úvahy,   akými   sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, s ktorými aj odvolací súd súhlasí, pretože pri tomto hodnotení postupoval v súlade so zásadami vyplývajúcimi z ustanovenia § 2 ods. 12 Trestného poriadku, preto na ne v podrobnostiach len poukazuje.

V konaním, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, orgány činné v prípravnom konaní, ako aj súd prvého stupňa postupovali v zmysle zásad trestného konania a dôkazy boli realizované zákonným postupom.

... Súd prvého stupňa svoje skutkové a právne závery opieral o vyhlásenie o vine obžalovaných   v   2.   a   5.   rade,   ktorí   sa   k   spáchaniu   trestnej   činnosti   priznali   a   tým   aj napomohli   k   objasneniu   celej   veci.   Vina   obžalovaných   bola   preukázaná   nielen   ich samotnými   výpoveďami,   ale   aj   svedeckými   výpoveďami,   listinnými   dôkazmi   a   závermi znaleckého dokazovania.

Obžalovaný D. uviedol, že v trestnom konaní nebol produkovaný ani jeden dôkaz, z ktorého by bolo možné vyvodiť, že na čiernom trhu sa ako dávka predávala za sumu najmenej 7 eur. Obvyklú jednorazovú dávku v množstve a akosti ako ju určil Kriminalistický a expertívny   ústav   Policajného   zboru,   podľa   názoru   obžalovaného   nemožno   obsahovo stotožniť   s   dávkou   predávanou   na   čiernom   trhu   najmenej   za   7   eur.   Tu   odvolací   súd poukazuje   na   skutočnosť,   že   pracovníci   Kriminalisticko-expertízneho   ústavu   PZ   boli poučení podľa svojho procesného postavenia a okrem toho vychádzali zo svojich skúseností nadobudnutých počas svojej praxe. Pokiaľ obž. D. uviedol, že súd I. stupňa bez opory v dokazovaní chcel drogu predávať po dávkach v rozsahu stanovenom Ktriminalisticko- expertízneho ústavu PZ, je potrené uviesť, že táto dávka bola prepočítaná z priemerne zriedenej drogy za cenu minimálne 7 eur....“  

Vzhľadom na to, že sťažovateľ namieta, že jeho odsúdenie vychádza z nesprávneho a neúplného skutkového   zistenia, ktoré nebolo odstránené ani krajským   súdom   v   rámci odvolacieho konania, ústavný súd považoval za nevyhnutné uviesť aspoň podstatnú časť vlastnej úvahy okresného súdu pri ustaľovaní skutkového stavu:

„...   následne   boli tieto   látky   podrobené expertíznemu   skúmaniu Kriminalistickým a expertíznym ústavom PZ v B., k čomu sa vyjadril spracovateľ posudku Ing. P. na hlavnom pojednávaní,   kde   uviedol,   že   v   daných   prípadoch   sa   jednalo   najmä   o   pervitín,   ktorý jednotliví   obžalovaní   prechovávali   bez   príslušných   povolení,   resp.   protiprávne,   taktiež prechovávali   rôzne   pomôcky   a   predmety   určené   na   váženie,   balenie,   skladovanie a distribúciu drog a u obžalovaných... boli nájdené prekurzory a látky potrebné pri výrobe metamfetamínu. Ing. P. tiež uviedol, že počet dávok sa stanovuje ako priemerná dávka pre človeka a pri metamfetamíne je to 20-40 mg absolútneho metamfetamínu tzv. bázy, t.   j. stanovuje   sa   podľa   obsahu   účinnej   látky,   ktorá   sa   zisťuje   metódou   tzv.   plynovej chromatografie, čo je štandardná metóda používaná vo svete, t.j. i na území Slovenskej republiky   a   vychádzal   z   výťažnosti   80   %,   čo   je   štandardná   výťažnosť   pri   kuchynskej domácej výrobe.... Tiež sú obžalovaní usvedčovaní výsluchmi svedkov Mgr. B. B. a Ing. M. Š., príslušníkov národnej protidrogovej jednotky ÚBOK PPZ SR, ktorí sa vyjadrovali k stanoveniu   hodnoty   dávok   metamfetamínu   k   dátumu   spáchania   skutku   a   k   mechanizmu výpočtu, pričom vychádzali z informácií zo žiadosti koľkým dávkam zodpovedá zaistené množstvo a tiež z toho, že dávka na čiernom trhu zodpovedá obvykle jednorázovej dávke drogy. Na základe toho určili jednu dávku metamfetamínu na čiernom trhu vo výške 7 -10 eur   a   cenu   jednej   dávky   konope   vo   výške   3,3   až   5   eur,   pričom   v skutkovej   vete   sú zohľadnené minimálne dávky a minimálna hodnota za dávku, t. j. v skutočnosti mohlo byť množstva viac a cena vyššia....“

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd svoje závery týkajúce sa   skutkového   zistenia   o   určení   hodnoty   drog   ústavne   akceptovateľným   spôsobom odôvodnil a z jeho rozhodnutia vyplýva, že do odôvodnenia uviedol logický postup, na základe akých skutočností (znaleckých posudkov a stanovísk KEÚ PZ a NPJ) a akých úvah pri   ich   hodnotení   dospel   k   svojim   záverom   týkajúcim   sa   spôsobu   a   rozsahu   zistenia skutkového stavu, takže tieto závery nemožno kvalifikovať ako neodôvodnené, arbitrárne alebo svojvoľné, t. j. bez opory vo vykonanom dokazovaní.  

Ústavný súd podotýka, že sťažovateľ v sťažnosti iba spochybňuje závery krajského súdu týkajúce sa určenia množstva a ceny u neho zaistenej drogy, avšak, tak ako to vyplýva z rozsudkov   súdov,   sťažovateľ   nenavrhol   žiadny   iný   transparentnejší   spôsob   určenia hodnoty, resp. ocenenia u neho zaistenej drogy. Vzhľadom na skutočnosť, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by sťažovateľ bol „veľkoobchodným“ dodávateľom drogy, t. j. nepreukázalo sa, že by bol iba veľkozásobovateľom distribútorov drog, bolo bez praktického významu zisťovať veľkoobchodnú cenu u sťažovateľa zaistených drog. Inými slovami,   keďže   sa   preukázalo,   že   sťažovateľ   sám   predával   zaistenú   drogu   konečným spotrebiteľom, podľa ústavného súdu bol logickým a odôvodneným spôsobom na určenie ceny u sťažovateľa zaistenej drogy použitý všeobecne objektivizovaný spôsob určenia jej ceny,   a to   jej   rozdelením   na obvyklé   jednorázové   dávky   v   závislosti   od   jej   výdatnosti s priradením   jej   odhadom   (keďže   ide   o   čierny   trh,   pričom   „odhadom“   sa   rozumie   nie svojvoľne   pre   daný   prípad,   ale   rovnako   vo   všetkých   obdobných   prípadoch,   avšak „odhadom“   vzhľadom   na   praktiky   čierneho   trhu,   pozn.)   určenej   minimálnej   ceny   na čiernom trhu. Aj keď sťažovateľ namieta, že krajským súdom ustálené množstvo obvyklých jednorázových dávok, ktoré by sa dali vyrobiť z u neho zaistenej drogy, nie je totožné s množstvom   jednorázových   dávok,   ktoré by z tohto   množstva   vyrobil   sám   sťažovateľ, z dôvodu, že on nemá možnosť žiadnym spôsobom určiť výdatnosť drogy (uvedené potvrdil aj znalec, pretože výdatnosť drogy sa preukazuje iba špeciálnou plynovou chromatografiou, t. j. prístrojom ktorý stojí „... okolo 2 milióny Sk“, pozn.), ústavný súd podotýka, že práve vzhľadom na potrebu zachovania objektívneho prístupu vo všetkých obdobných prípadoch neurčitého množstva (v ktorých by rôzni páchatelia týchto trestných činov vzhľadom na rôzne   premenné okolnosti,   napr. skúsenosť   a pod.,   mohli z rovnakého množstva   drogy určitej im neznámej výdatnosti vyrobiť rôzne množstvá obvyklých jednorázových dávok, pozn.) bol vytvorený jednotný objektivizovaný systém, resp. postup pri určovaní množstva obvyklých jednorázových dávok, ktoré by sa dali vyrobiť z konkrétneho množstva drogy určitej výdatnosti, ktoré by tak boli v rovnakých prípadoch neurčitého množstva rovnaké, t. j. objektivizované, a teda v konečnom dôsledku porovnateľné.

Vzhľadom   na   uvedené   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   z   dôvodu   zachovania identického   a   transparentného   prístupu   k   všetkým   páchateľom   tohto   skutku   (§   172 Trestného   zákona)   v   neurčitom   množstve   obdobných   prípadov,   logické   pre   účely dokazovania a objektivizovania jeho výsledkov vychádzať z výdatnosti zaistenej drogy, na základe   čoho   sa   potom,   samozrejme   vzhľadom   na   druh   zaistenej   drogy,   určí   obvyklé množstvo vo forme, v ktorej je tá-ktorá určitá droga distribuovaná konečným spotrebiteľom na čiernom trhu (napr. skladačky, injekčná forma a pod.), a napokon sa určí aj cena, za ktorú sa predmetná droga v danej forme a v určitej oblasti najčastejšie (v priemere, resp. „odhadom“,   pozn.) predáva   na čiernom   trhu.   Ústavný súd   súčasne podotýka,   že keďže v danom   prípade   ide   o   tovar (drogy),   ktorý   je obchodovateľný   iba na čiernom   trhu,   je pochopiteľné, že pri určovaní formy predávanej drogy a s tým súvisiacim aj jej obvyklým množstvom   a   cenou,   súdy   nepostupujú   svojvoľne,   ale   v   záujme   jednotného   prístupu k všetkým   páchateľom   daného   skutku   v   neurčitom   množstve   prípadov   (z   hľadiska charakteru skutku, miesta spáchania a pod., pozn.) vychádzajú z objektivizovaných údajov získaných z praxe špecializovaných policajných jednotiek.  

Okrem toho, čo sa týka názoru sťažovateľa o nevyhnutnosti prijať rozhodnutie, ktoré usmerní   súdnu   prax   v   otázke   oceňovania   drog   v   trestnom   konaní,   v   súvislosti   s   čím sťažovateľ označil celý rad rozhodnutí v podľa jeho názoru s jeho prípadom obdobných veciach, ústavný súd nad rámec v prvom rade podotýka, že sťažovateľ poukazuje iba na útržky z týchto rozhodnutí bez uvedenia konkrétnych súvislostí, napr. čo sa týka druhu zaistenej drogy, spôsobu, miesta a rozsahu spáchania skutku a pod., pričom ústavný súd hlavne poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré sa podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (resp.   jeho   plénu   a   kolégiám)   (I.   ÚS   17/01, III. ÚS 346/05).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   už   po   jej predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).  

Pokiaľ sa sťažovateľ domnieva, že vzhľadom na vykonané dokazovanie bol jeho skutok nesprávne právne kvalifikovaný, ústavný súd podotýka, že ochrany svojich práv sa v tomto smere môže sťažovateľ domáhať využitím mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) podľa § 371 ods. 1 písm. i) zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov, podľa ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo   na   nesprávnom   použití   iného hmotnoprávneho   ustanovenia;   správnosť   a   úplnosť   zisteného   skutku   však   dovolací   súd nemôže skúmať a meniť.

Vzhľadom   na   uvedené   poukazujúc   na   princíp   subsidiarity,   ktorý   vyplýva z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   („ak...   nerozhoduje   iný   súd“),   môže   ústavný   súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

B. Sťažovateľ, ako už bolo uvedené, vytýka krajskému súdu neposkytnutie súdnej ochrany,   aj   pokiaľ   ide   o   „neodstránenie“   ním   tvrdených   neúplných   a   nesprávnych skutkových   zistení   okresného   súdu,   čo   sa   týka   preukázania   skutkových   okolností podstatných pre právnu kvalifikáciu skutku ako spáchaného organizovanou skupinou.Ústavný súd však na rozdiel   od názoru sťažovateľa ani ostatnú   časť skutkových záverov   vyjadrených   skutkovou   vetou   výrokovej   časti   označeného   rozsudku   okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil aj krajský súd, keď odvolanie sťažovateľa vrátane odvolania jeho spoluobžalovaných ako nedôvodné zamietol, nijako nepovažuje za také, ktoré by boli v rozpore s vykonaným dokazovaním. Odôvodnenie krajského súdu v spojení s odôvodnením okresného súdu jasne objasňuje aj ostatnú časť daného skutku.

Podľa názoru ústavného súdu totiž aj skutkové závery v ostatnej časti, ku ktorým krajský súd dospel na základe skutkových zistení okresného súdu, sú výsledkom postupu logickej   úvahy   pri   hodnotení   dôkazov.   Pretože   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto postupy   a   hodnotenia   nahrádzať   a   za   tejto   situácie   nemá   dôvod   zasiahnuť   do   jeho skutkového zistenia.

Vychádzajúc z už uvedeného postupu krajského súdu pri odôvodňovaní napadnutého uznesenia, aj pokiaľ ide o ustálenie skutkového zistenia, čo sa týka okolností rozhodujúcich pre následnú právnu kvalifikáciu skutku ako spáchaného organizovanou skupinou, nemožno podľa názoru ústavného súdu dávať do takej spojitosti s obsahom základného práva na súdnu   a   inú   právnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ktorá   by   mohla   byť predmetom   posudzovania   ústavnosti   postupu   krajského   súdu   v   konaní   o   veci   samej. Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodovanie o zrušení sťažnosťou napadnutého rozhodnutia, ako aj o priznaní náhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný   súd   o   tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sa   sťažovateľ   domáhal   ich   priznania,   už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2012