znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 228/2011-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. V., B., ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 36 písm. b), čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 2 Sžo 265/2009 z 22. apríla 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júla 2010 faxom a následne 20. júla 2010 poštou doručená sťažnosť P. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 36 písm. b), čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 2 Sžo 265/2009 z 22. apríla 2010.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že «Dňa 22. 04. 2010 vydal Najvyšší súd(...) rozsudok v konaní č.: 2 Sžo 265/2009, ktorým zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17. 04. 2009, č. k.: 1 S 10/2007, ktorým súd v plnom rozsahu vyhovel návrhu žalobcu zo dňa

16. 01. 2007, v ktorom žiadal, aby súd zrušil Rozhodnutie riaditeľa S. č. p.: PK-V-42- 6/2006 zo dňa 29. 11. 2006 a Personálny rozkaz riaditeľa sekcie E č. 425/2006 zo dňa 11. 08.   2006,   ktorý   napadnutému   rozhodnutiu   predchádzal   a   vec   vrátil   na   ďalšie   konanie. Najvyšší   súd   zmenil   uvedené   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Bratislave   tak,   že   návrh zamietol.

Predmetným   personálnym   rozkazom   bol   sťažovateľ   odvolaný   z   funkcie   zástupcu riaditeľa   odboru   a   z   pozície   vedúceho   oddelenia   Sekcie   E   S.   a ustanovený   do   funkcie referent ochrany oddelenia fyzickej ochrany objektov 9. odboru sekcie E. Dôvodom bolo zrušenie   jeho   dovtedajšej   funkcie   v   dôsledku   organizačných   zmien   (č.   p.   39/51-D-32- 46/2006).   Proti   personálnemu   rozkazu   sa   sťažovateľ   odvolal   dňa   25. 08. 2006. O predmetnom   odvolaní   rozhodoval   riaditeľ   S.   a dňa   29.   11.   2006   vydal   rozhodnutie, ktorým odvolanie sťažovateľa zamietol a personálny rozkaz potvrdil. Sťažovateľ sa rozhodol obrátiť na súd a podal na Krajský súd v Bratislave návrh na preskúmanie rozhodnutia riaditeľa S. č. p.: PK-V-42-6/2006 zo dňa 29. 11. 2006, ktorému predchádzalo vydanie personálneho rozkazu riaditeľa sekcie E č. 425/2006 zo dňa 11. 08. 2006. Krajský súd tomuto návrhu vyhovel, avšak po podaní odvolania zo strany žalovaného Najvyšší súd(...) v konaní č.: 2 Sžo 265/2009 rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zmenil tak, že návrh zamietol.

Rozhodnutím Najvyššieho súdu(...), č. k.: 2 Sžo 265/2009 zo dňa 22. 04. 2010 bolo porušené právo sťažovateľa ustanovené v článku 12 Ústavy(...). Najvyšší súd(...) rozhodol v zhodných veciach - teda v totožnej skutkovej i právnej situácii rozdielne. V konaní pred Krajským   súdom   v   Banskej   Bystrici,   číslo:   23S/103/2007   o   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia,   sa   anonymizovaný   žalobca   domáhal   zrušenia   Personálneho   rozkazu   č.   p. 312/2006,   ktorým   bol   odvolaný z funkcie   starší   referent   -   špecialista   21.   oddelenia 2. odboru sekcie S S. (ďalej ako „S.“, alebo „žalovaný“) a ustanovený do funkcie referent ochrany   oddelenia   fyzickej   ochrany   objektov   9.   odboru   sekcie   S S.,   tiež   rozhodnutia riaditeľa S. č. p. PK-4S-6/2006, ktorým bol personálny rozkaz potvrdený a vrátenia veci na ďalšie konanie. Krajský súd v Banskej Bystrici žalobe vyhovel a obe predmetné rozhodnutia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Po podaní odvolania zo strany S. Najvyšší súd(...) v konaní   číslo:   6   Sžo   27/2008   rozhodol   tak,   že   potvrdil   rozhodnutie   Krajského   súdu v Banskej Bystrici číslo: 23S/103/2007–52, ktorým súd vyhovel žalobe.

Obdobne v konaní číslo: 6 Sžo 373/2009 Najvyšší súd(...) rozhodol tak, že Rozsudok Krajského   súdu   v   Bratislave   číslo:   1S/12/2007-78   zo   dňa   12.   06.   2009   potvrdil. Predmetným rozhodnutím Krajský súd v Bratislave zrušil napadnuté rozhodnutie S. č. p. PK-V-31612/2006 zo dňa 07. 12. 2006 v nadväznosti aj Personálny rozkaz žalovaného č. 314/2006 zo dňa 31. 07. 2006 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. V predmetnom konaní sa žalobca (bývalý príslušník S.) takisto domáhal zrušenia rozhodnutí, ktorými bol odvolaný z doterajšej funkcie vedúceho oddelenia a bol ustanovený do funkcie referent ochrany oddelenia fyzickej ochrany objektov. (...)

Sťažovateľ ďalej namieta porušenie práva na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky, najmä právo   na ochranu proti   svojvoľnému   prepúšťaniu zo   zamestnania a diskriminácii v zamestnaní zakotvené v článku 36 písm. b) Ústavy. Sťažovateľ bol vyššie uvedeným personálnym rozkazom odvolaný z funkcie zástupcu riaditeľa odboru a z pozície vedúceho oddelenia Sekcie E S. a ustanovený do funkcie referent ochrany oddelenia fyzickej ochrany objektov 9. odboru sekcie E. Dôvodom malo byť zrušenie jeho dovtedajšej funkcie v dôsledku   organizačných   zmien.   O   značnej   rozdielnosti   týchto   funkcií   svedčí   nielen skutočnosť,   že   na   zaradenie   do   prvej   spomenutej   funkcie   sa   vyžadovalo   vysokoškolské vzdelanie a na druhú z nich postačovalo úplné stredoškolské, ale aj zadelenie do platových tried. Sťažovateľ preradením „klesol“ v spôsobe odmeňovania o sedem platových tried. Počas výkonu funkcie zástupcu riaditeľa odboru a zastavania pozície vedúceho oddelenia Sekcie E bol sťažovateľ zaradený do deviatej platovej triedy, po preradení do novej funkcie bol   odmeňovaný   podľa   platovej   triedy   dva   (charakteristika   platových   tried   uvedená v prílohe   č. 1 zákona   č. 73 / 1998 Z.   z.   o štátnej   službe   príslušníkov   Policajného   zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície). Dôvodom pre vyššie uvedený postup mali byť organizačné zmeny, teda zrušenie sekcie S S., a skutočnosť, že po zrušení doterajšej funkcie žalobcu pre neho nebola voľná iná vhodná funkcia. Avšak podľa vedomostí žalobcu funkcie na ktoré sa vyžadovalo vysokoškolské   vzdelanie   v   rámci   S.   v tom   čase   existovali   a   navyše   boli   obsadzované kandidátmi   z   civilu.   Takisto   mesiac   po   zrušení   sekcie   S   bola   vytvorená   nová   sekcia   R (ku dňu 31. 08. 2006) s ďalšími funkčnými miestami s obdobnou náplňou činnosti, akú pred odvolaním zastával žalobca. Z uvedeného vyplýva, že v čase, keď riaditeľ S. odôvodňoval napadnuté rozhodnutie, ktorým potvrdil personálny rozkaz č. 425/2006 vedel, že existujú voľné pracovné miesta a taktiež, že vznikli nové kreovaním novej sekcie R S. s obdobnou služobnou náplňou ako boli na zrušenom pracovisku sťažovateľa. Riaditeľ S. mal možnosť zaradiť sťažovateľa na úsek s obdobnou pracovnou a služobnou činnosťou, akú vykonával pred   organizačnou   zmenou   a   nie   na   pracovisko,   ktoré   svojim   charakterom   zodpovedá prevádzkovaniu činností, ktoré sú bezpečnostnou službou pri ochrane objektov kde jeho príslušníci nepotrebujú vysokoškolské a odborné vzdelanie.   Sťažovateľ bol zaradený na pozíciu,   kde   sa   nevyžaduje   vysokoškolské   ani   spravodajské   vzdelanie   stupňa,   ktorý   má absolvovaný   a   kde   sa   nevyžaduje   dôstojnícka   hodnosť,   ktorú   získal.   Žalovaný argumentoval,   že   prevedenie   na   novú   funkciu   žalobcu   bolo   vykonané   v   súlade s ustanovením § 33 zákona č. 73/1998 Z. z.(...). Žalovaný vo svojich vyjadreniach tvrdil, že ak   zákon   uvádza „s prihliadnutím   na“ nezakladá   to   zákonnú   povinnosť   nadriadeného skúmať,   či   sú   voľné   iné   funkcie   ako   tá,   do   ktorej   ho   ustanovuje,   ale   prihliada   pri ustanovovaní do voľnej funkcie na to, či príslušník spĺňa kritériá dĺžky odbornej praxe, záverov   služobného   hodnotenia   a   zdravotného   stavu.   S   uvedeným   nemožno   súhlasiť. Prevedenie   a   preloženie   na   inú   funkciu   upravuje   ustanovenie §   35 ods. 1 písm.   a)   a následne odsek 3 tohto ustanovenia konkretizuje, čo sa rozumie organizačnou zmenou,(...). Žalovaný mal teda v prvom rade vychádzať z tohto ustanovenia a skúmať, či boli, resp. neboli vytvorené nové pracovné miesta, či sú voľné a s akou funkčnou náplňou. Žalovaný pred vydaním žalobou napadnutého rozhodnutia vytvoril nové pracovné miesta s obdobnou pracovnou náplňou, toto dokazuje údaj vo Vestníku S., čiastka 16 z 31. 08. 2006.

Okrem   vyššie   uvedeného   udávam,   že,   odvolanie   sťažovateľa   bolo   nezákonné i z dôvodu, že sťažovateľ bol z funkcie ktorú zastával odvolaný skôr ako bol účinný právny dôvod tohto odvolania. Personálny rozkaz, ktorým bol sťažovateľ odvolaný z funkcie mu bol doručený dňa 14.   08.   2006 kedy aj nadobudol účinnosť.   Organizačná zmena - interná normatívna   inštrukcia,   č.   p.:   39/51-D-32-4672006,   ktorou   bola   zrušená   funkcia,   ktorú sťažovateľ dovtedy zastával účinnosť nadobudla 15. 08. 2006.

Na záver by som chcel poukázať na skutočnosť, že ak žalovaný sa pri preraďovaní na nové pracovné miesto sťažovateľa spravoval ustanovením § 33 ods. 1 a toto chápal tak, že treba skúmať jedine, či príslušník spĺňa tam uvedené kritériá, potom treba spomenúť, že i tak   pri   zaradení   žalobcu   do   novej   funkcie   pochybil.   Žalobca   totiž   nespĺňal   kritérium zdravotného stavu a to z toho dôvodu, že zdravotne bol zaradený do kategórie C, teda „s obmedzeniami:,   v   prípade   sťažovateľa   išlo   o   krátkozrakosť.   V   zmysle   Nariadenia riaditeľa S. č. 18/2003 čl. 17 odst. 1 boli toho času určené funkcie, pri ktorých sa vyžaduje zdravotná klasifikácia „A:. Medzi tieto funkcie patril i referent ochrany.

Najvyšší   súd(...)   vydaním   rozhodnutia,   ktorým   zamietol   návrh   na   preskúmanie rozhodnutia riaditeľa S. č. p.: PK-V-42-6/2006 zo dňa 29. 11. 2006, ktorému predchádzalo vydanie personálneho rozkazu riaditeľa sekcie E č. 425/2006 zo dňa 11. 08. 2006, ktorými bol   sťažovateľ   ako   vysokokvalifikovaný   príslušník   s   dôstojníckou   hodnosťou   preradený z riadiacej funkcie do funkcie referent ochrany na oddelení fyzickej ochrany objektov, ktorá svojim charakterom zodpovedá prevádzkovaniu činností, ktoré sú bezpečnostnou službou a na   ktorú   sa   nevyžaduje   vysokoškolské,   spravodajské,   ani   odborné   vzdelanie   a   ktoré predstavovalo pokles o sedem platových tried porušil právo sťažovateľa na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Taktiež nebola zachovaná ochrana proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii, keď žalovaný časť príslušníkov zo zaniknutej Sekcie S, zaradil na pracoviská s adekvátnou služobnou náplňou a časť nie. Organizačnou zmenou zrušil aj odbory 1. a 4. sekcie S S., pričom týchto príslušníkov zaradil tiež na adekvátne pozície v rámci služby. Všetkými dôkazmi podľa vyššie uvedeného textu disponuje S. Ďalej   je   sťažovateľ   toho   názoru,   že   rozsudkom   Najvyššieho   súdu(...),   č.   k.: 2 Sžo 265/2009 zo dňa 22. 04. 2010 bolo porušené jedno zo základných práv účastníka konania a síce právo na súdnu a inú právnu ochranu ustanovené v článku 46 Ústavy(...) a tiež právo ustanovené v článku 48 Ústavy(...) a tiež článku 6 odseku 1 dohovoru(...) keď rozhodol bez nariadenia pojednávania, bez vypočutia strán, či svedkov a bez vykonania žalobcom navrhnutých dôkazov, navyše v jeho neprítomnosti a bez možnosti vyjadriť sa k veci.   Vo   vyjadrení   žalobcu   k   odvolaniu   žalovaného   zo   dňa   21.   06.   2009   sťažovateľ navrhoval vykonanie dôkazu - doloženie informácie o počte novoprijatých príslušníkov S. žalovaným   na   miesta   s   kvalifikačným   predpokladom   vysokoškolského   vzdelania   od 30. 07. 2006   do   30.   06.   2008.   Najvyšší   súd(...)   vôbec   neprihliadol   a   na   základe   dvoch vyjadrení zmenil rozsudok prvostupňového súdu, ktorý vypočúval účastníkov a vykonával dokazovanie. Najvyšší súd v predmetnom rozhodnutí uvádza, že rozhodoval bez nariadenia pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2, a § 214 Občianskeho súdneho poriadku. Mám za to že použite ustanovenia § 214 bolo nadbytočné, pretože rozhodovanie o odvolaní v rámci piatej časti Občianskeho súdneho poriadku upravuje ustanovenie § 250ja(...) Je zarážajúce, ak súd rozhoduje o tak závažnej veci ako je základné právo garantované ústavou - právo na prácu a nepovažuje za potrebné na tento účel nariadiť pojednávanie, vypočuť účastníkov konania, prípadne svedkov, či vykonať dôkazy, o ktorých vykonanie žalobca dôrazne žiadal a navrhoval. Sťažovateľ sa o výsledku tohto pre neho životne dôležitého sporu dozvedel až z písomného vyhotovenia rozsudku, bez toho, aby mu bolo umožnené vyjadriť sa čo i len jednou   vetou   k   predmetnému   konaniu.   Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   (...)   nespočívalo v osvojení   si   tvrdení   a   právnych   záverov   uvedených   v   rozhodnutí   Krajského   súdu v Bratislave   a   jeho   potvrdení,   ale   v   jeho   úplnej   zmene.   Nestotožnil   sa   s   tvrdeniami sťažovateľa,   nesúhlasil   s   právnou   argumentáciou   jeho   právneho   zástupcu,   naopak presvedčili ho tvrdenia žalovaného a mal ich za preukázané po oboznámení sa s dvomi písomnými   dokumentmi:   odvolaním   žalovaného   a   vyjadrením   k   odvolaniu   zo   strany sťažovateľa.   Tiež   si   dovolím   tvrdiť,   že   rozhodnutie   bez   nariadenia   pojednávania   bolo v rozpore s verejným záujmom.».

3. Sťažovateľ napokon navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„(...) rozsudkom Najvyššieho súdu(...), č. k.: 2 Sžo 265/2009 zo dňa 22. 04. 2010 bolo porušené základné právo sťažovateľa na rovnosť v právach podľa článku 12 ústavy, na spravodlivé a uspokojujúce podmienky zamestnancov podľa článku 36 odseku [správne písm. b), pozn.] ústavy a na súdnu a inú právnu ochranu a na prístup k súdu podľa článku 46 odseku 1 ústavy a na verejné prerokovanie jeho veci a na možnosť vyjadrenia sa ku všetkým dôkazom podľa článku 48 odsek 2 ústavy(...) a článku 6 odseku 1 dohovoru(...) rozsudok Najvyššieho súdu(...), č. k.: 2 Sžo 265/2009 zo dňa 22. 04. 2010 zrušil a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie

priznal sťažovateľovi náhradu trov konania súdom vo výške: 303,30 eur.“

4. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 265/2009 z 22. apríla 2010 vyplýva, že ním bol zmenený rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 S 10/07-53 zo 17. apríla 2009.

5. Krajský   súd založil svoj   rozsudok   na odôvodnení, že žalovaný správny   orgán (S.; ďalej   aj   „žalovaný“)   predmetný   personálny   rozkaz   vydal   predčasne,   a   teda   bez právneho dôvodu. Nesprávne právne posúdenie veci však nemohol objektívne jednoznačne posúdiť, keďže žalovaný predložil súdu neúplný administratívny spis, ktorý neobsahoval všetky listiny, na ktoré sa žalovaný odvoláva, najmä interné normatívne akty, na základe ktorých by bolo možné posúdiť zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Podľa názoru krajského súdu nepostačuje, aby sa dôvody rozhodnutia dali vyvodiť iba z obsahu stanoviska, resp. napadnutého rozhodnutia žalovaného a aby bolo zrozumiteľné a objektívne preskúmateľné iba pre orgán, ktorý ho vydal. Ďalej krajský súd dôvodil, že žalovaný bol povinný skúmať možnosti služobného zaradenia sťažovateľa na výkon štátnej služby v inom odbore v tom istom   mieste   výkonu   služby   s prihliadnutím   na predpoklady   ustanovené v § 33 ods.   1 zákona   č.   73/1998   Z.   z.   o   štátnej   službe   príslušníkov   Policajného   zboru,   Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   73/1998   Z.   z.“),   lebo   táto povinnosť mu vyplýva priamo z citovaného zákonného ustanovenia [§ 35 ods. 1 písm. a) zákona č. 73/1998 Z. z.]. Skutočnosť, či sťažovateľa nebolo možné objektívne preložiť na inú funkciu v tom istom služobnom úrade, nebola žalovaným preukázaná. Zároveň krajský súd v konaní žalovaného zistil takú vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pretože bol toho názoru, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

6.   Najvyšší   súd   vo   veci   zaujal   iný   názor:   «(...)   žalobca   bol   odvolaný   z   funkcie zástupcu   riaditeľa   odboru   Sekcie   E   S.   a   z   pozície   vedúceho   oddelenia   Sekcie   E   S.   a ustanovený do funkcie   ochrany   oddelenia   fyzickej   ochrany objektov   9. odboru sekcie   E rozhodnutím - personálnym rozkazom č. 425/2006 zo dňa 11. augusta 2008 (týmto dňom bol personálny rozkaz vyhotovený). Personálny rozkaz bol žalobcovi oznámený doručením dňa 14. augusta 2006. Dňom 15. augusta 2006 bol žalobca preložený.

Najvyšší   súd(...)   sa   nestotožňuje   s   právnou   argumentáciu   Krajského   súdu(...),   že správny orgán personálny rozkaz č. 425/2006 zo dňa 11. augusta 2006 vydal predčasne, a teda bez právneho dôvodu, pretože interná normatívna inštrukcia, ktorou došlo k zrušeniu vyššie   menovanej   funkcie   žalobcu   bola   vydaná   dňa   11.   augusta   2006   a   účinná   od 15. augusta 2006.

Rozhodnutie   musí   byť   príslušníkovi   oznámené,   a   to   buď   jeho   vyhlásením   alebo doručením. Za deň vydania personálneho rozkazu sa považuje deň jeho vyhlásenia alebo doručenia, teda nie deň jeho vyhotovenia.

Podľa § 5 zákona o štátnej službe systemizácia v štátnej službe obsahuje počet miest príslušníkov   v   služobných   úradoch   (sekciách)   a   objem   finančných   prostriedkov   na služobné príjmy. Systemizácia podľa § 5 zákona o štátnej službe sa následne detailizuje na podmienky S. Miesta (funkcie) sa v podmienkach S. vytvárajú základným dokumentom personálno-organizačného   charakteru   -   Tabuľkami   zloženia   a   počtov,   ktoré   určujú systemizáciu   miest   (funkcií)   jednotlivých   organizačných   zložiek   S.   Tabuľky   zloženia   a počtov schvaľuje riaditeľ S. spolu s uvedením konkrétneho dňa ich účinnosti. Schválením sa   Tabuľky   zloženia   a   počtov   stávajú   platnými.   Tabuľky   zloženia   a   počtov   nie   sú rozhodnutím. Právnym dôvodom na vypracovanie personálnych rozkazov sú v takýchto prípadoch vždy platné Tabuľky zloženia a počtov.

Najvyšší súd(...) udáva, že príslušníci sa odvolávajú z doterajších funkcií dňom, ktorý bezprostredne   predchádza   dňu   účinnosti   novej   systemizácie   a   dňom   účinnosti   novej systemizácie sú ustanovovaní do novej funkcie. Personálne rozkazy sa oznamujú - vyhlasujú alebo doručujú najneskôr v deň, keď tento personálny rozkaz v spojení s organizačnými zmenami má nadobudnúť účinnosť.

V danom prípade žalobcovi bol personálny rozkaz doručený dňa 14. augusta 2006, bol teda týmto dňom vydaný a príslušníkovi oznámený v súlade so zákonom a štátnej službe, pretože personálne rozkazy musia byť vyhlásené príslušníkom najneskôr v deň odvolania z doterajšej funkcie. V deň nadobudnutia účinnosti schválených Tabuliek zloženia a počtov je   doterajšia   funkcia   zrušená   a   vytvorená   nová   funkcia,   obsadenie   ktorej   je   možné vymenovaním   alebo   ustanovením   konkrétneho   príslušníka   do   funkcie   a   to   personálnym rozhodnutím, ktoré sa príslušníkovi oznamuje vyhlásením alebo doručením.

(...) Príslušník je v doterajšej funkcii zaradený až do 24,00 hod. toho dňa, ktorým sa odvoláva z funkcie, pričom do 24,00 hod mu prislúchajú aj platové a ďalšie náležitosti na doterajšiu   funkciu   a   v   novej   funkcii   je   zaradený   bezprostredne   nasledujúci   deň   (deň ustanovenia do novej funkcie) už od 00,00hod.

(...) príslušník musí byť každý jeden deň po celý čas trvania služobného pomeru ustanovený alebo vymenovaný do existujúcej funkcie.

Najvyšší   súd(...)   sa   takisto   nestotožnil   s   názorom   krajského   súdu,   pokiaľ   v odôvodnení   rozsudku   uviedol,   že   nesprávne   právne   posúdenie   veci   však   súd   nemohol objektívne jednoznačne posúdiť, keďže žalovaná predložila súdu (nerešpektujúc tak jeho výzvu doručenú dňa 5. marca 2007) neúplný spis, ktorý neobsahoval všetky listiny, na ktoré sa žalovaná odvoláva, najmä interné normatívne akty, na základe ktorých by bolo možné posúdiť zákonnosť napadnutých rozhodnutí.

Odvolací súd po preskúmaní veci ako i spisového materiálu dospel k záveru,   že z administratívneho spisu žalovanej - listín tam založených je jednoznačne možné dospieť k záveru,   či   žalovaná   v   súvislosti   s   odvolaním   žalobcu   z   doterajšej   funkcie   a   jeho ustanovením do novej funkcie postupovala v súlade so zákonom. Odvolací súd udáva, že interné normatívne inštrukcie nie sú súčasťou administratívneho spisu žalovanej. Podľa názoru odvolacieho súdu samotná normatívna inštrukcia nemôže mať žiadny význam na právne posúdenie veci, nakoľko jej obsah bol nesporný.

Podľa § 35 ods. 1 zákona ostatnej službe sa policajt v služobnom pomere prevedie na inú funkciu v tom istom mieste výkonu štátnej služby, a ak to nie je možné, preloží sa na inú funkciu do iného miesta výkonu štátnej služby alebo do iného služobného úradu, ak nemôže naďalej vykonávať doterajšiu funkciu, pretože sa v dôsledku organizačných zmien zrušila jeho doterajšia funkcia.

Organizačnou zmenou sa rozumie zmena, pri ktorej sa zrušila doterajšia funkcia policajta   a   nevytvorila   sa   nová   funkcia   alebo   sa   zrušila   doterajšia   funkcia   policajta   a vytvorila   sa   nová   funkcia   s   inou   náplňou   činnosti   alebo   sa   zrušila   doterajšia   funkcia policajta a vytvorila sa nová funkcia s rovnakou náplňou činnosti v inom mieste výkonu Štátnej služby (§ 35 ods. 3 zákona o štátnej službe).

Podľa § 33 ods. 1 zákona o štátnej službe, policajt sa ustanovuje do voľnej funkcie s prihliadnutím na jeho zdravotný stav, na splnenie kvalifikačných predpokladov na funkciu, dĺžku a druh odbornej praxe a na závery služobného hodnotenia. Do funkcie, na ktorú sa podľa   osobitných   predpisov   vyžaduje   špeciálna   odborná   spôsobilosť,   možno   policajta ustanoviť, len ak spĺňa túto spôsobilosť.

Citované ustanovenie zákona teda umožňuje nadriadenému na základe správneho uváženia ustanoviť policajta do funkcie za splnenia jednej zákonnej podmienky, ktorou je skutočnosť,   že   táto   funkcia   je   voľná,   pričom   pri   ustanovovaní   policajtov   do   funkcií   je potrebné vziať do úvahy určitú špeciálnu spôsobilosť.

Podľa názoru Najvyššieho súdu(...) pred vydaním personálneho rozkazu bol presne a úplne zistený skutočný stav veci. Pri ustanovovaní príslušníka do voľnej funkcie bolo riaditeľom Sekcie E podľa § 33 ods. 1 zákona o štátnej službe prihliadané na zdravotný stav žalobcu, splnenie kvalifikačných predpokladov, dĺžku a druh odbornej praxe a na závery služobného hodnotenia.

Pri   posudzovaní   dosiahnutého   všeobecného   vzdelania   ako   kvalifikačného predpokladu   na   funkciu   služobný   orgán   skúmal,   či   všeobecné   vzdelanie   žalobcu   nie   je nižšieho   stupňa   ako   určuje   kvalifikačný   predpoklad   na   funkciu,   do   ktorej   bol   žalobca ustanovený.

Podľa názoru najvyššieho súdu samotné slovné spojenie „s prihliadnutím na (§ 33 ods. 1 zákona o štátnej službe)“ nezakladá zákonnú povinnosť nadriadeného a takisto nie je povinný skúmať, či sú voľné iné funkcie. Predmetné ustanovenie zákona nadriadeného nezaväzuje (neexistencia právnej povinnosti nadriadeného -právneho nároku príslušníka), ustanovovať príslušníkov do funkcií zodpovedajúcich ich dosiahnutému vzdelaniu. Otázka existencie iných voľných funkčných miest takých, ako ich popisuje žalobca vo vyjadrení k odvolaniu   ako   i   v   žalobe,   nie   je   dôvodná   v prípade,   ak   služobný   úrad   prihliada   na požiadavky konkrétneho voľného funkčného miesta, ktoré chce obsadiť.

Menovaný môže v ďalšom postupe využiť ustanovenie § 35 ods. 7 zákona o štátne službe, ktoré umožňuje požiadať o prevedenie na inú funkciu v tom istom mieste výkonu štátnej služby alebo v inom služobnom úrade v rámci S.»

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8.   Podstatou   sťažnosti   je   predovšetkým   nesúhlas   sťažovateľa   s postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorý v podstate potvrdil zákonnosť postupu a rozhodnutia správneho orgánu–S. o odvolaní sťažovateľa z jednej funkcie (zástupca riaditeľa odboru a vedúci oddelenia sekcie E S., pozn.) a o ustanovení sťažovateľa do funkcie inej (referent ochrany oddelenia fyzickej ochrany objektov 9. odboru sekcie E, pozn.). Sťažovateľ vidí v postupe a rozhodnutí najvyššieho súdu porušenie zásady rovnosti v právach podľa čl. 12 ústavy,   porušenie   základného   práva   na   spravodlivé   a uspokojujúce   podmienky zamestnancov podľa čl. 36 písm. d) ústavy, porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na verejné prerokovanie veci a možnosť vyjadrenia sa ku všetkým dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

9. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

10. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a na prístup   k   súdu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a na   verejné   prerokovanie   veci   a možnosť vyjadrenia sa ku všetkým dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu možno považovať za dostatočné   a presvedčivé.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení uvedených práv.

Najvyšší súd jasným a zrozumiteľným spôsobom vyhodnotil, prečo sa nestotožnil s argumentáciou   krajského   súdu   o predčasnosti   vydania   personálneho   rozkazu.   Závery najvyššieho súdu, podľa ktorých tabuľky zloženia a počtov,   ktoré určujú systematizáciu miest (funkcií) jednotlivých zložiek S., nie sú rozhodnutím a ich schválením sa stávajú platnými, sa javia ako logické a presvedčivé.

Rovnako   v   postupe   najvyššieho   súdu   v napadnutom   konaní   nezistil   ústavný   súd porušenie práv sťažovateľa, keďže toto prebiehalo v zmysle zákonných ustanovení § 250ja ods. 2 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku – rozhodol bez nariadenia pojednávania s oznámením o verejnom vyhlásení rozsudku na úradnej tabuli súdu alebo na internetovej stránke najvyššieho súdu.

Z tohto dôvodu ústavný súd nevidí príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením uvedených   práv,   a   preto   v   tejto   časti   bolo   treba   sťažnosť   odmietnuť   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

11.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   rovnosť   podľa   čl.   12   ústavy s poukazom   na   rozpor   napadnutého   rozsudku   s označenými   rozhodnutiami   najvyššieho súdu   (sp.   zn.   6 Sžo 27/2008,   sp.   zn.   6   Sž   373/2009,   pozn.),   ktoré   mali   podľa   názoru sťažovateľa   rozhodnúť „v zhodných   veciach“ rozdielne,   ústavný   súd   uvádza,   že   po oboznámení sa s obsahom uvedených rozhodnutí (tvoriacich prílohu sťažnosti, pozn.) a so skutkovým stavom a procesným postupom v danej veci, z ktorého napadnuté rozhodnutie vychádzalo, nepripadala do úvahy ich „zhodná“ aplikácia z dôvodu odlišného skutkového a predovšetkým procesného stavu, a preto aj v tejto časti bolo treba sťažnosť odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť.

Nad rámec uvedených skutočností ústavný súd považuje za potrebné k sťažovateľom namietanej existencii obsahovo odlišnej judikatúry všeobecných súdov doplniť, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov (I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08).

12.   Ústavný   súd   navyše   po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do základného práva na spravodlivé a uspokojujúce podmienky zamestnancov podľa čl. 36 písm. b) ústavy.

Najvyšší   súd   svojím   postupom   na   úrovni   jednoduchého   práva   aplikoval   zákony podľa   ich   obsahu,   predovšetkým   ustanovenia   §   33   ods.   1   a   §   35   ods.   1   zákona č. 73/1998 Z. z.   Z   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   vyplýva,   že   najvyšší   súd gramatickým   výkladom   vysvetlil,   prečo   považoval   postup   žalovaného   pri   preradení sťažovateľa na „nižšiu“ funkciu v súlade so zákonom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutým   rozsudkom   a základným   právom   podľa   čl.   36   písm.   b)   ústavy,   ktorá   by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto je sťažnosť v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená.

13. Vychádzajúc z uvedených právnych záverov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011