znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 228/2010-10

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. S., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. K., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Okresným súdom Košice I pod sp. zn. 4 T 75/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2010 osobne do podateľne doručená sťažnosť J. S., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“)   v konaní vedenom   Okresným   súdom   Košice   I (ďalej   len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 T 75/2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že na okresnom súde je vedené proti sťažovateľovi pod sp. zn. 4 T 75/2009 trestné konanie pre podozrenie, že 7. novembra 2008 v nočnom čase počas sexu v jeho osobnom motorovom vozidle Suzuki Swift mal úmyselne usmrtiť 18-ročnú I. K., tak, že ju mal rukami zahrdúsiť a následne previazať hlavu bielou plachtou a čiastočne zahrabať   v lesnom   poraste,   kde   bola   nájdená   28.   novembra   2008.   Obžalobu   proti sťažovateľovi   podal   prokurátor   Krajskej   prokuratúry   v Košiciach   (ďalej   len   „krajská prokuratúra“) JUDr. H. pod sp. zn. 1 Kv 12/08 dňa 27. augusta 2009. O obžalobe konal okresný súd na verejnom zasadnutí 24. septembra 2009 za prítomnosti prokurátora krajskej prokuratúry   Mgr.   A.   K.   Sťažovateľ   uplatnil   námietku   vecnej   nepríslušnosti   prokurátora krajskej   prokuratúry   na   konanie   pred   okresným   súdom.   Po uplatnení   námietky   a po prerušení   verejného   zasadnutia   prokurátor   predložil   krátkou   cestou   opatrenie   krajskej prokuratúry   sp.   zn.   1   Kv   42/08   zo   4.   decembra   2008,   ktorým   sa   určila   výnimka z ustanovenia   §   46   ods.   5   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) a na konanie pred súdom prvého stupňa bol poverený prokurátor krajskej prokuratúry. Opatrenie však neobsahuje meno oprávneného prokurátora a nemá ani ďalšie podstatné náležitosti potrebné na to, aby spĺňalo náležitosti platného právneho úkonu. Nie je z neho zrejmé, či sa vzťahuje na osobu Mgr. K. alebo JUDr.   H.,   prípadne   na   ďalšiu   osobu.   Opatreniu   podľa   sťažovateľa   chýba   určitosť a zrozumiteľnosť, a preto je zo zákona neplatné. Navyše sa vzťahuje na konanie o obžalobe sp. zn. 1 Kv 42/08, a nie na konanie o obžalobe proti sťažovateľovi sp. zn. 1 Kv 12/08. Vznesenú námietku vecnej nepríslušnosti na verejnom zasadnutí okresného súdu prokurátor krajskej prokuratúry odmietol a okresný súd pokračoval v prerokovávaní obžaloby. Preto sťažovateľ   podal   7.   októbra   2009   písomne   námietku   vecnej   nepríslušnosti   adresovanú krajskej   prokuratúre.   Krajská   prokuratúra   ho   v odpovedi   odkázala   vo   všeobecnosti   na zákonné ustanovenia § 42, § 46 a § 51 zákona o prokuratúre bez bližšieho uvedenia svojho stanoviska.   Preto   sťažovateľ   21.   októbra   2009   podal   sťažnosť   na   spôsob   vybavenia vznesenej   námietky.   Sťažnosť   vyhodnotil   sám   namietaný   prokurátor   JUDr.   H.   ako opakovaný podnet. Takýto spôsob vybavenia námietky nepovažoval sťažovateľ za zákonný a podal   sťažnosť   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“). Generálna prokuratúra v odpovedi uviedla, že Trestný poriadok neustanovuje žiadne bližšie   formálne ani obsahové   náležitosti,   ktoré   má opatrenie obsahovať.   Týmto stanoviskom generálnej prokuratúry nebol odstránený problém vznesenej námietky vecnej nepríslušnosti   prokurátora   krajskej   prokuratúry   na   konanie   pred   okresným   súdom. Vzhľadom na uvedené stanoviská orgánov prokuratúry okresný súd pokračoval v začatom hlavnom   pojednávaní,   a to   aj   napriek   sústavnému   upozorňovaniu   sťažovateľa   na pretrvávanie vecnej nepríslušnosti prokurátora krajskej prokuratúry predstavujúcej procesnú prekážku pre pokračovanie v hlavnom pojednávaní. Sťažovateľ 22. marca 2010 požiadal okresný súd o preskúmanie zákonnosti pokračovania v hlavnom pojednávaní. Na ostatnom hlavnom pojednávaní 17. marca 2010 znova poukázal na pretrvávanie problému a zároveň informoval okresný súd aj o tom, že podal žalobu o určenie neplatnosti právneho úkonu (opatrenia krajskej prokuratúry sp. zn. 1 Kv 42/08 zo 4. decembra 2008) a z tohto dôvodu požiadal o odročenie hlavného pojednávania z dôvodov uvedených v ustanovení § 7 ods. 2 Trestného poriadku. Okresný súd však napriek tomu v hlavnom pojednávaní pokračoval. Podľa   sťažovateľa   tým   porušil   jednak   ustanovenie   §   7,   ale aj   §   277   ods.   1   Trestného poriadku.

Pri uplatňovaní ochrany označeného základného práva sťažovateľ podľa vlastného presvedčenia využil všetky právne prostriedky, ktoré mu právne predpisy poskytujú. Tým mal splniť podmienku ustanovenú v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“).

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 75/2009 s tým, aby sa okresnému   súdu   zakázalo   pokračovať   v porušovaní   základného   práva.   Požaduje   tiež priznanie finančného zadosťučinenia v sume 200 € a náhradu trov konania v sume 254,88 €. Napokon sa domáha aj prednostného prerokovania veci ako naliehavej.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľov.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Jadrom   sťažnosti   je   námietka   sťažovateľa,   podľa   ktorej   okresný   súd   ďalej   koná v jeho trestnej veci na hlavných pojednávaniach aj napriek tomu, že obžaloba ako jedna zo strán v trestnom konaní nie je zákonu zodpovedajúcim spôsobom na hlavnom pojednávaní zastúpená,   keďže   v mene   obžaloby   na   hlavnom   pojednávaní   koná   a vystupuje   vecne nepríslušný prokurátor krajskej prokuratúry namiesto prokurátora vecne a miestne príslušnej okresnej prokuratúry.

Podľa názoru ústavného súdu nie je v jeho právomoci o merite podanej sťažnosti konať a rozhodnúť.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov.

V danom   prípade,   pokiaľ je sťažovateľ   tej   mienky,   že   súdne   konanie neprebieha v medziach   zákona,   bude   mať   možnosť   v sťažnosti   uvedené   argumenty   uplatňovať v odvolacom konaní, pokiaľ sa konanie vedené okresným súdom ukončí rozhodnutím, ktoré nebude   z pohľadu   sťažovateľa   akceptovateľné.   To   znamená,   že   uplatneným   námietkam sťažovateľa   môže   poskytnúť   ešte   ochranu   príslušný   krajský   súd   v rámci   odvolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2010