znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 228/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2009 predbežne prerokoval sťažnosť O., právne zastúpenej advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. 9 CoE 55/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2009 osobne do podateľne doručená sťažnosť O.   (ďalej len „sťažovateľka“),   ktorou namieta porušenie základného práva vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 9 CoE 55/2008.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je v exekučnom konaní vedenom Okresným súdom Levice (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 9 Er 684/2005 v postavení povinnej. Uznesením   okresného   súdu   č.   k.   9   Er   684/2005-36   zo   4.   mája   2006   boli   námietky sťažovateľky proti exekúcii zamietnuté s odôvodnením,   že táto ani v základnom, ale ani v exekučnom konaní nepredložila žiadne listinné dôkazy, ktoré by preukazovali, že má voči oprávnenej O. B. (ďalej len „oprávnená“) započítania spôsobilú pohľadávku. Okrem toho jej pohľadávka vo výške 400 000 Sk vznikla už k 8. decembru 1995, takže k pohľadávke oprávnenej   vzniknutej   v septembri   2002   bola   už   premlčaná,   čo   v zmysle   § 581   ods.   2 Občianskeho zákonníka vylučovalo jej započítanie. Ďalším uznesením okresného súdu č. k. 9   Er   684/2005-47   z 8. marca   2007   bol   zamietnutý   návrh   sťažovateľky   na   zastavenie exekúcie   z rovnakých   dôvodov   ako   v uznesení   zo   4.   mája   2006.   Na   základe   odvolania sťažovateľky uznesením krajského súdu č. k. 9 CoE 55/2008-97 z 29. decembra 2008 bolo uznesenie   okresného   súdu   potvrdené   s odôvodnením,   že   sa   stotožnil   so skutkovým a právnym záverom okresného súdu a že sťažovateľka v základnom, ale ani v exekučnom konaní   nepreukázala   existenciu   vzájomnej   započítania   schopnej   pohľadávky   voči oprávnenej.   Upovedomením   o spôsobe   vykonania   exekúcie   č.   k.   EX   359/2005-123 zo 16. februára   2009   súdna   exekútorka   začala   realizovať   exekúciu   na   vymoženie pohľadávky oprávnenej predajom bližšie nešpecifikovaných nehnuteľností.

Sťažovateľka   najskôr   voči   súdnej   exekútorke   (3.   februára   2006),   a potom   aj   vo vzťahu k všeobecnému súdu (14. augusta 2006), ale aj voči oprávnenej ihneď potom, ako sa dozvedela, že voči nej bola zahájená exekúcia 10. januára 2006, vzniesla a uplatnila proti vymáhanému nároku vo výške 407 011 Sk na započítanie svoju vzájomnú pohľadávku vo výške   400   000   Sk,   ktorá   sa   na   započítanie   hodila.   Podľa   ustálenej   súdnej   judikatúry námietku   započítania   možno   uplatniť   aj   vzájomnou   pohľadávkou   povinného   voči oprávnenému   bez   ohľadu   na   to,   či   táto   vzájomná   pohľadávka   vznikla   pred   vydaním rozhodnutia,   ktoré   je podkladom exekúcie,   alebo až   po   jeho   vydaní.   Zánik   pohľadávky spôsobuje síce kompenzačný prejav, avšak zánik pohľadávky nastane okamihom, keď sa obe pohľadávky stretnú (stretli). Ak sa stretla pohľadávka oprávneného, ktorá mu bola priznaná vykonávaným   rozhodnutím,   s pohľadávkou   povinného   až   po   vydaní   vykonávaného rozhodnutia, bolo namieste zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku. Ak však došlo k stretnutiu pohľadávok pred vydaním vykonávaného rozhodnutia, čo je aj v danom prípade, potom bolo namieste exekúciu zastaviť podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného   poriadku.   Námietku   premlčania   vzájomnej   pohľadávky   možno   s úspechom uplatniť iba vtedy, ak bola vzájomná pohľadávka premlčaná už v čase, keď sa pohľadávky stretli. Z hľadiska doby zániku vzájomných pohľadávok započítaním nie je rozhodujúce, kedy bol prejav smerujúci na započítanie urobený, resp. kedy došiel druhému účastníkovi. Právo   vzniesť   kompenzačnú   námietku   sa   nepremlčuje.   Z uvedených   zásad   vyplýva,   že závery   krajského   súdu   o takzvanom   nepredložení   listiny   o existencii   pohľadávky sťažovateľky voči oprávnenej (berúc do úvahy list z 10. januára 2006) a o premlčaní jej pohľadávky sú jednak nelogické (pohľadávka buď neexistuje alebo existuje a je premlčaná), ale aj svojvoľné, lebo nemajú žiadnu oporu v súdnom spise a v právnom poriadku. Sú iba špekuláciou vo vzťahu k procesným námietkam sťažovateľky. Vzájomná pohľadávka vznikla v rovnakom období ako pohľadávka oprávnenej, a to pri budovaní plynofikácie obidvoch obcí,   ktorú   vykonávala   výlučne   sťažovateľka,   ktorá   aj   vybavovala   určitú   refundáciu   zo štátnych prostriedkov, o ktorú sa oprávnená začala zaujímať až potom, ako sťažovateľka refundáciu získala. Znamená to, že obe pohľadávky v čase ich stretu vzájomne existovali. Možno preto konštatovať, že postupom krajského súdu sa zasiahlo do označených práv sťažovateľky.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   práv   podľa   ústavy,   dohovoru   a dodatkového   protokolu   v konaní   vedenom krajským   súdom pod sp.   zn.   9   CoE   55/2008   s tým,   aby bolo uznesenie krajského   súdu z 29. decembra 2008 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 412,10 eur.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 9 Er 684/2005-36 zo 4. mája 2006 vyplýva, že ním boli   zamietnuté   námietky   sťažovateľky   proti   exekúcii.   Upovedomenie   súdnej   exekútorky o začatí   exekúcie   zo   17.   januára   2006   bolo   sťažovateľke   doručené   23.   januára   2006. Sťažovateľka podala v zákonnej lehote proti exekúcii námietky, v ktorých uviedla, že voči oprávnenej eviduje vzájomnú a započítania schopnú pohľadávku vo výške 400 000 Sk, ktorú si voči oprávnenej započítala jednostranným úkonom 10. januára 2006. V dôsledku tejto skutočnosti navrhla exekúciu zastaviť podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Uvedená   pohľadávka   vznikla   tým,   že   sťažovateľka   odkúpila   od   P.   d.   Ž.   (ďalej   len „družstvo“)   za   sumu   1   200   006   Sk   regulačnú   stanicu,   ktorú   splatila   odpustením lokalizačných poplatkov za dva roky po 600 003 Sk a túto využíva aj oprávnená, avšak sa odmietla podieľať na jej zabezpečení. Z tohto dôvodu eviduje sťažovateľka voči oprávnenej pohľadávku v rozsahu 1/5, čo predstavuje 240 000 Sk. Zvyšok pohľadávky vo výške 160 000 Sk predstavujú náklady vo výške 1/10, ktoré vznikli sťažovateľke vybudovaním plynofikácie aj pre oprávnenú v celkovej výške 1 600 000 Sk, a tieto neboli zo strany S., a. s., uhradené. Oprávnená vo svojom vyjadrení k námietkam sťažovateľky uviedla, že tieto nie sú právne dôvodné a sú iba účelovo podané. Z dikcie § 50 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že úspešnosť   námietok   sťažovateľky   závisí   od   preukázania   okolností,   ktoré   spôsobili   zánik celého vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo iných dôvodov, pre ktoré je exekúcia neprípustná. Sťažovateľka sa domáha zastavenia exekúcie, pokiaľ ide o istinu 400 000 Sk, pričom však nárok oprávnenej je širší. Preto súd podaným námietkam podľa ich obsahu nemôže vyhovieť. Oprávnená navrhla pripojiť spis okresného súdu sp. zn. 9   C   81/2004,   z obsahu   ktorého   vyplýva,   že   sťažovateľka   aj   v tomto   konaní   uvádzala okolnosti   popísané   v námietkach,   ale   súd   ich   vyhodnotil   ako   nedôvodné.   Pohľadávka oprávnenej vyplýva z dohody o združení finančných prostriedkov, ako aj z dodatku č. 1, v zmysle ktorých k zmene dojednanej ceny diela môže dôjsť len preukázaním zvýšenia cien materiálu.   To   však   ani   v priebehu   vykonávania   diela,   ale   ani   neskôr   nebolo   zo   strany sťažovateľky ako investora požadované a k žiadnej ďalšej zmene dohody o zvýšení ceny nedošlo.   Sťažovateľka   žiaden   iný   prejav   smerujúci   k započítaniu   pohľadávok   voči oprávnenej neurobila. Bližšie nešpecifikovala, z akého právneho vzťahu by mali pohľadávky pochádzať,   kedy   vznikli,   ani   kedy   nastal   okamih   stretu   pohľadávok   spôsobilých   na započítanie. Zároveň namietla premlčanie pohľadávky sťažovateľky vo výške 400 000 Sk. Na základe uvedených skutočností oprávnená navrhla námietky sťažovateľky zamietnuť. Podľa názoru okresného súdu sú námietky neopodstatnené. Po vydaní exekučného titulu nenastali žiadne okolnosti, ktoré by spôsobili zánik vymáhaného nároku a nie je tu ani iný dôvod,   pre   ktorý   by   bola   exekúcia   neprípustná.   Sťažovateľka   síce   uskutočnila   voči oprávnenej jednostranným právnym úkonom 10. januára 2006 započítanie pohľadávky vo výške 400 000 Sk, avšak nie je preukázané, kedy táto pohľadávka vznikla, z akého právneho dôvodu a kedy malo dôjsť k stretu vzájomných pohľadávok. Sťažovateľka ani v základnom, ale ani v exekučnom konaní nepredložila žiadne listinné dôkazy, ktoré by preukazovali, že má voči oprávnenej započítania spôsobilú pohľadávku. Zo spisu okresného súdu sp. zn. 9 C 81/2004 vyplýva, že medzi oprávnenou a sťažovateľkou došlo 5. apríla 1994 k uzatvoreniu dohody   o združení   finančných   prostriedkov   na   plynofikáciu,   a to   na   rozšírenie   projektu plynofikácie sťažovateľky o prípojku plynového rozvodu pre oprávnenú. Podľa dodatku č. 1 oprávnená poskytla sťažovateľke finančné prostriedky vo výške 407 011 Sk.   Zo   zmluvy o prevode hmotného investičného majetku uzatvorenej medzi sťažovateľkou a S., š. p., B. (ďalej   len   „štátny   podnik“)   8.   decembra   1995,   ktorou   bola   odovzdaná   plynofikácia sťažovateľky a prípojka pre oprávnenú, je nesporne preukázané, že obstarávacia cena diela bola 4 967 525 Sk. Táto pozostávala zo sumy 3 716 289 Sk pre O. H., 418 500 Sk pre O. K. a 832 736 Sk pre štátny podnik. Sťažovateľke boli v zmysle uznesenia vlády na náhradu časti   nákladov   na   plynárenské   zariadenia   poskytnuté   finančné   prostriedky   vo   výške 1 193 789   Sk   ako   kompenzácia   nákladov.   Z celkovej   obstarávacej   sumy   bol   odpočítaný príspevok   štátneho   podniku   vo   výške   832   736   Sk,   príspevok   Štátneho   fondu   životného prostredia vo výške 2 941 000 Sk a zvyšok 1 193 789 Sk bol vyplatený sťažovateľke. V tejto sume bola zahrnutá aj čiastka pre oprávnenú vo výške 407 011 Sk. Finančné prostriedky boli   sťažovateľke   poskytnuté   v septembri   2002.   Sťažovateľka   si   v čase   dokončenia a odovzdania diela neuplatnila voči oprávnenej žiadnu pohľadávku ako náhradu za zvýšené náklady, ktoré jej vznikli pri budovaní plynofikácie. Odpustenie lokalizačných poplatkov družstva   vo   výške   1   200   000   Sk,   za   ktoré   sťažovateľka   získala   regulačnú   stanicu, a zakúpenie novej regulačnej stanice pre družstvo, ktoré mali predstavovať zvýšené náklady pri   budovaní   plynofikácie,   neboli   zakomponované   ani   v dohode   o združení   finančných prostriedkov z 5. apríla 1994, ani v žiadnom dodatku k tejto dohode. Činnosť sťažovateľky voči družstvu sa netýka oprávnenej a skutočnosť, že sťažovateľka odpustila poplatky z dane z nehnuteľností   družstvu   a zakúpila   regulačnú   stanicu,   sú   pre   oprávnenú   bezvýznamné. Navyše treba uviesť, že pohľadávka sťažovateľky vo výške 400 000 Sk, ktorú si započítala, by   vznikla   až   k   8.   decembru   1995,   keď   bolo   dielo   plynofikácie   dané   do   užívania a odovzdané štátnemu podniku, a pohľadávka oprávnenej vznikla v septembri 2002, keď boli vrátené finančné prostriedky v zmysle uznesenia vlády ako náhrada za plynárenské zariadenia.   Z uvedeného   je   zrejmé,   že   v čase   stretnutia   pohľadávok   bola   domnelá pohľadávka   sťažovateľky   premlčaná,   a preto   ju   v zmysle   §   581   ods.   2   Občianskeho zákonníka nemožno započítať.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 9 Er 684/2005-47 z 8. marca 2007 vyplýva, že ním bol zamietnutý návrh sťažovateľky ako povinnej na zastavenie exekúcie. Návrh sťažovateľky na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku sa odvolával na námietky   voči   exekúcii,   ktoré   boli   zamietnuté   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   9   Er 684/2005-36 zo 4. mája 2006. Námietky proti exekúcii podala z dôvodu, že voči oprávnenej má vzájomnú pohľadávku vo výške 400 000 Sk, ktorú si započítala jednostranným úkonom z 10. januára 2006 doručeným oprávnenej 3. februára 2006. Sťažovateľka uviedla, že podľa ustálenej súdnej praxe dôjde k započítaniu vzájomnej pohľadávky bez ohľadu na to, či táto vzájomná   pohľadávka   vznikla   pred   vydaním   rozhodnutia,   ktoré   je   podkladom   exekúcie, alebo až po jeho vydaní. Zánik nastane okamihom, keď sa obe pohľadávky stretli. V návrhu ďalej   uviedla,   že   celá   investičná   akcia   plynofikácie   oprávnenej   ležala   na   pleciach sťažovateľky, ktorá ju zabezpečovala zo svojho majetku. Na plynofikáciu vynaložila celkovú sumu 6 567 525 Sk, z ktorej jej štátom bola refundovaná suma 4 967 525 Sk. Z toho vyplýva, že z jej strany aj pri nevrátení sumy oprávnenej išlo o „stratovú investíciu“ vo výške 1 600 000 Sk. Sťažovateľka navrhla, aby bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku zastavená. Oprávnená vo svojom vyjadrení k návrhu sťažovateľky   uviedla,   že   dôvody,   ktoré   sťažovateľka   uvádza,   sú   zjavne   neopodstatnené a sťažovateľka   má   svojimi   podaniami   v úmysle   len   zdržiavať   priebeh   exekúcie.   Obsah dôvodov návrhu je rovnaký ako v námietkach proti upovedomeniu o začatí exekúcie, ktoré už   súd   zamietol.   Sťažovateľka   si   neuplatňovala   priznanie   eventuálnej   pohľadávky prostredníctvom súdu a žiadny iný prejav smerujúci k započítaniu pohľadávky neurobila. Neuviedla, kedy by malo dôjsť k stretu pohľadávok spôsobilých na započítanie. Uviedla tiež, že pohľadávka sťažovateľky by bola dávno premlčaná, pričom premlčanie by nastalo pred vznikom pohľadávky oprávnenej (september 2002), a preto vzniesla námietku premlčania. Podľa názoru okresného súdu skutočnosti vyplývajúce zo spisového materiálu okresného súdu sp.   zn.   9 C 81/2004 (ktoré okresný súd opakovane uvádza v rovnakom znení ako v uznesení   zo   4.   mája   2006)   umožňujú   záver,   že   sťažovateľka   nepreukázala   vznik pohľadávky uplatnenej na započítanie,   ale ani to,   kedy a z akého právneho titulu mala vzniknúť a kedy malo dôjsť k stretnutiu pohľadávok. Sťažovateľka ani v základnom, ale ani v exekučnom   konaní   nepredložila   žiadne   listinné   dôkazy   preukazujúce,   že   má   voči oprávnenej   započítania   spôsobilú   pohľadávku.   Okrem   toho   vzhľadom   na   námietku premlčania uplatnenú oprávnenou je tiež podstatné, že prípadná pohľadávka sťažovateľky titulom   zvýšených   nákladov   súvisiacich   s plynofikáciou   mohla   vzniknúť   až   8.   decembra 1995, keď nadobudlo právoplatnosť kolaudačné rozhodnutie. K stretnutiu pohľadávok by malo dôjsť v septembri 2002, keď boli poskytnuté finančné prostriedky v zmysle uznesenia vlády ako náhrada za plynárenské zariadenia a keď aj vznikla pohľadávka oprávnenej. Na základe   uvedeného   treba   dospieť   k záveru,   že   údajná   pohľadávka   sťažovateľky   bola premlčaná.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 9 CoE 55/2008-97 z 29. decembra 2008 vyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 9 Er 684/2005-47 z 8. marca 2007. Podľa názoru krajského súdu okresný súd správne zistil skutkový stav a urobil aj správny právny   záver,   pričom   uznesenie   aj správne odôvodnil.   Krajský   súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uznesenia okresného súdu, a preto sa s poukazom na ustanovenie §   219   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (v   znení   účinnom   od   15.   októbra   2008) obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého uznesenia bez toho, aby tieto dôvody opakoval. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia s ohľadom na dôvody odvolania uvádzané sťažovateľkou treba uviesť, že sťažovateľka v základnom ani v exekučnom konaní nepreukázala existenciu vzájomnej započítania schopnej pohľadávky voči oprávnenej.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Jadrom   sťažnosti   sú   dva   argumenty   sťažovateľky.   Predovšetkým   namieta   záver o tom,   že   v základnom,   resp.   exekučnom   konaní   nepredložila   žiadne   listinné   dôkazy preukazujúce   jej   započítania   spôsobilú   pohľadávku.   V skutočnosti   totiž   podaním z 10. januára 2006 svoju pohľadávku na započítanie riadne uplatnila. Okrem toho nesúhlasí s právnym záverom, podľa ktorého jej pohľadávka na započítanie má byť premlčaná.

Ústavný súd považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

Predovšetkým   treba   uviesť,   že   sťažovateľka   sa   domáhala zastavenia   exekúcie   na základe   rovnakých   skutkových   a právnych   argumentov   dvakrát.   Najprv   tak   urobila v súvislosti   s námietkami   proti   upovedomeniu   o začatí   exekúcie,   o ktorých   okresný   súd právoplatne rozhodol uznesením č. k. 9 Er 684/2005-36 zo 4. mája 2006. Nič nenasvedčuje tomu,   že   by   sťažovateľka   podala   proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   sťažnosť ústavnému súdu.   Druhýkrát sa   tak stalo   návrhom   sťažovateľky   na zastavenie exekúcie, o ktorom bolo rozhodnuté uzneseniami okresného súdu č. k. 9 Er 684/2005-47 z 8. marca 2007 a krajského súdu č. k. 9 CoE 55/2008-97 z 29. decembra 2008.

Všeobecné súdy v oboch prípadoch dospeli v podstate k rovnakým záverom. Hoci sťažovateľka okrem   podania z 10. januára 2006, ktorým   započítaciu   námietku   uplatnila, nijaké dôkazy nepredložila, resp. neoznačila, okresný súd na základe procesnej iniciatívy oprávnenej pripojil spis sp. zn. 9 C 81/2004 a zistil z neho skutočnosti, na základe ktorých vyhodnotil pohľadávku sťažovateľky ako nepreukázanú. To je hlavný dôvod, na základe ktorého nevyhovel ani v jednom prípade požiadavke sťažovateľky na zastavenie exekúcie. Okrem   toho   dospel   v oboch   prípadoch   aj   k alternatívnemu   záveru,   že   pohľadávku sťažovateľky treba považovať za premlčanú v zmysle uplatnenej námietky oprávnenej.

Na základe uvedeného tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého uplatnením započítacej námietky   z 10.   januára   2006   splnila   svoju   povinnosť   preukázať existenciu   pohľadávky, nemôže byť považované za akceptovateľné. Uplatnenie započítacej námietky samo osebe môže   byť   dostačujúce   napríklad   vtedy,   ak   pohľadávka,   ktorá   sa   má   započítať,   bola právoplatne   prisúdená   (judikovaná),   prípadne   vtedy,   ak   protistrana   pohľadávku   uznáva, resp. ju nepopiera. Nič z toho však v tomto prípade nie je dané.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti   a charakter   sťažnostnej   námietky   závery všeobecných   súdov   o nepreukázaní existencie   (dôvodnosti)   pohľadávky   sťažovateľky   sa v žiadnom prípade nejavia ako arbitrárne, či zjavne neodôvodnené. Opierajú sa o skutkový stav zistený   v inom   konaní vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   9 C   81/2004,   ktorý sťažovateľka   v podanej   sťažnosti,   ale   ani   v predchádzajúcom   konaní   pred   všeobecnými súdmi vecne nijako nespochybnila.

S prihliadnutím na tieto závery z pohľadu ústavného súdu už nie je potrebné zaoberať sa otázkou prípadného premlčania uplatneného nároku sťažovateľky.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2009