znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 228/07-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti K., spol. s r. o., P., zastúpenej advokátkou JUDr. L. F., P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 114/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti K., spol. s r. o.,   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2007 doručená sťažnosť spoločnosti K., spol. s r. o., P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou   JUDr.   L.   F.,   P.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 114/2006.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že 15. novembra 2004 podala Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) návrh na vydanie platobného rozkazu, ktorý bol vydaný. Na základe toho, že odporkyňa podala proti platobnému rozkazu odpor, bol vo veci nariadený termín ústneho pojednávania a okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 16   C 95/05 z 18.   januára 2006.   Pretože   vo   veci   bolo podané odvolanie   ohľadom   trov konania, vec bola postúpená krajskému súdu. Krajský súd urobil prvý úkon vo veci 23. mája 2006 a následne vrátil vec okresnému súdu, ktorý mu ju opätovne postúpil 6. júna 2006. Sťažovateľka   tvrdí,   že   od   uvedenej   doby   krajský   súd   nekonal,   aj   keď   nešlo   o   právne náročnú a zložitú vec. Krajský súd uznesením vo veci rozhodol až 28. júna 2007, teda po viac ako roku, v dôsledku čoho vidí sťažovateľka porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočný prieťahov.

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Ústavný súd vyslovuje, že nekonaním Krajského súdu v Prešove v právnej veci vedenej pod sp. zn. 4 Co 114/2006 spoločnosťou K., spol. s r. o. so sídlom P., (...) došlo k porušeniu   jeho   ústavného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   podnecovateľovi   finančné zadosťučinenie   vo   výške   100.000,-   Sk,   ktoré   je   Krajský   súd   v Prešove   povinný   vyplatiť v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva právnemu zástupcovi podnecovateľa trovy právneho zastúpenia za 2 úkony právnej pomoci (prevzatie a príprava veci, spísanie a podanie podnetu na začatie konania pred Ústavným súdom, 1 úkon 4.550,- Sk, 2 úkony 9.100,- Sk, 19 % DPH 1.729,- Sk, režijný paušál 2 x 178,- Sk) v celkovej výške 11.185,- Sk, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu na účet vedený v U., a. s. pobočka P., č. ú....“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje in súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pri   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného   práva   zaručeného   v čl.   48 ods. 2   ústavy   ústavný   súd   berie   do   úvahy,   že   odmietnuť   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú možno okrem iného v prípade, keď zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 17/01, I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, II. ÚS 175/06).

Sťažovateľka   namietala   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 114/2006.

Ústavný súd z predloženého spisu zistil, že krajský súd vo veci rozhodol 28. júna 2007   tak,   že   odmietol   odvolanie   odvolateľky   (žalovanej)   a nepriznal   jej   náhradu   trov konania. Rozhodnutie súdu prvého stupňa – okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 95/05 tak ostalo nezmenené, pričom v uvedenom konaní bola sťažovateľka (v súdnom spore   zastupujúca   žalobcu)   úspešná   v celom   rozsahu.   Okresný   súd   vo   veci   rozhodol 18. januára 2006, 15. marca 2006 bolo proti tomuto rozsudku podané odvolanie, a 16. marca 2006 bol spis predložený krajskému súdu.

Krajský súd prvý úkon vo veci urobil 10. mája 2006, keď zisťoval miesto pobytu žalovanej. Ďalší úkon urobil 23. mája 2006, keď vyzval žalobkyňu (sťažovateľku) vyjadriť sa k odvolaniu. Žalovaná 12. júna 2006 požiadala súd o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Uznesením z 22. júna 2006 krajský súd vrátil vec okresnému súdu na postup podľa § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (na rozhodnutie o oslobodení od platenia súdnych poplatkov s určením 30 - dňovej lehoty). Okresný súd rozhodol 2. augusta 2006 a spis bol krajskému súdu predložený 18. septembra 2006. Krajský súd rozhodol vo veci 28. júna   2007.   Z uvedeného   vyplýva,   že   krajský   súd   vo   veci   rozhodol   po   deviatich mesiacoch.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   okolnosti   prípadu   (rozhodnutie   vo   veci po deviatich mesiacoch)   nepreukazujú   taký   rozsah   a intenzitu   nečinnosti,   ktoré   by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia namietaného základného práva sťažovateľky po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Podľa judikatúry ústavného súdu nie každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať   predovšetkým   materiálne.   S   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž postup   dotknutého   štátneho   orgánu   nemusí   vyznačovať   takými   významnými   prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00).

Na   základe   uvedených   skutočnosti   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   po   jej predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá a rozhodnutia o priznaní primeraného   finančného   zadosťučinenia   a priznaní   úhrady   trov   konania   sú   podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (§ 127 ods. 2 prvej vety ústavy), ústavný   súd   sa   tou   časťou   sťažnosti,   ktorou   sa   sťažovateľka   domáhala   ich   priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2007