znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 228/06-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2006 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., bytom P., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., so sídlom Advokátska kancelária, P., namietajúcu porušenie jeho základných práv upravených v čl. 46   ods.   1   a čl.   48   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   a uznesením Okresného   súdu   Prievidza   č.   k.   8   C   83/2004-12   z 27.   septembra   2004,   postupom a uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   č.   k.   19   Co   265/04-18   z   10.   decembra   2004 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 45/2005 z 24. októbra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára 2006 doručená sťažnosť P. K., bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.   J.   V.,   so   sídlom   Advokátska   kancelária,   P.,   v ktorej   namieta   porušenie   svojich základných práv upravených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a uznesením Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C 83/2004-12 z 27. septembra 2004, postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 19 Co 265/04-18 z 10. decembra 2004 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 45/2005 z 24. októbra 2005.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ si žalobou z 24. mája 2004 uplatnil nárok na náhradu   za   stratu   na   zárobku   po   skončení   práceneschopnosti   z titulu   odškodnenia pracovného úrazu. Okresný súd napadnutým uznesením konanie zastavil a rozhodol, že po právoplatnosti   bude   vec   postúpená   Ústrediu   Sociálnej   poisťovne   Bratislava   (ďalej   len „poisťovňa“)   s odôvodnením,   že   s účinnosťou   od   1.   januára   2004   je   rozhodovanie o predmetných   nárokoch   v právomoci   poisťovne.   Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podal sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   napadnutým   uznesením   krajský   súd   tak,   že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne správne a zároveň pripustil vo veci dovolanie podľa § 239 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, t. j. z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej   stránke   zásadného   významu.   Proti   uzneseniu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ dovolanie, pričom najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol.

Podľa názoru sťažovateľa je rozhodnutie o jeho nároku v právomoci všeobecných súdov. Tento názor opiera sťažovateľ okrem iného aj o priložené uznesenie najvyššieho súdu   sp.   zn.   4   Rks   1/05   z 29.   apríla   2005   a list   poisťovne   č.   22-2117-AC   11/2004 z 18. októbra   2004.   Na základe   toho   sťažovateľ   tvrdí,   že označené súdy   vec   nesprávne právne posúdili, čím došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy   a navrhuje, aby ústavný súd   vo   veci   jeho sťažnosti   vydal   nasledovné rozhodnutie:

„1.   Právo   P.   K.   na   spravodlivé   rozhodnutie   veci   bez   zbytočných   prieťahov a zákonným sudcom podľa čl. 46 ods. 1 a 48 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde v Prievidzi pod č. 8 C 83/2004, na Krajskom súde v Trenčíne pod č. 19 Co 265/04 a na Najvyššom súde SR v Bratislave pod č. 2 Cdo 45/2005 porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu v Prievidzi č. 8 C 83/2004-12 zo dňa 27. 09. 2004, uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. 19 Co 265/04-18 zo dňa 10. 12. 2004 a Najvyššieho súdu SR v Bratislave č. 2 Cdo 45/2005 zo dňa 24. 10. 2005 sa zrušujú a Okresnému súdu v Prievidzi sa prikazuje vo veci konať bez zbytočných prieťahov.

3.   P.   K.   súd   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   Sk 500.000,- /slovom päťstotisíc slovenských korún/, ktoré je Najvyšší súdu SR v Bratislave povinný zaplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Najvyšší súd v Bratislave je povinný nahradiť P. K. trovy právneho zastúpenia v sume   Sk   5.788,-   /slovom   päťtisícsedemstoosemdesiatosem   korún   slovenských/   k rukám advokáta JUDr. J. V. na účet č.... vedený vo Všeobecnej úverovej banke a. s. pobočka P. do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv   a slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   pričom   právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („...ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také   rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní ktoré mu predchádzalo alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

V danom prípade bol o napadnutom uznesení okresného súdu oprávnený rozhodnúť v zmysle   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   krajský   súd a o napadnutom uznesení krajského súdu najvyšší súd, čo principiálne vylučuje právomoc ústavného   súdu   rozhodovať   o porušení   základných   práv   sťažovateľa   označenými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu.

Pokiaľ   ide   o napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu,   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom   prerokovaní sťažnosti   sťažovateľa bolo zistiť,   či   sú   právne závery, o ktoré najvyšší   súd   oprel   svoje   uznesenie   sp.   zn.   2   Cdo   45/2005   z 24.   októbra   2005   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné. Za týmto účelom ústavný súd preskúmal obsah odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„...So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, že o jeho nároku na náhradu škody (straty na zárobku po skončení práceneschopnosti) z titulu odškodnenia   pracovného   úrazu,   ktorý   utrpel   u žalovaného   dňa   24.   5.   1983,  ...   mal rozhodovať všeobecný súd (...).

O nárokoch zamestnanca vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú   pracovným   úrazom   alebo   chorobou   z povolania,   prejednávali   a rozhodovali o nich súdy ako o sporoch, vyplývajúcich z pracovného vzťahu (§ 7 ods. 1 O. s. p.). Išlo o nároky na náhradu za stratu na zárobku alebo stratu na dôchodku, za bolesť a sťaženie spoločenského   uplatnenia,   účelne   vynaložené   náklady   spojené   s liečením   a vecnú   škodu (§ 198 ods. 1 písm. a) až d) Zákonníka práce – zák. č. 311/2001 Z. z. v znení účinnom do 1. januára 2004, ďalej len Zákonníka práce).

Zákonom č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len Zákon o sociálnom poistení) došlo k viacerým zmenám, ktoré sa okrem iných zmien týkali aj oblasti právomoci súdov. Z § 294 bodu 27 uvedeného zákona vyplýva, že (okrem iného) boli zrušené ustanovenia § 198 ods. 1 písm. a/ až c/, ako aj ustanovenia § 199 až § 213 Zákonníka práce. Z uvedeného vyplýva, že jediným nárokom upraveným v Zákonníku práce z titulu pracovného úrazu alebo choroby z povolania zostala vecná škoda. Ostatné nároky sú upravené v Zákone o sociálnej poisťovni, pričom nároku za stratu na zárobku alebo stratu na dôchodku zodpovedajú nároky na úrazový príplatok (§ 85 a nasl. zákona), resp. nárok na úrazovú rentu (§ 88 a nasl. zákona), nároku na náhradu nákladov na výživu pozostalých (§ 204 ods. 1 písm. c/ Zákonníka práce) zase zodpovedá nárok na pozostalostnú úrazovú rentu (§ 92 a nasl. zákona).

Od účinnosti novej právnej úpravy, t. j. od 1. januára 2004 o uvedených nárokoch (ako   aj   o ďalších   úrazových   dávkach   uvedených   vo   štvrtej   hlave   Zákona   o sociálnej poisťovni) rozhoduje Sociálna poisťovňa, ktorej právomoc na prejednanie a rozhodovanie v týchto veciach vyplýva z ustanovenia § 177(...).

Právomoc Sociálnej poisťovne však nie je daná vo veciach nárokov na zvýšenie bodového   hodnotenia   bolesti   a sťaženia   spoločenského   uplatnenia   v zmysle   zákona č. 437/2004   Z.   z.,   lebo   z tejto   osobitnej   právnej   úpravy   vyplýva,   že   o týchto   nárokoch rozhoduje súd.

Právomoc Sociálnej poisťovne nie je daná ani vo veciach nárokov na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo po uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity, na náhradu za stratu na dôchodku a na náhradu nákladov na výživu pozostalých, ktoré boli uplatnené na súde, a o ktorých treba rozhodnúť podľa predpisov účinných   do   31.   decembra   2003   (§   272   ods.   5,   6   Zákona   o sociálnej   poisťovni),   lebo o týchto nárokoch rozhodoval vždy súd, ako o spore z pracovného vzťahu (7 ods. 1 O. s. p.) a o týchto nárokoch sa v zmysle novej právnej úpravy už nerozhoduje.

Dôsledkom vyššie uvedených skutočností je ďalší záver,   spočívajúci v tom,   že vo veciach   nárokov   na   náhradu   škody,   spôsobenej   pracovným   úrazom   alebo   chorobou z povolania   uplatnených   na   súde   (a   teda   aj   vzniknutých)   do   1.   januára   2004,   je   daná právomoc súdu. Z tejto právomoci je (po zohľadnení § 272 ods. 5, 6 Zákona o Sociálnej poisťovni)   vyňatý   nárok   na   náhradu   za   stratu   na   zárobku   po   skončení   pracovnej neschopnosti alebo po uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a nárok na náhradu nákladov na výživu pozostalých za obdobie po 31. decembri 2003, lebo tieto nároky sa od 1. januára   2004   zo   zákona   považujú   za   úrazovú   rentu   (§   272   ods.   3   Zákona   o sociálnej poisťovni),   resp.   za   pozostalostnú   úrazovú   rentu   (§   272   ods.   4   Zákona   o sociálnej poisťovni), o ktorých v súlade s § 172 ods. 2, ods. 3 písm. a/ citovaného zákona rozhoduje Sociálna poisťovňa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto z vyššie uvedených dôvodov dospel k záveru, že na konanie o žalobcom uplatňovanom nároku na náhradu za stratu na zárobku z titulu pracovného úrazu, za obdobie od 1. 5. 1993 do 21. 12. 2003, ktorý bol uplatnený na súde až návrhom došlým dňa 24. 5. 2004 (t. j. za účinnosti zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov), nie je daná právomoc súdu v zmysle § 7 O. s. p. Dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že v prejednávanej veci bol pre posúdenie právomoci súdu vo veci konať a rozhodovať, rozhodujúci dátum podania žalobného návrhu na súd, t. j. uplatnenie sporného nároku, ku ktorému došlo dňa 24. 5. 2004.“.

V záujme objektívneho posúdenia sťažnosti si ústavný súd ešte pred predbežným prerokovaním   sťažnosti   vyžiadal   aj   stanovisko   predsedu   najvyššieho   súdu   k sťažnosti sťažovateľa, v ktorom predseda najvyššieho súdu popri stotožnení sa z vyššie citovanou argumentáciou   z odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   zdôraznil,   že „... Sťažovateľovi   nebola   odňatá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   súde,   pretože rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne   podlieha   súdnemu   prieskumu   (§   219,   §   220   Zákona o sociálnej poisťovni“. Ďalej uviedol, že „Rozhodovacia prax Najvyššieho súdu je jednotná v riešení   právomoci   Sociálnej   poisťovne   rozhodovať   o vyššie   uvedených   nárokoch uplatnených po 1. 1. 2004. Rozhodnutie z 29. apríla 2005 sp. zn. 4 Rks 1/05, na ktoré sťažovateľ poukazuje riešilo prípad nároku uplatneného na súde 19. 2. 2003, teda pred účinnosťou Zákona o sociálnej poisťovni“.

Ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby sa k stanovisku predsedu najvyššieho   súdu   v určenej   lehote   vyjadril.   Právny   zástupca   sťažovateľa   na   túto   výzvu ústavného súdu reagoval takto:

„Podľa   môjho   názoru   nemôže   byť   pre   posúdenie   mojich   nárokov   rozhodujúca procesná skutočnosť – kedy bol podaný návrh na začatie konania o priznanie náhrady za stratu   na   zárobku   po   skončení   práceneschopnosti,   ale   rozhodujúcou   skutočnosťou   je hmotné právo, ktoré treba aplikovať pri posudzovaní mojich nárokov.

Je nesporné, že z hľadiska hmotného práva treba postupovať podľa § 190 a nasl. zák. č.   65/1965   Zb.,   svoje nároky uplatňujem za   obdobie do 31.   12.   2003,   pričom o týchto nárokoch nemôže rozhodovať Sociálna poisťovňa Bratislava, ktorej právomoci sú dané len pri posudzovaní nárokov, ktoré vznikli od 01. 01. 2004 a tento môj názor je potvrdený aj uznesením   Najvyššie   súdu   SR   zo   dňa   20.   04.   2006   sp.   zn.   3   Rks   2/2006,   ktorého   ftc. v prílohe pripájam.“

Na   základe   preskúmania   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu,   stanoviska predsedu   najvyššieho   súdu   k sťažnosti   sťažovateľa   a dokumentácie   predloženej sťažovateľom ústavný súd dospel k záveru, že právne závery, o ktoré najvyšší súd oprel svoje uznesenie sp. zn. 2 Cdo 45/2005 z 24. októbra 2005, sú z ústavného hľadiska plne akceptovateľné a udržateľné, a preto v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po   odmietnutí   sťažnosti   sťažovateľa   nebol   už   právny   dôvod   zaoberať   sa   jeho ostatnými   návrhmi,   t.   j.   návrhom   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia a návrhom na náhradu trov právneho zastúpenia.

P o u č e n i e: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2006