znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 228/03-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Banky Slovakia, a. s., so sídlom J. Kráľa 1, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. E. V., Advokátska kancelária V. & P., so sídlom B., v ktorej namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie upraveného   v čl.   36   ods.   1 Listiny   základných   práv   a slobôd   a   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co 18/03 z 24. apríla 2003 a čiastočným rozsudkom Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 C 366/98-376   z   5.   augusta   2002   a porušenie   základného   práva   na   zákonného   sudcu upraveného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 18/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Banky Slovakia, a. s., o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2003 doručená   sťažnosť   Banky   Slovakia,   a.   s.,   so   sídlom   J.   Kráľa   1,   Bratislava   (ďalej   len „sťažovateľ“),   zastúpenej   advokátom   JUDr.   E.   V.,   Advokátska   kancelária   V.   &   P.,   so sídlom B., v ktorej namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie upraveného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“) a v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „Dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 Co 18/03 z 24. apríla 2003 a čiastočným rozsudkom Okresného súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „okresný súd“) č. k. 16 C 366/98-376 z 5. augusta 2002 a porušenie základného práva   na zákonného sudcu   upraveného v čl.   48   ods.   1 ústavy a v čl. 38 ods.   1 Listiny postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 18/03.

Sťažovateľ označil za účastníkov konania krajský súd a okresný súd a za vedľajších účastníkov doc. Ing. J. M., CSc., bytom B. B. (ďalej len „vedľajší účastník 1“), a Ing. O. Š., bytom B. B. (ďalej len „vedľajší účastník 2“).

Napadnutým   čiastočným   rozsudkom   okresný   súd   rozhodol   čiastočne   o žalobe o zaplatenie   nárokov   vyplývajúcich   z   manželských   zmlúv   tak,   že   uložil   sťažovateľovi povinnosť   zaplatiť   vedľajšiemu   účastníkovi   1   sumu   2   069   280   Sk   so   17,6   %   úrokom z omeškania   od   16.   augusta   2000   do   zaplatenia   a vedľajšiemu   účastníkovi   2   sumu 1 797 120 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od 16. augusta 2000 do zaplatenia.

Na   základe   odvolania   sťažovateľa   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   potvrdil výroky   čiastočného   rozsudku   vo   veci   samej   o   prisúdení úrokov z omeškania   vo výške 17,6 % od 16. augusta 2000 do 31. decembra 2001, pričom v ostatnej časti ohľadom úrokov z omeškania výroky čiastočného rozsudku   okresného súdu   zmenil tak, že z prisúdených istín je sťažovateľ povinný zaplatiť vedľajším účastníkom 1 a 2 a úroky z omeškania 15,5 % za obdobie od 1. januára 2002 do 26. apríla 2002 vo výške 16,5 % od 27. apríla 2002 do 31. decembra   2002 a vo výške   13   %   od   1.   januára 2003 do   zaplatenia. Proti   rozsudku krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie,   ktorého   kópiu   na   základe   výzvy   doručil ústavnému súdu.

Podstata porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   podľa   argumentácie sťažovateľa   obsiahnutej   v sťažnosti   spočíva   v tom,   že   okresný   súd   a krajský   súd   sa nevysporiadali s povinnosťou odôvodniť rozsudky spôsobom ustanoveným v § 157 ods. 2 a 3   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   vo   všeobecnej   rovine uvádza: „Absencia náležitého, zákonu zodpovedajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia vedie   nielen   k nepreskúmateľnosti   a nepresvedčivosti   súdneho   rozhodnutia,   ale   zároveň odporuje zásadám spravodlivého procesu (čl. 36 ods. 1 Listiny, čl. 6 ods. 1 Dohovoru), čo v konečnom dôsledku vedie aj k porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.“. V konkrétnostiach sťažovateľ okresnému súdu predovšetkým vytýka, že sa nevysporiadal „s právnou povahou vzťahov   navrhovateľov   k odporcovi   vyplývajúcich   z uzatvorených   manažérskych   zmlúv, stanov   spoločnosti,   štatútu   predstavenstva   a organizačného   poriadku,   pričom   uvedené dôkazy   v odôvodnení   rozsudku   vôbec   neuvádza   (opomenuté   dôkazy).“. Obdobnú argumentáciu   uplatňuje   sťažovateľ   aj   voči   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu,   keď konštatuje:   „Krajský   súd   bez   bližšieho   odôvodnenia   potvrdzuje   nepreskúmateľný   záver Okresného   súdu   v Banskej   Bystrici,   v zmysle   ktorého   mal   vzťah   navrhovateľov k sťažovateľovi   povahu   obchodnoprávneho   vzťahu.   Ani   Krajský   súd   neodôvodňuje,   ako dospel k uvedenému záveru, z akých dôkazov tento záver vyplýva, ako tieto dôkazy v zmysle § 132 OSP hodnotil... “.

Vo vzťahu k porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 Listiny sťažovateľ opierajúc sa o konštantnú judikatúru ústavného súdu (napr. I. ÚS 8/94, II. ÚS 15/96, I. ÚS 52/97, II. ÚS 47/99), vo všeobecnej rovine konštatuje,   že   „Rešpektovanie   princípu   zákonného   sudcu   vyžaduje,   aby   postupom vyplývajúcim   z rozvrhu   práce   bola   vec   zapísaná   do   príslušného   registra   (Co,   Cob) a pridelená   zákonnému   sudcovi/senátu   obsadenému   zákonnými   sudcami   pri   striktnom rešpektovaní pravidiel jej pridelenia.“.

Vychádzajúc   z citovaného   právneho   východiska   sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že v predmetnom   spore,   ktorý   mal   podľa   odôvodnenia   okresného   súdu   povahu obchodnoprávneho vzťahu, mal byť tento v súlade s platným rozvrhom   práce krajského súdu „pridelený senátu obsadenému zákonnými sudcami, ktorý prejednával a rozhodoval obchodné   veci   podľa   poradia   určeného   rozvrhom   práce,   resp.   vzhľadom   na   spornosť občianskoprávnej/obchodnoprávnej   povahy   veci   mala   byť   vec   zapísaná   do   príslušného registra   pri   striktnom   rešpektovaní   postupu   stanoveného   pre   tento   prípad   rozvrhom práce.“.

Sťažovateľ uvádza, že neoddeliteľnou súčasťou platného rozvrhu práce krajského súdu je aj opatrenie predsedu krajského súdu upravujúce pravidlá prideľovania jednotlivých vecí sudcom občianskoprávneho a obchodného úseku na rok 2003, podľa ktorého bodu 7 v prípade sporu, či ide v odvolacom konaní o vec obchodnú (Cob) alebo občianskoprávnu (Co),   rozhodne   o zapísaní   veci   predseda   krajského   súdu   po   vyjadrení   príslušných podpredsedov.   Zo   skutočnosti,   že   v danom   prípade „nedošlo   k zápisu   veci   na   základe predchádzajúceho rozhodnutia predsedu krajského súdu, pričom napriek obchodnoprávnej povahe vzťahov navrhovateľov k sťažovateľovi konštatovanej samotným krajským súdom bola vec zapísaná do registra Co a v súlade s rozvrhom práce na občianskoprávnom úseku pre   rok   2003   pridelená   senátu   prejednávajúcemu   a rozhodujúcemu   civilné   veci“, vyvodzuje sťažovateľ záver, že tým „ došlo k porušeniu práva sťažovateľa vyplývajúcemu z čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 38 ods. 1 Listiny.“.

Porušenie   základného   práva   na   zákonného   sudcu   vyvodzuje   sťažovateľ   aj   zo skutočnosti, že po pridelení veci mal vec prejednať a rozhodnúť senát 16 Co v obsadení stanovenom   rozvrhom   práce,   v skutočnosti   však   senát   16   Co   rozhodoval   o veci „v obsadení, v ktorom podľa rozvrhu práce rozhodoval senát č. 17 Co.“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho návrh na ďalšie konanie a vo veci vydal nasledovný nález:

„Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo dňa 24. 4. 2003, sp. zn. 16 Co 18/03, ako aj Okresný súd v Banskej Bystrici čiastočným rozsudkom zo dňa 5. 8. 2002, sp. zn. 16 C 366/98-376 porušili právo obchodnej spoločnosti Banka Slovakia, a. s. so sídlom v Banskej bystrici   na   súdnu   ochranu   garantované   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR,   ako   aj   právo   na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Krajský súd v Banskej Bystrici svojim postupom v konaní sp. zn. 16 Co 18/03 porušil právo   obchodnej   spoločnosti   Banka   Slovakia,   a.   s.   so   sídlom   v Banskej   Bystrici   na neodňateľnosť zákonnému sudcovi garantované čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 24. 4. 2003, sp. zn. 16 Co 18/03 a čiastočný rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 05. 08. 2002, sp. zn. 16 C 366/98-376 sa zrušujú.“.

Sťažovateľ tiež navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) bezodkladne po doručení sťažnosti vydal nasledovné uznesenie:„Vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 24. 4. 3003, sp. zn. 16 Co 18/03 sa odkladá.“.

Návrh na vydanie vyššie citovaného uznesenia sťažovateľ odôvodňuje nasledovne: „...ak by nebola odložená vykonateľnosť napadnutého rozsudku a došlo by k úhrade súm priznaných navrhovateľom Krajským súdom v Banskej Bystrici, pričom následne by bol sťažovateľ   v konaní   úspešný,   došlo   by   na   strane   navrhovateľov   k vzniku   bezdôvodného obohatenia, pričom sťažovateľ by musel pristúpiť k spätnému vymáhaniu uhradených súm. Takýto postup by bol pre sťažovateľ finančne náročný vzhľadom na celkovú výšku istín s príslušenstvom a z toho vyplývajúcich nákladov na úhradu nových súdnych poplatkov ako aj odmeny právneho zástupcu sťažovateľa.“.

II.

Podľa   § 25   ods.   1 zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

V súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá ústavný súd právomoc,   návrhy, ktoré   nemajú náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Po   doručení   sťažnosti   ústavný   súd   vyzval   sťažovateľa   na   predloženie   dovolania, ktoré podal proti rozsudku krajského súdu. Sťažovateľ na jeho výzvu požadované dovolanie doručil ústavnému súdu 22. júla 2003. Podľa zistenia ústavného súdu v tomto čase krajský súd ešte dovolanie nepredložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.

Dňa   30.   septembra   2003   oznámil   advokát   JUDr.   E.   V.   ukončenie   právneho zastupovania sťažovateľa v konaní o sťažnosti pred ústavným súdom z dôvodu odvolania splnomocnenia sťažovateľa na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom. V nadväznosti na toto oznámenie ústavný súd vyzval sťažovateľa, aby oznámil do 30 dní od doručenia výzvy,   kto   ho   bude   v konaní   pred   ústavným   súdom   zastupovať.   Lehota   na   oznámenie uplynula   sťažovateľovi   10.   novembra   2003,   avšak   sťažovateľ   na   výzvy   nereagoval. Vzhľadom   na   túto   skutočnosť,   ako   aj   na   to,   že   povinné   právne   zastúpenie   v konaní o sťažnosti   pred   ústavným   súdom   je   podľa   §   20   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde obligatórnou   náležitosťou   podanej   sťažnosti,   nesplnenie   ktorej   má   v súlade   s doterajšou rozhodovacou činnosťou ústavného súdu za následok odmietnutie   sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2003