SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 227/2022-10
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ , ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ zastúpenej advokátom JUDr. Mikulášom Buzgóom, Štúrova 20, Košice, proti uzneseniu Okresného súdu Kežmarok č. k. 2 Cb 7/2001 z 10. januára 2022 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 30. marca 2022 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) označeným v záhlaví tohto uznesenia. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho v tomto bode označených práv a napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Zároveň navrhuje, aby mu boli priznané trovy konania.
2. Z ústavnej sťažnosti, jej príloh a napadnutého uznesenia vyplýva nasledovný stav veci:
3. Okresný súd napadnutým uznesením v prvom výroku nepriznal sťažovateľovi ako žalobcovi oslobodenie od povinnosti zaplatiť súdny poplatok za dovolanie a v druhom výroku zastavil dovolacie konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku vo výške 4 235,50 eur za podané dovolanie.
4. Uzneseniu predchádzal rozsudok tohto súdu z 27. júna 2019, ktorý rozhodol o určení výšky majetkového podielu sťažovateľa ako žalobcu v zmysle „zákona č. 42/1992 Zb.“.
5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný odvolanie, ktoré sťažovateľ spochybňoval tvrdením, že nebolo podané včas.
6. Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. 4 Cob 50/2020 z 11. marca 2021 zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v časti o určenie, že suma 35 552,54 eur patrí do dedičstva po nebohom ⬛⬛⬛⬛, tak, že žalobu v tejto časti zamietol. Zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v časti o určenie, že majetkový podiel sťažovateľa na majetku žalovaného má hodnotu 36 950,92 eur a v tejto časti konanie zastavil. Vec vrátil súdu prvej inštancie na rozhodnutie o predmete konania.
7. Dňa 21. júla 2021 podal sťažovateľ dovolanie proti rozsudku krajského súdu. Výzvou z 25. novembra 2021 okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie v lehote 10 dní od doručenia výzvy, pričom vo výzve ho riadne poučil, že ak v stanovenej lehote uvedený súdny poplatok nezaplatí, súd dovolacie konanie zastaví. Sťažovateľ výzvu prevzal prostredníctvom právneho zástupcu 9. decembra 2021.
8 Dňa 20. decembra 2021 podal sťažovateľ návrh na oslobodenie od súdneho poplatku za dovolanie, v ktorom uviedol, že žiada o oslobodenie od súdneho poplatku v rozsahu 90 % s tým, že je toho názoru, že súdne poplatky sú zo strany súdu zle vyrubené a ide o rozdielny a diskriminačný prístup k účastníkom, pretože súdne poplatky sú vyrubené rôzne (prvýkrát výzvou z 9. augusta 2021 vyzval na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 199 eur, ktorý zaplatil, druhýkrát vo výške 4 434,50 eur a tretíkrát vo výške 4 235,50 eur (ide o rozdiel medzi zaplateným súdnym poplatkom a celkovo vyrubeným súdnym poplatkom pri druhej výzve, pozn.). Dňa 22. novembra 2021 podal sťažovateľ i námietku zaujatosti zákonného sudcu JUDr. Juraja Šteffela z dôvodu podľa § 49 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
9. Sťažovateľ k návrhu na oslobodenie od súdneho poplatku nezdokladoval svoje majetkové a príjmové pomery. Okresný súd následne sťažovateľovi v napadnutom uznesení, citujúc príslušné ustanovenia uvedeného procesného kódexu a tiež zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) aj s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 138/2011 a sp. zn. 8 Sžo 391/2009, oslobodenie od povinnosti zaplatiť súdny poplatok za dovolanie nepriznal a dovolacie konanie po nezaplatení súdneho poplatku zastavil. Súdny poplatok do vydania napadnutého uznesenia sťažovateľ nezaplatil, hoci o následkoch nesplnenia tejto povinnosti bol riadne okresným súdom poučený.
II.
Argumentácia sťažovateľa
10. Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ ústavnú sťažnosť, v ktorej v podstatnom argumentuje, že zamietnutím oslobodenia od platenia súdneho poplatku za dovolanie a zastavením dovolacieho konania mu bolo zabránené v ďalšom procesnom postupe domáhať sa nápravy voči rozhodnutiu Krajského súdu v Prešove, čím boli porušené jeho označené práva podľa ústavy a dohovoru.
⬛⬛⬛⬛III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
11. Sťažovateľ je v konaní zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom v zmysle § 34 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Odôvodnenie návrhu je podľa § 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde zákonom ustanovenou podmienkou konania pred ústavným súdom a je jednou z esenciálnych obsahových náležitostí ústavnej sťažnosti, inak nekvalifikované podanie zakladá dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí podľa § 56 ods. 2 písm. c) citovaného zákona z formálnych dôvodov.
12. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07), a preto možno ich namietané porušenie preskúmavať spoločne.
13. Ústavný súd uvádza, že v rámci svojej rozhodovacej činnosti musí mať na zreteli, že podstatou rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je posúdenie ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu, prípadne iného orgánu verejnej moci, a nie posudzovanie jeho právnej perfektnosti ani jeho prípadné „vylepšovanie“ (m. m. IV. ÚS 325/08, IV. ÚS 218/2010).
14. Ústavný súd nepredstavuje opravnú inštanciu všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto zásadne nemôže meritórne preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, pri vydaní ktorých súdy rešpektovali požiadavky vyplývajúce z obsahu základných práv ustanovených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu svojím vlastným názorom iba v prípade, ak by tento bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný (I. ÚS 131/2018, III. ÚS 487/2021).
15. V podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ namieta i údajný diskriminačný prístup okresného súdu pri určení výšky jeho poplatkovej povinnosti za podané dovolanie oproti ostatným účastníkom, ale konkrétne dôvody, v čom vidí túto diskrimináciu a hlavne neústavnosť napadnutého uznesenia okresného súdu, ktoré namieta v petite ústavnej sťažnosti, už bližšie neuvádza.
16. Ústavný súd napriek tomu preskúmal okolnosti danej veci a pri predbežnom prerokovaní nevyhodnotil napadnuté uznesenie okresného súdu ako ústavne neudržateľné. Naopak, je zrejmé, ako okresný súd dospel k rozdielu celkovo vyrubenej sumy na zaplatenie súdneho poplatku (pozri poznámku v bode 8) a sťažovateľovi je toto rozhodnutie tiež dobre známe. V tomto smere okresný súd tiež citoval relevantnú právnu úpravu, o ktorú oprel svoje rozhodnutie, a tak vzhľadom na prezentované fakty v bodoch 3 a 9 ústavný súd uzatvára, že nie je oprávnený vstupovať do ústavne udržateľnej interpretácie CSP a zákona o súdnych poplatkoch všeobecného súdu v situácii, keď ten zvolil ústavne korektný výklad týchto právnych noriem. Úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony.
17. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní odmietol čiastočne pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí (bod 11), ale i podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
18. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v jeho sťažnostnom petite (návrh na zrušenie napadnutého uznesenia okresného súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie a návrh na priznanie náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. mája 2022
Jana Laššáková
predsedníčka senátu