SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 227/2015-18
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpených advokátom JUDr. Mariánom Kuckom,Národná 7, Žilina, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.4 C 143/2009 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,
, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (spolu ďalej len„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 143/2009 (ďalej aj „namietanékonanie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovatelia boli účastníkminamietaného konania v procesnom postavení odporcov na základe návrhu mesta Žilina(ďalej len „navrhovateľ“) v spore o určenie neexistencie vlastníckeho právak nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území, zapísaným na ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“). O návrhu navrhovateľa rozhodolokresný súd rozsudkom sp. zn. 4 C 143/2009 zo 16. marca 2012, ktorým určil, že právnipredchodcovia sťažovateľov nie sú vlastníkmi sporných nehnuteľností.
Na základe odvolania pôvodných odporcov Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajskýsúd“) rozsudkom sp. zn. 9 Co 442/2012 z 25. apríla 2013 potvrdil rozsudok okresného súdu„vo výroku vo vzťahu k odporcovi v rade 1/“ a zmenil „vo vzťahu k pôvodnej odporkyni v rade 2/“ tak, že „odporcovia v rade 2/, 3/ a 4/“ (právni nástupcovia pôvodnej odporkyne,pozn.) nie sú vlastníkmi sporných nehnuteľností. Označený rozsudok krajského súdunadobudol právoplatnosť 18. júna 2013.
Proti právoplatnému rozsudku krajského súdu podali vtedajší odporcovia v 1. až 4.rade dovolanie. O podanom dovolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republikyuznesením sp. zn. 5 Cdo 450/2013 z 9. apríla 2014 tak, že ho odmietol.
Sťažovatelia nesúhlasia s právnym posúdením a záverom okresného súduvysloveným v jeho rozsudku zo 16. marca 2012, podľa ktorého v konaní bolo nespornepreukázané, že „právny predchodca navrhovateľa - Okresný národný výbor v Žiline nadobudol vlastnícke právo k pozemkom vyvlastneným na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia Mestského národného výboru Žilina zo dňa 23.9.1976“. V tejto súvislostisťažovatelia bližšie argumentujú:
„Navrhovateľ, ktorý v tomto type sporového konania znáša dôkazné bremeno, svoje tvrdenie, že k vyvlastneniu a vyplateniu náhrady za sporné pozemky skutočne došlo, nepreukázal žiadnym právne relevantným spôsobom.
K zápisu údajného prechodu vlastníckeho práva z odporcov na navrhovateľa nedošlo ani zápisom do pozemkovej knihy ani iným spôsobom. Tvrdenie navrhovateľa, že v 70-tych rokoch sa vyvlastňovacie rozhodnutia nezapisovali do pozemkovej knihy, resp. sa im neprikladal taký význam navrhovateľ nepreukázal, ani ho nemožno považovať za všeobecne známu skutočnosť. Absencia zápisu spochybňuje zákonnosť údajného vyvlastnenia.... Navrhovateľ... na jednej strane nepopiera nezákonné postupy vtedajšej totalitnej štátnej moci, na strane druhej však zjavne nezákonné vyvlastnenie považuje za legitímne.“
Podľa sťažovateľov „Nebol preukázaný vznik práva hospodárenia bývalého ONV Žilina k predmetným pozemkom v zmysle vtedy platnej právnej úpravy o správe majetku štátu a z tohto dôvodu považujeme aj prvostupňové a druhostupňové rozhodnutie za nepreskúmateľné.
... navrhovateľ poukázal na Geometrický plán, ktorý bol vyhotovený z dôvodu, že pôvodný geometrický plán, na základe ktorého bolo realizované vyvlastnenie... po takmer 30 rokoch, ako nastali zmeny v katastri nehnuteľností nebolo možné zapísať. Z toho teda vyplýva, že určenie predmetu vyvlastnenia v čase vyhotovenia nového geometrického plánu bolo neurčité a pôvodný geometrický plán nebolo možné zapísať.... Navrhovatelia v rade 1/ - 3/ Osvedčením o dedičstve ⬛⬛⬛⬛, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 08.02.2013 okrem iného nadobudli každý podiel 1/30-iny v nehnuteľnostiach... nachádzajúcich sa v k.ú., zapísaných na. Osvedčenie o dedičstve bolo vydané notárom ako súdnym komisárom na základe poverenia Okresného súdu v Žiline. S obsahom tohto rozhodnutia sa druhostupňový súd nevysporiadal. Vo výroku druhostupňového rozsudku nie je uvedený konkrétny spoluvlastnícky podiel navrhovateľov v rade 1/ - 3/...
Odvolací súd v Rozsudku zo dňa 25.04.2013 s poukazom na procesný návrh navrhovateľa podaný na KS v Žiline dňa 02.04.2013 rozhodol v rozpore s návrhom navrhovateľa, keď určil, že vtedajší odporcovia v rade 2/ až 4/ nie sú vlastníkmi žalovaných parciel bez uvedenia spoluvlastníckeho podielu.“.
Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľov ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod spis.zn. 4C 143/2009 porušené bolo.
Zrušuje sa Rozsudok Okresného súdu Žilina, č.k. 4C 143/2009 zo dňa 16.03.2013 v spojení s Rozsudkom KS v Žiline, č.k. 9Co 442/2012 zo dňa 25.04.2013.
Okresný súd Žilina je povinný uhradiť sťažovateľom v rade 1/ - 6/ trovy právneho zastúpenia, a to spoločne a nerozdielne v sume 855,76 € v lehote do 60 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanostipetitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy),v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods.1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdomz hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Ústavný súd teda môže rozhodnúťlen o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti (m. m. III. ÚS 2/05,II. ÚS 19/05), keď navyše znenie petitu sťažnosti vzhľadom na kvalifikované právnezastúpenie sťažovateľov nemá ústavný súd dôvod spochybňovať.
Ústavný súd sa preto zaoberal namietaným porušením práv v rozsahu, v akom ichsťažovatelia – zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom – v sťažnosti pred ústavnýmsúdom vymedzili v petite návrhu, t. j. skúmal, či postupom okresného súdu v konanívedenom pod sp. zn. 4 C 143/2009 došlo k porušeniu základných práv sťažovateľov podľačl. 20 a čl. 46 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6ods. 1 dohovoru.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 143/2009 a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochranyzákladných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričomprávomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práva slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto jeprávomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomocvšeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby aleboprávnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorýchnamieta, sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnychprostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodunedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).Sťažovatelia mali možnosť domáhať sa preskúmania namietaného postupua rozhodnutia okresného súdu využitím riadneho opravného prostriedku, a to odvolania,ktoré napokon aj využili. Na základe nimi podaného odvolania sa krajský súd v rozsahusvojho preskúmavacieho revízneho oprávnenia musel vo vzťahu k rozsudku okresného súduv podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateliana adresu tohto rozhodnutia okresného súdu uvádzajú aj v konaní pred ústavným súdom.Preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľov mal krajský súdv odvolacom konaní, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.
Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietnuť prenedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde (I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).
K namietanému porušeniu práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 143/2009
Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatiasťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehotedvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomeniao inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sasťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr. I. ÚS 120/02,I. ÚS 124/04). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehotyodpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).
Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnomsúde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 ústavy (resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6ods. 1 dohovoru) je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty na včasnosť podaniasťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).
Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy začala v okolnostiach danej veciplynúť dňom, keď sa sťažovatelia „dozvedeli“ o zbytočných prieťahoch, teda o „inomzásahu“ okresného súdu, ktorý označili za účastníka tohto konania. Namietané konanieokresného súdu bolo právoplatne skončené potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdusp. zn. 9 Co 442/2012 z 25. apríla 2013, ktorý nadobudol právoplatnosť 18. júna 2013.Vzhľadom na to, že predmetná sťažnosť bola doručená ústavnému súdu až 17. marca 2015(resp. podaná na poštovú prepravu 13. marca 2015), teda zjavne po uplynutí lehotyustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd sa už nemohol zaoberaťopodstatnenosťou námietky porušenia práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehotev namietanom konaní. Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov v tejtočasti posúdiť ako návrh podaný oneskorene.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v časti namietanéhoporušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenompod sp. zn. 4 C 143/2009 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde akooneskorene podanú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. apríla 2015