znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 227/2015-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpených advokátom JUDr. Mariánom Kuckom,Národná 7, Žilina, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.4 C 143/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (spolu ďalej len„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 143/2009 (ďalej aj „namietanékonanie“).

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplynulo,   že sťažovatelia   boli   účastníkminamietaného   konania   v procesnom   postavení   odporcov   na   základe   návrhu   mesta   Žilina(ďalej   len   „navrhovateľ“)   v spore   o určenie   neexistencie   vlastníckeho   právak nehnuteľnostiam   nachádzajúcim   sa   v katastrálnom   území,   zapísaným   na ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“). O návrhu navrhovateľa rozhodolokresný súd rozsudkom sp. zn. 4 C 143/2009 zo 16. marca 2012, ktorým určil, že právnipredchodcovia sťažovateľov nie sú vlastníkmi sporných nehnuteľností.

Na základe odvolania pôvodných odporcov Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajskýsúd“) rozsudkom sp. zn. 9 Co 442/2012 z 25. apríla 2013 potvrdil rozsudok okresného súdu„vo výroku vo vzťahu k odporcovi v rade 1/“ a zmenil „vo vzťahu k pôvodnej odporkyni v rade 2/“ tak, že „odporcovia v rade 2/, 3/ a 4/“ (právni nástupcovia pôvodnej odporkyne,pozn.)   nie   sú   vlastníkmi   sporných   nehnuteľností.   Označený   rozsudok   krajského   súdunadobudol právoplatnosť 18. júna 2013.

Proti právoplatnému rozsudku krajského súdu podali vtedajší odporcovia v 1. až 4.rade   dovolanie.   O podanom   dovolaní   rozhodol   Najvyšší   súd   Slovenskej   republikyuznesením sp. zn. 5 Cdo 450/2013 z 9. apríla 2014 tak, že ho odmietol.

Sťažovatelia   nesúhlasia   s právnym   posúdením   a záverom   okresného   súduvysloveným v jeho rozsudku zo 16. marca 2012, podľa ktorého v konaní bolo nespornepreukázané,   že „právny   predchodca   navrhovateľa   -   Okresný   národný   výbor   v   Žiline nadobudol   vlastnícke   právo   k   pozemkom   vyvlastneným   na   základe   vyvlastňovacieho rozhodnutia   Mestského   národného   výboru   Žilina   zo   dňa   23.9.1976“. V tejto   súvislostisťažovatelia bližšie argumentujú:

„Navrhovateľ, ktorý v tomto type sporového konania znáša dôkazné bremeno, svoje tvrdenie,   že   k   vyvlastneniu   a   vyplateniu   náhrady   za   sporné   pozemky   skutočne   došlo, nepreukázal žiadnym právne relevantným spôsobom.

K zápisu údajného prechodu vlastníckeho práva z odporcov na navrhovateľa nedošlo ani zápisom do pozemkovej knihy ani iným spôsobom. Tvrdenie navrhovateľa, že v 70-tych rokoch   sa   vyvlastňovacie   rozhodnutia   nezapisovali   do   pozemkovej   knihy,   resp.   sa   im neprikladal taký význam navrhovateľ nepreukázal, ani ho nemožno považovať za všeobecne známu skutočnosť. Absencia zápisu spochybňuje zákonnosť údajného vyvlastnenia.... Navrhovateľ... na jednej strane nepopiera nezákonné postupy vtedajšej totalitnej štátnej moci, na strane druhej však zjavne nezákonné vyvlastnenie považuje za legitímne.“

Podľa sťažovateľov „Nebol preukázaný vznik práva hospodárenia bývalého ONV Žilina k predmetným pozemkom v zmysle vtedy platnej právnej úpravy o správe majetku štátu   a   z   tohto   dôvodu   považujeme   aj   prvostupňové   a   druhostupňové   rozhodnutie za nepreskúmateľné.

... navrhovateľ poukázal na Geometrický plán, ktorý bol vyhotovený z dôvodu, že pôvodný geometrický plán, na základe ktorého bolo realizované vyvlastnenie... po takmer 30 rokoch, ako nastali zmeny v katastri nehnuteľností nebolo možné zapísať. Z toho   teda   vyplýva,   že   určenie   predmetu   vyvlastnenia   v   čase   vyhotovenia   nového geometrického plánu bolo neurčité a pôvodný geometrický plán nebolo možné zapísať....   Navrhovatelia   v   rade   1/   -   3/   Osvedčením   o   dedičstve ⬛⬛⬛⬛,   ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 08.02.2013 okrem iného nadobudli každý podiel 1/30-iny v nehnuteľnostiach... nachádzajúcich sa v k.ú., zapísaných na. Osvedčenie o dedičstve bolo vydané notárom ako súdnym komisárom na základe poverenia Okresného súdu v Žiline. S obsahom tohto rozhodnutia sa druhostupňový súd nevysporiadal.   Vo   výroku   druhostupňového   rozsudku   nie   je   uvedený   konkrétny spoluvlastnícky podiel navrhovateľov v rade 1/ - 3/...

Odvolací   súd   v   Rozsudku   zo   dňa   25.04.2013   s   poukazom   na   procesný   návrh navrhovateľa   podaný   na   KS   v   Žiline   dňa   02.04.2013   rozhodol   v   rozpore   s   návrhom navrhovateľa, keď určil, že vtedajší odporcovia v rade 2/ až 4/ nie sú vlastníkmi žalovaných parciel bez uvedenia spoluvlastníckeho podielu.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné   právo   sťažovateľov ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod spis.zn. 4C 143/2009 porušené bolo.

Zrušuje sa Rozsudok Okresného súdu Žilina, č.k. 4C 143/2009 zo dňa 16.03.2013 v spojení s Rozsudkom KS v Žiline, č.k. 9Co 442/2012 zo dňa 25.04.2013.

Okresný súd Žilina je povinný uhradiť sťažovateľom v rade 1/ - 6/ trovy právneho zastúpenia,   a   to   spoločne   a   nerozdielne   v   sume   855,76   €   v   lehote   do   60   dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhomna začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosťústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanostipetitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy),v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods.1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdomz hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Ústavný súd teda môže rozhodnúťlen   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej   sťažnosti   (m. m. III. ÚS   2/05,II. ÚS 19/05),   keď   navyše   znenie   petitu   sťažnosti   vzhľadom   na kvalifikované   právnezastúpenie sťažovateľov nemá ústavný súd dôvod spochybňovať.

Ústavný súd sa preto zaoberal namietaným porušením práv v rozsahu, v akom ichsťažovatelia – zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom – v sťažnosti pred ústavnýmsúdom   vymedzili   v   petite   návrhu,   t.   j.   skúmal,   či   postupom   okresného   súdu   v konanívedenom pod sp. zn. 4 C 143/2009 došlo k porušeniu základných práv sťažovateľov podľačl. 20 a čl. 46 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6ods. 1 dohovoru.

K namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl.   20   a čl.   46   ústavy postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4   C   143/2009   a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Z už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochranyzákladných   práv   a slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   pričomprávomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práva slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto jeprávomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomocvšeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   aleboprávnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorýchnamieta, sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnychprostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodunedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).Sťažovatelia   mali   možnosť   domáhať   sa   preskúmania   namietaného   postupua rozhodnutia okresného súdu využitím riadneho opravného prostriedku, a to odvolania,ktoré napokon aj využili. Na základe nimi podaného odvolania sa krajský súd v rozsahusvojho preskúmavacieho revízneho oprávnenia musel vo vzťahu k rozsudku okresného súduv   podstate   vyrovnať   s rovnakými   skutkovými   a   právnymi   argumentmi,   aké   sťažovateliana adresu tohto rozhodnutia okresného súdu uvádzajú aj v konaní pred ústavným súdom.Preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľov   mal   krajský   súdv odvolacom konaní, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Z   tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľov   v   tejto   časti   odmietnuť   prenedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   podľa   §   25   ods.   2   zákonao ústavnom súde (I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).

K namietanému   porušeniu   práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 4 C 143/2009

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatiasťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehotedvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomeniao inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sasťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť   (pozri   napr.   I. ÚS   120/02,I. ÚS 124/04).   Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehotyodpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnomsúde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 ústavy (resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6ods. 1 dohovoru) je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty na včasnosť podaniasťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy začala v okolnostiach danej veciplynúť   dňom,   keď   sa   sťažovatelia   „dozvedeli“   o zbytočných   prieťahoch,   teda   o „inomzásahu“ okresného súdu, ktorý označili za účastníka tohto konania. Namietané konanieokresného   súdu   bolo   právoplatne   skončené   potvrdzujúcim   rozsudkom   krajského   súdusp. zn. 9 Co 442/2012 z 25. apríla 2013, ktorý nadobudol právoplatnosť 18. júna 2013.Vzhľadom na to, že predmetná sťažnosť bola doručená ústavnému súdu až 17. marca 2015(resp.   podaná   na   poštovú   prepravu   13.   marca   2015),   teda   zjavne   po   uplynutí   lehotyustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd sa už nemohol zaoberaťopodstatnenosťou námietky porušenia práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehotev namietanom konaní. Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov v tejtočasti posúdiť ako návrh podaný oneskorene.

Ústavný   súd   preto   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   v časti   namietanéhoporušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenompod   sp.   zn.   4   C   143/2009   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   akooneskorene podanú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2015