znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 227/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť V. V., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. L. D., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd a práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Tpo   86/2011   a   jeho   uznesením z 22. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. V.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a obsah sťažnosti

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2012 doručená sťažnosť V. V. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ktorou   namieta   porušenie   základných   práv   zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v konaní Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský súd“) vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 86/2011.

2.   Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh,   ako   aj   z obsahu spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 0 Tp 479/2011, do ktorého ústavný súd nahliadol, bol zistený tento skutkový stav:

2.1 Sťažovateľ bol uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru z 29. novembra 2002 obvinený z trestného činu podvodu spolupáchateľstvom podľa § 250 ods. 1 a 5 a § 9 ods. 2 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov. Ďalším uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru zo 6. mája 2004 bol sťažovateľ obvinený z trestných činov nezaplatenia dane a poistného a krátenia dane a poistného podľa § 148b ods. 1 a 2 a § 148 ods.   1   a 3   citovaného   zákona.   Obe   trestné   stíhania   boli   nakoniec   spojené   do   jedného a vedené   Úradom   boja   proti   organizovanej   kriminalite   Prezídia   Policajného   zboru v Bratislave.   Keďže   sťažovateľ   sa   nezdržiaval   v mieste   jeho   trvalého   bydliska,   bol 8. októbra 2004 vydaný príkaz na jeho zatknutie a následne boli uznesením vyšetrovateľa z 22. septembra 2005 obe uvedené trestné konania prerušené.

Sťažovateľ bol na základe vydaného príkazu zatknutý v B. 9. mája 2011 a uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Tp 1181/2004 z 11. mája 2011 bol vzatý do väzby z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. a) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (v znení zákona č. 650/2005 Z. z.) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) v znení účinnom do 31. októbra 2011 s tým, že väzba začala 9. mája 2011 o 12.10 h. Až pri rozhodovaní o väzbe bolo sťažovateľovi doručené uznesenie vyšetrovateľa   o   vznesení   obvinenia   z 29.   novembra   2002.   Sťažnosť   sťažovateľa   proti uzneseniu   o vzatí   do   väzby   krajský   súd   zamietol   uznesením   sp.   zn.   2 Tpo 39/2011 z 25. mája 2011.

Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy,   ktorú ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 509/2011-16 z 3. novembra 2011 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2.2 Sťažovateľ ďalej 26. septembra 2011 podal Krajskej prokuratúre v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) žiadosť o prepustenie z väzby, ktorú odôvodnil tým, že

- aj keď sa nezdržiaval v mieste trvalého pobytu, neskrýval sa a nechcel sa vyhýbať trestnému stíhaniu, pretože o trestnom stíhaní vôbec nevedel,

- po realizácii procesných úkonov (výsluchu sťažovateľa vyšetrovateľkou) neexistujú ďalšie dôvody väzby,

-   jeho   syn   ukončuje   štúdium   na   vysokej   škole   a sťažovateľ   chce   stáť   pri   ňom; zdržiavať sa mal naďalej u svojej sestry v P. na adrese, ktorú uviedol.

Prokurátorka   krajskej   prokuratúry   tejto žiadosti   nevyhovela a 4.   októbra 2011 ju predložila okresnému súdu na rozhodnutie. O nevyhovení žiadosti ani o jeho dôvodoch však sťažovateľa neupovedomila. Okresný súd 6. októbra 2011 nariadil na 26. október 2011 o 8.45 h výsluch sťažovateľa týkajúci sa jeho žiadosti. Predvolanie na výsluch bolo krajskej prokuratúre, sťažovateľovi i jeho obhajkyni okresným súdom expedované 12. októbra 2011, pričom   krajská   prokuratúra   aj   sťažovateľ   ho   prevzali   14.   októbra   2011.   Obhajkyni sťažovateľa bolo upovedomenie o termíne doručované poštou, podľa údajov z poštového podacieho   hárku   bolo   podané   až   21.   októbra   2011   a   obhajkyňa   ho   podľa   doručenky prevzala až 25. októbra 2011, teda deň pred určeným termínom.

Sťažovateľ   podaním   z   24.   októbra   2011   podaným   prostredníctvom   obhajkyne a doručeným okresnému súdu osobne v ten istý deň rozšíril svoju žiadosť o prepustenie z väzby o žiadosť o nahradenie väzby sľubom. V tomto podaní uviedol, že

-   podal   sťažnosť   proti   uzneseniu   vyšetrovateľa   z 29.   novembra   2002   o vznesení obvinenia, keďže spochybňuje svoju účasť na skutkoch v ňom opísaných,

- trestnému stíhaniu sa vyhýbať nechcel, pretože o ňom nemal vedomosť, a v čase podania žiadosti spolupracuje s orgánmi činnými v trestnom konaní,

-   pre   prípad   prepustenia   z väzby   dáva   písomný   sľub,   že   nebude   páchať   trestnú činnosť a povedie riadny život a že splní povinnosti a dodrží obmedzenia, ktoré mu budú uložené.

Sťažovateľ taktiež zopakoval svoje rodinné dôvody na prepustenie z väzby.

2.3   Okresný   súd   konajúci   sudcom   pre   prípravné   konanie   rozhodoval   o oboch žiadostiach sťažovateľa (sp. zn. 0 Tp 479/2011) na procesnom úkone, ktorý bol označený ako   „verejné   zasadnutie“,   26.   októbra   2011   o   8.45   h   za   prítomnosti   sťažovateľa,   jeho obhajkyne, prokurátorky   krajskej   prokuratúry   a zapisovateľky, kde   sťažovateľa   vypočul. O tomto verejnom zasadnutí bola vyhotovená zápisnica, v ktorej sa uvádza:

„Sudca pre prípravné konanie oboznámil predmet verejného zasadnutia. Predmetom VZ je žiadosť obvineného... o prepustenie z väzby na slobodu.

Predstúpil   obvinený...,   ktorý   udáva:   Trvám   na   svojej   žiadosti   a písomnom   sľube podľa písomného podania.

Vyjadrenie obhajkyne: Trvám na písomne podanej žiadosti. KP (krajská prokurátorka, pozn.): Poukazujem na písomné stanovisko prokuratúry zo dňa 3. 10. 2011, hlavne na skutočnosť, že na obvineného bol vydaný príkaz na zatknutie, ktorý bol realizovaný až po 6,5 roku a vzhľadom na jeho spôsob života mám za to, že uňho naďalej   trvajú   dôvody   väzby   v nezmenenej   podobe.   Preto   navrhujem,   aby   súd   žiadosť o prepustenie z väzby zamietol a neprijal jeho písomný sľub ako náhradu väzby.

Bolo vyhlásené uznesenie I. Podľa § 79 ods. 3 Tr. por. sa žiadosť obvineného o prepustenie z väzby zamieta s tým, že uňho naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por.

II. Podľa § 80 ods. 1 písm. b) Tr. por. súd neprijíma písomný sľub obvineného ako náhradu väzby.

Sudca   pre   prípravné   konanie   uznesenie   vyhlásil,   odôvodnil   a podal   poučenie o opravnom prostriedku.

Vyjadrenia: Obvinený po porade s obhajkyňou: Podávam sťažnosť, ktorú písomne zdôvodním do troch dní.

Prokurátor: Vzdávam sa sťažnosti.“

V písomnom   vyhotovení   uvedeného   uznesenia   okresného   súdu   sa   okrem rekapitulácie obsahu žiadostí sťažovateľa uvádza:

„Po   preskúmaní   spisového   materiálu   a výsluchu   obvineného   súd   dospel k jednoznančnému záveru, že u obvineného naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71 odsek 1 písmeno   a)   Tr.   por.   v nezmenenej   podobe.   Vzatiu   obvineného   do   väzby   predchádzalo vydanie príkazu na jeho zatknutie a to dňa 8. 10. 2004, čiže k jeho realizácii došlo skoro až o 6 a pol roka. Po túto dobu nebolo možné príkaz na zatknutie zrealizovať, nakoľko sám obvinený   uviedol,   že   je   bezdomovec,   nemal   trvalé   bydlisko,   žil   a prespával   na   rôznych miestach. Je tu teda dôvodná obava, že by sa obvinený v prípade prepustenia na slobodu opätovne úspešne skrýval, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu, resp. hroziacemu trestu. Vzhľadom na už uvedenú dobu realizácie príkazu na zatknutie obvineného, povahu prejednávaného prípadu ako i osobu obvineného, súd nepovažoval jeho písomný sľub za dostatočnú náhradu väzby, preto ho neprijal.“

Uznesenie bolo expedované okresným súdom 4. novembra 2011 a bolo doručené sťažovateľovi a krajskej prokuratúre 7. novembra 2011. Obhajkyni bolo opäť doručované poštou,   podľa   údajov   poštového   podacieho   hárku   bolo   podané   až   11.   novembra   2011 a obhajkyňou bolo prevzaté 15. novembra 2011.

2.4 Sťažovateľ už 27. októbra 2011 podal prostredníctvom obhajkyne okresnému súdu písomné vyhotovenie ohlásenej sťažnosti, v ktorej namietal, že

-   uznesenie   vyšetrovateľa   o   vznesení   obvinenia   z   29.   novembra   2002   mu   bolo doručené až pri jeho výsluchu 24. augusta 2011 a že dovtedy o tomto trestnom stíhaní nemal vedomosť,

- proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal sťažnosť pre nezrozumiteľnosť skutku, o ktorej však nebolo rozhodnuté,

-   prokurátor   krajskej   prokuratúry   ho   neupovedomil   o   tom,   že   nevyhovel   jeho sťažnosti o prepustenie z väzby, a nedoručil mu ani svoje stanovisko k žiadosti,

- upovedomenie o termíne výsluchu 26. októbra 2011 bolo jeho obhajcovi doručené len deň pred týmto termínom.

Okresný   súd   predložil   spis   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o   sťažnosti   už 7. novembra 2011, teda ešte pred doručením napadnutého uznesenia obhajkyni sťažovateľa.

2.5   Krajský   súd   potom,   ako   si   15.   novembra   2011   vyžiadal   od   vyšetrovateľa doplňujúce podklady, vo veci 22. novembra 2011 vykonal neverejné zasadnutie, na ktorom vyniesol sťažnosťou napadnuté uznesenie sp. zn. 3 Tpo 86/2011. Po rekapitulácii priebehu konania   a   obsahu   sťažnosti   krajský   súd   opísal   časový   sled   jednotlivých   uznesení vyšetrovateľa o vznesení obvinenia, vylúčení na samostatné konanie, prerušení trestného stíhania a pokračovaní v trestnom stíhaní, z čoho vyvodil:

„Vznesené   námietky   obvineného,   ktoré   sa   týkali   postupu   orgánov   prípravného konania preto neboli opodstatnené a bolo možné si ich vyjasniť preštudovaním spisového materiálu,   ktorý   tak   obvinenému   ako   aj   obhajcovi   bol   vždy   k   dispozícii.   Je   plne v kompetencii týchto orgánov prípravného konania aj rozhodovanie o žiadosti obvineného na zastavenie trestného stíhania, lebo jeho trestná vec je t č. v štádiu prípravného konania. Pokiaľ obvinený namietal aj to, že obhajca prevzal predvolanie k jeho výsluchu len deň   pred   jeho   výsluchom   je   potrebné   uviesť,   že   pri   rozhodovaní   o   väzbe   na   základe vydaného príkazu na zatknutie sudca pre prípravné konanie, ktorý obvineného prevezme, postupuje v zmysle ustanovenia § 73 ods. 5 Tr. por., podľa ktorého nemá zákonnú povinnosť k výsluchu predvolať obhajcu. V danom prípade však už ide o rozhodovanie o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby a nie o vzatí obvineného do väzby.

Preskúmaním dôvodov pre ktoré obvinený bol vzatý do väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a Tr. por. dospel krajský súd k zhodnému záveru so súdom I. stupňa, že u obvineného aj naďalej trvá obava, že by mohol ujsť alebo sa skrývať, aby sa vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najma ak nemá stále bydlisko a hrozí mu vysoký trest.

Táto obava je založená na konkrétnych skutočnostiach, ktoré sa týkajú najmä osoby obvineného.   Ako   obvinený   sám   uviedol,   nemá   stále   bydlisko,   býva   kde   sa   dá,   je bezdomovec. Jeho trestné stíhanie muselo byť prerušené a bol na jeho osobu vydaný príkaz na zatknutie. Tento príkaz nebolo možné zrealizovať po dlhú dobu 6 a pol roka.

Dôvody pre ktoré obvinený žiadal o prepustenie z väzby na slobodu, aby mohol pomáhať a podporovať svojho syna počas štúdia na vysokej škole nijako neovplyvňujú konkrétne skutočnosti na základe ktorých bolo rozhodnuté o vzatí obvineného do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a Tr. por.

Správne preto rozhodol Okresný súd keď žiadosť obvineného o prepustenie z väzby zamietol ako nedôvodnú.“

Spis   spolu   s   písomným   vyhotovením   uznesenia   bol   5.   decembra   2011   vrátený okresnému   súdu   a   6.   decembra   2011   dal   sudca   pokyn   na   jeho   doručenie   účastníkom konania. Uznesenie bolo okresným súdom expedované 8. decembra 2011 a bolo doručené krajskej prokuratúre 12. decembra 2011 a obhajkyni 19. decembra 2011. Sťažovateľovi toto uznesenie (podľa údajov k 12. februáru 2013) doručené nebolo, pretože bol medzičasom (9. decembra 2011) na základe príkazu prokurátora krajskej prokuratúry prepustený z ústavu na výkon väzby a na adrese trvalého pobytu sa mu zásielku poštou doručiť nepodarilo. Na adresu jeho sestry, ktorú sťažovateľ uviedol vo svojej žiadosti o prepustenie z väzby ako adresu, na ktorej sa bude zdržiavať po prepustení, mu uznesenie doručované nebolo.

3. Proti uvedenému uzneseniu krajského súdu smeruje sťažnosť sťažovateľa, pričom v samotnom jej texte sú obsiahnuté v podstate štyri okruhy námietok:

a) nedoručenie stanoviska krajskej prokuratúry k jeho žiadosti o prepustenie z väzby,

b) súdy o jeho žiadosti o prepustenie z väzby nerozhodli s osobitnou starostlivosťou,

c) súdy o jeho žiadosti o prepustenie z väzby nerozhodli urýchlene,

d) oneskorené upovedomenie jeho obhajkyne o termíne výsluchu 26. októbra 2011.

3.1 V sťažnosti sťažovateľ ďalej opisuje takmer celý priebeh jeho trestného stíhania od vznesenia obvinenia cez jeho prerušenie, následné zatknutie a vzatie do väzby, opakujúc pritom v podstate tie isté argumenty, ktoré už uviedol v sťažnosti odmietnutej ústavným súdom uznesením sp. zn. II. ÚS 509/2011, ale aj v jeho žiadosti o prepustenie z väzby a v sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu.   Výslovne   ústavnoprávnu   argumentáciu sťažnosť   takmer   neobsahuje,   hoci   je   sťažovateľ   kvalifikovane   zastúpený   advokátkou a v takom prípade je takáto argumentácia viac než žiaduca. Konkrétne (spravidla vždy len jednou vetou) odôvodnenie jednotlivých sťažnostných bodov (pozri predchádzajúci bod 3) je v texte sťažnosti roztrúsené na viacerých miestach, za relevantné odôvodnenie tak možno považovať v podstate tieto časti sťažnosti (zvýraznenie textu podľa originálu):

«O   prepustenie   z   väzby   v   zmysle   ust.   §   79   ods.   3   Tr.   por.   sťažovateľ   požiadal podaním zo dňa 26. 9. 2011, adresovaným na Krajskú prokuratúru Bratislava. Krajská prokuratúra   Bratislava   na   jeho   žiadosť   vôbec   nereagovala.   Ani   sťažovateľa   ani   jeho obhajcu neupovedomila o tom, že jeho žiadosti o prepustenie na slobodu nevyhovuje, a že ju predložila   so   svojím   stanoviskom   a   s   návrhom   na   rozhodnutie   sudcovi   pre   prípravné konanie...

Postupom okresného súdu bolo porušené právo sťažovateľa na obhajobu, nakoľko okresný   súd   neupovedomil   obhajcu   sťažovateľa   o   úkone   riadne   a   včas. Upovedomenie obhajcu, ktoré bolo podľa poštovej pečiatky podané na poštu až dňa 21. 10. 2011 (v piatok), neobsahovalo označenie úkonu, ktorý sa mal uskutočniť dňa 26. 10. 2011 (v stredu) na Okresnom súde Bratislava I o 8,45 hod., č. dv. 19. Obhajcovi sťažovateľa bolo doručené až dňa 25. 10. 2011 (v utorok )‚ ergo jeden deň predchádzajúci dňu úkonu, a teda s poukazom na ust. § 292 ods. 4 Tr. por. nebola dodržaná päťdňová lehota na prípravu. Uvedený nedostatok   nebol   odstránený ani pri   samotnom úkone;   do zápisnice   o   výsluchu nebolo pojaté žiadne vyhlásenie oprávnenej osoby, že súhlasí so skrátením lehoty.

Nakoľko ani sťažovateľ, ani jeho obhajca, nedostali v súvislosti s podanou žiadosťou o prepustenie z väzby žiadne upovedomenie od prokurátora, stanovisko prokuratúry bol preto povinný doručiť sťažovateľovi a jeho obhajcovi vopred pred úkonom okresný súd, čo však neurobil. Sťažovateľ teda nemal možnosť pred verejným zasadnutím reagovať na argumenty prokuratúry. Nedoručenie stanoviska prokuratúry obvinenému ako druhej strane kontradiktórneho   konania   vytvorilo   stav   nerovnosti   strán   v   konaní   pred   súdom,   čo   je v rozpore s kontradiktórnosťou konania a so zásadou „rovnosti zbraní“ ako súčasti práva na spravodlivý proces. Táto nerovnosť nebola odstránená ani pri úkone na súde prvého stupňa, ani v opravnom konaní.

Napriek týmto procesným nedostatkom sa dňa 26. 10. 2011 uskutočnil na Okresnom súde Bratislava I úkon, ktorý je v zápisnici o výsluchu č. k. 0Tp 479/2011 označený ako verejné zasadnutie...

Rozhodnutie (krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 86/2011, pozn.) sťažovateľ považuje za nepreskúmateľné, pretože sa krajský súd vôbec nevyporiadal s jeho námietkami týkajúcimi sa procesných nedostatkov a s poukazom na ust. § 79 ods. 2 Tr. por. nesprávne vyhodnotil dôkaznú situáciu ohľadom trvania dôvodov väzby, a nielenže nepostupoval urýchlene, ale ani s osobitnou starostlivosťou. Dôkazom v tomto smere je príkaz na prepustenie z väzby na   slobodu, ktorý vydala Krajská prokuratúra Bratislava dňa 9. 12. 2011 pod spis. zn. 2Kv   96/05-102.

Dĺžka doby (skoro tri mesiace), ktorá uplynula od podania žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu dňa 26. 9. 2011 do doručenia zamietavého rozhodnutia Krajského súdu v   Bratislave   dňa   19.   12.   2011   je   neprimeraná   s   poukazom   na   zásadu   urýchleného konania...»

3.2 Na základe uvedených námietok sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3Tpo 86/2011 porušil práva V. V., uvedené:

a) v čl. 5 ods. 4 Dohovoru..., čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy..., ako aj čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny...   v   súvislosti   s   nedoručením   stanoviska   prokurátora   k   žiadosti   o   prepustenie z väzby,

b) v čl. 5 ods. 4 Dohovoru..., čl. 17 ods. 2 Ústavy..., ako aj čl. 8 ods. 2 Listiny... v súvislosti s právom na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby,

c) v čl. 5 ods. 4 Dohovoru..., čl. 17 ods. 2 Ústavy..., ako aj čl. 8 ods. 2 Listiny... v súvislosti s právom na obhajobu.

2. V. V. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 7 000,- €..., ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť mu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

3. V. V. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia...“

II.

Posúdenie veci ústavným súdom

4. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval, pričom ju skúmal z hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

5. Skôr, než ústavný súd pristúpil k preskúmaniu jednotlivých námietok sťažovateľa, musel   sa   zaoberať   otázkou,   ktoré   z   námietok   vôbec   možno   podrobiť   meritórnemu prieskumu.   Ústavný   súd   je   v   zmysle   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   návrhom (sťažnosťou)   viazaný.   Toto   ustanovenie   ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre interpretuje   síce   predovšetkým   ako   viazanosť   petitom   sťažnosti   (porov.   napríklad IV. ÚS 106/2013 a tam citovaná prejudikatúra), avšak navyše aj ako viazanosť skutkovými tvrdeniami   uvedenými   v   sťažnosti   (porov.   IV.   ÚS   74/04,   č.   54/2004   Zbierky   nálezov a uznesení ústavného súdu; ďalej len „Zb. ÚS“). O to viac je preto ústavný súd viazaný vymedzením   úkonov   a   postupov   orgánu   verejnej   moci,   ktorými   malo   dôjsť   k   zásahu do základných práv sťažovateľa, v petite sťažnosti.

V prerokúvanej veci sťažovateľ označil v texte sťažnosti štyri okruhy námietok proti postupu a uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 86/2011. V petite sťažnosti sa však sťažovateľ domáha už iba vyslovenia porušenia jeho základných práv tromi úkonmi, resp. postupmi krajského súdu, a to nedoručením stanoviska prokurátorky krajskej prokuratúry, oneskoreným upovedomením obhajcu a nedostatočnou rýchlosťou rozhodovania. Ústavný súd   sa   preto,   súc   viazaný   takto   vymedzeným   predmetom   prieskumu   v   petite   sťažnosti, nemôže zaoberať námietkou sťažovateľa, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby nebolo rozhodované   s   osobitnou   starostlivosťou.   Avšak   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   táto námietka nebola v sťažnosti odôvodnená náležitým spôsobom, aký ústavný súd vo svojej judikatúre   vyžaduje   od   sťažovateľa   zastúpeného   advokátom   (porov.   II. ÚS 117/05, č. 81/2005   Zb.   ÚS),   čo   predstavuje   prekážku   meritórneho   prerokovania   tejto   námietky ústavným súdom.

6. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta jednak porušenie ustanovení čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny, ktorých znenie je v podstate totožné a ktoré zaručujú, že nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Rovnako ustanovenia čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 8 ods. 5 listiny sú takmer totožné a obe zaručujú, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

6.1 Predmetom ochrany čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny je osobná sloboda jednotlivca,   teda   voľnosť   človeka   od   vonkajších   prekážok   a   obmedzení   jeho   pohybu (PL. ÚS 29/95, č. 8/1995 Zb. ÚS). Tieto ustanovenia však neobsahujú žiadnu materiálnu výhradu, teda žiadne materiálne kritériá, za ktorých by obmedzenie osobnej slobody bolo prípustné.   Naopak,   výslovne   zverujú   oprávnenie   určiť   dôvody   (podmienky)   a   spôsob zbavenia alebo obmedzenia osobnej slobody zákonodarcovi, ktorý je povinný pri zákonnej úprave dbať jedine na to, aby nezasiahol do podstaty a zmyslu tohto práva (čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy, čl. 4 ods. 3 a 4 listiny). Aj predmetom ochrany čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 8 ods. 5 listiny je osobná sloboda jednotlivca, avšak len v prípade jedného druhu zásahu, a to väzby. Toto ustanovenie sa od čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny odlišuje aj existenciou tzv. sudcovskej výhrady, teda podmienením prípustnosti zásahu do osobnej slobody v podobe väzby   rozhodnutím   súdu,   kým   ustanovenie   odseku   2   neobsahuje   žiadne   požiadavky na kvalitu alebo vlastnosti orgánu, ktorý rozhoduje o obmedzení alebo pozbavení osobnej slobody. Inak je však rozsah ochrany poskytovaný ustanovením čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 8 ods. 5 listiny v podstate totožný s rozsahom ochrany poskytovaným čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny.

Z uvedeného vzťahu preto vyplýva, že pri posudzovaní otázky, či vzatím obvineného do väzby došlo k zásahu do jeho ústavného práva, je ustanovenie čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 8 ods. 5 listiny ustanovením špeciálnym, ktoré má prednosť pred ustanovením čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny. Len tie aspekty práva na osobnú slobodu v súvislosti s väzbou, ktoré nie sú upravené v odseku 5, treba samostatne posudzovať aj podľa odseku 2 oboch uvádzaných článkov. V tomto zmysle predstavuje už sama úprava čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl.   8   ods.   2   a   5   listiny   špeciálne   ustanovenie   vo   vzťahu   k   právam   zaručeným   inak v súdnom konaní v čl. 46 a čl. 48 ústavy a čl. 36 a čl. 38 listiny.

6.2 Z   ustanovenia čl. 17 ods.   5 ústavy   (a   tiež čl. 8 ods.   5 listiny) možno preto v prvom   rade   vyvodiť   právo   nebyť   držaný   vo   väzbe   bez   rozhodnutia   súdu,   resp.   len na základe   rozhodnutia   iného   orgánu   než súdu,   ďalej   právo   nebyť vzatý   do   väzby bez naplnenia niektorého zo zákonných dôvodov väzby, ako aj právo nebyť držaný vo väzbe dlhší   než   zákonom   ustanovený   čas.   Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   obsah   záruk uvedených v týchto ustanoveniach rozširuje i o právo podať v každom štádiu väzby žiadosť o preskúmanie zákonnosti jej ďalšieho trvania (porov. II. ÚS 343/09). Integrálnou súčasťou ochrany poskytovanej čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 8 ods. 2 a 5 listiny je aj príslušná zákonná úprava upravujúca predpoklady vzatia do väzby, ako aj postup pri rozhodovaní tak o vzatí do väzby, ako aj pri ďalších rozhodnutiach o väzbe (rozhodnutí o predĺžení väzby a o   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby),   ktorej   úlohou   je   poskytnúť   obvinenému   základné procesné záruky proti svojvoľnému postupu orgánov činných v trestnom konaní (porov. I. ÚS   165/02,   č.   10/2004   Zb.   ÚS,   podobne   aj   I.   ÚS   67/03,   č.   13/2004   Zb.   ÚS). V neposlednom   rade   poskytujú   uvedené   ustanovenia   aj právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby (I. ÚS 34/04, č. 21/2004 Zb. ÚS, podobne III. ÚS 188/06, č. 43/2006 Zb. ÚS).

7.   Článok   5   ods.   4   dohovoru   zaručuje   každému,   kto   bol   pozbavený   slobody zatknutím alebo iným spôsobom, právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody   nezákonné.   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   vo   svojej   judikatúre   z   citovaného ustanovenia postupne odvodil viaceré samostatné práva osôb vo väzbe, medzi ktoré patrí najmä právo na kontradiktórne konanie a vypočutie pred rozhodnutím o zákonnosti väzby (porov.   napríklad rozsudok   z   21.   decembra   2010,   Michalko   proti   Slovensku,   sťažnosť č. 35377/05,   bod   156,   a   tam   citovaná   prejudikatúra),   ale   aj   všeobecnejšie   právo na „zákonnosť“ konania a právo nebyť zbavený osobnej slobody svojvoľným (arbitrárnym) postupom   (porov.   už   citovaný   Michalko   proti   Slovensku,   bod   156   a   158).   Požiadavka na „urýchlené“   rozhodnutie   znamená,   že   lehoty   rozhodovania   súdu   musia   byť počítané na dni, prípadne týždne, nie však na mesiace (porov. napríklad rozsudok z 21. októbra 1986, Sanchez-Reisse   proti   Švajčiarsku,   sťažnosť   č.   9862/82,   rozsudok   z 25.   októbra   1989, Bezicheri proti Taliansku, sťažnosť č. 11400/85). Aj vzhľadom na to, že podobné záruky vyvodil vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy i ústavný súd, presadil sa v jeho judikatúre postupne názor, že rozsah záruk čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy sa v podstate prekrýva (porov. III. ÚS 34/07, č. 15/2007 Zb. ÚS).

8.   Vychádzajúc   z   uvedených   všeobecných   východísk   pristúpil   ústavný   súd k prieskumu jednotlivých námietok uplatnených v sťažnosti, ktoré sú spôsobilé meritórneho prieskumu (pozri bod 5).

9. Sťažovateľ v prvom rade tvrdí, že k porušeniu jeho práv malo dôjsť tým, že mu nebolo doručené stanovisko prokurátorky krajskej prokuratúry k jeho žiadosti o prepustenie z väzby.

9.1   Ustanovenie   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku   ukladá   prokurátorovi,   pokiaľ v prípravnom konaní nevyhovie žiadosti obvineného a neprepustí ho na slobodu, aby ju bez meškania predložil sudcovi pre prípravné konanie spolu so svojím stanoviskom a návrhom na rozhodnutie a upovedomil o tom obvineného a jeho obhajcu. Ústavný súd už vo svojej judikatúre zdôraznil, že súčasťou práva obvineného zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru je aj právo oboznámiť sa so stanoviskom prokurátora k jeho návrhu na prepustenie z väzby (porov. už citované rozhodnutia č. 13/2004 Zb. ÚS, č. 41/2006 Zb. ÚS   a   č.   15/2007   Zb.   ÚS,   ale   tiež   I.   ÚS   100/04,   č.   89/2004   Zb.   ÚS,   I.   ÚS   2/05, č. 14/2005   Zb.   ÚS).   Ústavný   súd   vo   svojej   skoršej   judikatúre   (pozri   skôr   citované rozhodnutia) ešte výslovne uvádzal právo na doručenie písomného podania prokurátora (ako protistrany   obvineného   v   trestnom   konaní)   a   v   podstate   tejto   judikatúry   sa   dovoláva i sťažovateľ.   Je   však   potrebné   uviesť,   že   táto   judikatúra   sa   týkala   situácií,   keď   súdy rozhodovali   o   predĺžení   väzby,   resp.   o   žiadosti   obvinených   o   prepustenie   z   väzby na neverejných zasadnutiach bez výsluchu obvinených. Preto v neskorších   z citovaných rozhodnutí ústavný súd vo vzťahu k rozhodnutiam o väzbe rozšíril záruky vyplývajúce z čl. 17   ods.   2   a   5   ústavy   a   čl.   5   ods.   4   dohovoru   aj   o   právo   obvineného   byť   pred rozhodnutím o väzbe vypočutý. Na túto judikatúru nadviazal od 1. januára 2006 aj nový Trestný poriadok v ustanovení § 72 ods. 2 (v znení účinnom do 31. januára 2009), podľa ktorého mal byť obvinený pred rozhodnutím o väzbe síce vypočutý, avšak o ďalšom trvaní, predĺžení, zmene dôvodov väzby alebo žiadosti obvineného o prepustenie z väzby bolo za istých   okolností   možné   rozhodnúť   aj   na   neverejnom   zasadnutí,   teda   bez   výsluchu obvineného.

K podstatnej zmene tejto úpravy došlo zákonom č. 5/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 5/2009 Z. z.“), ktorým bolo novelizované aj ustanovenie § 72 ods. 2 Trestného poriadku   tak,   že   o   väzbe   (vrátane   rozhodovania   o   žiadosti   obvineného   o   prepustenie z väzby, čo vyplýva z § 72 ods. 1 Trestného poriadku) sa rozhoduje zásadne po vypočutí obvineného. To isté ustanovenie potom ustanovuje, že návrhy a žiadosti prokurátora sa majú bezodkladne doručiť obvinenému a žiadosti obvineného alebo iných osôb, podané v jeho prospech, sa majú doručiť prokurátorovi tak, aby sa k nim prokurátor a obvinený mali možnosť pred rozhodnutím o väzbe vyjadriť.

9.2 V prerokúvanej veci je z predložených listín zrejmé, že sťažovateľovi skutočne nebolo doručené stanovisko prokurátorky krajskej prokuratúry z 3. októbra 2011 k jeho žiadosti o prepustenie z väzby. Bez potreby bližšieho rozboru, či toto stanovisko možno považovať za „návrh a žiadosť“ prokurátora, ktoré je súd podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku povinný doručiť obvinenému pred rozhodnutím o väzbe, považuje ústavný súd za potrebné poukázať na odlišnosť procesnej situácie obvineného pri rozhodovaní o väzbe za právneho stavu pred 1. januárom 2006, resp. 1. februárom 2009, a za stavu po 31. januári 2009. Na rozdiel od predchádzajúceho právneho stavu je totiž od 1. februára 2009 zaručené právo obvineného na prítomnosť pri rozhodovaní sudcu pre prípravné konanie o väzbe, ako aj   právo   byť   pri   rozhodovaní   o   väzbe   vypočutý.   To   podľa   názoru   ústavného   súdu podstatným   spôsobom   zlepšuje   postavenie   obvineného   a   zabezpečuje   plnohodnotné kontradiktórne konanie pri rozhodovaní o väzbe. Práve kontradiktórnosť konania umožňuje obvinenému,   aby   si   stanovisko   prokurátora   vypočul   priamo   pri   rozhodovaní   sudcu   pre prípravné konanie a vyjadril sa k nemu ústne (porov. v tomto smere už citované rozhodnutie č. 41/2006 Zb. ÚS). Rovnako podľa názoru ústavného súdu prítomnosť obvineného pri rozhodovaní   o väzbe   umožňuje   v   určitej,   hoci   obmedzenej   miere   nápravu   niektorých procesných nedostatkov v postupe súdu (sudcu pre prípravné konanie) v skorších štádiách tohto konania. V tomto zmysle ústavný súd už v citovanom náleze č. 14/2005 Zb. ÚS uznal, že nedostatok konania na prvostupňovom súde spočívajúci v tom, že obvinenému nebolo doručené stanovisko prokurátora k jeho žiadosti o prepustenie z väzby, možno napraviť tým, že mu toto stanovisko bude doručené spolu s uznesením prvostupňového súdu, takže ho bude mať k dispozícii pri prípadnej príprave sťažnosti proti tomuto uzneseniu. Ústavný súd nevidí dôvod, aby sa od tohto stanoviska odchýlil v prerokúvanej veci.

Zo   zisteného   skutkového   stavu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   vyplýva,   že   na „verejnom zasadnutí“ 26. októbra 2011, na ktorom sa rozhodovalo o žiadosti sťažovateľa o prepustenie   z   väzby   a   nahradenie   väzby   zárukou,   bol   prítomný   sťažovateľ   i   jeho obhajkyňa. Po prednesení obsahu žiadosti bola na vystúpenie vyzvaná prokurátorka krajskej prokuratúry, ktorá uviedla, že sa pridržiava obsahu svojho stanovisko, a osobitne zdôraznila jednu okolnosť (ktorá v podstate tvorila jediný bod stanoviska krajskej prokuratúry). Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ, ktorý bol navyše kvalifikovane zastúpený obhajkyňou, mohol a mal najneskôr na tomto mieste žiadať, aby mu bolo vyjadrenie krátkou cestou doručené   a bol   mu   daný   čas   na   jeho   preštudovanie.   Ak   by   z   neho   vyplynuli   nové skutočnosti alebo tvrdenia, s ktorými sa dovtedy nemal možnosť zoznámiť, mal sťažovateľ podľa ústavného súdu právo žiadať odročenie výsluchu a určenie nového termínu. Pokiaľ by sudca pre prípravné konanie niektorej z týchto žiadostí bez zákonných a opodstatnených dôvodov nevyhovel a jeho pochybenie by nenapravil ani krajský súd, išlo by z hľadiska základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy nepochybne o zásadne odlišnú situáciu, na ktorú by ústavný súd musel zareagovať.

Sťažovateľ však – napriek kvalifikovanej obhajobe – takto nepostupoval. Ústavný súd už v podobnej situácii upozornil, že obvinený nemôže pasívne vyčkávať rozhodnutie súdu o väzbe a v prípade, že je preňho nepriaznivé, napadnúť ho ústavnou sťažnosťou, ale v záujme   ochrany   svojich   práv   a   osobnej   slobody   sa   má   snažiť   ovplyvniť   ho   svojou argumentáciou ešte pred jeho vynesením (III. ÚS 227/03, č. 341/2003 Zb. ÚS). Opačný postup   obvineného   v   prerokúvanej   veci   podľa   názoru   ústavného   súdu   neumožňuje kvalifikovať   procesný   nedostatok,   ktorého   sa   okresný   súd   nedoručením   vyjadrenia prokurátorky   krajskej   prokuratúry   sťažovateľovi   prípadne   mohol   dopustiť   (porov.   už citované   ustanovenie   §   72   ods.   2   poslednej   vety   Trestného   poriadku),   ako   zásah   do základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy (resp. čl. 8 ods. 2 a 5 listiny), ako aj práva zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru.

9.3   Z   uvedených   dôvodov   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   k   sťažovateľom tvrdenému zásahu do jeho základných práv v tejto časti nedošlo.

10. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ tvrdí, k zásadu do jeho práv malo dôjsť tým, že   obhajkyňa   sťažovateľa   nebola   o   termíne   výsluchu   upovedomená   najmenej   päť   dní vopred v súlade s § 292 ods. 4 Trestného poriadku.

10.1   Toto   ustanovenie,   zaradené   vo   štvrtej   hlave   tretej   časti   pod   marginálnou rubrikou „Verejné zasadnutie“, vyžaduje určiť deň, čas a miesto verejného zasadnutia tak, aby   aj   obhajcovi   zostala   od   upovedomenia   o   verejnom   zasadnutí   lehota   aspoň   päť pracovných   dní   na   prípravu.   Keďže   citované   ustanovenie   sa   vzťahuje   výslovne   len na verejné zasadnutie, na ktorom súd rozhoduje len vtedy, ak to výslovne ustanovuje zákon (§ 291 Trestného poriadku), je potrebné zaoberať sa otázkou, či procesný úkon okresného súdu   konaný   26.   októbra   2011,   na   ktorom   sa   rozhodovalo   o   žiadosti   sťažovateľa o prepustenie z väzby, bol verejným zasadnutím alebo nie.

Ustanovenie § 72 ods. 2 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2009 rozoznávalo rozhodovanie o väzbe na neverejnom zasadnutí ako zásadu a ako výnimku z tejto zásady rozhodovanie na verejnom zasadnutí, ak bolo obvineného potrebné vypočuť. Novelou tohto ustanovenia vykonanou zákonom č. 5/2009 Z. z. došlo s účinnosťou od 1. februára 2009 k zmene citovaného ustanovenia. Podľa jeho súčasného znenia súd pri rozhodovaní o väzbe v zásade musí obvineného vypočuť, zákon však už neustanovuje, že sa tak   deje   na   verejnom   zasadnutí.   Naopak,   priamo   v   citovanom   ustanovení   §   72   ods.   2 Trestného poriadku je ustanovené, že „o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný“. Z dôvodovej správy k uvedenému zákonu č. 5/2009 Z. z. (Národná rada Slovenskej republiky, IV. volebné obdobie, tlač 793) pritom vyplýva, že rozhodovanie o väzbe s výsluchom obvineného podľa novelizovaného § 72 ods. 2 Trestného poriadku je rozhodovaním na neverejnom zasadnutí, nie   na   verejnom   zasadnutí.   O   tom   svedčí   novelizácia   nielen   ustanovenia   §   302   ods.   2 Trestného   poriadku   umožňujúceho   v   prípadoch   rozhodovania   o   väzbe   (§   72   ods.   2 Trestného   poriadku)   prítomnosť   prokurátora,   obvineného   a   obhajcu   na   neverejnom zasadnutí, ale aj ustanovení § 348 ods. 4, resp. § 349 ods. 4 Trestného poriadku, podľa ktorých sudca pre prípravné konanie, resp. samosudca pri rozhodovaní o väzbe postupuje podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku aj vtedy, ak nerozhoduje na hlavnom pojednávaní alebo verejnom zasadnutí. Z toho teda vyplýva, že zákonodarca považuje postup upravený v ustanovení   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku   v   podstate   za   neverejné   zasadnutie (samozrejme   s   tou   výhradou,   že   samosudca   ani   sudca   pre   prípravné   konanie   formálne nevykonávajú   neverejné   „zasadnutie“),   ktoré   má   byť   vďaka   prítomnosti   strán   a   právu obvineného na vypočutie rovnocennou náhradou verejného zasadnutia, nie však za verejné zasadnutie v zmysle § 291 a nasl. Trestného poriadku. To napokon vysvetľuje aj osobitnú úpravu určovania termínu výsluchu a upovedomovania o ňom v ustanovení § 72 ods. 2 Trestného poriadku, ktorá by inak bola zbytočná, ak by išlo o verejné zasadnutie, pretože v takom prípade je postup predvolávania a upovedomenia strán upravený v sťažovateľom citovanom ustanovení § 292 ods. 4 Trestného poriadku. Z uvedeného dôvodu sa podľa názoru   ústavného súdu   na upovedomenie obhajcu o termíne výsluchu   obvineného pred rozhodnutím   o   väzbe   nepoužije   toto   naposledy   citované   ustanovenie,   teda   ani   v   ňom upravená lehota na doručenie upovedomenia aspoň päť pracovných dní vopred. Napokon je potrebné pripomenúť, že ustanovenie § 72 ods. 2 Trestného poriadku umožňuje výnimočne vykonať výsluch obvineného aj bez prítomnosti obhajcu, ak tento nie je zastihnuteľný.

10.2   Z   uvedených   dôvodov   okresný   súd   neporušil   zákon,   keď   upovedomenie o termíne   výsluchu   nedoručil   obhajkyni   sťažovateľa   aspoň   päť   pracovných   dní   vopred. Uvedené, samozrejme, neznamená, že postup príslušného oddelenia okresného súdu, ktoré podalo zásielku s upovedomením obhajkyni na poštu až 21. októbra 2011, hoci pokyn na to dostalo od sudcu pre prípravné konanie už 6. októbra 2011, je správny. Naopak, taký postup môže naznačovať zlú organizáciu práce súdnych oddelení okresného súdu, čo potvrdzujú aj obdobné problémy spojené s expedovaním uznesenia okresného súdu sp. zn. 0 Tp 479/2011 z 26. októbra 2011 (podľa pečiatky v spise expedované 4. novembra 2011, na poštu však podané až o sedem dní neskôr 11. novembra 2011). Podstatné však je, že tento nedostatok nie je v prerokúvanej veci porušením zákona. Okolnosť, že okresný súd procesný úkon vykonaný 26. októbra   2011   sám   označil   ako   „verejné zasadnutie“,   na veci   nič nemení, pretože podľa už citovaného ustanovenia § 291 Trestného poriadku prípady, v ktorých sa rozhoduje na verejnom zasadnutí, určuje len zákon, nie súd svojím rozhodnutím.

V   závere   možno   dodať,   že   samotnému   sťažovateľovi   bolo   predvolanie   doručené včas, pričom aj jeho obhajkyňa sa o ňom dozvedela skôr než doručením upovedomenia, keďže   už   24.   októbra   2011   podala   na okresnom   súde   doplnenie   žiadosti   o   prepustenie z väzby,   na   ktorom   je   už   aj   podpis   sťažovateľa   získaný   z   väzby.   Napokon,   ani   sám sťažovateľ v sťažnosti neuvádza, ako konkrétne bolo oneskoreným upovedomením jeho obhajkyne   sťažené   jeho   právo   na   obhajobu   (inak   povedané,   ako   sa   chcel   na   obhajobu pripraviť inak v prípade, že by jeho obhajkyni bolo upovedomenie doručené včas), ani zo zápisnice   o   výsluchu   z   26.   októbra   2011   nevyplýva,   že   by   sťažovateľ   alebo   jeho obhajkyňa žiadali termín odročiť z dôvodu nedostatku času na prípravu.

10.3   Z   uvedených   dôvodov   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   k   sťažovateľom tvrdenému zásahu do jeho práv v tejto časti nedošlo.

11. Záverečná námietka sťažovateľa, ktorá je spôsobilá prieskumu ústavným súdom, je námietka nedostatočnej rýchlosti rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby.

Ústavný súd už uviedol (pozri bod 5), že v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde   je   viazaný   petitom   návrhu   (sťažnosti).   Tým   sa   vymedzuje   predmet   konania   pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže   ústavný   súd   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej sťažnosti, a len vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. V prerokúvanej   veci   sťažovateľ   v   petite   svojej   sťažnosti   za   porušovateľa   svojho   práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby označil len krajský súd, preto môže ústavný súd preskúmať len rýchlosť konania krajského súdu.

Podľa zisteného skutkového stavu (pozri bod 2.4) bola vec sťažovateľa predložená krajskému súdu 7. novembra 2011 a spis bol vrátený okresnému súdu 5. decembra 2011, teda približne po jednom mesiaci, resp. štyroch týždňoch. Len toto obdobie konania tak možno pričítať krajskému súdu, keďže jedine v tomto období mal krajský súd kontrolu nad spisom   a   rýchlosťou   postupu   v   konaní.   Krajský   súd   však   mohol   začať   o   sťažnosti rozhodovať reálne až po 15. novembri 2011, keďže až vtedy bolo obhajkyni sťažovateľa doručené písomné vyhotovenie napadnutého uznesenia. Ak by bol krajský súd rozhodoval vo veci skôr, vystavil by sa riziku, že by obhajkyni uprel právo prípadne doplniť podanú sťažnosť v nadväznosti na obsah odôvodnenia písomne vyhotoveného uznesenia okresného súdu.   Taký   postup   však   už   ústavný   súd   označil   za   ústavne   nesúladný   (porov. II. ÚS 76/2011,   č.   61/2011   Zb.   ÚS).   Od 15.   novembra   2011   do   5.   decembra   2011   tak uplynuli približne tri týždne, počas ktorých krajský súd vo veci rozhodol, svoje uznesenie písomne vyhotovil a spis spolu s ním vrátil okresnému súdu. Konanie na jednom stupni v trvaní približne troch týždňov však ústavný súd nepovažuje za nesúladné s požiadavkou urýchlenosti (porov. zhodne I. ÚS 126/05).

Z uvedených dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že k sťažovateľom tvrdenému zásahu do jeho základných práv postupom krajského súdu nedošlo. V súlade s uvedeným sa pri hodnotení urýchlenosti nemohol zaoberať obdobiami, počas ktorých sa spis nachádzal na okresnom súde (t. j. do 7., resp. 15. novembra 2011 a po 5. decembri 2011), hoci tie signalizujú nedostatočnú rýchlosť konania, keďže sťažovateľ okresný súd ako porušovateľa práv neoznačil.

12. Podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd pri predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   okrem   iného   takú   sťažnosť,   ktorá   je   zjavne neopodstatnená. Za zjavne neopodstatnený sa podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu považuje najmä taký návrh (taká sťažnosť), ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva označeného sťažovateľom, pretože nie je daná jeho vzájomná súvislosť s napadnutým postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci   (napr.   II.   ÚS   1/05,   II.   ÚS   20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06). Z uvedených dôvodov je zrejmé, že napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 86/2011 z 22. novembra 2011 a postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, už   na   prvý   pohľad   (prima   facie)   netrpia   nedostatkami   tvrdenými sťažovateľom. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel preto k záveru, že ju treba odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú tak, ako to je uvedené vo výroku   tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2013