znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 227/2011

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011 predbežne prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej   spoločnosťou   H., spol. s r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. J. H., pre namietané porušenie jej práva na spravodlivý   proces podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Trenčíne č. k. 17 CoE 449/2010- 45 z 22. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2011 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 CoE 449/2010-45 z 22. decembra 2010.

2. Zo sťažnosti sťažovateľky vyplýva:«Sťažovateľ   je   právnickou   osobou,   založenou   podľa   slovenského   práva;   v   rámci svojej   podnikateľskej   činnosti   sa   zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z   vlastných zdrojov.

Na základe zmluvy   o   úvere   (ďalej   len   „Zmluva“)   zo dňa 14.   11.   2007 poskytol sťažovateľ dlžníkovi meno, priezvisko: D. S., bytom Ch. (ďalej len „dlžník“) úver vo výške 331,94 Eur. Zmluva o. i. obsahovala ustanovenia týkajúce sa povinnosti dlžníka z tohto úverového vzťahu t. j. povinnosť vrátiť sumu poskytnutého úveru a ďalšie poplatky. Dlžník bol povinný uhrádzať sťažovateľovi poskytnutý úver v 12-ich mesačných splátkach v sume 51,78 Eur mesačne od 17. 12. 2007.

Dlžník   neuhradil   niekoľko   po   sebe   idúcich   splátok,   čím   sa   dostal   do   omeškania so splácaním úveru, čím sa stal v zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, úver okamžite splatný. Sťažovateľ opakovane vyzval dlžníka k úhrade úveru. Dlžník neuhradil dlžnú čiastku, preto sťažovateľ zahájil rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom zriadeného zriaďovateľom S.   r.   a.   s.,   so   sídlom B.   v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľom a dlžníkom.

Dňa 24.   07.   2008 sa stal rozhodcovský nález rozhodcovského súdu vykonateľný. Tento rozhodcovský nález má povahu exekučného titulu.

Dňa 11. 09. 2008 bola spísaná pred súdnym exekútorom zápisnica (alebo návrh) oprávneného   na   vykonanie   exekúcie.   Súdny   exekútor   následne   na   základe   poverenia udeleného Okresným súdom Prievidza (ďalej len „Okresný súd“) dňa 14. 11. 2008 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúcia.

Okresný súd ako súd vecne a miestne príslušný na rozhodovanie o exekučnej agende z vlastného podnetu „ex officio“ bez akéhokoľvek dokazovania, či predchádzajúcej výzvy k vyjadreniu   sa   účastníkom   k   návrhu   súdu   na   neprípustnosť   vykonávacieho   konania uznesením zo dňa 24. 08. 2010, sp. zn. 15 Er 2490/2008-36 exekúciu zastavil.

Sťažovateľ podal dňa 13. 09. 2010 odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „Krajský súd“) ako súd odvolací uznesením zo dňa 22. 12. 2010 potvrdil uznesenie Okresného súdu zo dňa 24. 08. 2010 ako vecne a právne správne.»

3. Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uviedla:

„… okresný súd z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol   priestor   účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa   k   zahájeniu   konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán, keďže   zahájením   konania   z   vlastného   podnetu   jednoznačne   nahradil   vôľu   jedného z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.

Z časového hľadiska okresný súd ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve v tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, t. j. či v období od vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania na zastavenie exekúcie sa   zmenili   akékoľvek   zákonné   alebo   iné   podmienky   pre   výkon   tejto   exekúcie   a/alebo exekútor porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom.…

V tomto prípade okresný súd ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv účastníkov   v   exekučnom   konaní,   čo   spôsobuje   protiprávnosť   zahájenia   konania   súdom bez návrhu.

Ďalším porušením práva sťažovateľa okresným súdom a krajským súdom v priebehu konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je vykonanie   dokazovania   z   vlastného   podnetu   a   bez   znalosti   vôle   účastníkov   konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré   by   zvrátili   jeho   rozhodnutie   zastaviť   exekúciu.   Táto   skutočnosť   je   významným porušením   povinnosti   súdu   oboznámiť   účastníkov   konania   o   vykonaných   dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.…“

4.   Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   práva   sťažovateľky   na   ochranu   majetku sťažovateľka uviedla:

„Na   záver   okresný   súd   a   krajský   súd   svojím   rozhodnutím   zlomil   právnu   istotu účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie.

Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do jeho práva pokojne   užívať   majetok   zo   strany   štátneho   orgánu   tým,   že   súd   exekúciu   zastavil,   čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu.   Uvedený   zásah   do vlastníckych   práv   sťažovateľa   nie je   v súlade   s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva…

Podľa názoru sťažovateľa, tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania, tak, že exekučné   konania   bez   ďalšieho   zastavil,   porušili   právo   sťažovateľa   vlastniť   majetok a pokojne užívať majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru.“

5. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil:„1. Základné   právo   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   na   spravodlivý   proces   vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   bolo   porušené   uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne, sp. zn. 17 CoE 449/2010-45 zo dňa 22. 12. 2010.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 17 CoE 449/2010-45 zo dňa 22. 12. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   primerané finančné zadosťučinenie v peniazoch vo výške 251,68 Eur (7582,11 Sk), ktoré mu zaplatí krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet.

4. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy právneho zastúpenia v sume 49,70 EUR s DPH (za dva úkony právnej služby každý za 24,85 EUR s DPH) na účet právneho zástupcu J. H., advokáta, H., spol. s r. o., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

1. Podľa čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

3. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

4.   Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

5. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

6. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

7. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

III.

1. Podstata námietok sťažovateľky spočíva v tvrdení, že uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 449/2010-45 z 22. decembra 2010 malo byť zasiahnuté do práva sťažovateľky na spravodlivý súdny proces tým, že krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa o zastavení   exekučného   konania   bez   tohto,   aby   sa   sťažovateľka   mala   možnosť k tomu vyjadriť.   Sťažovateľka   namieta   opätovné   preskúmavanie   exekučného   titulu (rozhodcovského   rozsudku)   v priebehu   exekučného   konania   bez   možnosti   účastníkov vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a navrhnúť nové dôkazy, a tiež podľa jej názoru nie je odôvodnené, z akých dôvodov a v danom okamžiku (či pre zmenu zákonných alebo iných podmienok na výkon exekúcie alebo porušenie povinností exekútorom) začal okresný súd konanie o zastavení exekúcie, pričom neidentifikoval ochraňovaný verejný záujem, ktorý by bol   nadradený   verejnému   záujmu   zachovania   rovnosti   práv   účastníkov   exekučného konania. Podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd   uznesením   č.   k.   17   CoE   449/2010-45 z 22. decembra 2010 tým, že znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľke vznikol na   základe   zmluvy   o úvere   nárok,   porušil   jej   právo   vlastniť   majetok   a   pokojne   užívať majetok v zmysle dodatkového protokolu.

2. Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Pokiaľ ide o námietku oprávneného, že súd prvého stupňa skúmal rozhodcovský rozsudok   už   pri   rozhodovaní   o   udelení   poverenia   súdnemu   exekútorovi,   kedy   uznal exekučný   titul   za   súladný   so   zákonom,   na   základe   čoho   udelil   súdnemu   exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie odvolací súd uvádza, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie   nie   je   také   procesné   rozhodnutie,   ktoré   by   vylučovalo   čiastočné   alebo   úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu zo zákonom. Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Keďže súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia   na   vykonanie   exekúcie   preto   nie   je   prekážkou   pre   rozhodnutie   o   zastavení exekúcie, keď sú preto splnené podmienky...

Ust. § 45 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní súdu umožňuje, a to ako na návrh účastníka, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, tak aj bez návrhu   zastaviť   konanie   o   výkon   rozhodnutia   alebo   exekučné   konanie,   ak   zistí   dôvody uvedené pod písm. a/, b/, c/ ods. 1 citovaného zákonného ustanovenia. Podľa § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní súd zastaví konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na   plnenie,   ktoré   je   objektívne   nemožné,   právom   nedovolené   alebo   odporuje   dobrým mravom.   Okresný   súd považoval   pre rozpor   so   zákonom (§   517   ods.   2   a §   54 ods.   1 Obč. zákonníka) plnenie za absolútne neplatné úrok z omeškania, ktorý predstavuje 91,25 % ročne z istiny.

Pre záver o tejto otázke si okresný súd správne vyriešil pôsobnosť   Občianskeho zákonníka na daný vzťah.

Po   preskúmaní   odvolací   súd   zistil,   že   v   danom   prípade   bola   medzi   účastníkmi uzavretá   úverová   zmluva,   ktorú   možno   považovať   za   zmluvu   o   spotrebiteľskom   úvere. Zmluvou   o   spotrebiteľskom   úvere   sa   veriteľ   zaväzuje   poskytnúť   spotrebiteľovi spotrebiteľský   úver   a   spotrebiteľ   sa   zaväzuje   poskytnuté   peňažné   prostriedky   vrátiť   a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Zákon o spotrebiteľskom úvere upravuje úverovú zmluvu v prípade, keď je úver poskytovaný spotrebiteľovi mimo jeho podnikateľskej činnosti alebo povolania a vo vzťahu k Obchodnému zákonníku má účinky normy lex specialis. Popri tejto špeciálnej norme, výraznú ochranu spotrebiteľa poskytuje inštitút   neprijateľnej   zmluvnej   podmienky   v   spotrebiteľskej   zmluve,   vrátane   služieb   na finančnom trhu (§ 53 Občianskeho zákonníka).

Okresný   súd   tak   správne   na   daný   právny   vzťah   aplikoval   úpravu   obsiahnutá v zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a subsidiárne ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka).   Správne vyhodnotil zmluvu o úvere v spojení VPPÚ (pozn. Všeobecné podmienky poskytnutia úveru) tak,   že   jej   ustanovenia   sa   odchyľujú   v neprospech   spotrebiteľa   od   právnej   úpravy v Občianskom zákonníku, keď jeho ust. § 54 ods. 1 jednoznačne stanovuje, že zmluvné podmienky   upravené   spotrebiteľskou   zmluvou   sa   nemôžu   odchýliť   od   Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa a spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv,   ktoré   mu   tento   zákon   priznáva,   alebo   si   inak   zhoršiť   svoje   zmluvné   postavenie. Dôvodne videl odchýlenie od občianskoprávnej úpravy v neprospech spotrebiteľa v bode 06 VPPÚ - v časti upravujúcej úrok z omeškania v prípade splatnosti celého dlhu vo výške 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne.

Okrem vyššie uvedeného odvolací súd konštatuje, že okresný súd postupoval správne, keď exekúciu zastavil pre vymoženie úroku z omeškania paušálnej náhrady nákladov ako aj poplatkov, keďže evidentne povinná už tieto zaplatila plneniami, poskytnutými ešte pred začatím exekučného konania. …“

3. Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že   preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   má opodstatnenie   len   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   rozhodnutím (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne aj IV. ÚS 43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

4. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (podobne IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05).

5. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd   nemusí   rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a právnym   názorom   účastníka   konania (I. ÚS 226/2010).

6. Ústavný   súd   v   danom   prípade   považoval   za   významné   zaoberať   sa   zásadnou námietkou sťažovateľky, či všeobecné súdy rozhodujúce v rámci exekučného konania mali právomoc kedykoľvek v priebehu konania skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska splnenia zákonných podmienok exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku).

7. Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých   fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods.   2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný   v   priebehu   celého   exekučného   konania   ex   offo   skúmať,   či   sú   splnené   všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný   titul.   Bez   jeho   existencie   nemožno   exekúciu   vykonať.   Je   preto   ústavne akceptovateľný   právny   názor   krajského   súdu,   že   ak   neexistuje   relevantné   rozhodnutie (rozhodcovský   rozsudok),   ktoré   by   bolo spôsobilé   byť exekučným   titulom,   exekúcia   je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania (m. m. III. ÚS 416/2010).

8. Ústavný   súd   taktiež   poukazuje   na   ustálenú   judikatúru   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý   v   rozsudku   z   27.   januára   2007 vydanom   pod   sp. zn.   3   Cdo/164/1996   publikovanom   v   Zbierke   stanovísk   a   rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

9. Na základe uvedeného preto podľa názoru ústavného súdu prináleží exekučnému súdu v priebehu celého exekučného konania (a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie)   skúmať,   či   sú   splnené všetky   predpoklady   na vedenie takéhoto konania,   a   to   nielen   z   procesného   hľadiska,   ale   aj   z hľadiska   splnenia   príslušných hmotnoprávnych zákonných predpokladov.

10. Závery   krajského   súdu   vyjadrené   v uznesení   č.   k.   17   CoE   449/2010-45 z 22. decembra   2010   nemožno   považovať   za   svojvoľný   výklad   a   aplikáciu   príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie základných práv   sťažovateľky   ako   účastníčky   exekučného   konania.   Ústavný   súd   konštatuje,   že rozhodnutím krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože krajský súd postupoval plne v súlade s príslušnými   ustanoveniami   Exekučného   poriadku.   Ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

11. K namietanému porušeniu čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd konštatuje, že nie je daná príčinná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1   dodatkového   protokolu,   ktorá   by zakladala možnosť   vysloviť   porušenie   tohto   práva po prijatí sťažností na ďalšie konanie. Ústavný súd tiež uvádza, že pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že rozhodnutím krajského súdu jej bol znemožnený prístup k jej majetku, ktorý na základe zmluvy o úvere poskytla povinnému, sťažovateľka má k dispozícii aj iné právne prostriedky (napr. žalobu o plnenie), ktorými sa môže domôcť svojho majetku, a tým aj ochrany svojho vlastníckeho   práva. Ústavný   súd   sťažnosť   v tomto   rozsahu   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

12. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celok ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011