znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 227/09-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Š. D., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr. T. S., T., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní   vedenom   Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 6 Tdo 6/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. D. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2009 doručená sťažnosť Š. D., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie   svojho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 6 Tdo 6/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 9. mája 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 147/2006 z 15. januára 2008 v spojení s opravným uznesením z 19. mája 2008 uznaný vinným zo spáchania zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa   §   208   ods.   1   písm.   a)   ods.   2   písm.   d)   Trestného   zákona   v jednočinnom   súbehu s prečinom nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a b) Trestného zákona za to, že „v období od 01. 09. 1999 až doposiaľ v P., neustále vulgárne a oplzlo nadával svojej manželke, poškodenej O. D., bil ju päsťami po rukách, udieral o stenu, v roku 2004 v presne nezistený deň, ju udieral päsťami do tváre, dňa 10. 02. 2006 v čase od 20.00 hod. jej vulgárne a oplzlo nadával, chytil ju pod krkom, takto ju pritiahol k stene a búchal ju o ňu, ťahal za vlasy, udrel dva razy päsťou do hrudníka, kopal do nôh a kolien, vyhrážal sa jej tým, že si kúpi pištoľ a touto sa zabije, potom začal v bite všetko rozbíjať a vyhadzovať kvety z balkóna, dňa 12. 02. 2006 v čase o 13.00 hod. búchal na dvere bytu, vyhrážal sa jej zabitím, vulgárne a oplzlo jej nadával, po vpustení do bytu ňou triasol, dňa 13. 02. 2006 o 9.00 hod. búchal na dvere, pričom sa jej vyhrážal, že ak neotvorí nedožije sa rána, pričom po vojdení do bytu ju udrel dlaňou po tvári, dňa 13. 02. 2006 o 19.00 hod. a následne o 21.00 hod. toho dňa búchal na okná jej bytu a na balkónové sklo, ktoré rozbil, vyzváňal a vyhrážal sa jej, že keď neotvorí vyvalí mrežu , kúpi pištoľ a zabije ju, čo u poškodenej O. D. vyvolalo strach o jej život a bezpečnosť a spôsobilo jej stres a psychické utrpenie, pričom dňa 10. 02. 2006 v čase o 20.00 hod. v P. vulgárne nadával svojej dcére, poškodenej D. D., následne ju chytil pod krkom a škrtil ju, pričom sa jej vyhrážal zabitím, pretože mala nahovoriť svoju matku O. D., aby sa od neho odsťahovali.“. Za uvedený skutok mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní sedem rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Bolo   mu   uložené   aj   ochranné   protialkoholické   liečenie   ústavnou   formou.   Uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 45/2008 zo 7. októbra 2008 bolo   odvolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu   zamietnuté.   Krajský   súd konštatoval, že okresný súd správne zistil skutkový stav a správne kvalifikoval po právnej stránke konanie sťažovateľa. Odvolacie námietky považoval za účelové v snahe zbaviť sa trestnej zodpovednosti za spáchané skutky.

Sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   krajského   súdu   dovolanie,   ktoré   odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Konkrétne namietal, že poškodenej (manželke) nikdy fyzicky neubližoval. Zaprotokolované výpovede poškodenej sú účelovo štylizované tak, aby konanie sťažovateľa naplňovalo skutkovú podstatu zločinu. V ďalšom už odmietla vypovedať. Obdobie páchania trestnej činnosti je vymedzené veľmi široko, keď toto malo trvať od 1. septembra 1999 „až doposiaľ“, teda až do 19. mája 2008, keď bolo vydané opravné uznesenie okresného súdu. Sústavné fyzické a psychické násilie náležitej intenzity nie je preukázané v žiadnej etape takto vymedzeného obdobia. Skutkové vymedzenie   je   nepresné,   lebo   nie   je   uvedené,   kedy   presne   mal   sťažovateľ   poškodenej vulgárne a oplzlo nadávať, biť ju atď. Z formulácie výrokovej vety vyplýva, že malo ísť o malý   počet   jednorázových   konaní   v čase   od   1.   septembra   1999   do   9. februára   2006 s veľmi nízkou intenzitou, a preto toto konanie nemožno právne kvalifikovať tak, ako to všeobecné súdy urobili. Udalosti, ku ktorým malo dôjsť v období od 10. februára 2006 do 13. februára 2006, sú vymyslené, čo vyplýva nepriamo aj zo svedeckých výpovedí Ing. B., Ing. K., PhDr. M. a Š. Nezodpovedá skutočnosti znalecké zistenie, podľa ktorého by mal byť sťažovateľ závislý na alkohole. Jeho konanie vykazuje maximálne intenzitu priestupku.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 6/2009 z 10. marca 2009 bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté. Uznesenie bolo doručené jeho obhajcovi 26. marca 2009. Najvyšší súd dospel k záveru, že z obsahu podaného dovolania je zrejmé, že v posudzovanej veci sa napáda   správnosť   skutkových   zistení   nižších   súdov,   pričom   sťažovateľ   existenciu uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku videl zjavne v skutkových zisteniach, ktoré považuje za nesprávne, a to v dôsledku nesprávneho hodnotenia   vykonaných   dôkazov.   Sťažovateľ   nesúhlasí   so   závermi   najvyššieho   súdu. V podanom   dovolaní   jasne   poukázal   na   to,   že   skutkové   závery   všeobecných   súdov vonkoncom nezodpovedajú zistenému skutkovému stavu a všeobecné súdy sa nevysporiadali so   všetkými   rozhodujúcimi   dôkazmi   a skutočnosťami.   Okrem   toho   namietal,   že   aj   pri zistenom a ustálenom skutkovom stave nie je možné jeho konanie kvalifikovať podľa § 208 ods. 1 písm. a) ods. 2 písm. d) v spojení s § 360 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a b) Trestného zákona, lebo v priebehu inkriminovaného obdobia nedošlo prakticky k ničomu, poškodená sa   na   sťažovateľa   nikde   a nikomu   nesťažovala,   nenavštívila   lekára,   nepodala   na sťažovateľa trestné oznámenie. Konkrétne ustálené sporné konania sťažovateľa dosahujú nanajvýš   intenzitu   priestupku,   čo   vylučuje   použitú   právnu   kvalifikáciu.   Vzhľadom   na uvedené skutočnosti najvyšší súd pochybil, keď jeho dovolaniu nevyhovel. Zasiahol tým do označeného práva podľa dohovoru.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označeného článku dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 6 Tdo 6/2009 s tým, aby bolo uznesenie z 10. marca 2009 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu   trov   právneho   zastúpenia   advokátom   v   sume   247,70   eur.   Napokon   žiada   aj o vydanie dočasného opatrenia, ktorým by sa odložila vykonateľnosť rozsudku okresného súdu v spojení s opravným uznesením a s uznesením krajského súdu.

Z uznesenia najvyššieho   súdu sp.   zn.   6 Tdo   6/2009   z 10.   marca 209 vyplýva,   že dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 To 45/2008 zo 7. októbra 2008   bolo   odmietnuté.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu,   hoci   dovolanie   bolo   vo   veci prípustné,   bolo   podané   oprávnenou   osobou   prostredníctvom   obhajcu,   v zákonnej   lehote a na určenom mieste, neboli splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku. Obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera   existencia   určitého   dovolacieho   dôvodu,   musí   skutočne   vecne   zodpovedať zákonnému   vymedzeniu   takého   dovolacieho   dôvodu   podľa   §   371   Trestného   poriadku. Pokiaľ to tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce   dôvody   dovolania,   hoci   v skutočnosti   obsahuje   argumenty   stojace   mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa § 382 písm.   c)   Trestného   poriadku.   Z obsahu   podaného   dovolania   je   celkom   zrejmé,   že v posudzovanej   veci   je   napadnutá   správnosť   skutkových   zistení   všeobecných   súdov. Existenciu uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku sťažovateľ   totiž   videl   zjavne   v skutkových   zisteniach,   ktoré   považuje   za   nesprávne,   a to v dôsledku   nesprávneho   hodnotenia   vykonaných   dôkazov.   Pritom   z ustanovenia   §   371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku celkom zreteľne vyplýva, že dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie, lebo takýto dôvod uvedený nie je. Dovolanie je mimoriadnym   opravným   prostriedkom   určeným   k náprave   v zákone   výslovne   uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb, nie však k revízii skutkových zistení urobených súdmi prvého alebo druhého stupňa. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa   a jeho   skutkové   závery   môže   doplňovať,   prípadne   korigovať   len   odvolací   súd. Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdu druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže posudzovať   už   len   z toho   dôvodu,   že   nie   je   oprávnený   bez   ďalšieho   prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní   sám   vykonávať.   Preto   pri   posudzovaní   oprávnenosti   tvrdenia   o existencii dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa.   V posudzovanej   veci   to   v konečnom   dôsledku   znamená,   že   pre   dovolací   súd   sú rozhodujúce skutkové zistenia, podľa ktorých sťažovateľ spáchal skutky, tak ako sú tieto vymedzené v takzvanej skutkovej vete rozsudku okresného súdu, keďže krajský súd tieto nemenil. Skutkovému stavu tak, ako bol zistený a popísaný v rozsudku okresného súdu, však zodpovedá   právny   záver   vyjadrený   v posúdení   skutkov   sťažovateľa,   podľa   ktorého   ide o zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d) Trestného zákona a o prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a b) Trestného zákona. So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že dovolaním napadnuté uznesenie nespočíva na nesprávnom právnom posúdení skutku, ale ani na inom nesprávnom hmotnoprávnom posúdení tak, ako to sťažovateľ namietal v podanom dovolaní, a preto ním uvádzaný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku nie je daný.

Podľa   prezentačnej   pečiatky obhajcu   sťažovateľa   uznesenie   najvyššieho   súdu   mu bolo doručené 23. marca 2009.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Ústavný súd považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

Podstata   sťažovateľových   námietok   spočíva   jednak   v nesprávnom   hodnotení vykonaného dokazovania a z toho vyplývajúcich nesprávnych skutkových zisteniach, ako aj v nesprávnom hmotnoprávnom posúdení zisteného skutku.

Treba   konštatovať,   že   závery   najvyššieho   súdu   sú   z pohľadu   ústavného   súdu vyčerpávajúce   a presvedčivé.   Najvyšší   súd   dostatočným   spôsobom   vysvetlil,   prečo nepovažoval uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku za naplnený. Jeho úvahy v žiadnom prípade nemožno považovať ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Preto nebol dôvod do týchto záverov zasahovať na základe tých námietok, ktoré sťažovateľ v podanom dovolaní uplatnil.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2009