znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 227/06-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2006 v senáte   zloženom   z predsedu   Alexandra   Bröstla,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej a zo sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti M. K., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného   advokátom   JUDr.   T.   B.,   P.,   namietajúcej   porušenie   jeho   základných   práv upravených v čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva upraveného v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a d) Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a uznesením   Krajského   súdu v Žiline sp. zn. 1 To 159/05 z 21. decembra 2005 takto

r o z h o d o l :

Základné práva M. K. upravené v čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva upravené v čl. 6 ods. 1 a 3 písm.   b)   a d)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 To 159/05 z 21. decembra 2005 n e b o l o p o r u š e n é.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára 2006   doručená   sťažnosť   M.   K.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. T. B., P., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv upravených v čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“), ako aj práva upraveného v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom a rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 27/04 z 29. apríla 2005 a postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 To 159/05 z 21. decembra 2005.

Zo sťažnosti i predložených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 27/04 z 29. apríla 2004 uznaný za vinného z trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2 písm. a) a b) Trestného zákona a bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov so zaradením do III. nápravnovýchovnej skupiny a trest zákazu činnosti vodiča, t. j. zákazu riadiť motorové vozidlá na dobu 9 rokov. Sťažovateľ sa proti rozsudku okresného súdu odvolal. O jeho odvolaní rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 To 159/05 z 21. decembra 2005 tak, že odvolanie sťažovateľa zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa sa krajský súd dopustil viacerých pochybení, najmä tým, že:

a) nevyhovel žiadosti sťažovateľa odročiť verejné pojednávanie z dôvodu jeho zlého zdravotného   stavu   potvrdeného   aj   dočasnou   práceneschopnosťou   vystavenou lekárom,

b) neupovedomil o verejnom pojednávaní náhradného obhajcu JUDr. I. M. (v spise sa nenachádza   doručenka   o jeho   upovedomení   a zachovaní   zákonnej   lehoty   na prípravu),

c) sa   nevysporiadal   s pochybeniami okresného   súdu   namietanými   v odvolaní,   najmä nevykonaním navrhnutého dôkazu – výsluchu svedkov K. a M..

Podľa názoru sťažovateľa došlo postupom a označeným rozsudkom krajského súdu k porušeniu jeho ústavou chránených práv, a preto navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal tento nález:

„Krajský   súd   v Žiline   uznesením   sp.   zn.   1   To   159/05   z 21.   12.   2005   v konaní o odvolaní J. K. (správne má byť M. K.; pozn.) proti rozsudku Okresného súdu v Žiline, sp. zn.   3   T   27/04   z 29.   04.   2005   a Okresný   súd   v Žiline   v konaní,   ktoré   rozsudku predchádzalo porušili

1. právo sťažovateľa   nebyť stíhaný alebo pozbavený slobody inak,   než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, uvedené v článku 17 ods. 2 Ústavy SR a článku 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, právo na obhajobu podľa článku 50 ods. 3 Ústavy SR

2. právo na   spravodlivý proces uvedené   v čl.   6 ods.   1,   3 písm.   b),   d)   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

3. uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 To 159/05 z 21. 12. 2005 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na nové prejednanie a rozhodnutie;

4. ústavný súd priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 1.000.000,- Sk a trovy právneho zastúpenia vo výške 5 786,- Sk (prevzatie a príprava zastúp. podanie sťažnosti po 2 730,- Sk 2 x režijný paušál po 163 Sk).“.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a uznesením   č.   k. II. ÚS 227/06-24   zo 7.   júla   2006   v časti   namietajúcej   porušenie   jeho   základných   práv upravených   v čl.   17   ods.   2   a čl.   50   ods.   3   ústavy   a čl.   8   ods.   2   Listiny,   ako   aj   práva upraveného v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a d) Dohovoru postupom a uznesením krajského súdu sp.   zn.   1   To   159/05   z   21.   decembra   2005   prijal   na   ďalšie   konanie   a vo   zvyšnej   časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľa a predseda krajského súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vyjadrenie   podpredsedníčky   krajského   súdu   bolo   ústavnému   súdu   doručené 19. októbra 2006. Jeho súčasťou je aj vyjadrenie predsedu senátu konajúceho v predmetnej veci, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Bod A – nevyhovenie žiadosti sťažovateľa odročiť verejné pojednávanie z dôvodu jeho zlého zdravotného stavu potvrdeného aj dočasnou práceneschopnosťou vystavenou lekárom.

Odsúdený v sťažnosti uviedol, že od 29. 11. 2005 bol práceneschopný pre bakteriálne ochorenie   horných   ciest   dýchacích.   Od   ošetrujúceho   lekára   MUDr.   T.   mal   vystavené potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti č. V 174862. Aj keď namietal, že jeho zdravotný stav nie je dobrý, bol nútený eskortou dostaviť sa na verejné zasadnutie. Tu oboznámil predsedu   senátu   so   svojim   zdravotným   stavom   a žiadal   verejné   zasadnutie   odročiť zo zdravotných dôvodov, nakoľko bol na pohotovosti a celú noc nespal. (...)

V súvislosti s týmto tvrdením odsúdeného uvádzam, že tento na verejnom zasadnutí dňa 21. 12. 2005 prehlásil, že deň predtým mal žalúdočné problémy, bol na pohotovosti a celú   noc   nespal.   Neskôr   uviedol,   že   stále   je   práceneschopný.   Krajskému   súdu   však nepredložil žiaden doklad, ktorý by objektívne aj potvrdzoval jeho vyjadrenia ohľadom jeho zdravotného   stavu.   Pokiaľ   v sťažnosti   uvádza   vystavené   potvrdenie   o práceneschopnosti MUDr.   T.,   o tomto   sa   na   verejnom   zasadnutí   nezmienil,   krajskému   súdu   takýto   doklad nepredložil,   a preto   v prípade   ak   aj   takýto   doklad   existoval,   jeho   existencia   nebola krajskému   súdu   známa.   Odsúdený   bol   eskortou   na   verejné   zasadnutie   predvedený   bez akéhokoľvek   oznámenia,   resp.   upozornenia   príslušným   lekárom,   ktoré   by   nasvedčovalo o jeho zdravotných problémoch. Krajský súd mal dňa 21. 12. 2005 k dispozícii správy od ošetrujúcich   lekárov   odsúdeného   –   MUDr.   J.   a MUDr.   B.,   z ktorých   však   nevyplývali skutočnosti   tvrdené   odsúdeným.   Naopak,   správa   MUDr.   B.   bola   zo   dňa   21. 12.   2005 a vyplýva   z nej,   že   odsúdený   je   schopný   sa   súdneho   pojednávania   dňa   21. 12. 2005 zúčastniť.

Vzhľadom na uvedené som presvedčený, že dňa 21. 12. 2005 neboli krajskému súdu známe také skutočnosti, ktoré by objektívne spochybňovali zdravotný stav odsúdeného tak, že   by   bolo   potrebné   pre   jeho   nevyhovujúci   zdravotný   stav   verejné   zasadnutie   dňa 21. 12. 2005 odročiť.

Bod B – neupovedomenie o verejnom pojednávaní náhradného obhajcu (...) Zo   zápisnice o verejnom   zasadnutí   dňa 21.   12.   2005   vyplýva,   že zákonná   lehota u všetkých predvolaných a upovedomených osôb bola zachovaná. Takéto konštatovanie je možné len v prípade, ak je tento stav bezpečne a nepochybne preukázaný doručenkami. Tak tomu bolo aj dňa 21. 12. 2005, a to aj pokiaľ ide o upovedomenie obhajcu JUDr. I. M.. Bez toho, aby som mal preskúmané doručenie upovedomenia a zachovanie zákonnej lehoty, by bolo   absurdné   takýto   stav   konštatovať   v zápisnici   o verejnom   zasadnutí.   Trvám   na   tom a tvrdím to aj teraz, že v čase verejného zasadnutia dňa 21. 12. 2005 som mal k dispozícii aj doručenku   od   JUDr.   I.   M.,   ktorá   ma   –   a jedine   ona,   oprávňovala   ku protokolácii o upovedomení a zachovaní zákonnej lehoty.

Faktom však je, že táto doručenka sa na č. l. 1091 – kde by sa mala nachádzať, nenachádza. Z akého dôvodu sa doručenka v spise nenachádza, sa vyjadriť neviem. V súvislosti   s námietkou   odsúdeného   som   však   požiadal   o vyjadrenie   obhajcu JUDr. I.   M.,   ktorý   na   krajskom   súde   písomne   potvrdil,   že   upovedomenie   o termíne verejného zasadnutia dňa 21. 12. 2005 prevzal dňa 1. 12. 2005. Kópiu jeho vyjadrenia spoločne   s kópiou   upovedomenia   s prijímacou   pečiatkou   jeho   advokátskej   kancelárie z 1. 12. 2005 prikladám k tomuto vyjadreniu. Vzhľadom na uvedené sa preto domnievam, že obhajca   odsúdeného   JUDr.   I.   M.   bol   objektívne   preukázateľne   (aj   napriek   chýbajúcej doručenke v spise) zákonným spôsobom upovedomený o termíne verejného zasadnutia. Bod   C   –   nevysporiadanie   sa   s pochybeniami   okresného   súdu   namietanými v odvolaní, najmä nevykonaním navrhnutého dôkazu – výsluchu svedkov K. a M..

Zo spisu vyplýva, že v konaní pred prvostupňovým súdom bol vykonaný aj dôkaz – v zmysle § 211 ods. 2 písm. a) Tr. por. bola prečítaná zápisnica o výsluchu svedkyne K. M.. Takýto   spôsob   vykonania   dôkazu   uvedenej   svedkyne   bol   realizovaný   preto,   nakoľko svedkyňa bola opakovane neúspešne predvolávaná na hlavné pojednávanie a nebol úspešný ani pokus o jej predvedenie políciou. V spise sa nachádza správa od polície, že svedkyňa sa v čase konania hlavného pojednávania nachádzala na neznámom mieste v Nemecku a čas jej návratu na Slovensko bol neznámy. Okresný súd potom návrh odsúdeného na výsluch tejto svedkyne v zmysle § 216 ods. 1 Tr. por. zamietol.

Postupom   podľa   §   216   ods.   1   Tr.   por.   zamietol   prvostupňový   súd   aj   návrh odsúdeného na vypočutie svedka J. K..

Svoj postup potom prvostupňový súd ohľadom nevykonania výsluchov týchto svedkov podrobne odôvodnil aj vo svojom rozsudku. Keďže takéto odôvodnenie považoval krajský súd   za   dostatočné   a postup   prvostupňového   súdu   za   zákonný,   potom   v časti   svojho rozhodnutia sp. zn. 1 To/159/2005 z 21. 12. 2005 odkázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku,   ako   na   postačujúce   a zrozumiteľné.   Pokiaľ   odsúdený   v odvolaní   namietal nezákonný postup prvostupňového súdu pri vykonávaní dôkazov, krajský súd vo svojom rozhodnutí   konštatoval,   že   nezistil   v postupe   prvostupňového   súdu   také   procesné pochybenia,   ktoré   by   mali   za   následok   nesprávnosť   alebo   nezákonnosť   ktoréhokoľvek výroku   napadnutého   rozsudku.   Takéto   zdôvodnenie   v súvislosti   s námietkou   odsúdeného považujem   za   postačujúce,   najmä   pokiaľ   som   odkazoval   aj   na   podrobné   odôvodnenie prvostupňového rozsudku.“.

Ústavný súd   si   k vyjadreniu   predsedu   senátu   krajského súdu   vyžiadal   stanovisko právneho   zástupcu   sťažovateľa,   ktoré   mu   bolo   doručené   6.   novembra   2006.   V tomto stanovisku sa okrem iného uvádza:

„Predseda senátu vo svojom stanovisku potvrdil, že na verejnom zasadnutí 21. 12. 2005 som prehlásil, že mám žalúdočné problémy, bol som na pohotovosti a celú noc som nespal   a že   som   práceneschopný.   Tieto   svoje   tvrdenia   som   doložil   dokladom o práceneschopnosti,   avšak   nikto   zo   senátu   ho   do   spisu   založiť   nechcel.   Nie   je   teda pravdou,   že   som   sa   na   verejnom   zasadnutí   nezmienil   o tom,   že   mám   doklad o práceneschopnosti, tento som ukazoval, čo potvrdzuje aj zápisnica s pojednávania a moje vyjadrenie. Je pravda, že som bol eskortou na verejné zasadnutie predvedený, bez ohľadu na to, v akom som zdravotnom stave a lekárska správa MUDr. B. bola vystavená bez toho, aby ma lekár vyšetril a skúmal, či som schopný sa verejného zasadnutia zúčastniť. Pokiaľ sa týka upovedomenia náhradného obhajcu JUDr. I. M., konštatovanie, že jeho vyjadrenie potvrdzuje, že bol o termíne upovedomený riadne a včas je nedostatočné a nenahrádza   dôkaz   o tom,   kedy   a akým   spôsobom   bol   o termíne   verejného   zasadnutia upovedomený. Ak sa v spise nenachádza doručenka za objektívnejšie považujem v knihe odoslanej   pošty   z Krajského   súdu   v Žiline   zisťovať,   či   a kedy   mu   bolo   upovedomenie zaslané. Skutočnosť, že nie je možné prostredníctvom doručenky zistiť kedy bol JUDr. I. M. o termíne verejného zasadnutia upovedomený nemôže byť na moju škodu, pretože ja som jej stratu nezavinil. Už v podaných odvolaniach som poukazoval na to, že súdny spis nie je úplný, že chýbajú strany a neposkytuje úplný a ucelený prehľad o stave veci.

K námietke o nevypočutých svedkoch K. a M. odkazujeme na obsah našej sťažnosti z 13. 2. 2006 a uvádzam, že nie je mojou chybou, že súdy nevyvinuli dostatočnú snahu na zistenie   pobytu   uvádzaných   svedkov   a zabezpečenie   ich   prítomnosti   na   hlavnom pojednávaní,   prípadne   na   verejnom   zasadnutí.   Ja   sám   som   v tejto   otázke   nemohol   nič urobiť,   pretože   som   bol   vo   väzbe.   Tvrdenie,   že   spomínaní   svedkovia   boli   neúspešne predvolávaní na pojednávanie a neboli ani predvedení svedčí o formálnom prístupe súdu k veci a nezáujme na riadnom a úplnom zistení skutkového stavu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z citovaného   textu   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany základných   práv   a slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo   alebo   samotným   rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv upravených v čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 8 ods. 2 Listiny, ako aj práva upraveného v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a d) Dohovoru postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 1 To 159/05 z 21. decembra 2005.

Opierajúc sa o vyššie uvedené bolo úlohou ústavného súdu preskúmať, či skutkové a právne závery krajského súdu, ku ktorým krajský súd dospel v konaní sp. zn. 1 To 159/05 a o ktoré oprel namietané uznesenie, neboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a či je jeho postup, ako aj namietané uznesenie z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a   či zároveň   v dôsledku   tohto   postupu   a namietaného   uznesenia   nedošlo   k porušeniu označených práv sťažovateľa.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.Podľa čl. 8 ods. 2 Listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto, že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru každý má mať právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že porušenie svojho práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru považuje sťažovateľ najmä svoje tvrdenie, že náhradný   obhajca   JUDr.   I.   M.   nebol   upovedomený   o verejnom   pojednávaní   v zákonnej lehote, a tiež to, že súd nevyhovel žiadosti sťažovateľa o odročenie pojednávania vzhľadom na jeho zdravotný stav.

Pokiaľ   ide   o tvrdenie   sťažovateľa   o   neskorom upovedomení   náhradného   obhajcu ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s kópiu   listu   krajského   súdu   o upovedomení   obhajcu opatreného   pečiatkou   advokátskej   kancelárie   JUDr.   I.   M.   potvrdzujúcej   príjem   tejto písomnosti   1.   decembra   2005,   ako   aj   vyjadrením   označeného   advokáta,   že   bol o predmetnom   verejnom   zasadnutí   upovedomený   1.   decembra   2005   ústavný   súd konštatoval, že napriek tomu, že absentuje doklad o preukázaní doručenia, je nepochybné, že náhradný obhajca potvrdil príjem písomnosti 1. decembra 2005 (preukazujúcej dodržanie lehoty), a nie je dôvod spochybňovať jeho vyjadrenie.

Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa, že po otvorení verejného zasadnutia žiadal o jeho odročenie   z dôvodu   práceneschopnosti,   ktorú   mal   dokladovať   priamo   na   verejnom zasadnutí a preukazovať dokladom MUDr. T. a ktorý údajne nikto z členov konajúceho senátu nechcel založiť do spisu ústavný súd konštatoval, že obsah zápisnice z verejného zasadnutia konaného 21. decembra 2005 toto tvrdenie sťažovateľa nepotvrdzuje. Berúc do úvahy   skutočnosť,   že   zo   spisu   nevyplýva,   že   advokát   toto   tvrdenie   žiadal   uviesť   do zápisnice, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ svoje tvrdenia nepreukázal takým spôsobom,   ktoré   by   zakladali   príčinnú   súvislosť   medzi   označeným   postupom   súdu a namietanými základnými právami sťažovateľa.

Z obsahu sťažnosti možno usúdiť, že k namietanému porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru a v priamej súvislosti tiež k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a tiež základných práv podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 Listiny malo podľa jeho tvrdenia dôjsť tým, že v odvolacom konaní pred krajským súdom nedošlo k vypočutiu svedkov K. a M..

Z vyjadrenia predsedu senátu krajského súdu vyplýva, že krajský súd zamietol návrh sťažovateľa na vypočutie označených svedkov   podľa § 216 ods. 1 Trestného poriadku. Ústavný súd v tejto súvislosti preskúmal dokumentáciu predloženú sťažovateľom, ako aj spis krajského súdu sp. zn. 1 To 159/05 za účelom zistenia, či by prípadné vypočutie týchto svedkov krajským súdom mohlo zásadným spôsobom ovplyvniť skutkový stav, na základe ktorého okresný súd a krajský súd v trestnej veci sťažovateľa rozhodli.

Z označeného spisu vyplýva, že v konaní pred prvostupňovým súdom bol vykonaný aj   dôkaz   –   v zmysle   §   211   ods.   2   písm.   a)   Trestného   poriadku   prečítaním   zápisnice o výsluchu svedkyne K. M., podľa ktorej menovaná ako súkromná podnikateľka, ktorá má v prenajme Rekreačné stredisko – T. niekedy „... začiatkom mesiaca apríl 2000 približne okolo obeda asi o 13.00 hod. uvidela stáť pred dverami dvoch mladých mužov, ktorých poznala z videnia, pretože bývajú niekde v blízkosti..... Chceli si zavolať s čím súhlasila a ukázala im telefón, pevnú linku a dala im aj svoj mobilný telefón. Všimla si, že obaja boli ušpinení, zablatení, od blata až po kolená. Keď sa pýtala, čo sa im stalo, povedali, že zapadli s autom na poľnej ceste.“.

Vzhľadom na obsah výpovede menovanej, ako aj skutočnosť, že bola opakovane neúspešne   predvolávaná   na   hlavné   pojednávanie   a nebol   úspešný   ani   pokus   o   jej predvedenie políciou (v spise sa nachádza správa od polície, že sa v čase konania hlavného pojednávania nachádzala na neznámom mieste v Nemecku a čas jej návratu na Slovensko bol neznámy) ústavný súd uzavrel, že postup krajského súdu, ktorým zamietol výsluch svedkyne   M.   je   z ústavného   hľadiska   akceptovateľný   a v daných   okolnostiach   prípadu nemohol   spôsobiť   namietané   porušenie   práv   sťažovateľa.   Je   to   nakoniec   v súlade   aj s rozhodovaním Európskeho súdu pre ľudské práva.

K rovnakému   záveru   dospel   ústavný   súd   aj   vo   vzťahu   k zamietnutiu   návrhu sťažovateľa vypočuť ako svedka J. K., ktorý vychádzajúc z obsahu sťažnosti sťažovateľa, „...so   mnou   mal   byť   spoločne   na   cele   a vedel   sa   k tvrdeniam   K.   vyjadriť“.   Zo   zistení ústavného súdu pritom vyplýva, že C. K. bol spoluobžalovaným v trestnej veci sťažovateľa.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   postup   krajského   súdu v konaní sp. zn. 1 To 159/05, ako aj skutkové a právne závery, o ktoré krajský súd oprel svoje   uznesenie   sp.   zn.   1   To   159/05   z   21.   decembra   2005,   nie   sú   neodôvodnené   ani arbitrárne   a sú   z ústavného   hľadiska   akceptovateľné   a udržateľné,   pričom   v dôsledku namietaného postupu a uznesenia podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu označených základných práv sťažovateľa, a preto ústavný súd rozhodol, že označené práva sťažovateľa postupom krajského súdu v konaní sp. zn. 1 To 159/05 ani uznesením krajského súdu sp. zn. 1 To 159/05 z 21. decembra 2005 neboli porušené.

Po   rozhodnutí   o tom,   že   namietané   ústavou   chránené   práva   sťažovateľa   neboli porušené, už bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2006