znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 227/05-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Milana Černáka, toho času vo výkone väzby v Ústave na výkon väzby Žilina, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Ďurišom, so sídlom Poprad, 1. mája 3, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 3 a 5 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   5   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Ntv 4/2005   z   9.   februára   2005,   uzneseniami Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn.   1   Tos   77/05 zo 17. mája 2005, sp. zn. 1 Tos 45/05 z 15. marca 2005, sp. zn. 1 Tos 119/04 zo 4. januára 2005 a sp. zn. 1 Tos 98/03 z 23. novembra 2004 a uzneseniami Okresného súdu Žilina sp. zn. 29 T 37/03 z 15. apríla 2005, sp. zn. 29 T 37/03 z 27. januára 2005, sp. zn. 29 T 37/03 zo 16.   decembra   2004,   sp.   zn.   29   T   37/03   zo   17.   júna   2004,   sp.   zn.   29   T   37/03 z 18. marca 2004 a sp. zn. 29 T 37/03 z 27. novembra 2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Milana Černáka   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :  

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2005 doručená sťažnosť Milana Černáka, toho času vo výkone väzby v Ústave na výkon väzby Žilina (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Ďurišom, so sídlom Poprad, 1. mája 3, v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 3 Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl. 5 ods.   1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „Dohovor“)   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Ntv 4/2005 z 9. februára 2005, uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tos 77/05 zo 17. mája 2005, sp. zn. 1 Tos 45/05 z 15. marca 2005,sp. zn. 1 Tos 119/04 zo 4. januára 2005 a č. k. 1 Tos 98/03 z 23. novembra 2004 a uzneseniami Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k.   29 T 37/03 z 15. apríla 2005, č. k. 29 T 37/03 z 27. januára 2005, č. k. 29 T 37/03 z 16. decembra 2004, č. k. 29 T 37/03 zo 17. júna 2004, č. k. 29 T 37/03 z 18. marca 2004 a č. k. 29 T 37/03 27. novembra 2003.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   22.   júla   2002   zadržaný   na   základe medzinárodného zatykača v Českej republike, kde bol vo vydávacej väzbe do 12. februára 2003, keď bol vydaný orgánom Slovenskej republiky. V Slovenskej republike bol vzatý do väzby na základe rozhodnutia okresného súdu sp. zn. 1 Tp 11/99 z 12. februára 2003. Väzba sťažovateľa   bola   predĺžená   uznesením   okresného   súdu   v spojení   s uznesením   krajského súdu sp. zn. 1 Tp 117/99 z 31. júla 2003 do 30. októbra 2003.

Dňa 20. októbra 2003 podal na sťažovateľa prokurátor obžalobu na okresnom súde, čím väzba nadobudla charakter „väzby v konaní pred súdom“, pričom väzobná lehota podľa posledného predĺženia väzby v prípravnom konaní mu uplynula 30. októbra 2003. Pretože „procesne   konajúci   senát   Okresného   súdu   v Žiline,   senát   JUDr.   Béreša   v lehote   od 20. 10. 2003, dňa podania obžaloby, do dňa 30. 10. 2003, teda dňa ukončenia lehoty“ väzby v prípravnom konaní nerozhodol o ďalšej väzbe sťažovateľa v konaní pred súdom, je sťažovateľ   toho   názoru,   že   jeho „väzba   počnúc   dňom   30.   10.   2003   plynie   bez   právne relevantného rozhodnutia príslušného súdu, táto je nezákonná a neústavná...“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   túto   vadu   nemohlo   odstrániť   ani   napadnuté   uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ntv 4/2005 z 9. februára 2005, ktorým sa jeho väzba predĺžila do 12. októbra 2005, „nakoľko ako také nenadväzuje na žiadne predchádzajúce rozhodnutie o väzbe a bolo vykonané až po uplynutí lehoty trvania väzby, podľa posledného predĺženia väzby z prípravného konania.“.

V ďalšom   období   sťažovateľ   namietal   nezákonnosť   obmedzenia   svojej   osobnej slobody formou žiadosti o prepustenie z väzby zo 14. apríla 2005. Okresný súd túto žiadosť zamietol uznesením sp. zn. 29 T 37/03 z 15. apríla 2005. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd zamietol uznesením sp. zn. 1 Tos 77/05 zo 17. mája 2005. Sťažovateľ poukazuje na to, že oba súdy (okresný i krajský) opreli svoje rozhodnutia o namietané   uznesenie   najvyššieho   súdu,   hoci   malo   byť   ich   povinnosťou   zaoberať   sa posúdením zákonnosti jeho väzby od 30. októbra 2003.

Odvolávajúc   sa   na   nález   ústavného   súdu   sp.   zn.   I.   ÚS   11/01   sťažovateľ   ďalej argumentuje, že o väzbe ako procesnom inštitúte má podľa § 181 ods. 2 Trestného poriadku zásadne rozhodovať   procesný súd, ktorý koná a rozhoduje vo veci samej, a keďže o jeho ďalšej väzbe nerozhodol „procesný súd“, je nezákonná.

Sťažovateľ vyslovuje názor, „že každé ďalšie či nové rozhodnutie o väzbe, teda o jej pokračovaní   a ďalšom   trvaní,   musí   nadväzovať   na   rozhodnutie   predchádzajúce,   teda nadväzovať   časovo,   tieto   musia   byť   časovo   prepojené.   V jeho   prípade   táto   podmienka splnená nebola, keď rozhodnutím č. 1 Tp 117/99 zo dňa 31. 7. 2003 bola obmedzená jeho sloboda formou väzobného stíhania do 30. 10. 2003, nie dlhšie..“, pričom okrem iného argumentuje aj rozhodnutiami ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 7/00 a sp. zn. I. ÚS 6/02.

Argumentácia sťažovateľa vyúsťuje do záveru, že jeho väzba po podaní obžaloby v konaní pred súdom by bola zákonná len vtedy, keby o nej bol rozhodol procesne príslušný senát okresného súdu (senát JUDr. Béreša).

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal vo veci jeho sťažnosti tento nález:   «Základné právo sťažovateľa podľa   čl.   17,   ods.   5/   Ústavy SR,   resp.   čl.   5,   ods.   1/ Dohovoru bolo porušené postupom procesného súdu v Žiline, senát JUDr.   Béreša,   keď tento   nerozhodol   o jeho   ďalšej   väzbe   v konaní   pred   súdom   a naďalej   drží   sťažovateľa vo väzbe bez existencie relevantného a legitímneho súdneho rozhodnutia o väzbe.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu, jeho uznesenie č. 1 Ntv 4/2005 zo dňa 9. 2. 2005 je porušením základného práva na osobnú slobodu sťažovateľa, nakoľko bolo vydané až po uplynutí lehoty väzby, na ktorú bola väzba sťažovateľa naposledy predĺžená v prípravnom konaní, toto je neúčinné.

Uznesenie Krajského súdu Žilina č. k. 1 Tos 77/05 zo dňa 17. 5. 2005 je neúčinné, je porušením základného práva sťažovateľa v čl. 17, ods. 3/ Ústavy SR, resp. čl. 5, ods. 1 Dohovoru.

Všetky rozhodnutia o väzbe sťažovateľa po 30. 10. 2003 sú neúčinné, znamenajúce po tomto dátume porušenie práva na osobnú slobodu sťažovateľa v zmysle čl. 17, ods. 5/ Ústavy   SR,   resp.   čl.   5,   ods.   1/   Dohovoru.   Jedná   sa   o tieto   v predchádzajúcich   bodoch „návrhu“ nespomenuté rozhodnutia uznesenie Okresného súdu Žilina 29 T 37/03 z 27. 11. 2003, uznesenie Okresného súdu Žilina   29 T 37/03 z 18. 3. 2004, uznesenie Okresného súdu Žilina 29 T 37/03, zo 17. 6. 2004, uznesenie Krajského súdu Žilina 1 Tos 98/03 z 23. 11. 2004, uznesenie Okresného súdu Žilina   29 T 37/03 zo 16. 12. 2004, uznesenie Krajského   súdu   Žilina   1   Tos   119/04   zo   4.   1.   2005,   uznesenie   Okresného   súdu   Žilina 29 T 37/03   z 27.   1.   2005,   uznesenie   Krajského   súdu   Žilina   1   Tos   45/05   z 15.   3.   2005, uznesenie Okresného súdu Žilina 29 T 37/03 z 15. 4. 2005.

Ústavný súd SR v zmysle čl. 127, ods. 2/ Ústavy SR ruší tieto rozhodnutia, prikazuje súdom, ktoré porušili právo sťažovateľa vo veci nanovo rozhodnúť. Ústavný súd svojim nálezom zakazuje pokračovať v porušovaní práva na osobnú slobodu sťažovateľa. Sťažovateľovi Milanovi Černákovi, nar. 29. 11. 1977 súd priznáva v zmysle § 50, ods. 3 v spojení s § 56, ods. 4, zákona č. 38/1993 Z. z. v znení zákona č. 124/2000 Z. z. primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   2.000.000,-Sk   (slovom   dva   milióny   korún slovenských)   keď   ujma   sťažovateľa   spočíva   hlavne   v dĺžke   nezákonného   väznenia   jeho osoby   bez   existujúceho   súdneho   rozhodnutia   na   takéto   obmedzenie   osobnej   slobody, v pocite   nespravodlivosti   a márnosti   domôcť   sa   zákonnosti   a spravodlivosti,   v pocite právnej   neistoty   počas   doby   od   30.   10.   2003   do   dnešného   dňa,   t.   j.   jeden   rok,   osem mesiacov a 4 dni.

Ústavný   súd   ukladá   porušovateľom   spoločne   a nerozdielne   uhradiť   požadované finančné zadosťučinenie, ako morálnu ujmu vyjadrenú v peniazoch sťažovateľovi v zmysle § 56, ods. 5, zákona č. 38/1993 Z. z. v znení zákona č. 124/2000 Z. z. do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR.

Porušovateľom ukladá spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy právneho zastúpenia Milana Černáka, nar. 29. 11. 1977 v Hnúšti, bytom Rimavská Sobota, Trieda Družby 22/61, za zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR vo výške 7.953,- Sk na účet advokáta Petra Ďuriša, so sídlom Poprad, ul. 1. mája č. 3, na účet vedený v ČSOB Poprad, č. ú. 1813114763/7500 do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť   možno   podať   v   lehote dvoch mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy „Obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať   len   v prípadoch   ustanovených   zákonom.   Zadržaná   osoba   musí   byť   ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných   činoch   do   72   hodín   od   prevzatia   vypočuť   a rozhodnúť   o väzbe   alebo   o jej prepustení na slobodu.“.

Podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy   „Do   väzby   možno   vziať   iba   z dôvodov   a na   čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.“.

Podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru „Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov   [pozn.:   uvedených v písm. a) až f)], pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom....“

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   3   a   5 ústavy, ako aj právo podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru bez toho, aby presne označil súd, ktorý sa mal   dopustiť   porušenia   ním   označených   základných   práv,   ako aj   spisovú   značku namietaného   konania,   a preto   ústavný   súd   túto   časť   sťažnosti   odmietol   pre   nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Zo sťažnosti aj z priloženej dokumentácie vyplýva, že v tých častiach, v ktorých sa sťažnosť   týka   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Ntv   4/2005   z   9.   februára   2005   a uznesení   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Tos   45/05   z 15.   marca   2005,   sp.zn.   1   Tos   119/04 zo 4. januára 2005   a č. k.   1 Tos   98/03 z 23.   novembra   2004,   bola sťažnosť podaná   po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a preto ústavný súd v tejto časti odmietol sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Čo sa týka uznesení okresného súdu sp. zn. 29 T 37/03 z 15. apríla 2005, sp. zn. 29 T 37/03 z 27. januára 2005, sp. zn. 29 T 37/03 zo 16. decembra 2004, sp. zn. 29 T 37/03 zo   17.   júna   2004,   sp.   zn.   29   T   37/03   z 18.   marca   2004   a sp.   zn.   č.   k.   29   T   37/03 z 27. novembra 2003, sťažovateľ mal možnosť využiť účinné právne prostriedky v systéme všeobecných súdov, a preto ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.

Ústavný súd sa ďalej zaoberal tou časťou sťažnosti sťažovateľa, v ktorej namietal porušenie svojich ústavných práv uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tos 77/05 zo 17. mája 2005, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu. Sťažovateľ vo vzťahu k tomuto uzneseniu krajského súdu namietal, že tento „takisto akceptoval uznesenie NS zo dňa 9. 2. 2005 č. k. 1 Ntv 4/2005, keď uviedol, že smerom k jeho rozhodovaniu je preň (a celý senát Krajského   súdu   Žilina)   toto   záväzné,   s ohľadom   na   postavenie   Najvyššieho   súdu   SR v sústave súdov, je ním viazaný, z čoho vyplýva, že ho musí rešpektovať ako zákonné...“. Podľa názoru sťažovateľa „súd mal aj v tomto štádiu skúmať či väzba sťažovateľa je po 30. 10.   2003   zákonná“, pritom   namietal   porušenie   čl.   17   ods.   3   ústavy   a čl.   5   ods.   1 Dohovoru.

Ako   vyplýva   z čl.   17   ods.   3   ústavy   (a   obdobne   z čl.   5   ods.   1   Dohovoru),   tento upravuje   otázku   zadržania   fyzickej   osoby,   čo   nie   je   predmetom   sťažnosti   sťažovateľa, pretože on nenamieta svoje zadržanie, resp. vzatie do väzby, ale zamietnutie jeho sťažnosti smerujúcej   proti   rozhodnutiu   (uzneseniu)   okresného   súdu   o jeho   žiadosti   o prepustenie z väzby   na   slobodu.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   uvádza,   že   sťažovateľom   namietané porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru nemá priamu súvislosť s namietaným uznesením súdu, a preto uznesením krajského súdu sp.   zn.   1   Tos   77/05   zo   17.   mája   2005   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   označených   práv sťažovateľa. Z toho dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol sťažnosť sťažovateľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

  V Košiciach 19. októbra 2005