SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 226/2015-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava   Orosza   prerokoval   prijatú   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Slebodníkom, Advokátskakancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky sp. zn. 5 Tdo 66/2014 z 13. novembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 5 Tdo 66/2014 z 13. novembra 2014 p o r u š e n é   b o l i.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Tdo   66/2014z 13. novembra   2014 z r u š u j e   a   vec v r a c i a   Najvyššiemu   súdu   Slovenskejrepubliky na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky j e   p o v i n n ý uhradiť trovy konania v sume 355,73 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattricentov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Milana Slebodníka, Štúrova 20, Košice,do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesenímč. k. II. ÚS 226/2015-11 z 15. apríla 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného právana   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„ústava“),   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinnýprostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 66/2014 z 13. novembra 2014 (ďalej len„namietané uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“) rozsudkomsp. zn. 4 T 5/2009 z 19. novembra 2012 uznal sťažovateľa vinným z prečinu ublíženiana zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona a odsúdil ho na trest odňatia slobody v trvaní1 roka, ktorý podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 2 rokov. Na základe odvolaniasťažovateľa   Krajský   súd   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkomsp. zn. 6 To 114/2013   zrušil   rozsudok   okresného   súdu   vo   výroku   o   treste   a   uložilsťažovateľovi peňažný trest vo výmere 500 eur. Pre prípad, že by výkon peňažného trestumohol byť úmyselne zmarený, ustanovil náhradný trest odňatia slobody v trvaní 5 mesiacov.Proti uvedenému rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu podalsťažovateľ   dovolanie,   keďže   napadnuté   rozhodnutie   bolo   podľa   neho   založené   nanesprávnom právnom posúdení zisteného skutku.

Najvyšší súd namietaným uznesením dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. f)Trestného poriadku odmietol.

Sťažovateľ v podanej sťažnosti ďalej uviedol:„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   tým,   že v predmetnom   prípade   vychádzajúc   zo   zákonnej   fikcie   neodsúdenia   obvineného predpokladanej v ustanovení § 92 ods. 2 Tr. zákona v spojení s ustanovením § 93 ods. 1 Trestného   zákona,   ktorá   sa   v   posudzovanej   veci   aplikovala,   považuje   dovolací   súd dovolanie sťažovateľa za neprípustné, lebo nesmeruje proti existujúcemu odsudzujúcemu rozhodnutiu, proti ktorému by ho bolo možné podať v zmysle § 368 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku. Vychádzal pritom z toho, že sťažovateľ odvolacím súdom uložený peňažný trest vo výmere 500,- € vykonal dňa 21.03.2014 zložením uvedenej sumy na účet súdu prvého stupňa, čím došlo k zahladeniu odsúdenia sťažovateľa, na ktorého sa tak hľadí, ako keby nebol odsúdený. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky predpokladom na podanie   dovolania,   ako   mimoriadneho   opravného   prostriedku,   je   existencia   odsúdenia páchateľa. Preto ak nastal zo zákona (alebo na základe rozhodnutia súdu) stav zahladenia odsúdenia, ktorý má znamenať, že neexistuje odsúdenie, ktorým sa uložila sankcia, jeho dôsledkom musí byť i to, že žiaden z subjektov oprávnených na podanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku, ho už nemôže podať...

Dovolanie,   ktoré   sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky spĺňalo všetky vyššie uvedené zákonné podmienky. Jeho cieľom bolo, aby dovolací súd zrušil napadnuté rozsudky a vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. V prípade úspechu by tak výsledkom podaného dovolania mohlo byť aj oslobodenie sťažovateľa spod obžaloby. V takom prípade by sťažovateľ nemal uvedené   odsúdenie   nielen   vo   výpise   z   registra   trestov,   ako   je   tomu   teraz   a   čím   aj argumentuje   odporca, ale ani v odpise z registra trestov. Sťažovateľ by tak v prípade úspechu dovolania mohol dosiahnuť priaznivejší výsledok, keďže odpis z registra trestov sa využíva   orgánmi   činnými   v   trestnom   konaní   pri   posudzovaní   trestnoprávnej   minulosti obvineného. Rovnako sa na odpis z registra trestov prihliada pri rozhodovaní súdu o vzatí obvineného do väzby. Záznam v odpise z registra trestov má negatívny dopad aj na bežný život   sťažovateľa.   Existujú   zamestnania   napr.   v   štátnej   správe,   kde   si   zamestnávateľ za účelom zisťovania bezúhonnosti má právo vyžiadať odpis a nepostačuj e mu len výpis z registra trestov. V prípade týchto zamestnaní sťažovateľ prišiel o možnosť zamestnania len z toho dôvodu, že odporca sa odmietol zaoberať jeho dovolaním, a to len z toho dôvodu, že jeho odsúdenie je zahladené.

Skutočnosť, že sťažovateľ zaplatil peňažný trest nemôže byť posudzovaná na jeho ťarchu. Veď v prípade, ak by tak neurobil, hrozilo mi uloženie náhradného trestu odňatia slobody v trvaní piatich mesiacov. Preto je logické, že uvedený peňažný trest okamžite zaplatil. Jeho zaplatenie však neznamená, že súhlasil s uznaním jeho viny. Sťažovateľ je naďalej presvedčený o svojej nevine, preto sa rozhodol podať dovolanie. Argumentácia odporcu by prichádzala do úvahy iba v prípade, ak by dovolanie bolo podané v neprospech sťažovateľa,   čo   však   nie   je   tento   prípad.   Preto   rozhodnutím   odporcu   bolo   zasiahnuté do práv sťažovateľa. Toto rozhodnutia a v ňom vyslovený právny názor považuje sťažovateľ za krajne arbitrárny. Odporca porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. l dohovoru. Závery vyvodené odporcom nie sú vo vzťahu k sťažovateľovi správne a spravodlivé a nie sú v súlade ani s relevantnou zákonnou a ústavnou právnou úpravou.“

Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd v konaní vedenom najvyššímsúdom pod sp. zn. 5 Tdo 66/2014 vyslovil jednak porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6ods. 1 a čl. 13 dohovoru v súvislosti s tým, že najvyšší súd ústavne neakceptovateľným,nekonformným   a   svojvoľným   spôsobom   vyložil   a   aplikoval   na   jeho   prípad   citovanéustanovenia Trestného poriadku o prípustnosti dovolania a rozsudku, čím mu znemožnilkonať pred (dovolacím) súdom, pričom takýmto postupom v rozhodovaní a odôvodňovanísvojho rozhodnutia spôsobil ústavne neospravedlniteľný a neudržateľný zásah do jeho právana   súdnu   ochranu,   spravodlivé   súdne   konanie   a   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy.Požaduje náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 355,73 €.

Podľa   §   30   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   prerokoval   ústavný   súd   túto   vecna neverejnom   zasadnutí,   keďže   sťažovateľ   podaním   z 28.   mája   2015   (doručenýmústavnému   súdu   28.   mája   2015)   a   tiež   aj   najvyšší   súd   vo   vyjadrení   z 11.   mája   2015(doručenom ústavnému súdu 18. mája 2015) vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústnehopojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z   listinných   dôkazov   a vyjadrenínachádzajúcich sa v jeho spise.

K   sťažnosti   sťažovateľa   a   k   právnej   stránke   celej   veci   sa   vyjadril   najvyšší   súdprípisom č. k. KP 3/2015-27 z 11. mája 2015, v ktorom uviedol:

„Senát 5Tdo Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na právnom názore vyjadrenom v uznesení z 13. novembra 2014, sp. zn. 5 Tdo 66/2014, v celom rozsahu z dôvodov tam uvedených trvá.

V tejto súvislosti nad rámec našej argumentácie dávame do pozornosti aj uznesenie Ústavného súdu z 22. mája 2014, sp. zn. III. ÚS 331/2014, ktorým úplne totožnú ústavnú sťažnosť F. M. odmietol.“

Sťažovateľ vo svojom vyjadrení z 28. mája 2015 uviedol najmä:„V tejto súvislosti dávam do pozornosti stanovisko pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky z 18. marca 2015, sp. zn. PLz. ÚS 4/2015, podľa ktorého odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest, a ktorý tento uložený peňažný trest vykonal zaplatením sumy peňažného trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie len z dôvodu, že jeho odsúdenie bolo zahladené, keďže by tým neprimeraným spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu.

Preto považujem podanie ústavnej sťažnosti za dôvodné. Zároveň oznamujem, že netrvám na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Súhlasím s tým, aby ústavný súd od ústneho pojednávania upustil.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd,   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 5 Tdo 66/2014 zo dňa 13.11.2014 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.   5   Tdo   66/2014   zo   dňa   13.11.2014   a   vracia   vec   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania v sume 355,73 € /za dva úkony právnej služby (prevzatie veci, spísanie sťažnosti) po 139,83 €, dvakrát režijný paušál po 8,39 € spolu s 59,29 € ako 20 % DPH zo sumy 296,44 €/, ktorú je Krajský súd v Trenčíne povinný zaplatiť   na   účet   JUDr.   Milana   Slebodnika   vedený   v

v lehote 2 mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

II.

Predmetom   sťažnosti,   ktorú   ústavný   súd   uznesením   č.   k.   II.   ÚS   226/2015-11z 15. apríla   2015   prijal   na   ďalšie   konanie,   bolo   posúdenie   napadnutého   uznesenianajvyššieho   súdu   vo   vzťahu   k   právnemu   záveru   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   jedovolanie podané odsúdeným, ktorý už vykonal uložený trest, potrebné posudzovať akoneprípustné.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boliporušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď saporušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa   ustanovenia   §   34   ods.   1   Trestného   zákona   trest   má   zabezpečiť   ochranuspoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorípodmienky   na   jeho   výchovu   k   tomu,   aby   viedol   riadny   život   a   súčasne   iných   odradíod páchania   trestných   činov;   trest   zároveň   vyjadruje   morálne   odsúdenie   páchateľaspoločnosťou.

Podľa   ustanovenia   §   165   ods.   1   Trestného   poriadku   odsudzujúci   rozsudok   musíobsahovať výrok o treste s uvedením zákonných ustanovení, podľa ktorých bol trest uloženýalebo podľa ktorých bolo od potrestania upustené, a to prípadne s poukazom na prijatúzáruku. Ak bol uložený trest odňatia slobody, ktorého výkon možno podmienečne odložiťalebo podmienečne odložiť s probačným dohľadom, musí rozsudok obsahovať aj výroko tom, či bol podmienečný odklad povolený, a prípadne, na aké podmienky je viazaný.Ak bol uložený trest odňatia slobody na doživotie alebo iný nepodmienečný trest odňatiaslobody, rozsudok musí obsahovať výrok o spôsobe výkonu tohto trestu.

Podľa ustanovenia § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať protiprávoplatnému   rozhodnutiu   súdu,   ktorým   bol   porušený   zákon   alebo   ak   boli   porušenéustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolaniapodľa § 371.

Podľa ustanovenia § 368 ods. 2 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovujeinak, rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie

a) rozsudok a trestný rozkaz,

b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu,

c) uznesenie o zastavení trestného stíhania,

d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,

e)   uznesenie   o   podmienečnom   zastavení   trestného   stíhania   spolupracujúcehoobvineného,

f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,

g) rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia,

h)   rozhodnutie,   ktorým   bol   zamietnutý   riadny   opravný   prostriedok   podaný   protirozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základeriadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   zjednocujúce   uzneseniesp. zn. II. ÚS 529/2013 z 15. apríla 2015, podľa ktorého odsúdenému, ktorému bol uloženýpeňažný trest a ktorý tento uložený peňažný trest vykonal zaplatením sumy peňažnéhotrestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie len z dôvodu, že jeho odsúdenie bolozahladené,   keďže   by   tým   neprimeraným   spôsobom   a   v   rozpore   s   podstatou   a   účelominštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sazasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu.

V napadnutom uznesení najvyšší súd okrem iného uviedol: „V § 368 ods. 2 Tr. por. sú   uvedené   rozhodnutia,   ktoré   treba   rozumieť,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak,   ako rozhodnutia podľa odseku 1, proti ktorým možno podať dovolanie. Pod jeho písmenom a/ sa uvádza rozsudok a trestný rozkaz, bez bližšej špecifikácie, aký rozsudok sa má na mysli. V nadväznosti na ostatné ustanovenia Trestného poriadku o dovolaní i tie, ktoré sa týkajú rozsudku je zrejmé, že sa má na mysli tak odsudzujúci, ako aj oslobodzujúci rozsudok. Odsudzujúcim rozsudkom v zmysle § 163 až § 168 Tr. por. treba rozumieť taký, ktorý obsahuje výrok o vine páchateľa a ak nedošlo k upusteniu od potrestania, výrok o treste a prípadné ďalšie výroky o náhrade škody alebo o ochrannom opatrení. Odsudzujúcim rozsudkom teda treba rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa na páchateľa hľadí ako na odsúdeného.

Pokiaľ   nastávajú,   či   už   priamo   na   základe   zákona,   ako   je   tomu   pri   upustení od potrestania   (§   40   ods.   2   Tr.   zák.),   alebo   po   výkone   niektorých   druhov   trestov (napr. v predmetnom prípade § 92 ods. 2 Tr. zák. v spojení s § 93 ods. 1 Tr. zák.) alebo na základe rozhodnutia súdu, pri zahladení odsúdenia, právne dôsledky spojené s fikciou neodsúdenia, že sa v zmysle zákona hľadí na páchateľa ako keby odsúdený nebol, potom treba do všetkých dôsledkov právne považovať za neexistujúce odsudzujúce rozhodnutie takej osoby, na ktorú sa hľadí ako keby odsúdená nebola.

Predpokladom na podanie dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, je existencia odsúdenia páchateľa. Pokiaľ platí fikcia neodsúdenia, ktorú zákonodarca spojil s inštitútom   zahladenia   odsúdenia,   nemožno   ju   chápať   podmienene   tak,   že   pre   určité prípady v trestnom konaní (ale i mimo neho) platí a pre niektoré nie...

Keďže v dôsledku toho, že odsúdenie bolo zahladené, môžu vznikať nové právne vzťahy, ktoré by inak nemohli nastať, tak aby neexistovala podmienka bezúhonnosti, potom by   bolo   vážnym   zásahom   do   stability   právnych   vzťahov,   ak   by   na   základe   dovolania niektorej z dvoch hlavných strán v trestnom konaní alebo dovolania ministra spravodlivosti bolo možné zvrátiť nový právny stav vznikajúci po vykonaní trestu a zahladení odsúdenia spojeného s fikciou neodsúdenia.

Výrazne   by   sa   v   takom   prípade   nepriaznivo   vo   vzťahu   k   osobe,   u   ktorej   bolo odsúdenie zahladené, prejavilo podanie dovolania prokurátorom, alebo ďalším oprávneným subjektom,   v   neprospech   takejto   osoby.   Nebolo   by   žiaduce,   v   takom   prípade,   keď   už páchateľ   vykonal   trest   a   došlo   aj   k   zahladeniu   odsúdenia,   aby   generálny   prokurátor, eventuálne minister spravodlivosti, mohol podávať tento mimoriadny opravný prostriedok v neprospech obvineného, smerujúceho k zhoršeniu jeho postavenia a umožniť tak otvorenie takého trestno-právneho vzťahu, ktorý už bol ukončený a zvrátiť tak priaznivé dôsledky pre páchateľa spočívajúce v tom, že sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený. Dobrodenie, ktoré dáva zákonodarca v podobe bezúhonnosti, na základe fikcie neodsúdenia osoby, u ktorej bolo odsúdenie zahladené, by strácalo svoj zmysel.

Rovnosť strán v konaní a záujem na stabilite právnych vzťahov však predpokladá aj opak, že ani na základe dovolania obvineného nie je možné právoplatné a už aj vykonané zahladené odsúdenie s dôsledkami fikcie neodsúdenia meniť.

Preto ak nastal zo zákona (alebo na základe rozhodnutia súdu) stav zahladenia odsúdenia, ktorý má znamenať, že neexistuje odsúdenie, ktorým sa uložila sankcia, jeho dôsledkom musí byť i to, že žiaden zo subjektov oprávnených na podanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku, ho už nemôže podať.“

Na tomto mieste ústavný súd osobitne zdôrazňuje, že zákon obmedzuje možnosťpodania   dovolania   len   obmedzenému   okruhu   subjektov,   v   obmedzenom   rozsahu,zo špecificky vymedzených, kvalifikovaných dôvodov a len proti niektorým vymedzenýmrozhodnutiam,   pričom   takéto   precizovanie   podmienok,   dôvodov,   ako   aj   okruhu   osôboprávnených   podať   dovolanie   je   prejavom   faktu,   že   dovolanie   predstavuje   mimoriadnyopravný prostriedok, ktorého možnosť uplatnenia má byť v porovnaní s riadnymi opravnýmiprostriedkami   podstatne   užšia,   keďže   dovolanie   a   rozhodnutie   o   ňom   spravidla   narúšastabilitu   konečného   a   vykonateľného,   resp.   v   niektorých   prípadoch   už   aj   vykonanéhorozhodnutia súdu. Vzhľadom na zákonom podrobne vymedzené podmienky, dôvody, ako ajokruh   osôb   oprávnených   podať   dovolanie   je   v   rozpore   s   podstatou   a   účelom   inštitútudovolania, aby v aplikačnej súdnej praxi dochádzalo k akejkoľvek ďalšej redukcii zákonomustanovených podmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.

V napadnutom uznesení najvyšší súd argumentuje tým, že priznanie práva podaťdovolanie   odsúdenému,   u   ktorého   nastali   účinky   zahladenia   odsúdenia   v   dôsledkuvykonania uloženého peňažného trestu, by bolo v rozpore s princípom rovnosti procesnýchstrán,   pretože   ak   by   túto   možnosť   mal   odsúdený,   nutne   by   musela   byť   pripustená   aju generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Najvyšší súd ďalej poukazuje na to, žev dôsledku toho by generálny prokurátor Slovenskej republiky či minister spravodlivostiSlovenskej   republiky   mohol   podať   odvolanie   aj   v   neprospech   odsúdeného   smerujúcek zhoršeniu jeho postavenia. To by následne umožňovalo otvorenie trestnoprávneho vzťahu,ktorý už bol ukončený, a zvrátenie priaznivých dôsledkov pre odsúdeného spočívajúcichv tom, že sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený.

Takúto   argumentáciu   najvyššieho   súdu   možno   považovať   za   redukciu   zákonomustanovených   podmienok,   dôvodov   a   okruhu   osôb   oprávnených   podať   dovolanie.Legalizujúcim   dôvodom   takejto   redukcie   nemôže   byť   argumentácia   založenána rešpektovaní princípu rovnosti procesných strán, keďže neexistuje legitímny dôvod anicieľ, pre ktorý by nebolo možné priznať rovnaké procesné práva pre všetky procesné strany.V danom   prípade   priznať   právo   podať   dovolanie   aj   voči   rozhodnutiu,   ktoré   vykazujenezákonnosť a ktoré odsúdený medzičasom vykonal. Priznanie, a teda uplatnenie tohtoprocesného   práva   vo   svojich   dôsledkoch   znamená   naplnenie,   a   nie   popretie   podstatyprincípu rovnosti procesných strán.

Neprípustnosť   dovolania   podaného   odsúdeným,   ktorý   už   vykonal   uložený   trest,nemožno   bez   ďalšieho   vyvodzovať   ani   z   explicitného   znenia   už   citovaných   ustanoveníTrestného   poriadku   vzťahujúcich   sa   na   dovolanie.   Rozhodnutím,   ktorým   bola   vecprávoplatne skončená, je okrem iného aj rozsudok, ktorým bol uložený trest.

V   tejto   súvislosti   nemožno   za   ústavne   udržateľné   považovať   právne   závery,ku ktorým dospel najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí, keď konštatoval, že odsudzujúcimrozsudkom   treba   rozumieť   taký   rozsudok,   na   základe   ktorého   existujú   účinky,   že   sana páchateľa hľadí ako na odsúdeného.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení konštatoval: „Pokiaľ nastávajú, či už priamo na základe zákona, ako je tomu pri upustení od potrestania (§ 40 ods. 2 Tr. zák.), alebo po výkone niektorých druhov trestov (napr. v predmetnom prípade § 92 ods. 2 Tr. zák. v spojení   s   §   93   ods.   1   Tr.   zák.)   alebo   na   základe   rozhodnutia   súdu,   pri   zahladení odsúdenia, právne dôsledky spojené s fikciou neodsúdenia, že sa v zmysle zákona hľadí na páchateľa ako keby odsúdený nebol, potom treba do všetkých dôsledkov právne považovať za neexistujúce odsudzujúce rozhodnutie takej osoby, na ktorú sa hľadí ako keby odsúdená nebola.

Predpokladom na podanie dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, je existencia odsúdenia páchateľa.“

Na rozdiel od prezentovaného právneho záveru najvyššieho súdu je ústavný súd tohonázoru, že z hľadiska prípustnosti podania dovolania je bez významu, či sa v dôsledkuzahladenia odsúdenia hľadí na osobu odsúdeného ako na osobu, ktorá odsúdená nebola,keďže z hľadiska prípustnosti podania dovolania je rozhodujúce to, či existuje odsudzujúcerozhodnutie a či toto odsudzujúce rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Tomuto záveruplne korešponduje aj znenie citovaného ustanovenia § 165 ods. 1 Trestného poriadku, podľaktorého odsudzujúcim rozsudkom je rozsudok, ktorým súd obžalovaného uznal za vinného.Inak   povedané,   podmienkou   podania   dovolania   je   existencia   už   samotného   odsúdeniapáchateľa – podmienkou nie je absencia zahladenia odsúdenia spojená so zákonnou fikciouneodsúdenia. Fikcia neodsúdenia sťažovateľa vyplýva z vykonania uloženého peňažnéhotrestu na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku, pričom odopretím práva podaťdovolanie proti takémuto právoplatnému rozhodnutiu by nebolo možné naplniť deklarovanýúčel inštitútu dovolania, ktorým je odstrániť účinky založené nezákonným právoplatnýmrozhodnutím.

Najvyšší súd ďalej v napadnutom uznesení uvádza:„Zahladenie odsúdenia spojené so zákonnou fikciou neodsúdenia znamená, okrem iných dôsledkov spojených s bezúhonnosťou určitej osoby, že vo výpise z registra trestov sa jej zahladené odsúdenie už neuvádza...

Zahladením   odsúdenia   s   fikciou   neodsúdenia   môže   taká   osoba   preukazovať   stav svojej   bezúhonnosti.   Nie   je   už   povinná   pri   rôznych   príležitostiach,   napr.   pri   prijímaní do zamestnania, pri žiadostiach o niektoré povolenia, oprávnenia a pod. uvádzať odsúdenie, ktoré bolo zahladené. Platí to aj obrátene zo strany iných subjektov vo vzťahu k tejto osobe. Odpadnutie prekážky odsúdenia teda môže viesť k vzniku alebo obnoveniu takých právnych vzťahov,   ktoré   občan   nemohol   nadobudnúť,   alebo   sa   ich   nemohol   dožadovať,   pokým existovala prekážka odsúdenia páchateľa.“

Ústavný súd na tomto mieste konštatuje, že sa nemôže bez výhrad stotožniť anis týmito   prezentovanými   závermi   najvyššieho   súdu,   ktorý   opomenul,   že   zahladenieodsúdenia   spojené   so   zákonnou   fikciou   neodsúdenia   nezakladá   zánik   všetkýchnepriaznivých   účinkov   spojených   s   odsúdením   páchateľa,   pretože   tieto   nemožnoobmedzovať výlučne na skutočnosť, že vo výpise z registra trestov sa páchateľovi zahladenéodsúdenia neuvádzajú, keďže účinky spojené s vykonaným a zahladeným trestom vo vzťahuk odsúdeniu zostávajú zachované vo forme záznamu v odpise z registra trestov. Práve odpisz   registra   trestov   bez   evidovaného   odsúdenia   páchateľa   je   zákonnou   podmienkoua predpokladom   na   plné   uplatnenie   subjektívnych   práv   páchateľa,   napr.   právana zamestnanie, a to práve v prípade v štátnej správe.

Nemožno   opomenúť   ani   skutočnosť,   že   so   zahladením   odsúdenia   páchateľanezanikajú ani ďalšie účinky spojené s uloženým, ale zahladeným trestom, ako je napr.strata vážnosti v spoločnosti, keď účelom uloženého trestu je v zmysle ustanovenia § 34ods. 1 Trestného zákona okrem iného aj spoločenské odsúdenie páchateľa, ktorý je naplnenýuž právoplatným uložením trestu, pričom jeho vykonaním a následným zahladením tietoúčinky nezanikajú a nie sú ani automaticky reparované.

Ústavný   súd   poukazuje   ďalej   aj na   to,   že   vykonaný   a   zahladený   trest   postihujepáchateľa aj sekundárne, keď už samotné právoplatné rozhodnutie, ktorým bol páchateľuznaný   za   vinného   a   bol   mu   uložený   trest,   zakladá   pre   poškodeného   právny   titulna uplatnenie práva na náhradu škody v civilnom konaní (pokiaľ náhrada škody nebolapoškodenému priznaná už v trestnom konaní).

Nemožno   opomenúť   ani   skutočnosť,   že   so   zahladením   odsúdenia   páchateľanezanikajú ďalšie účinky spojené s uloženým, ale zahladeným trestom, ako je napr. stratavážnosti v spoločnosti, keď účelom uloženého trestu je v zmysle ustanovenia § 34 ods. 1Trestného zákona okrem iného aj vyjadriť morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou, ktorýje   naplnený   už   právoplatným   uložením   trestu,   pričom   jeho   vykonaním   a   následnýmzahladením tieto účinky nezanikajú a nie sú ani automaticky reparované.

Osobitne je potrebné zdôrazniť, že aj v zmysle judikatúry samotných všeobecnýchsúdov   zahladením   odsúdenia   alebo   zákonnou   fikciou   neodsúdenia   právne   zaniká   ibaskutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ spáchal trestnýčin (R 7/1975). Fikcia, v zmysle ktorej sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený,nelikviduje   samotný   fakt   spáchania   činu,   nebráni   tomu,   aby   súd   pri   hodnotení   osobypáchateľa   v   neskoršom   trestnom   konaní   pre   iný   trestný   čin   prizeral   na   skutočnosť,že páchateľ spáchal trestný čin, a aby z toho vyvodil príslušné závery z hľadiska sklonupáchateľa k trestnej činnosti, jeho vzťahu k spoločenským hodnotám chráneným Trestnýmzákonom, možnosti jeho nápravy a podobne. Závažnosť tejto skutočnosti je však zásadnemenšia ako závažnosť skutočnosti, že páchateľ už bol odsúdený (R 10/1974).

Účinky   spojené   s   uloženým   a   zahladeným   trestom   v   dôsledku   jeho   vykonaniapostihujú odsúdeného v možnosti uplatnenia jeho subjektívnych práv a civilnoprávnychvzťahov a možnosť podať dovolanie v danom prípade predstavuje výkon základného právana súdnu ochranu, pričom právnym poriadkom umelo konštruovaná skutočnosť – fikcianeodsúdenia, nemôže uprieť či znemožniť odsúdenému prístup k mimoriadnemu opravnémuprostriedku,   ktorého   prípadné   vyhodnotenie   ako   dôvodného   a   oprava   vymedzenýchprocesných   a   hmotnoprávnych   chýb   môže   následne   v   konečnom   dôsledku   vyústiťdo oslobodenia odsúdeného – tzn. preukázania nespáchania trestného činu.

Odopretie práva podať dovolanie odsúdenému len z dôvodu, že sa na neho v dôsledkuvykonania mu uloženého peňažného trestu hľadí ako keby nebol odsúdený, neprimeranýmspôsobom   a   v   rozpore   s   podstatou   a   účelom   inštitútu   dovolania   obmedzuje   prístupodsúdeného k súdnej ochrane, čím zasahuje do podstaty a zmyslu základného práva nasúdnu ochranu.

Zo   všetkých   týchto   dôvodov   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   právasťažovateľa   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ako   aj   jeho   právana spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššiehosúdu sp. zn. 5 Tdo 66/2014 z 13. novembra 2014. V nadväznosti na to potom ústavný súdv súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde totouznesenie zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

III.

Ústavný súd v súlade s § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keď za dôvody hodnéosobitného zreteľa považoval už samo vyhovenie sťažnosti, zaviazal najvyšší súd na úhradutrov konania úspešnému sťažovateľovi.

Určené trovy uhradí najvyšší súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezuna účet advokáta JUDr. Milana Slebodníka (§ 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadkuv spojení s § 31a zákona o ústavnom súde). Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvoduprávneho zastúpenia advokátom za dva účelne vykonané úkony právnej služby (prevzatiea príprava zastúpenia z 19. februára 2015, spísanie sťažnosti z 20. februára 2015). Za dvaúkony vykonané v roku 2015 patrí odmena v sume dvakrát po 139,83 €, teda 279,66 €,a dvakrát režijný paušál v sume po 8,39 €, teda 16,78 €, preto trovy právneho zastúpenia presťažovateľa   predstavujú   sumu   296,44   €   v   zmysle   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivostiSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanieprávnych služieb v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na to, že advokát sťažovateľa jeplatcom DPH, trovy právneho zastúpenia predstavujú celkovú sumu 355,73 € s DPH.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľomrozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Ústavný súd tento nález prijal na neverejnom zasadnutí potom, čo so súhlasom obochúčastníkov   upustil   od   verejného   ústneho   pojednávania,   keďže   od   neho   nebolo   možnéočakávať ďalšie objasnenie veci (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na uvedené dôvody rozhodol senát ústavného súdu tak, ako to je uvedenévo výroku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015