znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 226/2013-39

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   septembra   2013 v senáte   zloženom   z   predsedu   Juraja   Horvátha   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a Lajosa Mészárosa o prijatej sťažnosti S. K., P., zastúpenej advokátom JUDr. D. K., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 51/2009 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 279/2011 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo S. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 51/2009 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 279/2011 p o r u š e n é   b o l o.

2. S. K. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré s ú Okresný súd Piešťany a Krajský súd v Trnave, každý z nich v sume po 500 € (slovom päťsto eur), p o v i n n é vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. S. K. p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 407,57 € (slovom štyristosedem eur a päťdesiatsedem centov), ktorú s ú Okresný súd Piešťany a Krajský súd v   Trnave,   každý   z   nich   v sume   po   203,78   €   (slovom   dvestotri   eur   a sedemdesiatosem centov), p o v i n n é vyplatiť na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. D. K., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 226/2013-18   zo   4.   apríla   2013   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť S. K., P. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Piešťany   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 11 C 51/2009 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 279/2011.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   návrhom   na   začatie konania doručeným   okresnému   súdu   16.   októbra   2009   (ďalej   len   „žaloba“)   domáhala proti M. K. (ďalej len „žalovaný“) a za účasti vedľajšej účastníčky na strane žalovaného E. K. (ďalej len „vedľajšia účastníčka“ alebo spolu aj „účastníci“) určenia, že uznanie dlhu, čo do dôvodu a výšky v sume 19 916,35 € žalovaným v prospech vedľajšej účastníčky formou notárskej zápisnice pod č. N 88/2009, NZ 18658/2009, NCRIs 18865/2009 spísanej 4. júna 2009   notárom   JUDr.   M.   R.   (ďalej   len   „notárska   zápisnica“)   a   aj   súhlas   s   jej vykonateľnosťou ako exekučného titulu sú neplatnými právnymi úkonmi. Konanie sa na okresnom súde viedlo pod sp. zn. 11 C 51/2009.

Okresný   súd   rozhodol   o   žalobe sťažovateľky   rozsudkom   č.   k.   11   C   51/2009-49 z 24. augusta 2011, ktorým v 1. bode výroku určil, že zmluva o pôžičke z 31. januára 1996 uzavretá medzi žalovaným a vedľajšou účastníčkou je neplatná, a v 2. bode výroku určil, že uznanie dlhu, čo do dôvodu a výšky žalovaným formou notárskej zápisnice a aj súhlas s jej vykonateľnosťou ako exekučného titulu sú neplatnými právnymi úkonmi. V 3. bode výroku rozsudku   okresný   súd   rozhodol   tak,   že   žalovaný „...   I.,   II.“ je   povinný   nahradiť sťažovateľke trovy konania.

Proti rozsudku okresného súdu č. k. 11 C 51/2009-49 z 24. augusta 2011 podali žalovaný aj sťažovateľka (proti 3. bodu výroku) odvolanie (riadny opravný prostriedok).

Krajský súd rozsudkom č. k. 9 Co 279/2011-88 z 22. januára 2013 rozhodol tak, že odvolaniami napadnutý rozsudok okresného súdu v 1. bode výroku (o určení neplatnosti zmluvy o pôžičke) zrušil, v 2. bode výroku (o určení neplatnosti uznania dlhu, čo do dôvodu a výšky vo forme notárskej zápisnice, ako aj súhlasu s jej vykonateľnosťou ako exekučného titulu)   potvrdil   a   v   3.   bode   výroku   (o   náhrade   trov   konania)   zmenil   tak,   že   žalovaný a vedľajšia účastníčka sú povinní sťažovateľke nahradiť trovy konania. Krajský súd navyše označeným   rozsudkom   žalovanému   a   vedľajšej   účastníčke   uložil   povinnosť   nahradiť sťažovateľke   aj   trovy   odvolacieho   konania,   pričom   okresnému   súdu   uložil   povinnosť opraviť záhlavie jeho rozsudku, pokiaľ ide o označenie žalovaného a vedľajšej účastníčky.

Právny zástupca sťažovateľky porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného ústavou postupom okresného súdu, ako aj krajského súdu v konaní o žalobe odôvodňuje okrem iného takto:

«... U sťažovateľa prieťahy spôsobené Okresným súdom Piešťany a spôsobované Krajským súdom v Trnave spôsobili a znásobujú stav právnej neistoty... keďže ide o konanie o určenie neplatnosti právneho úkonu jednak vyfabrikovanej zmluvy o pôžičke z roku 1996 medzi bývalou svokrou a bývalým manželom (jej synom) a jednak účelného uznania dlhu vo forme   notárskej   zápisnice   bývalým   manželom   voči   svojej   matke   (z   roku   2009   počas rozvodového   konania   na   dlh   vo   výške   600.000   Sk   so   splatnosťou   6   dní),   ktorá   bola podkladom   na   exekúcie   bytu   v   BSM,   čím   takto   chceli   sťažovateľa   potrestať   za   rozvod a pripraviť o majetkové nároky z titulu budúceho vyporiadania BSM. Exekúcia je tohto času odložená   práve   do   skončenia   veci   11   C/51/2009   v   spojení   s   9   Co/279/2011.   Samotná exekúcia však spôsobila u sťažovateľa šok a právnu neistotu, ktorá sa čoraz viac znásobuje nekonaním vo veci oboch súdov.

U sťažovateľa teda oprávnene prieťahy spôsobené a spôsobované porušiteľmi bez právoplatného   ukončenia   veci   neustále   vyvolávajú   nemožnosť   riešiť   si   vyporiadanie, nakoľko je sťažovateľ cez exekúciu v područí bývalého manžela ako povinného a bývalej svokry ako oprávnenej...

Neúmerná dĺžka konania pred súdmi má dopad najmä na jeho psychickú stránku, nakoľko prežíva krušné chvíle v spoločnom byte s už teraz bývalým manželom. Povaha veci, konanie   a   prístup   tak   Okresného   súdu   Piešťany   ako   i   Krajského   súdu   v   Trnave   si   od začiatku   vyžadoval   a   vyžaduje   mimoriadnu   starostlivosť   a pozornosť   všeobecného súdu venovanú efektívnemu a rýchlemu postupu, tak aby bol naplnený účel konania a odstránený stav   právnej   neistoty.   Napriek   tomuto   komplotu   zo   strany   bývalého   manžela   a   bývalej svokry súdy nekonali a nekonajú a najmä odvolací súd vytvára u sťažovateľa zbytočný pocit neistoty a napätia...

Podľa sťažovateľa neexistuje žiadna skutočnosť svedčiaca o právnej zložitosti veci a taktiež   o   jej   skutkovej   zložitosti   vyžadujúcu   si   vykonanie   rozsiahlejšieho   dokazovania (ďalšie   listinné   dôkazy,   výsluchy   svedkov,   atď).   Ide   o   bežnú   agendu   prvostupňových a odvolacích súdov najmä s prihliadnutím na preukázaný a zjavný skutkový stav.

Sťažovateľ   žiadnym   úkonom   neprispel   k   prieťahom   alebo   k   spomaleniu   postupu žiadneho zo súdov.

Celkovo od podania návrhu 16. 10. 2009 do podania ústavnej sťažnosti uplynulo viac ako 3 roky; od podania návrhu (16. 10. 2009) do prvého pojednávania na prvom stupni (13. 06. 2011) uplynulo takmer 20 mesiacov a od predloženia veci na odvolací súd uplynulo 13 mesiacov. Čiže celkovo sa vo veci nekonalo a nekoná 2 roky a 9 mesiacov z celkových 3 roky a 1 mesiac. Toto nemožno podľa názoru sťažovateľa ničím ústavne ospravedlniť, ústavne tolerovať a ústavne udržať.

Neodôvodnené prieťahy, ktorým sa konanie nezmyselne predĺžilo a predlžuje, viedli k porušeniu základného práva na prerokovanie veci sťažovateľa bez zbytočných prieťahov oboma súdmi.

Celé konanie najmä pred Krajským súdom v Trnave je tvorené jedným súvislým prieťahom.

Nevyužitie   všetkých   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   zákon   na   ochranu   jeho základného práva alebo slobôd sťažovateľovi... poskytuje... odôvodňujeme jednak tým, že uskutočnené   prieťahy   nemožno   konvalidovať   proforma   vytýčeným   pojednávaní   po intervencii predsedu súdu a jednak rozsudkami Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktoré dňa 22. októbra 2012 nadobudli právoplatnosť. Ide o rozsudky ESĽP z 12.   júna   tohto   roka   v   prípadoch   Ištván   a   Ištvánová   proti   Slovenskej   republike a Komanický (č. 6) proti Slovenskej republike...

... čo má za následok nutnosť zladiť do budúcnosti judikatúru Ústavného súdu SR s judikatúrou   ESĽP.   V   praxi   a   v   tomto   prípade   u   sťažovateľa   proti   Okresnému   súdu Piešťany a Krajskému súdu v Trnave ako porušiteľom jeho základného práva to znamená, že Ústavný súd SR nesmie podmieňovať prijatie tejto ústavnej sťažnosti predchádzajúcou sťažnosťou predsedovi dotknutého súdu zvlášť u súdu odvolacieho...»

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„I.   Základné   právo   sťažovateľa,   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v zmysle   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   bolo   postupom   Okresného   súdu   Piešťany   v   konaní vedenom pod sp. zn. 11 C/51/2009 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní pod sp. zn. 9 Co/279/2011 porušené.

II.   Krajskému   súdu   v   Trnave   sa   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 Co/279/2011 konal bez ďalších prieťahov.

III. S. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 2.000 €... ktorej ich je Okresný súd Piešťany a Krajský súd v Trnave povinní solidárne vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

IV. Okresný súd Piešťany a Krajský súd v Trnave sú povinní solidárne uhradiť trovy právneho zastúpenia... S. K. v sume 269,58 €... advokátovi JUDr. D. K... na jeho účet... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania: za okresný súd jeho predsedníčka listom č. Spr. 400/13 z 3. júna 2013, za krajský súd jeho predseda listom č. Spr. 302/13 z 30. mája 2013 a právny zástupca stanoviskom k uvedeným vyjadreniam listom zo 17. júna 2013.

2.1   Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   nad   rámec   prehľadu procesných   úkonov   okresného   súdu   a   účastníkov   v   právnej   veci   žaloby   v   súvislosti s namietanými zbytočnými prieťahmi v konaní poukázala najmä na objektívne okolnosti spočívajúce   v   nedostatočnom   obsadení   okresného   súdu   sudcami   a   tým   spôsobenú preťaženosť na okresnom súde pôsobiacich sudcov. Zároveň ústavnému súdu oznámila: „... súhlasím s tým, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania v zmysle ust. § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde...“.

2.2 Predseda krajského súdu nad rámec správy o priebehu konania na krajskom súde (odvolacom   súde)   vo   vzťahu   k   jeho   časovému   trvaniu   (od   15.   decembra   2011   do 27. februára 2013) poukázal okrem iného na to, že právna vec sťažovateľky nebola podľa rozvrhu práce takzvanou prednostnou vecou, „... preto sa musela vybavovať podľa poradia v akom napadla“. V ďalšej časti listu sťažovateľkou namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci (odvolania) bez zbytočných prieťahov odôvodňoval tak isto najmä nedostatočným počtom sudcov, pričom za vzniknuté prieťahy v konaní sa sťažovateľke aj ospravedlnil. V závere listu oznámil ústavnému súdu, že súhlasí s tým, „aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania prijatej sťažnosti...“.

2.3 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom podaní najmä uviedol:„... podľa ustálenej judikatúry Ústavného sudu SR (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99 alebo III. ÚS 17/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj   skutočnosť;   že   Slovenská   republika   nevie   alebo   nemôže   v   čase   konania   zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o   odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovedností za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní...“

Zároveň okrem vyčíslenia trov právneho zastúpenia sťažovateľky v celkovej sume 413,91 € ústavnému súdu oznámil:

„... V zmysle § 30 ods. 2 zákona o Ústavnom súde SR súhlasíme s upustením od ústneho pojednávania.“

3. Ústavný súd tak podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   vyjadreniami   účastníkov k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Jej   prerokovanie   na   ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Zo   sťažnosti,   z jej   príloh, z   vyjadrení účastníkov konania a   z obsahu na vec sa vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   tento   priebeh   a   stav   konania   vedeného okresným súdom pod sp. zn. 11 C 51/2009 a krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 279/2011: - 16. október 2009 – okresnému súdu bola doručená žaloba sťažovateľky, ktorá bola zaevidovaná pod sp. zn. 11 C 51/2009,

- 20. október 2009 – okresnému súdu bolo doručené podanie sťažovateľky označené ako „VÝVOJ PODPISOV p. E. K...“,

- 23. október 2009 – sťažovateľka predložila okresnému súdu fotokópiu podania „Trestné oznámenie   na   neznámeho   páchateľa“ doručeného   Okresnej   prokuratúre   Piešťany 22. októbra 2009,

- 30. apríl 2009 – na okresný súd sa podľa úradného záznamu dostavil žalovaný a prevzal rovnopis žaloby,

- 16. august 2010 – okresný súd pod hrozbou zastavenia konania vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu v sume 99,50 €,

- 20. august 2010 – sťažovateľka zaplatila súdny poplatok,

-   29.   apríl   2011   –   okresný   súd   nariadil   pojednávanie   vo   veci   samej   na   13.   jún   2011, uznesením   č.   k.   11   C   51/2009-31   vyzval   žalovaného,   aby   sa   v   lehote   15   dní   vyjadril k žalobe,   a   zároveň   účastníkom   zaslal   písomné   poučenie   o   ich   procesných   právach a povinnostiach,

- 7. jún 2011 – žalovaný, zastúpený advokátom JUDr. R. B., B., doručil okresnému súdu vyjadrenie k žalobe,

- 13. jún 2011 – pojednávanie bolo odročené na 24. august 2011 na doplnenie dokazovania s tým, že prípadné ďalšie návrhy na vykonanie dôkazov účastníci oznámia v lehote 10 dní,

- 24. jún 2011 – okresnému súdu bolo doručené podanie, ktorým žalovaný navrhol doplniť dokazovanie   výpoveďou   svedkov   (manželov   K.   bez   uvedenia   akýchkoľvek   ďalších identifikačných údajov, pozn.), ako aj oboznámením „... s výsledkami trestného konania vo veci podvodu“,

- 27. jún 2011 – okresný súd vyzval žalovaného, aby oznámil, či účasť svedkov na už nariadené   pojednávanie   zabezpečí,   prípadne   aby   uviedol   ich   osobné   údaje   na   účely predvolania a aby oznámil číslo vyšetrovacieho spisu trestného konania, ktorého výsledky navrhol oboznámiť na pojednávaní,

- 11. júl 2011 – žalovaný oznámil okresnému súdu, že svedkov, ktorých navrhol vypočuť na pojednávaní, zabezpečí, a tiež uviedol aj číslo vyšetrovacieho spisu (ČVS: ORP 1908/OVK PN 2009, pozn.) vedeného na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru Trnava (ďalej len „okresné riaditeľstvo“),

-   12.   júl   2011   –   okresný   súd   požiadal   okresné   riaditeľstvo   o   zapožičanie   žalovaným označeného spisu,

- 26. júl 2011 – okresné riaditeľstvo zaslalo okresnému súdu „koncept“ označeného spisu na účel jeho zapožičania,

- 24. august 2011 – okresný súd na pojednávaní po doplnení dokazovania a oboznámení so spisom vyhlásil rozsudok č. k. 11 C 51/2009-49 vo veci samej,

- 25. august 2011 – sťažovateľka, resp. jej právna zástupkyňa predložila okresnému súdu vyčíslenie trov konania,

- 5. október 2011 – sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu z 24. augusta 2011 v časti výroku o trovách konania odvolanie,

- 11. október 2011 – žalovaný podal proti rozsudku okresného súdu z 24. augusta 2011 faxom   odvolanie,   ktoré   následne   doplnil   predložením   jeho   originálu   (doručeného 14. októbra 2011, pozn.)

- 19. október 2011 – na okresný súd sa podľa úradného záznamu osobne dostavila právna zástupkyňa sťažovateľky a prevzala odvolanie žalovaného,

-   20.   október   2011   –   okresný   súd   vyzval   sťažovateľku   na   vyjadrenie   sa   k   odvolaniu žalovaného a žalovaného uznesením č. k. 11 C 51/2009-66 vyzval na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie v sume 99,50 €,

- 27. október 2011 – sťažovateľka sa písomne vyjadrila k odvolaniu žalovaného,

- 2. november 2011 – žalovaný zaplatil súdny poplatok za ním podané odvolanie,

-   15.   december   2011   –   okresný   súd   doručil   spis   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o odvolaniach účastníkov, ktorý bol zaevidovaný pod sp. zn. 9 Co 279/2011,

- 30. december 2011 – krajský súd zaslal žalovanému a vedľajšej účastníčke odvolanie sťažovateľky,

-   24.   máj 2012   – krajskému   súdu   bolo   doručené   podanie vedľajšej   účastníčky,   ktorým urgovala rozhodnutie o odvolaniach,

- 29. máj 2012 – krajský súd listom – „Odpoveď na urgenciu“ s poukazom najmä na „... vysokú   zaťaženosť...   veľké   množstvo   nevybavených   vecí...“ vedľajšej   účastníčke oznámil, že o odvolaniach rozhoduje „... v horizonte jedného roka od predloženia veci...“,

- 3. január 2013 – krajský súd určil termín verejného vyhlásenia rozsudku na 22. január 2013 (oznámenie o tom vyvesil na úradnú tabuľu 11. januára 2013, pozn.),

- 22. január 2013 – krajský súd verejne vyhlásil rozsudok č. k. 9 Co 279/2011-88, ktorým rozhodol   o   odvolaniach   účastníkov   proti   rozsudku   okresného   súdu   z 24.   augusta   2011, pričom okresnému súdu uložil povinnosť opraviť záhlavie jeho rozsudku   z 24. augusta 2011, pokiaľ ide o označenie žalovaného a vedľajšej účastníčky,

- 27. február 2013 – krajský súd vrátil spis okresnému súdu,

- 6. marec 2013 – na okresný súd sa podľa úradného záznamu dostavila právna zástupkyňa sťažovateľky a osobne prevzala rozsudok krajského súdu,

- 14. marec 2013 – okresný súd uznesením č. k. 11 C 51/2009-95 opravil záhlavie svojho rozsudku z 24. augusta 2011 v časti označenia žalovaného a vedľajšej účastníčky,

- 9. apríl 2013 – okresný súd opatril svoj rozsudok z 24. augusta 2011, ktorý v spojení s rozsudkom krajského súdu z 22. januára 2013 nadobudol právoplatnosť 20. marca 2013, a tiež aj (opravné) uznesenie zo 14. marca 2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť 5. apríla 2013, doložkou o nadobudnutí právoplatnosti.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal....

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu.   Samotným prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K   odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   dochádza spravidla až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 51/2009 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 279/2011 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by zakladala jej faktickú alebo právnu zložitosť odôvodňujúcu trvanie konania na okresnom súde   od   16.   októbra   2009   (doručenie   žaloby)   do   14.   decembra   2011   (postúpenie   veci krajskému súdu), t. j. spolu takmer 2 roky a 2 mesiace. O uvedenom svedčí aj fakt, že okresný   súd   rozhodol   o   žalobe,   resp.   o   neplatnosti   uznania   dlhu   žalovaným   vo   forme notárskej zápisnice a súhlasu s jej vykonateľnosťou ako exekučného titulu na 2. pojednávaní 24.   augusta   2011.   Tak   isto   nemožno   faktickou   či   právnou   zložitosťou   veci   nijako odôvodňovať ani trvanie konania na krajskom (odvolacom) súde od 15. decembra 2011 do 22. januára 2013 (rozhodnutia o odvolaniach), resp. do 27. februára 2013, keď bol spis opäť vrátený okresnému súdu, t. j. spolu viac 1 rok a 2 mesiace.

2.   Pokiaľ   ide   o   správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania,   ústavný   súd predovšetkým uvádza, že v zmysle ustanovení zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 71/1992   Zb.“),   je   splnenie   poplatkovej   povinnosti,   resp.   povinnosti   zaplatiť   súdny poplatok, jednou zo základných podmienok konania. Aj keď na jednej strane je pravdou, že v zmysle ustanovenia § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká a súdny poplatok je splatný podaním návrhu (žaloby), na strane druhej v zmysle § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. okresný súd ako súd prvého stupňa je povinný poplatníka – navrhovateľa (žalobcu), v danom prípade sťažovateľku, pod hrozbou zastavenia konania na zaplatenie súdneho poplatku vyzvať s tým, že ak žalobca (sťažovateľka) súdny poplatok v súdom určenej lehote nezaplatí, konanie zastaví. Vychádzajúc z uvedeného, napriek tomu, že si sťažovateľka svoju povinnosť zaplatiť súdny poplatok za (návrh) žalobu nesplnila pri jej   podaní   16.   októbra   2009,   resp.   túto   povinnosť   si   splnila   až   20.   augusta   2010,   túto skutočnosť samu osebe, resp. vzhľadom na ostatné okolnosti prípadu (pozri ďalej, pozn.), nijako nemožno považovať za takú, ktorú by z hľadiska prekážok pre plynulosť konania bolo   možné   pričítať   na   jej   ťarchu.   Ústavný   súd   teda   nezistil   žiadne   také   na   ťarchu sťažovateľky pričítateľné relevantné skutočnosti,   ktoré by okresnému   súdu   a krajskému súdu bránili postupovať v označených konaniach plynulo a bez prieťahov.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal aj postupom okresného súdu a krajského súdu a v tejto súvislosti prihliadol aj na § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný   súd   zistil,   že   postup   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 11 C 51/2009 o žalobe sťažovateľky sa nevyznačoval plynulým a efektívnym postupom. V prvom   rade   treba   na   ťarchu   okresného   súdu   pričítať   zbytočné   prieťahy   v   období   od 16. októbra 2009 (podanie žaloby) do 13. júna 2011 (1. pojednávanie vo veci samej), keďže vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku až 16. augusta 2010 (sťažovateľka súdny   poplatok   zaplatila   20.   augusta   2010,   pozn.),   t.   j.   po   uplynutí   10   mesiacov, a žalovaného na vyjadrenie sa   k   žalobe (žalovaný rovnopis žaloby prevzal osobne ešte 30. apríla 2009, pozn.) až 29. apríla 2011, t. j. po uplynutí viac ako 18 mesiacov.

Aj pokiaľ ide o postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 279/2011 o odvolaniach účastníkov od 15. decembra 2011 (doručenie spisu) do 27. februára 2013 (vrátanie   spisu   okresnému   súdu),   ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   ak   krajský   súd o odvolaniach účastníkov rozhodol až rozsudkom 22. januára 2013, t. j. po uplynutí viac ako 13 mesiacov, nepostupoval bez zbytočných prieťahov.

V   tejto   súvislosti   tak   vo   vzťahu   k   postupu   okresného   súdu,   ako   aj   vo   vzťahu k postupu krajského súdu   podľa   názoru ústavného súdu   treba dať sťažovateľke plne za pravdu v tom, že personálne obsadenie všeobecných súdov, ich organizácia a vysoký počet nimi vybavovaných vecí nijako nemožno považovať za dôvody, ktorými by bolo možné ospravedlniť zbytočné prieťahy v označených konaniach.

Uvedené platí o to viac, že na základe neplatného uznania dlhu formou notárskej zápisnice a súhlasu s jej vykonateľnosťou ako exekučného titulu bola na návrh vedľajšej účastníčky   ako   oprávnenej   začatá   exekúcia   predajom   bytu   slúžiaceho   na   bývanie sťažovateľky   a   jej   maloletých   detí   (pozri   upovedomenie   o   začatí   exekúcie   predajom nehnuteľností súdneho exekútora JUDr. P. J., T., pod č. Ex 733/09 z 29. septembra 2009).

Vzhľadom na uvedené a berúc do úvahy zbytočné prieťahy v konaní okresného súdu o žalobe sťažovateľky v období od 16. októbra 2009 do 13. júna 2011, ako aj skutočnosť, že krajský   súd   rozhodol   o odvolaniach   účastníkov   proti   rozsudku   okresného súdu   vo veci samej až po uplynutí viac ako 13 mesiacov od predloženia veci, pričom sťažovateľka sa o zistené prieťahy žiadnym relevantným spôsobom nepričinila, ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 51/2009, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 279/2011 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

4. Keďže v právnej veci sťažovateľky konanie na krajskom súde vedené pod sp. zn. 9 Co 279/2011 bolo ukončené rozhodnutím krajského súdu 22. januára 2013, resp. vrátením veci (spisu) okresnému súdu 27. februára 2013, a napokon už aj konanie na okresnom súde vedené pod sp. zn. 11 C 51/2009 bolo právoplatne ukončené 20. marca 2013, resp. 5. apríla 2013, ústavný súd nepovažoval za potrebné prikázať označeným všeobecným súdom ďalej konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka sa domáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 2 000 €.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nie je pre sťažovateľku dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľke   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa citovaného   ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, najmä vzhľadom na zistený rozsah zbytočných prieťahov v postupe okresného súdu, ako aj v postupe krajského súdu, k čomu sťažovateľka žiadnym relevantným spôsobom neprispela, považuje za primerané v sume 1 000 €, t. j. vo vzťahu ku každému z nich v čiastke 500 €, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil (v danom prípade okresný súd aj krajský súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátom, ktorá si podaním z 20. júna 2013 uplatnila nárok na ich náhradu spolu v sume 413,91 €.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov.   Základná   sadzba   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby uskutočnený v roku 2012 je 127,17 € a hodnota režijného paušálu je 7,63 €. Základná sadzba   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   uskutočnený   v   roku   2013   je   130,16   € a hodnota režijného paušálu je 7,81 €.

S poukazom na výsledok konania sťažovateľke vznikol nárok na úhradu trov konania z titulu odmeny za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2012 (prevzatie a príprava zastúpenia, vypracovanie sťažnosti) v sume 254,34 € a režijného paušálu v sume 15,26 € a za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2013 (vyjadrenie z 20. júna 2013) v sume 130,16 € a režijného paušálu v sume 7,81 €, teda sťažovateľke vznikol nárok na náhradu trov v celkovej sume 407,57 €.

Vzhľadom na už uvedené ústavný súd sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 407,57 €, ktorú sú okresný súd a krajský súd, každý z nich v čiastke 203,78 €, povinné zaplatiť na účet jej právneho zástupcu, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 26. septembra 2013