znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 226/2012-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júla   2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti V., a. s., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. J. P., D., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 Co/79/2011 z 28. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti V. a. s., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. októbra 2011   doručená   sťažnosť   spoločnosti   V.   a.   s.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 7 Co/79/2011 z 28. apríla 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 1212/98 konal Okresný súd Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) o žalobe žalobcov v 1. – 3. rade o určenie neplatnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve k nehnuteľnosti za dohodnutú kúpnu cenu 2 836 800 Sk (ďalej len „zmluva o budúcej kúpnej zmluve“), ktorú okresný súd rozsudkom   z   10.   augusta   2009   kvôli   nepreukázaniu   naliehavého   právneho   záujmu   na predmetnom   určení   zamietol.   Potom,   ako   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   7   Co   279/09 z 31. marca 2010 potvrdil v merite veci označený rozsudok okresného súdu a súčasne tento rozsudok zrušil vo výroku o trovách konania a v tejto časti vrátil vec na opätovné konanie späť   okresnému   súdu,   okresný   súd   vo   veci   trov   opätovne   rozhodol   uznesením   sp.   zn. 7 C 1212/98   z 27.   januára   2011,   ktorým   zaviazal   žalobcov   v 1.   –   3.   rade   povinnosťou spoločne   a nerozdielne   uhradiť   trovy   v konaní   úspešnej   sťažovateľke   (v   procesnom postavení   žalovanej,   pozn.).   Krajský   súd   v odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 Co 79/2011 sťažovateľkou napádaným uznesením z 28. apríla 2011 uznesenie okresného súdu o trovách konania potvrdil (uznesenie okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu nadobudli právoplatnosť 25. augusta 2011, pozn.).

Sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   sťažovateľka   namieta   nesprávnosť a arbitrárnosť rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 7 Co 79/2011 z 28. apríla 2011, ktorý sa stotožnil   s názorom   okresného   súdu   v   tom,   že   základným   vymeriavacím   základom na určenie trov konania za jeden úkon právnej pomoci nemá byť v danom prípade hodnota veci alebo práva, ktorá(é) je predmetnom sporu (v danom prípade by podľa sťažovateľky táto   hodnota   sporu   bola určiteľná   podľa   v zmluve o budúcej   kúpnej   zmluve dojednanej kúpnej ceny, pozn.), ale podľa krajského súdu by tento vymeriavací základ mal byť určený spôsobom, ako v prípade, keď hodnotu veci alebo práva nemožno v peniazoch vyjadriť, resp. ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

Sťažovateľka vyjadruje nesúhlas s uvedeným názorom krajského súdu, ktorý okrem iného takto odôvodňuje:

„... Aj v prípade určovacích návrhov je možné určiť hodnotu veci resp. práva o ktoré ide. V posudzovanom prípade bolo možné hodnotu sporu vyčísliť bez akýchkoľvek ťažkostí, keďže   táto   zodpovedá   dohodnutej   kúpnej   cene   uvedenej   zmluvnými   stranami   v   spornej zmluve o budúcej kúpnej zmluve.

...   V   súvislosti   s   vyššie   uvedeným   postupom   odvolacieho   súdu   si   sťažovateľka dovoľuje poukázať na skutočnosť, že o trovách konania vedeného na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 7 C/1212/1998 bolo Krajským súdom v Žiline pôvodne rozhodnuté už rozsudkom   sp.   zn.   8 Co/308/2004-267   zo   dňa   25. 10. 2005...   V   tomto   rozsudku   bolo o trovách   konania   rozhodnuté   tak,   že   žalobcovia   1/   až   3/   boli   povinní   spoločne a nerozdielne   nahradiť   sťažovateľke,   ako   účastníkovi   konania,   ktorý   mal   vo   veci   plný úspech, trovy konania v sume 147 102,50 Sk. O trovách prvostupňového a odvolacieho konania súd rozhodol s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p. a ust. § 224 ods. 2 O. s. p. a pri určení výšky tarifnej hodnoty vychádzal z hodnoty sporu určenej v súlade s ustanovením § 19 ods. 3 vyhlášky 240/1990 Zb..., s § 13 ods. 7 vyhlášky MS SR č. 591/2002 Z. z.   a   §   10   ods.   1   a   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   SR   č.   655/2004   Z. z. t. z. vychádzal z hodnoty sporu určenej z hodnoty 2.836.800,- Sk, ktorá bola kúpnou cenou nehnuteľnosti   v   zmluve   o   budúcej   kúpnej   zmluve,   neplatnosť   ktorej   bola   predmetom konania.

...   Ak   teda   neskôr Krajský súd v Žiline   uznesením sp.   zn.   7   Co/79/2011   zo dňa 28. 04. 2011... dospel k záveru, že pokiaľ v konaní ide o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, ide o vec, ktorej hodnotu nemožno vyjadriť v peniazoch bez ohľadu na to, či bola uvedená cena nehnuteľnosti v rámci zmluvy o budúcej kúpnej zmluve a teda súhlasil s určením výšky základnej   sadzby   tarifnej   odmeny   za   právne   úkony   v   zmysle   ustanovenia   §   13   ods.   6 vyhlášky   240/1990   Z. z.,   §   13   ods.   6   vyhlášky   163/2002   Z. z.   a   §   11   ods.   1   vyhlášky č. 655/2004 Z. z., porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajský   súd   v   Žiline,   bez   toho   aby   v   rozhodujúcom   období   t. j.   v   období od 25. 10. 2005 do 28. 04. 2011 došlo k zmene skutkového stavu a zmene právnej úpravy, ktorá upravuje náhradu trov konania a určenie výšky základnej sadzby tarifnej odmeny za právne úkony dospel k dvom celkom rozdielnym rozhodnutiam o výške základnej sadzby tarifnej   odmeny   za   právne   úkony,   čo   je   v   príkrom   rozpore   s   princípom   právnej   istoty a z tohto dôvodu rovnako porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 Co/79/2011 zo dňa 28. 04. 2011 bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 Ústavy SR, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde a základné právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   spočívajúce   v   práve na spravodlivé súdne konanie.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v   Žiline sp. zn. 7 Co/79/2011 zo dňa 28. 04. 2011 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Zároveň sťažovateľka žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 1484,70 € a túto poukázať jej právnemu zástupcovi....“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   7   Co/79/2011 z 28. apríla 2011, a to tým, že podľa sťažovateľky krajský súd stotožniac sa s názorom okresného súdu vec nesprávne právne posúdil, keď základnú sadzbu tarifnej odmeny za každý úkon právnej pomoci poskytnutej právnym zástupcom sťažovateľky určil spôsobom ako v prípade, keď hodnotu veci alebo práva nemožno v peniazoch vyjadriť, resp. ju možno zistiť   len   s   nepomernými   ťažkosťami.   Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   krajský   súd v dôsledku   uvedeného   pre   nesprávne   právne   posúdenie   veci   jej   arbitrárnym   spôsobom odoprel   ňou   uplatnený   nárok   na   náhradu   trov   v sume   predstavujúcej   rozdiel   medzi   jej priznanou sumou 1 198,28 € a ňou uplatnenou sumou 8 647,53 €.

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Na druhej strane musí ústavný súd zdôrazniť, že iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel   upravujúcich   toto   konanie,   k   čomu   by   mohlo   dôjsť   najmä na   základe   takej interpretácie   a   aplikácie   príslušných   ustanovení   zákona,   ktorá   by   v   sebe   zahŕňala   črty svojvôle (mutatis mutandis IV. ÚS 170/08, II. ÚS 64/09).

Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou predovšetkým konštatuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru konštatuje, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Krajský súd napádané uznesenie odôvodnil takto: „… Preskúmaním odvolania žalovaného odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Žalovaný v rámci svojho odvolania namietal výšku náhrady trov konania s tým, že nezodpovedá zákonnému nároku žalovaného. Predmetom konania v danej právnej veci   je   neplatnosť   právneho   úkonu   v   zmysle   §   80   písm.   c)   O. s. p..   Podľa   citovaného zákonného ustanovenia návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Pri posudzovaní danosti naliehavého právneho záujmu je významné to, či výrok rozhodnutia o tom, či tu právny vzťah alebo právo je, bude mať za následok zmenu práv a povinností alebo postavenia navrhovateľa hmotnoprávnych vzťahov, a to za stavu,   že v danom čase nemôže uplatňovať svoje práva návrhom podľa § 80 písm. b), t.j. o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva. Návrhom podľa § 80 písm. b) O. s. p. sa môže žalobca domáhať, aby súd uložil žalovaného povinnosť niečo plniť, pričom môže ísť o rôzne plnenie, napr. o vydanie nehnuteľnosti, platenie kúpnej ceny a pod.. V takom prípade, ak by sa žalobca v žalobe domáhal súčasne uplatnenia neplatnosti   zmluvy   a   uloženia   povinnosti   vrátiť   plnenie   z   tejto   zmluvy,   trovy   právneho zastúpenia   by   sa   priznali   z   hodnoty   plnenia   majúceho   sa   uhradiť.   V   konaní   o   určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, ide o vec, ktorej hodnotu nemožno vyjadriť v peniazoch bez ohľadu na to, či bola uvedená cena nehnuteľnosti v rámci budúcej kúpnej zmluvy. Pokiaľ prvostupňový   súd   rozhodol   o   priznanej   výške   trov   právneho   zastúpenia,   keď   základnú sadzbu tarifnej odmeny za právne úkony určil v zmysle § 13 ods. 6. vyhlášky 240/1990 Z. z., 13   ods.   6   vyhlášky   č.   163/2002   Z. z.   a   §   11   ods.   1   vyhlášky   č.   655/2004   Z. z.,   teda z neurčitku, rozhodol správne.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil....“

Podľa   §   80   písm.   c)   zákona   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“) návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Podľa   §   13   ods.   6   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 240/1990   Zb.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnej   pomoci účinnej od 1. júla 1990 do 31. marca 2002 ak nemožno hodnotu veci vyjadriť v peniazoch alebo ak ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami, sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej pomoci je 200 Kčs, ak nie je ďalej ustanovené inak.

Podľa   §   13   ods.   6   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb účinnej od 1. apríla 2002 do 31. decembra 2004 ak nemožno hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch alebo ak ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami, základná sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   je   jedna   desatina   výpočtového základu.

Podľa   §   11   ods.   1   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) účinnej od 1. januára 2005 základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné   hodnotu   veci   alebo   práva   vyjadriť   v peniazoch   alebo   ak   ju   možno   zistiť   len s nepomernými ťažkosťami.

Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom od 1. júna 2009 základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

Z citovaného   rozhodnutia   vyplýva,   že   základnou   východiskovou   premisou   tohto rozhodnutia je záver krajského súdu o absencii naliehavého právneho záujmu na určení, v danom prípade neplatnosti budúcej kúpnej zmluvy (kvôli čomu bola napokon aj žaloba zamietnutá v merite veci, pozn.), pričom krajský súd poukazuje na to, že o danosti, resp. o prítomnosti naliehavého právneho záujmu možno hovoriť v prípade, ak prípadné určenie, t. j. výrok o určení, bude znamenať zmenu v hmotnoprávnom postavení žalobcu, ktorý sa z tohto dôvodu   určenia domáhal. Vzhľadom   na uvedené krajský   súd   uzavrel, že keďže v danom prípade, keď na základe určovacou žalobou napádaného právneho úkonu (zmluve o budúcej   kúpnej   zmluve)   nedošlo   medzi   účastníkmi   tejto   zmluvy   (ktorí   boli   súčasne účastníkmi   súdneho   konania,   pozn.)   k žiadnemu   plneniu,   ktoré   by   sa   malo   v dôsledku určenia vrátiť druhej strane, t. j. inými slovami, určovacím výrokom by v danom prípade nedošlo k zmene hmotnoprávneho postavenia účastníkov, nemožno podľa krajského súdu predmet   tohto   konania   považovať   za   oceniteľný   v peniazoch.   A contrario   krajský   súd dokonca nad rámec poznamenáva, že v budúcej kúpnej zmluve dojednaná kúpna cena by bola základom   pre výpočet   trov   konania iba v prípade, „...   ak by   sa   žalobca   v   žalobe domáhal súčasne uplatnenia neplatnosti zmluvy a uloženia povinnosti vrátiť plnenie z tejto zmluvy, trovy právneho zastúpenia by sa priznali z hodnoty plnenia majúceho sa uhradiť“, v danom prípade však o takúto žalobu nešlo.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   pri   aplikácii   citovaných   ustanovení   vyhlášok o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci, resp. právnych služieb v spojení s ustanovením § 80 písm. c) OSP má rozhodujúci význam najmä v ňom uvedené slovné spojenie „ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch“. Vyjadriť hodnotu   (v   danom   prípade   právneho   úkonu)   predovšetkým   znamená   vysporiadať   sa so skutočným   obsahom   predmetu   konania,   t. j.   s   tým,   aké   účinky   má   pre   účastníkov meritórne rozhodnutie súdu v tomto konaní. V danom prípade išlo o konanie vyvolané určovacím návrhom žalobcov v zmysle § 80 písm. c) OSP, ktorého predmetom nad rámec preukázania   naliehavého   právneho   záujmu   žalobcov   na   žalobe   bolo   určenie,   či   zmluva o budúcej   kúpnej   zmluve   je   alebo   nie   je   platná.   Keďže   priamym   predmetom   zmluvy o budúcej kúpnej zmluve bola budúca kúpna zmluva – budúci právny úkon, a nie predmet kúpy alebo kúpna cena ako taká, podľa názoru ústavného súdu nemožno postup, v rámci ktorého   krajský   súd   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   konania   základnú   sadzbu   tarifnej odmeny   právneho   zástupcu   sťažovateľky   za   ním   poskytnuté   úkony   právnej   pomoci, resp. služby neodvodil priamo od budúcej kúpnej ceny nehnuteľností v sume 2 836 800 Sk, t. j. 94 164,51 €, považovať za ústavne nekonformný.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať o správnosti záveru krajského súdu o náhrade trov konania, v rámci ktorého výšku advokátskej odmeny určil spôsobom ako v prípade, keď hodnotu predmetu konania nemožno vyjadriť v peniazoch. Z namietaného uznesenia krajského súdu totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   účelu,   podstaty a zmyslu.   Krajský   súd   v napádanom   uznesení   v   spojení   s   uznesením   okresného   súdu dostatočne jasne vysvetlil svoj postoj k spornej otázke trov konania s poukazom na predmet konania a zaujal zrozumiteľné stanovisko k vyjadriteľnosti predmetu konania v danom type súdneho konania, najmä však v konkrétnej prerokúvanej veci.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V súvislosti s obrannou argumentáciou sťažovateľky, ktorá poukázala na skutočnosť, že v danej veci krajský súd už v minulosti v skoršom svojom rozhodnutí vydanom v tom istom konaní rozhodol o trovách konania odlišne od napádaného uznesenia, ústavný súd konštatuje, že skutočnosť, že krajský súd pri rozhodovaní o trovách konania vo svojom prvšom rozhodnutí zaujal odlišné právne stanovisko, čo sa týka základnej sadzby tarifnej odmeny advokáta [toto bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 39/2007 z 25. marca 2008 zrušené, pozn.], nebola pre ústavný súd v konaní o sťažnosti sťažovateľky záväzná. Predmetné skoršie rozhodnutie krajského súdu totiž nebolo ani v minulosti a ani v súčasnosti predmetom prieskumu ústavného súdu, takže jeho závery nezakladajú automaticky predpoklad o ústavnosti záverov vyslovených v tomto prvšom rozhodnutí krajského súdu.

Okrem   tohto   ústavný   súd   podotýka,   že   mu   neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje najvyššiemu súdu (resp.   jeho   plénu   a   kolégiám),   keď   mu   okrem   iných   priznáva   aj   právomoc   zaujímať stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05).

Z   ústavnej   kompetencie súdov   interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich oprávnenie   dopĺňať a   rozvíjať existujúcu   judikatúru   týkajúcu   sa   relevantných   právnych otázok v prerokovaných veciach. Prípadný odklon súdu od existujúcej skoršej judikatúry – súdnej praxe – v konkrétnom prípade by mohol predstavovať zásah do základných práv a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bol dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej   neodôvodnenosti   súdneho   rozhodnutia   v   prerokovávanej   veci.   Nemožno   však namietať proti tomu, aby judikatúra súdov v konkrétnych prípadoch upresňovala a dopĺňala objasňovanie   obsahu   a   zmyslu   zákona   vrátane   prispôsobovania   aplikačnej   praxe novým okolnostiam za podmienky, že ich zohľadnenie možno rozumne zhrnúť pod zákonné znaky právnej normy aplikovanej na konkrétny prípad (III. ÚS 346/05, III. ÚS 284/05, IV. ÚS 267/05).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení sťažnosťou napadnutého rozhodnutia a o priznaní trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2012