znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 226/2010-5

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 6. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. M., Ž., a A. M., Ž., vo veci namietaného porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 14 C 13/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. R. M. a A. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2010 doručená sťažnosť Ing. R. M. a A. M. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 13/03 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovatelia   v sťažnosti   uvádzajú,   že: «(…)   Predmetné   konanie   začalo   žalobou, podanou   sťažovateľmi,   vrátane   A.   M.(...),   proti   Slovenskej   republike,   ako   odporcovi, zastúpenom Úradom geodézie, kartografie a katastra SR, o náhradu škody spôsobenej im nesprávnym   úradným   postupom,   podľa   zák. č.58/69   Zb.,   ku   ktorej   došlo   nesprávnym postupom katastrálneho úradu pri zápise Zmluvy o výstavbe č. 6/2000 zo dňa 27. 6. 2000 do katastra. Predmetom tejto zmluvy je výstavba podkrovného bytu v bytovom dome s. č. 2558 v Ž. Vklad tejto zmluvy do katastra je povolený pod zn. V 3015 dňa 28. 7. 2000, no k jeho zápisu do katastra nedošlo(...).

Z dôvodu nezapísania uvedenej zmluvy do katastra nemohol včas konať ani stavebný úrad   o   kolaudácii   stavby,   ktorému   bolo   potrebne   preukázať   vlastníctvo   bytu,   a   tak navrhovatelia nemohli z viny štátneho orgánu s bytom nakladať, pričom do jeho výstavby už vložili svoje aj úverom obstarané peňažné prostriedky, ktoré však bolo potrebné splácať. Takto im vznikla škoda, ktorú najskôr žiadali nahradiť podľa zák. č. 59/69 podaním zo dňa 8. 11. 2002   Ministerstvu   spravodlivosti   SR,   a   to   vo   výške   333   068,-   Sk   v   lehote   do 10. 12. 2002. Keďže neobdržali plnenie ani odpoveď, podali dňa 27. 2. 2003 žalobu na Okresnom súde v Žiline, ktorou sa podľa zák. č. 58/ 69 Zb. domáhajú náhrady škody vo výške 282 333.- Sk. Súd nariadil prvé pojednávanie vo veci na deň 28. 1. 2004, teda 11 mesiacov   od   podania   žaloby,   no   odročil   ho   na   deň   5.   4.   2004,   potom   na   3.   5.   2004, na ktorom   rozsudkom   rozhodol,   že   odporca   je   povinný   uhradiť   navrhovateľovi   istinu 282 333.- Sk spolu s 13 %-ným úrokom z omeškania ročne odo dňa 11. 12. 2002 až do zaplatenia, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Po odvolaní zástupcom odporcu nariadil Krajský súd v Žiline pojednávanie v tejto veci pod sp. zn. 6 Co 9/05 na deň 6. 4. 2005, teda s odstupom 11 mesiacov od vyhlásenia rozsudku, kedy uznesením rozhodol, že rozsudok zrušuje, vracia vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, z dôvodov údajnej nezrozumiteľnosti, nepreskúmateľnosti a nedostatku dôvodov rozsudku.

Okresný súd nariadil nové pojednávanie na deň 23. 1. 2006,   teda po viac ako 7- mich mesiacoch od zrušenia rozsudku, konanie však bolo odročené na neurčito, a ďalšie na deň 20. 11. 2006, na ktorom vyhlásil rozsudok o povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľom sumu 170 tis. 666.-Sk spolu s 13 %-tným úrokom ročne z omeškania odo dňa 11. 12. 2002 do zaplatenia, v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Odporca sa opätovne odvolal,   na   čo   krajský   súd   nariadil   pojednávanie   pod   sp.   zn.   7Co/113/2007   na   deň 5. 9. 2007,   teda   po   uplynutí   viac   ako   19   mesiacov   od   vyhlásenia   rozsudku,   na   ktorom rozhodol, že rozsudok zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, a to s odôvodnením, že údajne procesným postupom súdu došlo k odňatiu možnosti odporcovi konať pred súdom, a že rozsudok vyznieva „nelogicky“ a nariadil obstarať určité listiny od iného štátneho orgánu.

Okresný súd nariadil pojednávanie vo veci na deň 5. 5. 2008, no odročil ho najskôr deň 19. 6. 2008, potom na deň 31. 7. 2008 a naostatok nariadil pojednávanie na deň 15. 4. 2010,   teda   po   uplynutí   viac   ako   2   a   pol   roka   od   zrušenia   predchádzajúceho rozsudku, no aj toto pojednávanie je odročené na deň 14. 6. 2010.

Takto   uplynulo   už   viac   ako   sedem   rokov   od   podania   žaloby,   bez   právoplatného rozhodnutia o nej, čo nepovažujeme za konanie bez zbytočných prieťahov(...)»

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„I. Právo   navrhovateľov   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48, ods. 2. Ústavy(...) v konaní pred Okresným súdom v Žiline sp. zn. 14 C 13/2003 bolo porušené.

II. Navrhovateľom priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 17 900.- EUR.“

Sťažovatelia súčasne žiadali, aby im z dôvodu nepriaznivých osobných, majetkových a zárobkových pomerov bol v konaní pred ústavným súdom ustanovený advokát.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 13/03 z dôvodu jeho nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či   sú   splnené podmienky na konanie   pred   ním.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní pred všeobecným súdom, sťažovatelia preukázali aj využitie právneho prostriedku, na   uplatnenie   ktorého   má   sťažovateľ   právo   podľa ustanovenia   §   17   ods.   1   zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov alebo od 1. apríla 2005 podľa ustanovenia § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), t. j. podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi príslušného súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd tiež opakovane konštatoval, že podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa   §   62   zákona   o   súdoch   zásadne   považuje   za   účinný   prostriedok   ochrany   takých základných   práv,   ktoré   súvisia   so   základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03). Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Inak povedané, keďže proti sudcovi všeobecného súdu, ktorý koná so zbytočnými prieťahmi, predseda okresného súdu môže iniciovať dokonca aj disciplinárne konanie, sťažnosť na prieťahy v zmysle citovaného zákona treba rozhodne považovať za účinný prostriedok nápravy.

Zo   samotnej   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   nevyplýva,   že   by   sťažovatelia podali   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   predsedovi   príslušného   súdu   a   ani   netvrdia,   že sťažnosť nepodali z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Podľa zistení ústavného súdu dopytom na okresnom súde, sťažovatelia v napadnutom konaní dosiaľ sťažnosť na prieťahy v   konaní   predsedovi   súdu   nepodali.   S poukazom   na   uvedené   ústavný   súd   opierajúc   sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch neumožnilo účinnú ochranu základného práva sťažovateľov priznaného im podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde bolo potrebné ich sťažnosť odmietnuť z dôvodu neprípustnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2010