znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 226/07-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť V. Z., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., vo veci porušenia   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a základného   práva   podľa   čl.   38   Listiny   základných   práv   a slobôd postupom   Krajského   súdu   v   Trenčíne   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Co   252/2004 a postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 177/2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. Z. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2007 doručená sťažnosť V. Z., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a základného   práva   podľa   čl.   38   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 252/2004 a postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd “) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 177/2003.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ namietal postup okresného súdu a krajského súdu, pretože nerešpektovali ustanovenie § 103 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) najmä tým, že v konaní, v ktorom išlo o určenie, či navrhovateľka žila v spoločnej domácnosti s poručiteľom Ing.   M. Z., a teda či bola zákonnou dedičkou po poručiteľovi v zmysle § 475 Občianskeho zákonníka na základe toho, že s ním mala žiť a viesť spoločnú domácnosť počas jedného roka pred jeho smrťou, oba súdy dostatočne nezisťovali skutkový stav najmä tým, že sťažovateľ nebol v konaní dostatočne poučený podľa § 120 ods. 4 OSP. Taktiež nebol vypočutý ním navrhnutý svedok, okresný súd konal v jeho   neprítomnosti   napriek   tomu,   že   sa   riadne   ospravedlnil,   nezisťoval,   či   súhlasí   so substitučným   zastupovaním,   bola mu   odňatá   možnosť   vykonať dôkazy,   čo   v konečnom dôsledku   malo   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   okresného   súdu   a krajského   súdu. Sťažovateľ ďalej vyslovil názor, že ak aj krajský súd akceptoval uvedené nedostatky súdu prvého   stupňa,   porušil   aj   on   jeho   základné   právo   tým,   že   na   uvedené   nedostatky upozorňoval.

Sťažovateľ   súčasne   uviedol,   že   sa   svojho   práva   domáhal   na   Najvyššom   súde Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   podaním   dovolania   proti   uvedeným rozhodnutiam   okresného   súdu   a krajského   súdu,   jeho   dovolanie   však   bolo   odmietnuté v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 299/2006. Svojho práva sa domáhal aj prostredníctvom Krajskej prokuratúry v Trenčíne, táto mu však prípisom zo 16. augusta 2006 pod sp. zn. Kc 2101/2006 oznámila, že dôvody na podanie mimoriadneho dovolania vo veci nezistila.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak   [§   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   jednou   zo   zákonných   podmienok pre prijatie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v lehote ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   pričom   zákon   o ústavnom   súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 235/03). Inými slovami to znamená, že ak pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistí, že už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, nemôže sa už z toho dôvodu   na   základe   sťažnosti   podanej   podľa   čl.   127   ústavy   zaoberať   opodstatnenosťou námietok   o porušení   základného   práva   zaručeného   v ústave   alebo   v príslušnej medzinárodnej   zmluve   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (mutatis   mutandis I. ÚS 110/03).

Predmetná   sťažnosť   bola   ústavnému   súdu   doručená   11.   apríla   2007   (podaná   na poštovú prepravu 3. apríla 2007).

Rozsudok okresného súdu sp. zn. 11 C 177/2003 z 24. augusta 2004 bol doručený právnemu zástupcovi sťažovateľa 5. októbra 2004.

Rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 Co 252/2004 z 1. marca 2006 bol právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený 29. mája 2006.

Z uvedeného je nesporné,   že sťažovateľ podal   sťažnosť   ústavnému súdu   vo veci namietania svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 38 listiny jednoznačne po uplynutí   dvojmesačnej   lehoty   ustanovenej   zákonom   pre   tento   druh   konania   vedeného ústavným súdom (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Uznesenie najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľa proti uvedeným rozhodnutiam súdov sp. zn. 3 Cdo 299/2006 z 31. januára 2007, ktoré však nebolo predmetom podanej sťažnosti ústavnému súdu, bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa 13. marca 2007.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa zamietol ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2007