znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 226/06-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   31.   októbra   2006 v senáte   zloženom   z predsedu   Alexandra   Bröstla,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej a zo sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti I. K. K., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. P.,   P.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 263/95 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. K. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 263/95 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bardejov p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 C 263/95 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   I.   K.   K. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   80   000   Sk   (slovom osemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bardejov p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   I.   K.   K. p r i z n á v a   úhradu   trov   konania   v sume   6 825   Sk   (slovom šesťtisícosemstodvadsaťpäť   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bardejov p o v i n n ý   zaplatiť   na   účet   advokátky   JUDr.   E.   P.,   P,,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára 2006 doručená sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich   základných   práv   podľa   čl.   48   ods.   2,   čl. 35   ods.   3   v spojení   s čl.   36   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 263/95.

Zo sťažnosti a predložených príloh vyplýva, že predmetom namietaného konania sú pracovné a mzdové nároky sťažovateľa, ktoré mu vznikli voči bývalému zamestnávateľovi bývalému Okresnému národnému výboru B.. Žaloba, ktorú sťažovateľ podal 6. decembra 1994,   smeruje   voči   Slovenskej   republike   zastúpenej   Ministerstvom   vnútra   Slovenskej republiky a Okresnému úradu B. Konanie nie je dosiaľ právoplatne skončené. Sťažovateľ viackrát v priebehu konania uplatnil sťažnosť na prieťahy v konaní.

Sťažovateľ zdôrazňuje, že ide pre neho „o nadmieru dôležitý až existenčný súdny spor, ktorého neukončenie znamená pre mňa trvalú a pokračujúcu diskrimináciu v mojom povolaní a zamestnaní“ a vyslovuje názor, že postupom okresného súdu boli porušené jeho základné práva vyplývajúce z ústavy a ľudské práva vyplývajúce z Dohovoru. Na základe toho sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej vydal tento nález:

„1. Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa ods. 2), čl. 48 a čl. 36 v spojení s ods. 3), čl. 35 Ústavy SR, ako aj čl. 1 Protokolu č. 12 k Dohovoru v kontexte s jeho   článkami   6,   ods.   1)   a 13   a 14,   postupom   Okresného   súdu   v Bardejove   v konaní vedenom u neho porušované boli a sú. (č. k. 4 C 263/95).

2. Prikazuje Okresnému súdu v Bardejove, aby v konaní vedenom u neho pod č. k. 4 C 263/95 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Priznáva I. K. K. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150 tis. Sk (slovom stopäťdesiattisíckorúnslovenských), ktoré je mu povinný Okresný súd v Bardejove uhradiť do 2-och mesiacov od právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia.

4. Ukladá Okresnému súdu v Bardejove uhradiť vzniklé trovy tohto súdneho konania na označený účet právneho zástupcu sťažovateľa, a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľ s poukazom na svoje sociálne pomery požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu. Ústavný súd uznesením č. k. II ÚS 226/06-18 zo 7. júla 2006 vyhovel jeho žiadosti a ustanovil mu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom advokátku JUDr. E. P., P..

Následne ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením č. k. II. ÚS 226/06-23 zo 7. júla 2006 ju prijal na ďalšie konanie v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a vo zvyšnej časti ju odmietol.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Právna zástupkyňa sťažovateľa a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vyjadrenie predsedu okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 26. septembra 2006. Okrem iného sa v ňom uvádza:

«Vychádzajúc z obsahu sťažnosti sťažovateľa zbytočné prieťahy a tým porušenie jeho základného   práva   zaručeného   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   i čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vidí v tom, že súd „absolútne nekoná v kuse viac ako 3 roky“.

Tvrdenie   sťažovateľa   o nečinnosti   súdu   zodpovedá   skutočnosti,   lebo   ako   vyplýva z obsahu spisu súd od 28. 10. 2003 do 28. 7. 2006 nevykonával úkony, ktoré by viedli k meritórnemu rozhodnutiu vo veci, čím došlo k zbytočným prieťahom po uvedenú dobu a táto   skutočnosť   nesporne   mala   vplyv   aj   na   celkovú   dĺžku   konania.   Pokiaľ   by   však predmetom sťažnosti sťažovateľa mali byť prípadne aj zbytočné prieťahy od dôjdenia veci na súd do 28. 10. 2003, potom v tejto časti by sťažnosť sťažovateľa nebola dôvodná, lebo v uvedenom období úkony súdu boli vykonávané v primeraných časových lehotách a pokiaľ vo veci v tomto období nebolo meritórne rozhodnuté, stalo sa tak predovšetkým z dôvodov opakovanej neúčasti sťažovateľa na pojednávaní a tým nemožnosti vykonania dokazovania v takom rozsahu, aby bolo možné vo veci meritórne rozhodnúť. Pri hodnotení celkovej dĺžky konania nemožno neprihliadať na potrebu odstraňovať vady žaloby sťažovateľa, k čomu bol vyzvaný uznesením zo dňa 21. 8. 1995, ale tiež opakovanú zmenu žaloby na pojednávaní dňa 26. 11. 1996 a podaní zo dňa 24. 8. 1998, ale najmä na skutočnosť, že pre neprítomnosť sťažovateľa na pojednávaní súd bol nútený viacnásobne odročiť termín pojednávania bez možnosti prejednania veci (pojednávanie dňa 16. 8. 1996 – sťažovateľ sa na pojednávanie nedostavil bez ospravedlnenia, aj keď bol na pojednávanie riadne predvolaný, rovnako tak dňa 26. 9. 1997, 28. 5. 1998, 18. 2. 2002, 22. 3. 2002, pojednávanie dňa 30. 5. 1997, keď sa súdu predvolanie na pojednávanie nepodarilo sťažovateľovi včas doručiť, rovnako ako aj dňa 22. 7. 1997, 8. 9. 1997, pojednávanie dňa 4. 11. 1999, kedy svoju neúčasť sťažovateľ ospravedlnil, rovnako ako aj dňa 24. 2. 2000 a 16. 1. 2003).

Vzhľadom na uvedené navrhujem Ústavnému súdu vyhovieť sťažnosti sťažovateľa v časti, pokiaľ žiada vysloviť, že jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní tohto súdu sp. zn. 4 C 263/95 porušené bolo a prikázať tomuto súdu konať bez zbytočných prieťahov a v prevyšujúcej časti jeho sťažnosť zamietnuť a účastníkom nepriznať náhradu trov konania.»

Na výzvu ústavného súdu predseda okresného súdu predložil ústavnému súdu spis sp. zn. 4 C 263/95. Po preskúmaní označeného spisu ústavný súd skonštatoval, že obsah spisu zodpovedá popisu obsiahnutému vo vyššie citovanom stanovisku predsedu okresného súdu,   ako   aj   v odpovedi   predsedu   okresného   súdu   na   výzvu   ústavného   súdu,   ktorú   si ústavný   súd   vyžiadal   ešte   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   a ktorá   mu   bola doručená 12. apríla 2006.II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   upraveného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 263/95.

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza „až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I.   ÚS   10/98).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   možno   preto   za   konanie   (postup)   súdu odstraňujúce   právnu   neistotu   účastníka   konania   považovať   také,   ktoré   smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva upraveného v čl. 6 ods. 1   Dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: 1. právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2. správanie účastníka konania a 3. postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. V rámci posudzovania postupu okresného súdu podľa prvého kritéria ústavný súd zistil, že predmetom konania sp. zn. 4 C 263/95 sú pracovné a mzdové nároky sťažovateľa vzniknuté   z jeho   pracovnoprávneho   vzťahu   k zrušenej   organizácii,   a   to   bývalému Okresnému   národnému   výboru   B.,   pričom   žaloba   smeruje   proti   Slovenskej   republike zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky a Okresnému úradu B. Na základe toho ústavný súd skonštatoval, že z právneho hľadiska predmetný spor nemožno považovať za zložitý, pretože obdobné pracovnoprávne spory tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendy okresných súdov. Zároveň po preskúmaní súdneho spisu ústavný súd vzal do úvahy, že   z hľadiska   zisťovania   faktického   stavu   bolo   potrebné   v predmetnom   spore   vykonať časovo   náročné   dokazovanie,   čo   objektívne   vplývalo   na   doterajšiu   dĺžku   namietaného konania.

2.   V rámci   druhého   kritéria   ústavný   súd   posudzoval   správanie   sťažovateľa   ako účastníka konania. V zhode so stanoviskom predsedu okresného súdu ústavný súd zo spisu sp.   zn.   4   C   263/95   zistil,   že   v doterajšom   priebehu   konania   sa   sťažovateľ   päťkrát   bez ospravedlnenia   nezúčastnil   pojednávaní   a na   ďalších   štyroch   pojednávaniach   sa   tiež nezúčastnil,   aj keď   svoju   neúčasť   ospravedlnil.   Zo   spisu   tiež   vyplýva,   že   žaloba v pôvodnom   znení   nezodpovedala   požiadavkám   vyplývajúcim   z Občianskeho   súdneho poriadku, a preto bol sťažovateľ súdom opakovane vyzvaný na odstránenie nedostatkov žaloby (obdobie od augusta 1995 do marca 1996). Na základe toho ústavný súd uzavrel, že sťažovateľ   neposkytoval   v doterajšom   priebehu   konania   okresnému   súdu   potrebnú súčinnosť, preto mu možno pripísať čiastočne negatívny podiel na doterajšej neprimeranej dĺžke namietaného konania.

Ústavný   súd   vzal   tiež   do   úvahy   skutočnosť,   že   na   doterajšiu   dĺžku   konania objektívne   vplývali   aj   niektoré   procesné   úkony   sťažovateľa   (2-krát   zmena   žaloby, uplatnenie námietky   zaujatosti   voči   konajúcemu   sudcovi)   akceptujúc   pritom,   že   ide o úkony, na ktoré mal sťažovateľ právo, a preto ich uplatňovanie nemožno považovať za také, ktoré by mu bolo možno vyčítať, ale nemožno ich pričítať ani na ťarchu súdu.

3.   V rámci   posledného   kritéria   ústavný   súd   posudzoval   postup   okresného   súdu v doterajšom priebehu konania. Z analýzy spisu sp. zn. 4 C 263/95 vyplýva, že v období od 14. júna 1995, keď bol spis postúpený okresnému súdu až do 24. februára 2000, keď bolo odročené pojednávanie z dôvodu ospravedlnenej neúčasti sťažovateľa, konal súd plynulo a jeho činnosť smerovala k právoplatnému rozhodnutiu vo veci v primeranom čase.

Ďalší procesný úkon vykonal okresný súd až s odstupom viac ako 23 mesiacov, keď 4. decembra 2001 nariadil ďalšie pojednávanie. Aj keď ústavný súd vzal do úvahy, že okresnému súdu   bolo doručené podanie   sťažovateľa   z 20.   februára   2000   označené   ako „Univerzálne ospravedlnenie“, v ktorom súdu bez udania času oznámil, že „v dôsledku nemoci nie som v stave vybavovať termínovanú agendu dochádzajúcu z vášho súdu a ani sa zúčastňovať žiadnych pojednávaní“, konštatoval, že táto skutočnosť nemôže ospravedlniť dlhodobú nečinnosť súdu, a preto dospel k záveru, že v tomto období došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a teda k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

V ďalšom období sa konalo vo veci opätovne plynulo až do 28. októbra 2003, keď bol okresnému súdu spis vrátený z odvolacieho súdu, ktorý na základe návrhu sťažovateľa rozhodol   o vylúčení   doterajšieho   sudcu   z prejednávania   a rozhodovania   veci.   Sudkyňa, ktorej bola vec pridelená sa 7. novembra 2003 vyjadrila, že sa vo veci cíti zaujatá a po rozhodnutí odvolacieho súdu z 28. novembra 2003, že konajúca sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci,   sa   činnosť   súdu   obmedzila   v období   do   doručenia sťažnosti   sťažovateľa   ústavnému   súdu   (13.   februára   2006)   na   výzvu   adresovanú Obvodnému úradu B. (28. septembra 2004) a výzvu adresovanú Krajskému úradu v P. (2. novembra 2004). Na základe tohto zistenia a v zhode s vyjadrením predsedu okresného súdu ústavný súd uzavrel, že aj v období od 28. októbra 2003 došlo k zbytočným prieťahom v konaní,   a teda   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Pretože namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti ešte právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 263/95 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

V nadväznosti   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   o tom,   že   bolo   porušené   základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, zaoberal   sa   ústavný   súd   aj   žiadosťou   sťažovateľa o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia.   Aj   keď   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby   v konaní   sp.   zn. 4 C 263/95 konal bez zbytočných prieťahov v konaní, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné k tomu, aby sa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto považoval za potrebné rozhodnúť aj o žiadosti sťažovateľa priznať mu primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   žiadal,   aby   mu   bolo   priznané   finančné   zadosťučinenie   150   000   Sk s odôvodnením, že v dôsledku dlhodobej nečinnosti okresného súdu sa nachádza v stave právnej neistoty a tým sa mu bráni v prístupe k jeho povolaniu, pričom predmetný súdny spor má pre neho existenčný význam.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom, faktickú   zložitosť   veci,   ako   aj   negatívny   podiel   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   na doterajšej dĺžke namietaného konania, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia 80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských korún) sťažovateľovi primerané vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov aj o náhrade trov konania, ktoré vznikli v súvislosti so zastupovaním sťažovateľa advokátkou JUDr. E. P. v konaní pred   ústavným   súdom.   Ústavný   súd   ich   vyčíslil   sumou   6   825   Sk   (slovom šestisícosemstodvadsaťpäť slovenských korún) spolu za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (vypočítanou zo základu nominálnej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky,   ktorá   bola v prvom polroku 2005 16 381 Sk), t. j. 2 krát 2 730 Sk a 2 krát 164 Sk režijný paušál. Pretože išlo o úkony urobené v roku 2006 celková suma je zvýšená o 19%, keďže JUDr. E. P. je platiteľkou dane z pridanej hodnoty.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. októbra 2006