znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 226/05-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   b.,   a.   s.,   so   sídlom   B.,   a B.   I.,   a.   s.,   so   sídlom   B., zastúpených advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ich práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že Krajská prokuratúra v Bratislave a Generálna prokuratúra Slovenskej   republiky   nezabezpečili   sťažovateľom   právo   nahliadnuť   do   spisu   vedeného v konaní sp. zn. ČVS: KÚV–48/OVEK–01 a právo na doručenie rozhodnutia o odložení veci vydané v konaní sp. zn. ČVS: KÚV–48/OVEK-01, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. b., a. s., a sťažnosť B. I., a. s., o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2004 doručená sťažnosť P. b., a. s., so sídlom B. (ďalej aj „sťažovateľ 1“), a B. I., a. s., so sídlom B. (ďalej len „sťažovateľ 2“; obaja spolu ďalej aj „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na právnu ochranu podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a ich   práva   na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru tým,   že   Krajská   prokuratúra   v Bratislave   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   a Generálna prokuratúra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   nezabezpečili sťažovateľom právo nahliadnuť do spisu vedeného v konaní sp. zn. ČVS: KÚV–48/OVEK–01 a právo na doručenie rozhodnutia o odložení veci vydané v konaní sp. zn. ČVS: KÚV–48/OVEK-01.

Sťažovateľ 1 a sťažovateľ 2 vo svojej sťažnosti uviedli, že 20. novembra 2000 podali Krajskému úradu vyšetrovania Policajného zboru v Bratislave oznámenie o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin; toto podanie doplnili 4. januára 2001. Na základe tohto doplnenia sa sťažovatelia ako poškodení prihlásili do konania s nárokom na náhradu   vyčíslenej   škody   jeho   uplatnením.   Vyšetrovateľka   sťažovateľom   listom   sp.   zn. ČVS:   KÚV–48/OVEK-01   zo   7.   marca   2002   oznámila,   že   uznesením   vyšetrovateľa Policajného zboru pod č. p. ČVS: KÚV–48/OVEK-2001 bola vec po preverení podľa § 159 ods. 1 Trestného poriadku odložená. Sťažovateľom nebolo predmetné uznesenie doručené. Preto   19.   marca   2002   podali   krajskej   prokuratúre   žiadosť   o preskúmanie   postupu vyšetrovateľa, pretože jeho postup považovali za protiprávny. Splnomocnenec poškodených (sťažovateľov) požiadal podaním zo 14. júna 2002 o nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu vedeného pod sp. zn. ČVS: KÚV–48/OVEK-2001; bolo mu však oznámené, že vyšetrovací spis   sa   nachádza   na   krajskej   prokuratúre.   Podaním   z 25. júna   2002   splnomocnenec poškodených požiadal krajskú prokuratúru o nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu vedeného pod   sp.   zn.   ČVS:   KÚV–48/0VEK-2001   v tom   čase   sa   nachádzajúceho   na   krajskej prokuratúre.   Tejto   žiadosti   nebolo   vyhovené.   Pretože   krajská   prokuratúra   na   žiadosť o preskúmanie   postupu   vyšetrovateľa   náležitým   spôsobom   a v relevantnom   čase nereagovala,   podaním   z 19.   februára   2004   sťažovatelia   podali   generálnej   prokuratúre žiadosť   o preskúmanie   postupu   vyšetrovateľa   a prokurátora.   Krajská   prokuratúra   listom sp. zn. 2 Kn 2121/02 z 8. apríla 2004, ku ktorému pripojila list sp. zn. 2 Kn 2121/02 zo 16. júla   2002,   sťažovateľom   oznámila   svoje   stanovisko   k žiadosti   o prešetrenie   postupu vyšetrovateľa,   ktorým   neuznala   túto   žiadosť   za   opodstatnenú   a postup   vyšetrovateľa odobrila. Z toho dôvodu sťažovatelia na svojej žiadosti adresovanej generálnej prokuratúre zotrvali. Dňa 3. júna 2004 bol sťažovateľom doručený list generálnej prokuratúry č. k. IV Gn 2147/04-15 z 25. mája 2004, ktorým neuznala námietku neumožnenia nahliadnutia do   spisu   za   opodstatnenú,   a to   z toho   dôvodu,   že   nešlo   o trestný   spis,   pretože   tzv. preukazovací   spis   neobsahuje   dôkazy,   a neuznala   ani   námietku   ohľadne   nedoručenia uznesenie o odložení veci, pretože sťažovateľ 1 v danej veci nevystupuje ako poškodený (vykonaným preverovaním nebolo preukázané, že by mu vznikla škoda).

V nadväznosti   na   tento   postup   krajskej   prokuratúry   a generálnej   prokuratúry sťažovatelia namietajú porušenie ich základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   prejednanie veci   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru opierajúc sa o judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva.

Sťažovatelia namietajú porušenie nimi označených základných práv ako poškodení argumentujúc   ich   postavením   vyplývajúcim   z   §   43   ods.   1   zákona   č.   141/1961   Zb. o trestnom   konaní   súdnom   (trestný   poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „Trestný poriadok“) a z nadväzujúcich ustanovení Trestného poriadku s tým, že uplatnili nárok na náhradu škody podľa nich na obhájiteľnom základe a vyšetrovateľ a ani prokurátor neboli oprávnení uprieť im postavenie poškodených. Rovnako podľa ich názoru selekcia spisov   podľa   toho,   či   sa   v nich   nachádzajú   dôkazy   alebo   nie,   a v nadväznosti   na   to umožnenie alebo neumožnenie nahliadnuť do spisu je selektívnym prístupom k realizácii ústavný práv, čo je v rozpore s princípom právneho štátu.

Sťažovatelia sú toho názoru, že v danej veci orgány činné v trestnom konaní tým, že im   nedoručili   uznesenie   o odložení   veci   a neumožnili   nahliadnuť   do   spisu,   porušili   ich základné právo na inú právnu ochranu, ako aj ich právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a právo na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru.

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Právo sťažovateľov na právnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, na spravodlivý proces garantované čl. 6 Ods. 1 Dohovoru a na účinný prostriedok nápravy garantované   čl.   13   Dohovoru   boli   porušené   tým,   že   Krajská   prokuratúra   v Bratislave a Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   nezabezpečili   sťažovateľom   právo nahliadnuť   do spisu vedeného v konaní   ČVS: KÚV–48/OVEK–01   a právo na doručenie rozhodnutia o odložení veci vydané v konaní ČVS: KÚV–48/OVEK-01.

2. Opatrenia Krajskej prokuratúry v Bratislave č. k. 2 Kn 2121/02 zo dňa 16. 07. 2002 a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. IV Gn 2147/04–15 zo dňa 25. 05. 2004   sa   zrušujú,   vec   sa   vracia   na   ďalšie   konanie   a Krajskej   prokuratúre   v Bratislave a Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky sa prikazuje, aby vec vrátili vyšetrovateľovi a aby   vydali   vyšetrovateľovi   príslušnému   na   konanie   vo   veci   ČVS:   KÚV–48/OVEK–01 pokyn na doručenie uznesenia o odložení veci vydaného v konaní ČVS: KÚV–48/OVEK–01 sťažovateľom   a   umožnenie   nahliadnutia   do   spisu   vedeného   v konaní   ČVS:   KÚV– 48/OVEK–01 sťažovateľmi.

3. Sťažovateľom sa priznáva náhrada trov konania.“.

Ústavný   súd   požiadal   v júni   2005   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti o vyjadrenie   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky,   ktorý   preskúmal   obsah sťažnosti sťažovateľov a sťažnosť označil za opodstatnenú. V nadväznosti na toto zistenie prijal opatrenia, na základe ktorých budú splnené obe požiadavky sťažovateľov – doručenie uznesenia   vyšetrovateľky   bývalého   Krajského   úradu   vyšetrovania   Policajného   zboru v Bratislave zo 7. marca 2002 sp. zn. ČVS: KÚV–48/OVEK–01 (dnes Krajské riaditeľstvo Policajného   zboru   v Bratislave)   a nahliadnutie   do   spisu   bývalého   Krajského   úradu vyšetrovania Policajného zboru v Bratislave sp. zn. ČVS: KÚV–48/OVEK–01. Vzhľadom na   odstránenie   vytýkaných   procesných   nedostatkov   generálny   prokurátor   Slovenskej republiky   navrhol   sťažovateľom   späťvzatie   sťažnosti.   Ústavný   súd   vyzval   preto sťažovateľov   na   vyjadrenie   k späťvzatiu   sťažnosti.   Právny   zástupca   sťažovateľov ústavnému   súdu   oznámil,   že   k náprave   porušených   ústavný   práv   sťažovateľov   nedošlo a predmetné uznesenie o odložení veci im stále nebolo doručené. Sú toho názoru, že niet prekážky pre prijatie sťažnosti na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci samej v zmysle ich návrhu.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry ústavného   súdu   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažovatelia namietajú, že boli porušené nimi označené základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru. Ústavný súd preto skúmal, či označený postup   krajskej   prokuratúry   a generálnej   prokuratúry   mohol   tieto   práva   sťažovateľov porušiť.

Porušenie svojich práv odvodzujú sťažovatelia od ich postavenia ako poškodených, keď   po   oznámení o spáchaní trestného   činu   20.   novembra   2000   doplnili   svoje   podanie 4. januára   2001   a na   základe   tohto   doplnenia   sa   ako   poškodení   prihlásili   do   konania s návrhom na náhradu nimi vyčíslenej škody. Oznámenie sťažovateľov o spáchaní trestného činu však bolo 7. marca 2002 odložené, čo im bolo oznámené. Sťažovatelia však namietajú, že im uznesenie o odložení veci nebolo doručené. Podľa § 158 ods. 2 Trestného poriadku platného v čase odloženia oznámenia sťažovateľov o spáchaní trestného činu ak prokurátor, vyšetrovateľ   a policajný   orgán   oznámenie   neprijmú,   neodkladne   o tom   písomne upovedomia oznamovateľa. Ak prokurátor, vyšetrovateľ alebo policajný orgán pred začatím trestného stíhania odloží vec pre neprípustnosť trestného stíhania, zánik trestnosti činu alebo neúčelnosti   trestného   stíhania,   robia   tak   uznesením,   ktoré   treba   podľa   §   159   ods.   4 Trestného   poriadku   doručiť   poškodenému,   ktorý   môže   proti   uzneseniu   o odložení   veci podať sťažnosť; oznamovateľ sa o odložení veci vyrozumie, len ak o to požiadal.

Podľa platného znenia § 159 ods. 4 Trestného poriadku sa uznesenie o odložení veci doručí tak navrhovateľovi, ako aj poškodenému, ak je známy; obaja môžu proti uzneseniu podať sťažnosť.

Čo sa týka namietaného porušenia označených práv sťažovateľov postupom krajskej prokuratúry v súvislosti s nedoručením im rozhodnutia o odložení veci sp. zn. ČVS: KÚV–48/OVEK–01 zo 7. marca 2002, ústavný súd z odpovede krajskej prokuratúry na sťažnosť sťažovateľov na postup vyšetrovateľky zo 16. júla 2002 vyplynulo, že P. b., a. s., v uvedenej veci   nie   je   poškodeným,   pretože   jej   žiadna   škoda   nevznikla,   je   len   oznamovateľom spáchania   trestného   činu   a o spôsobe   vybavenia   vyšetrovateľka   so   sťažovateľmi   ako s oznamovateľmi trestného činu aj komunikovala: P. b., a. s., upovedomila v súlade s § 159 ods. 4 Trestného poriadku o odložení veci. Navyše, ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať len v rozsahu čl. 46 ods. 4 ústavy. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že postupom, ktorý je v súlade so zákonom (pri akceptovaní prezumpcie ústavnosti   právnych   predpisov   do   času,   kým   sa   nepreukáže   opak),   nemožno   porušiť základné   práva   a slobody   sťažovateľa.   V tejto   časti   je   preto   sťažnosť   podľa   názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom   na   odloženie   veci   (oznámenia   o spáchaní   trestného   činu)   sťažovatelia nezískali status poškodeného podľa § 43 ods. 1 Trestného poriadku, aj keď argumentujú tým, že nárok na náhradu škody uplatnili na obhájiteľnom základe; táto argumentácia nemá vzhľadom na odloženie veci právny význam. Bez právneho významu je v tejto súvislosti tiež namietaná „selekcia“ spisov, pretože trestné stíhanie vôbec nezačalo. Vzhľadom na túto   skutočnosť   nebolo   reálne   ani   možné   porušiť   základné   právo   sťažovateľov   ako poškodených tým, že sa im neumožnilo nahliadnuť do spisu, a preto ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

V súvislosti so sťažnosťou sťažovateľov ústavný súd ešte uvádza, že sťažovatelia namietajú porušenie ich základných práv v čase, keď nie je reálne vysloviť porušenie nimi označených   základných   práv,   a to   práve   z dôvodu   odloženia   oznámenia   o spáchaní trestného činu.

Pokiaľ sťažovatelia predmetnou sťažnosťou namietali aj porušenie čl. 13 Dohovoru, bolo   potrebné   v tejto   časti   sťažnosť   odmietnuť   ako   zjavne   neopodstatnenú   taktiež   pre absenciu reálnej a relevantnej súvislosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd   o ďalších   požiadavkách sťažovateľov už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 19. októbra 2005