znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 225/2016-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcuLadislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a maloletého ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpených advokátom Mgr. Tomášom Dohálom, Lúčna 491, TrenčianskaTurná, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súduv Trenčíne sp. zn. 17 CoP 12/2015 z 30. septembra 2015, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a maloletého ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a akopodanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. februára2016 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a maloletého(spolu ďalej len „sťažovatelia“),zastúpených advokátom Mgr. Tomášom Dohálom, Lúčna 491, Trenčianska Turná, ktorounamietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 CoP 12/2015z 30. septembra 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovatelia boli účastníkmi konaniavo veci starostlivosti o maloletého ⬛⬛⬛⬛ vedeného Okresným súdomTrenčín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 34 P 96/2013. Okresný súd rozsudkom sp. zn.34 P 96/2013 z 5. decembra 2014 zamietol návrh otca na zapísanie maloletého dieťaťa naZákladnú školu v ⬛⬛⬛⬛. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodnutiesúdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uvádzajú:„... že bolo porušené ich základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to tým, že konajúce všeobecné súdy neumožnili sťažovateľovi 2. uplatniť jeho právo byť v konaní vypočutý a povedať slobodne svoj slobodný názor. V dôsledku uvedeného sa všeobecné súdy stali sekundárnymi porušovateľmi základného práva sťažovateľa 2, ku ktorému patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa, pričom toto porušenie vyplýva z toho, že všeobecné súdy súčasne primárne porušili ústavnoprocesné princípy zaručené v čl. 46 až čl. 48 ústavy.“

V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia poukazujú na Všeobecný komentár č. 12k právu dieťaťa byť vypočuté a Všeobecný komentár č. 14 o práve dieťaťa na prvoradézohľadnenie jeho alebo jej najlepšieho záujmu, ktorý vydal Výbor pre práva dieťaťaOrganizácie Spojených národov ako výkladové pravidlo k čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právachdieťaťa, a uvádzajú:

„Z dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaväzuje aj Slovenskú republiku, vyplýva pozitívny záväzok štátu urobiť opatrenia, prostredníctvom ktorých sa každému dieťaťu zabezpečí možnosť uplatniť svoje práva zaručené týmto dohovorom (II. ÚS 47/97). Ak je účastníkom konania maloleté dieťa, súd môže jeho názor zisťovať, ak je s ohľadom na vek a rozumovú vyspelosť schopné samostatne ho vyjadriť, nielen jeho výsluchom na pojednávaní, ale aj prostredníctvom príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí. Je vecou súdu, ktorý zo spôsobov na zistenie názoru maloletého dieťaťa v konaní zvolí (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 193/2007 z 1. mája 2008). Podobne túto povinnosť súdu upravuje ustanovenie § 100 ods. 3 OSP. V okolnostiach danej veci preto ústavný súd hodnotí nevykonanie dôkazu výsluchom maloletého dieťaťa ako účastníka konania prostredníctvom príslušného organu sociálnoprávnej ochrany detí za postup, ktorým bola maloletému dieťaťu, t. j. sťažovateľke v 2. rade, odňatá možnosť konať pred súdom. (III. ÚS 454/2011).“

Podľa názoru sťažovateľov:„Nevykonanie tohto dôkazu (zistenie názoru maloletých detí) za daných konkrétnych okolností treba považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu voči všetkým sťažovateľom. Vychádzajúc z uvedeného treba konštatovať, že vo vzťahu k uplatnenej námietke (nevypočutie názoru maloletých detí) sa rozsudok krajského súdu javí ako zjavne neodôvodnený, a preto z ústavno-právneho hľadiska neudržateľný... Z rozsudku krajského súdu totiž nevyplýva, aké názory maloletých detí boli prezentované, ale ani to, ako na ne bolo prihliadnuté, resp. či boli schopní samostatne vyjadriť svoj názor. (II. ÚS 97/2013).

Krajský súd v Trenčíne v predmetnej veci v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že čo sa týka nevypočutia maloletého, predmet a okolnosti tohto konania takýto úkon nevyžaduje. Pokiaľ nie je riešená otázka výberu z viacerých základných škôl, ktoré maloleté dieťa pozná z osobnej skúsenosti, alebo otázka významného negatívneho postoja dieťaťa k navštevovanej škole, nemá dieťa z čoho prijímať svoj vlastný záver k zmene školy.“Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa 1. a sťažovateľa 2. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 30. 09. 2015 č. k. 17 CoP/12/2015-224, porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súd v Trenčíne, zo dňa 30. 09. 2015 č. k. 17 CoP/12/2015-22 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi 1. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- € od Krajského súdu v Trenčíne.

4. Sťažovateľovi 2. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- € od Krajského súdu v Trenčíne.

5. ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 284,08 € na účet advokáta Mgr. Tomáša Dohála.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v prvom rade konštatuje, žesťažovatelia sú v konaní pred ústavným súdom zastúpení advokátom, ktorý je v súlade § 18ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov povinnýdôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmyklienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnejslužby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilévyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na tosplnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonomustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr.II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).

Ústavný súd môže prijať na ďalšie konanie len taký návrh na začatie konania, ktorýobsahuje všetky náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde. Ak ide o sťažnosť podľačl. 127 ods. 1 ústavy, o ktorú zjavne ide aj v prípade sťažovateľov, musí obsahovať jednakvšeobecné náležitosti uvedené v § 20 zákona o ústavnom súde, ako aj osobitné náležitostiuvedené predovšetkým v § 50 zákona o ústavnom súde v spojení s požiadavkami na návrhna rozhodnutie (petit) vyplývajúcimi z § 56 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnémusúdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadneproti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhua navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)zástupca.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom nazačatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatnéhorozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Z hľadiska predbežného prerokovania sťažnosti je podstatný najmä § 20 ods. 4zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konaniaokrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhomna začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorejsťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súdev spojení s požiadavkami vyplývajúcimi z § 56 zákona o ústavnom súde), čím zároveňvymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky naposkytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom,čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktoréhooznačil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľzastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).Z konštantnej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že tvrdenia o porušení inýchustanovení ústavy, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je potrebnépovažovať iba za súčasť jeho argumentácie (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatuje, že sťažnosťsťažovateľov nespĺňa požiadavky kvalifikovanej sťažnosti, keďže k nej nie je pripojený

relevantný dôkazkópia právoplatného rozsudku krajského súdu. Zároveň ústavný súdkonštatuje, že ani prípadná výzva na doplnenie sťažnosti o zákonom predpísané náležitosti,t. j. o kópiu napadnutého rozsudku krajského súdu, by nemohla viesť k prijatiu sťažnosti naďalšie konanie vzhľadom na to, že bola podaná oneskorene.

Z § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že sťažnosť musí byťústavnému súdu podaná v zákonom ustanovenej lehote. Táto lehota je dvojmesačná a začínaplynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ moholo opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanovenýmdôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty zákono ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03,I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Keďže sťažovatelia nepripojili k sťažnosti kópiu napadnutého (právoplatného)rozsudku krajského súdu, ústavný súd aj prostredníctvom okresného súdu zisťoval, kedynadobudlo predmetné rozhodnutie právoplatnosť. Ústavný súd zistil a ustálil, že napadnutýrozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 23. decembra 2015, pričom sťažnosťsťažovateľov bola podaná na poštovú prepravu 24. februára 2016 (tak ako to vyplývaz potvrdenia prijímacej pošty) a ústavnému súdu bola doručená 26. februára 2016.

Podľa § 57 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku lehoty určené podľa týždňov,mesiacov alebo rokov sa končia uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhodujes dňom, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty, a ak ho v mesiaci niet,posledným dňom mesiaca. Ak koniec lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, jeposledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň.

Podľa § 57 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku lehota je zachovaná, ak saposledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosťho doručiť.

Z uvedeného vyplýva, že dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdusťažovateľom uplynula 23. februára 2016, pričom tento deň nebol sobotou, nedeľou anisviatkom. Ak teda sťažovatelia odovzdali sťažnosť na poštovú prepravu 24. februára 2016,urobili tak po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosťsťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako podanú oneskorene.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími návrhmisťažovateľov nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2016