znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 225/2012-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júla   2012 predbežne prerokoval sťažnosť I. B., H., zastúpeného advokátkou Mgr. E. B., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 269/2008 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 292/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. októbra 2011 doručená sťažnosť I. B., H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Piešťany (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 269/2008 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 292/2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa spolu s manželkou B. B. a O. D. (ďalej   len   „navrhovateľka   v 3.   rade“,   spolu   len   „navrhovatelia“)   návrhom   podaným 21. septembra 2004 pôvodne Okresnému súdu Trnava domáhali proti odporcovi Ing. M. K., B. (ďalej len „odporca“), určenia neplatnosti výpovedí z nájmu bytov. Okresný súd Trnava meritórne prvýkrát rozhodol rozsudkom č. k. 13 C 134/2004-470 zo 6. júla 2006 v spojení s opravným uznesením č. k. 13 C 134/2004-487 z 12. decembra 2006. Tento rozsudok však krajský súd uznesením č. k. 23 Co 62/2007-500 z 23. mája 2007 na základe Okresný súd Piešťany,   ktorý   29.   apríla   2010   rozsudkom   č.   k.   4   C   269/2008-609   vo veci   rozhodol. Z dôvodu podania odvolania obidvomi sporovými stranami sa vec v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nachádzala na krajskom (druhostupňovom) súde (sp. zn. 23 Co 292/2010).

Podľa   názoru   sťažovateľa   postup   tak   okresného   súdu,   ako   aj   krajského   súdu v označených   konaniach   je   poznačený   zbytočnými   prieťahmi,   v dôsledku   čoho   došlo k porušeniu   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ svoje presvedčenie odôvodnil takto:«Vzhľadom na skutočnosť, že vo vyššie označenej veci súd naďalej nekonal, podal právny zástupca O. D. dňa 28. 04. 2009 sťažnosť na prieťahy v konaní... Predsedníčka Okresného   súdu   v Piešťanoch   vyhodnotila   sťažnosť   navrhovateľky   v treťom   rade   za opodstatnenú   a zaviazala   sa   dohliadnuť   na   to,   aby   v uvedenej   veci   k prieťahom nedochádzalo.   Napriek   uvedenému   nebolo   do   konca   roka   2009   nariadené   vo   veci pojednávanie.

Sťažovateľ   preto   podal   dňa   20.   januára   2010   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní... Predsedníčka   Okresného   súdu   v Piešťanoch   listom   zo   dňa   23.   03.   2010   vyhodnotila sťažnosť sťažovateľa za čiastočne odpodstatnenú...

... Dňa 29. 4. 2010 sa konalo pojednávanie, na ktorom súd vyniesol rozsudok... Voči uvedenému rozhodnutiu podal odporca odvolanie listom zo dňa 8. 6. 2010. Navrhovatelia   podali   dňa   26.   5.   2010   odvolanie   proti   rozhodnutiu   v časti   týkajúcej   sa nároku na náhradu trov konania...

Spis je v súčasnosti (od 8. 10. 2010) na Krajskom súde v Trnave, pričom súd do dnešného dňa vo veci nevykonal žiaden úkon.

Vzhľadom na uvedené podal sťažovateľ dňa 4. 3. 2011 sťažnosť na prieťahy v konaní na Krajský súd v Trnave. Listom zo dňa 24. 3. 2011 upovedomila predsedníčka Krajského súdu   sťažovateľa   o vybavení   jeho   podania.   Z jej   vyjadrenia   je   zrejmé,   že   súd   vo   veci nekonal cca. päť mesiacov čo nepovažuje za neprimerane dlhú lehotu na vybavenie veci na odvolacom súde, keďže priemerne trvá vybavenie veci na Krajskom súde v Trnave 6 - 8 mesiacov.   Predpokladá,   že   vec   sťažovateľa   bude   vybavená   v 3.   štvrťroku   tohto   roku. K dnešnému dňu napriek tomu, že končí tretí štvrťrok 2011 nebol vo veci vykonaný na Krajskom súde v Trnave žiaden procesný úkon...

Vyššie označeným postupom „nekonaním“ Okresného súd v Piešťanoch a Krajského súdu   v Trnave   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   článku   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

... Vec, ktorá je predmetom rozhodovania možno považovať vzhľadom na právne predpisy, ktoré treba aplikovať za štandardne zložitú. Obaja účastníci konania v konaní vystupujú aktívne a v primeraných lehotách spolupracujú so súdom...

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že Krajskému súdu bol poskytnutý dostatočný priestor na vykonanie nápravy a nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby v prípade nečinnosti   súdu   po   dobu   viac   ako   šesť   mesiacov   čakal   ďalšiu   dobu   (ďalších   šesť mesiacov)...

Sťažovateľ poukazuje na porušenie svojho ústavného práva i zo strany Okresného súdu   v Piešťanoch,   ktorý   preukázateľne   nekonal   takmer   dva   roky.   Považuje   preto   za potrebné   konštatovať   porušenie   svojho   ústavného   práva   zo   strany   Okresného   súdu v Piešťanoch a to napriek skutočnosti, že v súčasnosti je konanie na tomto stupni ukončené - nie   však   právoplatným   rozhodnutím,   pretože   odporca   rozsudok   Okresného   súdu v Piešťanoch č. k. 4 C 269/2008 zo dňa 29. 4. 2010 napadol v celom rozsahu a o veci je oprávnený rozhodnúť Krajský súd v Trnave. Je možné, že Krajský súd v Trnave napadnuté rozhodnutie   zruší   a vec   vráti   Okresnému   súdu   v Piešťanoch   na   opätovné   prejednanie a rozhodnutie vo veci.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že:

„1. Základné právo I. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   v Piešťanoch   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 269/2008 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co/292/2010 porušené bolo.

2.   Krajskému   súdu   v Trnave   prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 23 Co/292/2010 konal bez zbytočných prieťahov.

3. I. B. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 8 000 €..., ktoré je mu Okresný súd Piešťany povinný vyplatiť v sume 4 000,- €... Krajský súd v Trnave v 4 000 €..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   I.   B.   priznáva   úhradu trov   konania v sume 261,82 €...,   ktoré sú   Okresný súd v Piešťanoch   a Krajský   súd   v Trnave   povinné   spoločne   a nerozdielne   zaplatiť   na   účet advokátky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V prvom rade je potrebné podotknúť, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je   ústavný   súd   viazaný   návrhom   sťažovateľa,   ktorý   je   v danom   prípade   zastúpený kvalifikovanou   právnou   zástupkyňou.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení toho základného práva (na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy) a v súvislosti iba s tými postupmi všeobecných súdov (postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 269/2008 a postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 292/2010), ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iného práva (právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti   mimo petitu, je podľa názoru   ústavného súdu   potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).

V zmysle   uvedeného   je   predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 4 C 269/2008 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 292/2010.

1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 269/2008 ústavný súd poznamenáva, že konanie na okresnom súde bolo skončené vyhlásením rozsudku č. k. 4 C 269/2008-609 z 29. apríla 2010.

Podľa judikatúry ústavného súdu zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa   namieta taký postup   orgánu   verejnej   moci,   ktorým   nemohlo dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie   ktorého   sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

V   súlade   so   svojou   judikatúrou   (II. ÚS 32/00,   I. ÚS 29/02,   IV. ÚS 61/03, II. ÚS 298/06,   II.   ÚS   250/09)   ústavný   súd   poskytuje   ochranu   základnému   právu   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručenému v čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola   sťažnosť   na   ústavnom   súde   uplatnená   v   čase,   keď   k   namietanému   porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 269/08 okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom z 29. apríla 2010 (sťažovateľovi a spol. doručené 25. mája 2010), t. j. viac ako rok a štyri mesiace pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Podľa zistenia   ústavného   súdu   o   odvolaní   účastníkov   konania   proti   predmetnému   rozsudku okresného súdu konal od 3. novembra 2010 krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 292/2010, ktorý 12. decembra 2011 o odvolaniach účastníkov konania rozhodol tak, že   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v napadnutej   vyhovujúcej   časti   určenia   neplatnosti výpovedí z nájmu bytov vo vzťahu k sťažovateľovi a navrhovateľke v 3. rade a vo výroku o trovách konania potvrdil. Rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť v spojení s rozhodnutím krajského súdu 27. februára 2012.

Sťažnosť na postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 269/2008 bola teda ústavnému súdu doručená potom, ako okresný súd vo veci vyhlásil rozsudok (29. apríla 2010). Takže v čase podania sťažnosti ústavnému súdu už okresný súd nemohol ovplyvniť plynulosť   priebehu   konania,   a   teda   ani   porušiť   označené   právo   sťažovateľa,   pretože vyhlásením rozsudku vo veci samej okresný súd vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie právnej neistoty sťažovateľa v konaní pred súdom prvého stupňa. Ďalšie úkony alebo postupy už okresný súd v tomto štádiu nemohol vykonávať, a preto bolo treba vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná   úloha   okresného   súdu   pri   odstraňovaní   právnej   neistoty   skončila   vyhlásením rozhodnutia vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený   názor vychádza zo skutočnosti,   že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím na zmysel a účel ustanovenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov základom pre záver ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (namietané porušenie základného práva postupom okresného súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   V súvislosti   so   sťažovateľom   namietaným postupom   krajského súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 292/2010 ústavný súd z vyžiadaného na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu zistil, že odvolacie konanie začalo predložením súdneho spisu   okresným súdom 3. novembra 2010 na rozhodnutie o opravnom prostriedku účastníkov konania proti rozsudku prvostupňového súdu č. k. 4 C 269/2008-609 z 29. apríla 2010.

Právna zástupkyňa sťažovateľa následne 19. novembra 2010 doplnila listinné dôkazy k odvolaniu.

Na   základe   žiadosti   krajského   súdu   zo   14.   októbra   2011   Okresný   súd   Trnava zapožičal 19. októbra 2011 odvolaciemu súdu súdny spis sp. zn. 21 C 95/1995 (predmetom tohto konania bolo „zrušenie práva užívať byt“).

Dňa 28. októbra 2011 krajský súd nariadil pojednávanie na 12. december 2011, na ktorom po vyjadreniach účastníkov konania a ich právnych zástupcov krajský súd vyhlásil rozsudok (č. k. 23 Co 292/2010-690), ktorým rozhodnutie okresného súdu v napadnutej vyhovujúcej časti určenia neplatnosti výpovedí z nájmu bytov vo vzťahu k sťažovateľovi a k navrhovateľke   v 3.   rade   a vo   výroku   o trovách   konania   potvrdil   a odporcovi   uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľom náhradu trov odvolacieho konania. Právna zástupkyňa sťažovateľa   (a   navrhovateľov)   13.   decembra   2011   predložila   vyúčtovanie   trov   konania navrhovateľov v odvolacom konaní.

Z dôvodu čerpania dovolenky (od 23. decembra 2011 do 8. januára 2012) zákonná sudkyňa   10.   januára   2012   požiadala   predsedu   krajského   súdu   o predĺženie   lehoty   na vyhotovenie   rozhodnutia   z 12.   decembra   2011   do 23. januára   2012.   Predseda   krajského súdu tejto žiadosti vyhovel.

K vráteniu súdneho spisu okresnému súdu došlo 26. januára 2012.

Ako vyplýva z prehľadu procesných úkonov vykonaných vo veci, postup krajského súdu je poznačený ojedinelým prieťahom v trvaní viac ako 11 mesiacov (od 3. novembra 2010 do 14. októbra 2011) pri celkovej dobe trvania konania necelých 15 mesiacov. Je teda možné konštatovať, že až na ojedinelú nečinnosť krajského súdu bolo konanie inak plynulé smerujúce   k odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľa,   a teda   také,   ktoré   napĺňa   účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 57/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 146/06). Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48 ods. 2   ústavy   je   pojem   autonómny,   ktorý   možno   vykladať   a aplikovať   predovšetkým materiálne.   Ústavný   súd   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   judikoval,   že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01, I. ÚS 146/06).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu v napadnutom konaní sa zjavne nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vychádzajúc z uvedených skutočností a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   preto   neprichádza   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   mohol   postup   krajského   súdu v napadnutom   konaní   po   prijatí   návrhu   (sťažnosti)   na   ďalšie   konanie   kvalifikovať   ako porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2012