znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 225/09-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júna   2009 predbežne prerokoval sťažnosť V. O., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 41 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Ústavom na výkon trestu odňatia slobody Banská Bystrica-Kráľová pod sp. zn. ÚVTOS-4-171/21-08, Ústavom na výkon väzby a Ústavom na výkon trestu odňatia slobody Ružomberok pod sp. zn. ÚVV a ÚVTOS   3-157/21-09   a Generálnym   riaditeľstvom   Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže Bratislava pod sp. zn. GRZVJS-4-783/21-2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. O. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2009 doručená sťažnosť V. O., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 41 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 1, čl. 6 ods. 1 a čl.   8   ods.   1   a 2   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) v konaní vedenom Ústavom na výkon trestu odňatia slobody Banská Bystrica-Kráľová (ďalej len „ústav Banská Bystrica“) pod sp. zn. ÚVTOS-4-171/21-08, Ústavom na výkon väzby a Ústavom na výkon trestu odňatia slobody Ružomberok (ďalej len „ústav Ružomberok“) pod sp. zn. ÚVV a ÚVTOS 3-157/21-09 a Generálnym riaditeľstvom Zboru väzenskej   a justičnej   stráže   Bratislava   (ďalej   len   „generálne   riaditeľstvo“)   pod   sp.   zn. GRZVJS-4-783/21-2008. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 23. apríla 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ od svojho príchodu do ústavu Banská Bystrica 8. apríla 2008, kde vykonáva trest odňatia slobody, sa zákonom predpísaným postupom dožaduje svojho preradenia do niektorého iného ústavu na výkon trestu, ktorý by bol bližšie k miestu jeho trvalého bydliska v R. Dôvodom uvedenej žiadosti sú slabé sociálne pomery a zlý   zdravotný   stav   jeho   rodiny   (rodičov,   sestry   a priateľky).   Rodinní   príslušníci   si vzhľadom na svoje nízke príjmy a zdravotný stav nemôžu dovoliť cestovať za sťažovateľom až do B. Preto s nimi udržiava iba pravidelný písomný kontakt, ktorý však nemôže nahradiť osobný kontakt pri návšteve. Takýto kontakt nemá už od 8. apríla 2008. Ako vhodné miesto výkonu trestu prichádza do úvahy ústav Ružomberok, v ktorom existuje diferenčná skupina so   stredným   stupňom   stráženia,   ktorá   zodpovedá   zaradeniu   sťažovateľa   v zmysle právoplatného   odsudzujúceho   rozsudku,   ktorým   mu   bol   uložený   trest   odňatia   slobody v trvaní osemdesiat mesiacov. Jeho žiadosti sú odmietané bez relevantných dôvodov. Ide o účelové,   vyhýbavé   a podstatou   veci   sa   nezaoberajúce   stanoviská.   Sťažovateľ   je presvedčený, že jeho žiadosti sú vopred odsúdené na neúspech, teda ešte pred reálnym relevantným   preskúmaním   veci   a jej   podstaty.   Pritom   zákon   preferuje,   aby   odsúdený vykonával trest odňatia slobody čo možno najbližšie k svojej rodine. Je to tak preto, že trest má postihovať páchateľa, a nie jeho rodinu.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených práv   zo   strany   ústavu   Banská   Bystrica,   ústavu   Ružomberok   a generálneho   riaditeľstva s tým,   aby   sa   týmto   subjektom   zakázalo   pokračovať   v porušovaní   označených   práv, a vyhovel žiadosti sťažovateľa o jeho preradenie z vážnych rodinných dôvodov. Požaduje aj priznanie náhrady za nemajetkovú ujmu, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia. Napokon žiada aj o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Z prípisu ústavu Banská Bystrica sp. zn. ÚVTOS-4-171/21-08 z 10. decembra 2008 vyplýva, že sa žiadosť sťažovateľa o premiestnenie do ústavu s rovnakým stupňom stráženia zamieta pre nesúhlas riaditeľa ústavu Ružomberok.

Z prípisu ústavu Ružomberok sp. zn. ÚVV a ÚVTOS 3-157/21-09 z 8. apríla 2009 vyplýva, že trvá na predchádzajúcom nesúhlasnom stanovisku k premiestneniu sťažovateľa do   ústavu   Ružomberok   z   dôvodu,   že   nedošlo   k dohode   riaditeľov   ústavu   Ružomberok a ústavu Banská Bystrica.

Z prípisu   generálneho riaditeľstva   sp.   zn. GRZVJS-4-783/21-2008   zo   14.   januára 2009 vyplýva, že v ústave Ružomberok prebiehajú rekonštrukčné práce a žiadni odsúdení sa tam nepremiestňujú. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť, ako aj s prihliadnutím na to, že v ústave Banská Bystrica sú pre sťažovateľa vytvorené vhodné podmienky na plnenie účelu výkonu   trestu   odňatia   slobody,   riaditeľ   ústavu   Banská   Bystrica   žiadosť   sťažovateľa o premiestnenie   zamietol.   Rozhodnutím   o zamietnutí   žiadosti   postupoval   v súlade   s   §   8 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 368/2008 Z. z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody (ďalej len „vyhláška“), keďže uvedené ustanovenie   definuje,   že   rozhodnúť o takejto   žiadosti   je   v kompetencii   riaditeľa   ústavu. V súlade s ustanovením § 8 ods. 4 vyhlášky možno opakovane požiadať riaditeľa ústavu o premiestnenie najskôr po uplynutí šiestich mesiacov od rozhodnutia o zamietnutí žiadosti. Z uvedeného   ustanovenia,   ako   aj   z   ustanovenia   §   10   ods.   4   zákona   č.   475/2005   Z.   z. o výkone   trestu   odňatia   slobody   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone trestu“) je zrejmé, že ďalšiu žiadosť treba podať   riaditeľovi   ústavu   Banská   Bystrica,   a nie   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej republiky.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa názoru ústavného súdu nie je v jeho právomoci o merite podanej sťažnosti konať a rozhodnúť.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy,   ak poskytovanie   tejto   ochrany   nie   je v právomoci   všeobecných   súdov.   V danom prípade z dôvodov uvedených ďalej právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam   sťažovateľa   vyplývajúcim   z ústavy   a dohovoru   prináleží   všeobecným   súdom v rámci správneho súdnictva, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   §   244   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   v správnom   súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 247 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa § 248 Občianskeho súdneho poriadku súdy nepreskúmavajú

a)   rozhodnutia   správnych   orgánov   predbežnej   povahy   a   procesné   rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania,

b) rozhodnutia, ktorých vydanie závisí výlučne od posúdenia zdravotného stavu osôb alebo   technického   stavu   vecí,   ak   samy   osebe   neznamenajú   právnu   prekážku   výkonu povolania, zamestnania alebo podnikateľskej alebo inej hospodárskej činnosti,

c) rozhodnutia o nepriznaní alebo odňatí odbornej spôsobilosti právnickým osobám alebo fyzickým osobám, ak samy osebe neznamenajú právnu prekážku výkonu povolania alebo zamestnania,

d) rozhodnutia správnych orgánov, ktorých preskúmanie vylučujú osobitné zákony.

Sťažovateľ sa s poukazom na uchovanie svojho rodinného, resp. súkromného života domáha   svojho   preloženia   do   ústavu   Ružomberok,   keďže   tento   sa   nachádza   najbližšie k miestu, kde žijú jeho rodinní príslušníci, resp. osoby blízke. Tvrdí pritom, že v rozpore s jeho základným právom na súkromie, resp. na rodinný život príslušné orgány verejnej správy jeho požiadavku neakceptujú.

Z ustanovenia   §   10   ods.   3   písm.   b)   a c)   zákona   o výkone   trestu   je   zrejmé,   že odsúdený sa premiestni na výkon trestu do iného ústavu inter alia aj vtedy, ak generálne riaditeľstvo   kladne   rozhodne   o návrhu   riaditeľa   ústavu   na   premiestnenie   odsúdeného s cieľom prehĺbiť plnenie účelu výkonu trestu, ako aj v prípade, ak generálne riaditeľstvo tak rozhodne z iných dôvodov.

Z ustanovenia § 8 vyhlášky vyplýva, že za premiestnenie odsúdeného sa považuje jeho   presun   medzi   jednotlivými   ústavmi   podľa   §   10   zákona   o výkone   trestu,   pričom rozhodnutie o premiestnení odsúdeného do iného ústavu okrem prípadu uvedeného v § 10 ods.   1   písm.   a)   zákona   o výkone   trestu vydáva   generálne   riaditeľstvo.   O žiadosti odsúdeného o premiestnenie do ústavu s rovnakým stupňom stráženia rozhoduje riaditeľ ústavu,   v ktorom   odsúdený   vykonáva   trest.   Ak   riaditeľ   ústavu   žiadosť   posúdi   ako opodstatnenú, spracuje návrh na premiestnenie odsúdeného, ktorý odstúpi na rozhodnutie generálnemu riaditeľstvu, inak žiadosť zamietne.

Podľa   §   18   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor dozerá na to, aby v miestach, kde sa vykonáva   väzba,   trest   odňatia   slobody,   disciplinárne   tresty   vojakov,   ochranné   liečenie, ochranná výchova, ústavné liečenie alebo ústavná výchova na základe rozhodnutia súdu, ako aj v celách policajného zaistenia, boli držané osoby len na základe rozhodnutia súdu alebo iného oprávneného štátneho orgánu o pozbavení alebo obmedzení osobnej slobody a aby sa v týchto miestach dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy.

Podľa § 18 ods. 2 písm. c) zákona o prokuratúre prokurátor je povinný písomným príkazom   zrušiť(...)   vykonávanie   rozhodnutia,   príkazu   alebo   opatrenia   orgánov vykonávajúcich správu miest uvedených v odseku 1 alebo ich nadriadeného orgánu, ak sú v rozpore so zákonom alebo s iným všeobecne záväzným právnym predpisom.

Z citovanej právnej úpravy vo všeobecnej rovine vyplýva, že rozhodnutia a postupy orgánov verejnej správy sú zásadne preskúmateľné v rámci správneho súdnictva. Ak ide o právoplatné   rozhodnutia   orgánov   verejnej   správy   (po   využití   riadnych   opravných prostriedkov, resp. v prípadoch, keď riadny opravný prostriedok prípustný nie je), postupuje sa podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (rozhodovanie o žalobách proti   rozhodnutiam   a postupom   správnych   orgánov   podľa   §   247   a nasl.   Občianskeho súdneho   poriadku).   K súdnej   preskúmateľnosti   takýchto   rozhodnutí   sa   nevyžaduje,   aby osobitné   zákony   výslovne   zakotvovali   možnosť   súdneho   prieskumu.   Súdny   prieskum v týchto   prípadoch   je   vylúčený   iba   z dôvodov   taxatívne   uvedených   v ustanovení   §   248 Občianskeho súdneho poriadku (metódou negatívnej enumerácie). Vzhľadom na citovaný čl.   46   ods.   2   ústavy   ústavne   konformné   posudzovanie   prípustnosti   súdneho   prieskumu rozhodnutí orgánov verejnej správy si vyžaduje, aby zo súdneho prieskumu neboli vylúčené také rozhodnutia orgánov verejnej správy, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd.

V súdenom   prípade   sa   sťažovateľ   domáha   premiestnenia   do   iného   ústavu s poukazom najmä na ochranu svojho rodinného života, resp. súkromia (čl. 41 ods. 1 prvá veta ústavy, resp. čl. 8 ods. 1 dohovoru), teda s poukazom na základné práva vyplývajúce z ústavy,   resp.   dohovoru.   Argumentuje   tým,   že   nevyhovenie   jeho   požiadavke znamená zásah   do   jeho   rodinného   života   v miere   neprimeranej,   ktorá   prevyšuje   tie nevyhnutné obmedzenia rodinného života, ktoré so sebou prináša pobyt odsúdenej osoby vo výkone trestu.

Z judikatúry   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   v Štrasburgu   možno vyvodiť,   že pobyt vo výkone trestu odňatia slobody alebo vo väzbe znamená objektívne prerušenie rodinného života, ktoré môže zakladať za určitých okolností porušenie čl. 8 dohovoru (X. a Y. proti Švajčiarsku z 3. októbra 1978, Quinas proti Francúzsku z roku 1990, Marincola a Sestito proti Taliansku z roku 1999).

Možno   urobiť   predbežný   záver,   že   rozhodovanie   o premiestnení   odsúdeného   na výkon   trestu   do   iného   ústavu   na   základe   žiadosti   odsúdeného   treba   považovať   za rozhodnutie orgánu verejnej správy v zmysle § 247 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Ak sa odsúdený domáha premiestnenia s poukazom na ochranu vlastného rodinného života, potom   je   zároveň   nepochybné aj   to,   že   rozhodnutie   sa   týka   základného   práva.   Takéto rozhodnutie v žiadnom prípade nevykazuje znaky rozhodnutí uvedených v ustanovení § 248 Občianskeho súdneho poriadku.

Vzhľadom na všetky už uvedené úvahy má sťažovateľ možnosť postupom podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku domáhať sa na vecne a miestne príslušnom   všeobecnom   súde   ochrany   označených   práv podľa   ústavy   a dohovoru.   Musí pritom   samozrejme   postupovať   v zmysle   procesných   podmienok   vyplývajúcich z príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Pokiaľ mu už uplynula zákonná dvojmesačná lehota na podanie žaloby príslušnému všeobecnému súdu, potom musí vyčkať na   novú   možnosť   požiadať   o preloženie   (po   uplynutí   šiestich   mesiacov)   a v prípade neúspechu takejto žiadosti podať žalobu v rámci správneho súdnictva.

Treba   tiež   uviesť,   že   v danej   veci   prichádza   do   úvahy   aj   postup   vyplývajúci z ustanovenia § 18 ods. 1 zákona o prokuratúre. Prokurátor totiž dozerá inter alia na to, aby sa   v miestach,   kde   sa   vykonáva   trest   odňatia   slobody,   dodržiavali   zákony   a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy, pričom podľa § 18 ods. 2 písm. c) prichádza do úvahy povinnosť   prokurátora   svojím   príkazom   zrušiť   také   rozhodnutie,   ktoré   je   v rozpore so zákonom   alebo s iným všeobecne záväzným právnym predpisom.   Je teda na základe uvedeného možné podať prokurátorovi podnet na takéto konanie.

Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že postup podľa zákona o prokuratúre nemožno považovať za realizáciu základného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 2 ústavy, ale za realizáciu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2009