znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 225/05-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. októbra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť J. R., bytom H., zastúpeného advokátom JUDr. J. V.,   P. vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   spravodlivé   rozhodnutie   veci podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom   na Krajskom   súde v Trenčíne pod sp. zn. 5 Co 74/04, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. R. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. septembra 2005 doručená sťažnosť J. R., bytom H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.   J.   V.,   P.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   spravodlivé rozhodnutie veci   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len „ústava“) v konaní vedenom   na   Krajskom   súde   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn. 5 Co 74/04. Sťažovateľ svoju sťažnosť označil ako „Návrh na začatie konania o sťažnosti pre porušenie základných ľudských práv a slobôd zakotvených v čl. 46 ods. 1, 4 Ústavy SR č. 460/1990 Zb., ktoré boli porušené právoplatným a vykonateľným rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 18. mája 2005 č. k. 5 Co 74/04-56 v spore navrhovateľa J. R., nar. 12. 10. 1961, bytom H. proti odporcovi H. P. a. s., P., o mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia.“.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46   ods.   1   ústavy,   na   základe   skutočnosti,   že   odvolací   súd   rozhodoval   o trovách odvolacieho   konania,   ktoré   nesprávne   vypočítal   a krátil,   čím   porušil   §   142   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku,   pričom   podľa   sťažovateľa   nemožno   akceptovať   úvahu odvolacieho   súdu   o nespornosti   časti   náhrady,   pretože   odporca   žiadnu   časť   náhrady sťažovateľovi nevyplatil, a preto súd rozhodoval o celej sume náhrady a navrhovateľ bol úspešný čo do sumy 396 000 Sk, z ktorej mal súd podľa sťažovateľa vychádzať pri výpočte tarifnej odmeny. Postupom súdu bolo podľa sťažovateľa porušené jeho „ústavné právo“, aby súd zabezpečil ochranu jeho práv, „avšak rozhodnutie, ktoré je v rozpore so zákonom“ sťažovateľovi spravodlivú ochranu jeho práv neposkytlo. Sťažovateľ uvádza, že ak mu „súd nepriznal prvostupňové trovy konania a bezdôvodne krátil odvolacie trovy“, znížil výšku plnenia   v   jeho neprospech.   Poukazuje   pritom   na   skutočnosť,   že   dovolanie   len   proti rozhodnutiu o trovách konania nie je prípustné. Preto je podľa neho nesporné, že využil zákonné možnosti na súdnu ochranu na všeobecnom súde. Tým, že odvolací súd rozhodol sčasti nesprávne, je nútený domáhať sa ochrany svojich práv na ústavnom súde.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd bez nariadenia pojednávania takto rozhodol: „1.   Právo   J.   R.   na   spravodlivé   rozhodnutie   veci   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Krajskom súde v Trenčíne pod č. 5 Co 74/04-56 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. 5 Co 74/04-56 zo dňa 18. mája 2005 sa v časti, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania zmenený tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a v časti, ktorou bol vedľajší účastník zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania v sume Sk 14.126,- zrušuje a Krajskému súdu v Trenčíne sa prikazuje vo veci 5 Co 74/04 ďalej konať a rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.

3.   Krajský   súd   v Trenčíne   je   povinný   nahradiť   J.   R.   trovy   právneho   zastúpenia v sume Sk 3.400,- (slovom tritisícštyristo korún slovenských) k rukám advokáta JUDr. J. V. na   účet   č.  ...   vedený   vo   Všeobecnej   úverovej   banke   a.   s.   pobočka   P.   do   15   dní   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry ústavného   súdu   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažovateľ   tvrdí,   že   bolo   porušené   jeho   základné   právo   na   spravodlivý   proces rozhodnutím krajského súdu, ktorý mu v odvolacom konaní nesprávne vypočítal a krátil úhradu trov konania. Namieta síce porušenie základného práva na súdnu ochranu v celom konaní, ale z obsahu sťažnosti vyplýva, že nesúhlasí s výrokom rozhodnutia krajského súdu č. k. 5 Co 74/04-56 z 18. mája 2005 o náhrade trov konania. Krajský súd rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania (čím zmenil v tejto časti rozsudok súdu   prvého   stupňa   vo   výroku   o trovách   prvostupňového   konania),   a vo   vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi rozhodol o povinnosti zaplatiť navrhovateľovi (sťažovateľovi) náhradu trov odvolacieho konania.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy je nepochybne   aj nárok   na   náhradu   trov   konania.   Aj   tento   nárok   však   možno   uplatniť a priznať len v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy a v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy, t. j. za splnenia zákonných predpokladov na jeho priznanie, ktoré sú obsiahnuté v príslušných procesných poriadkoch, v posudzovanom prípade to je Občiansky súdny poriadok.

Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu neznamená ani právo na úspech v konaní, ani nárok na to, aby sa všeobecné súdy zaoberali alebo riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu interpretácia   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   a jej   odôvodnenie krajským súdom v danej veci takéto nedostatky nevykazuje. K tomu treba dodať, že vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými a právnymi omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

Vychádzajúc z týchto právnych záverov ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Po odmietnutí sťažnosti ústavný súd nerozhodoval o takých nárokoch na ochranu ústavnosti, ktorých uplatnenie a použitie predpokladá aspoň čiastočnú úspešnosť sťažnosti. Preto ústavný súd nerozhodoval o primeranom finančnom zadosťučinení, ktoré sťažovateľ požadoval (čl. 127 ods. 2 ústavy).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2005