znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 225/04-4

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Stredoslovenskej   vodárenskej   spoločnosti,   a.   s.,   Banská Bystrica, Partizánska cesta 5, zastúpenej advokátom JUDr. J. L., B. B., vo veci porušenia základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 3 Er 279/02-32, EX 131/2002 z 28. júna 2004, za účasti Okresného súdu Banská Bystrica, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Stredoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta 2004 doručená sťažnosť Stredoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a. s., Banská Bystrica, Partizánska cesta 5 (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. L., B. B., označená   ako „Ústavná   sťažnosť“. Z jej   obsahu   vyplynulo,   že   sťažovateľka   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len „okresný súd“) č. k. 3 Er 279/02-32, EX 131/2002 z 28. júna 2004.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti tvrdí, že porušenie označeného základného práva vidí   v tom,   že   okresný   súd   zastavil   súdnu   exekúciu   vedenú   pred   súdnym   exekútorom Bc. T. B. pod   sp.   zn. EX 131/2002 v celom rozsahu napriek tomu, že exekučný príkaz (príkaz   na   vykonanie   exekúcie)   bol   vydaný   na   exekúciu   prikázaním   inej   peňažnej pohľadávky   (pohľadávky   povinného   voči   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovni   na   náhradu nákladov spojených s poskytnutím a zabezpečením zdravotnej starostlivosti), ktorá nepatrí k veciam   a pohľadávkam   vylúčeným   zo   súdnej   exekúcie   §   54a   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia,   o   zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a   o   zriaďovaní   rezortných, odvetvových,   podnikových   a   občianskych   zdravotných   poisťovní   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 273/1994 Z. z.“), ktorý ustanovuje:

1. Z exekúcií a výkonu rozhodnutia podľa osobitných predpisov sú vylúčené splatné poistné a poistné, ktoré sa stane splatným až v budúcnosti, poplatok z omeškania, poplatok za nesplnenie oznamovacej povinnosti a pokuty s výnimkou pohľadávok na poistnom podľa § 59.

2. Z exekúcií a výkonu rozhodnutia podľa osobitných predpisov sú vylúčené aj

a) finančné prostriedky zdravotných poisťovní podľa § 50 až 52, ktoré sú určené na úhradu   za   poskytovanú   zdravotnú   starostlivosť,   na   úhradu   platieb   za   služby   súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a na úhradu služieb súvisiacich so zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti o poistencov,

b)   finančné   prostriedky   na   účtoch   zdravotníckych   zariadení,   ktoré   sú   určené   na poskytovanie   zdravotnej   starostlivosti   a služieb   súvisiacich   s poskytovaním   zdravotnej starostlivosti a služieb súvisiacich so zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti,

c)   majetok   zdravotných   poisťovní,   ak   je   obstaraný   z prostriedkov   poistného, z poplatku z omeškania, z pokút a z poplatku za nesplnenie oznamovacej povinnosti,

d)   majetok   zdravotníckych   zariadení,   ak   je   obstaraný   z prostriedkov   poistného, a majetok určený na poskytovanie zdravotnej starostlivosti,

e) lieky a zdravotnícke pomôcky.

3. Exekúciu alebo výkon rozhodnutia, ktoré sa začali podľa osobitných predpisov, súd zastaví, ak exekúcia alebo výkon rozhodnutia postihujú majetok podľa odseku 2.

Podľa   názoru   sťažovateľky   postihnutie   inej   peňažnej   pohľadávky   povinného   než takej, ktorá je uvedená v citovanom § 54a ods. 2 zákona č. 273/1994 Z. z., malo viesť okresný súd ku zastaveniu exekúcie len sčasti, tak ako mu to ukladá § 57 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene a doplnení   ďalších   zákonov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Okresný súd však podľa názoru sťažovateľky zastavil exekúciu v celom rozsahu.

II.

Z priloženého   rovnopisu   uznesenia   okresného   súdu   č.   k.   3   Er   279/02-32, EX 131/2002 z 28. júna 2004 ústavný súd zistil, že jeho výrok znie:

„Súd exekúciu vedenú pred súdnym exekútorom Bc. T. B. so sídlom Exekútorského úradu, B. B., vedenú pod jeho č. k. EX 131/2002 zastavuje.“

Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:„...   Dňa   22.   6.   2004   podal   povinný na tunajší   súd návrh   na   povolenie   odkladu exekúcie a následné jej zastavenie, kde ako dôvod poukázal na novelu zákona č. 273/1994 Zb. zákonov o zdravotnom poistení.

Dňom 15. júna 2004 nadobudol účinnosť zákon č. 345/2004 Zbierky zákonov, ktorý mení a dopĺňa zákon č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, konkrétne paragrafové znenie 54a v odstavci 2 pod písmenami a až e.

Podľa odstavca 3 § 54a exekúciu alebo výkon rozhodnutia, ktoré sa začali podľa osobitných predpisov, súd zastaví, ak exekúcia alebo výkon rozhodnutia postihujú majetok podľa odstavca 2.

Osobitným predpisom v danom prípade je aj exekučný poriadok (zákon č. 233/1995 zbierky).   Podľa   týchto   osobitných   predpisov   je   teda   z exekúcie   a výkonu   rozhodnutia vylúčené:

- finančné prostriedky zdravotných poisťovní podľa § 50 až 52, ktoré sú určené na úhradu   za   poskytnutú   zdravotnú   starostlivosť,   na   úhradu   platieb   za   služby   súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a na úhradu služieb súvisiacich so zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti o poistencov,

- finančné prostriedky na účtoch zdravotníckych zariadení (zákon č. 277/1994), ktoré sú určené na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a služieb súvisiacich so zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti,

-   majetok   zdravotných   poisťovní,   ak   je   obstaraný   z prostriedkov   poistného, z poplatku z omeškania, z pokút a z poplatku za nesplnenie oznamovacej povinnosti,

- majetok zdravotných zariadení, ak je obstaraný z prostriedkov poistného, a majetok určený na poskytovanie zdravotnej starostlivosti,

- lieky a zdravotnícke pomôcky (Zákon č. 140/1998 Z. z.). Ako je vyššie konštatované, povinný podal návrh na odklad exekúcie a jej následné zastavenie,   ale   v danom   prípade   súd   toto   jeho   písomné   podanie   považoval   za   podnet pretože je toho názoru, že ak sú splnené podmienky §-u 54a ods. 2, dochádza podľa ods. 3 k zastaveniu exekúcie alebo výkonu rozhodnutia priamo zo zákona a teda netreba podľa názoru súdu podať návrh na zastavenie exekúcie.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd preto považoval za potrebné rozhodnúť v zmysle § 58 ods. 1 a § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.

Zároveň súd náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal od oprávneného nakoľko podľa názoru súdu oprávnený procesne nezavinil že by malo dôjsť k zastaveniu exekúcie, nakoľko k jej samotnému zastaveniu došlo zo zákona teda legislatívnou úpravou, ktorú oprávnený nemohol a ani nemôže ovplyvniť.“

Z predložených   listín   ústavný   súd   zistil   aj   to,   že   v exekučnej   veci   sp.   zn. EX 131/2002   boli   vydané   poverenie   na   vykonanie   exekúcie,   upovedomenie   o začatí exekúcie, ako aj exekučný príkaz.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak nimi namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených   v ústave,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc,   sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom   o ústavnom   súde, neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj sťažnosti   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje najprv za potrebné uviesť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   ani   povinný   preskúmavať   a posudzovať   skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní obyčajných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí.

Ústavnou   právomocou   ústavného   súdu   je   v prípadoch   napadnutia   rozhodnutí (opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov, proti ktorým nie je prípustný opravný prostriedok,   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a aplikácie   právnych   noriem a postupu,   ktorý   im   predchádzal,   s ústavou,   prípadne   s medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom   má opodstatnenie len v prípade,   ak v konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   napadnutým   rozhodnutím   (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrálne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (napr. I. ÚS 20/03). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia základného práva alebo slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi (IV. ÚS 43/04).

Ústavný súd v konaní sp. zn. II. ÚS 143/02 dospel k tomuto záveru: „Nútený výkon súdnych   a iných   rozhodnutí   vrátane   súdnej   exekúcie   podľa   Exekučného   poriadku   je súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky. Všeobecné súdy musia dbať na to, aby zabezpečili taký prístup k súdnej ochrane v exekučnom konaní, ktorý nie je diskriminačný. Zastavenie súdnej exekúcie všeobecným súdom bez preukázania takých okolností spôsobuje porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“

Výrok   každého   rozhodnutia   všeobecného   súdu   konajúceho   v civilnom   procese vrátane   núteného   výkonu   súdnych   a iných   rozhodnutí   vyjadruje   záväzný   a zásadne nezmeniteľný   názor   súdu   na   predmet   jeho   rozhodovania.   Výrok   súdneho   rozhodnutia pritom nemožno vnímať oddelene od jeho odôvodnenia najmä v prípadoch, v ktorých je uvedené, z akých skutkových a právnych dôvodov bol prijatý výrok rozhodnutia, pričom tieto skutkové a právne dôvody sú jedinými dôvodmi na vynesenie výroku.

Z výroku napadnutého uznesenia vyplýva, že okresný súd zastavil exekúciu vedenú pod sp. zn. EX 131/2002, z odôvodnenia tohto uznesenia je však zjavné, že k zastaveniu exekúcie došlo len vo vzťahu k obsahu § 54a ods. 2 zákona č. 273/1994 Z. z.

Vychádzajúc   z doslovného   textu   výroku   napadnutého   uznesenia   v konfrontácii s obsahom   dôvodov   tohto   rozhodnutia   okresný   súd   zastavil   exekúciu   len   na   majetok povinného uvedený v § 54a ods. 2 zákona č. 273/1994 Z. z. Účinky tohto uznesenia preto nie je možné vzťahovať na iný majetok povinného ako na ten, ktorý bol týmto ustanovením výslovne vylúčený z núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Opačný záver nemá oporu v odôvodnení napadnutého uznesenia a okresný súd sa nevenoval inému majetku než tomu, ktorý bol vylúčený z exekúcie § 54a ods. 2 zákona č. 273/1994 Z. z. Takýto postup je v súlade   s čl.   2   ods.   2   ústavy,   pretože   k dátumu   vynesenia   napadnutého   uznesenia ustanovenie § 54a ods. 2 zákona č. 273/1994 Z. z. bolo platnou súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.

Uvedeným   rozhodnutím   nie   je   možné   porušiť   základné   právo   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Nemôže totiž existovať žiadna príčinná súvislosť medzi týmto základným   právom   a skutočnosťou,   že   okresný   súd   použil   pri   rozhodovaní   platné ustanovenie   osobitného   zákona   upravujúceho   vylúčenie   majetku   z núteného   výkonu súdnych a iných rozhodnutí, ak pri tomto použití nedošlo k popretiu zmyslu a účelu použitej právnej normy. Podľa názoru ústavného súdu k takému použitiu právnej normy ani nemohlo dôjsť, pretože okresný súd obmedzil svoju argumentáciu iba na citovanie § 54a ods. 2 zákona č. 273/1994 Z. z. bez toho, aby výkladom menil, dopĺňal, rozširoval alebo zužoval jeho znenie.

Z toho vyplýva, že sťažnosť proti napadnutému uzneseniu okresného súdu je zjavne neopodstatnená   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde).   Obsah   napadnutého   uznesenia nebráni tomu, aby sa uplatnilo základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu v súdnej exekúcii podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vo vzťahu k majetku, ktorý nie je zahrnutý do § 54a ods. 2 zákona č. 273/1994 Z. z. Potvrdzuje to aj vydanie upovedomenia o začatí exekúcie, ktorého účinky sa vzťahujú na celý majetok povinného, nielen na taký majetok, ktorý podľa Exekučného poriadku alebo osobitných predpisov je vylúčený zo súdnej exekúcie.

Ústavný súd v tejto súvislosti tiež zastáva názor, že sťažnosť je neprípustná v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pretože sťažovateľka nevyčerpala opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv alebo slobôd účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   sťažovateľka   oprávnená   podľa   osobitných predpisov (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2004