SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 224/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Kašuba spol. s r. o., Horná 41,Banská Bystrica, za ktorú koná advokát JUDr. Roman Kašuba, vo veci namietanéhoporušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 169/2014 z 23. júla 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnuochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústava“) a právana spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 169/2014 z 23. júla 2014, ktorou žiadavydať tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 169/2014 z 23. júla 2014 porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 169/2014 z 23. júla 2014 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“
Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a k nej pripojených príloh,sťažovateľka je ako žalovaná účastníčkou konania vedeného pred Okresným súdom BanskáBystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 13 C 185/2012, v ktorom sa ako žalobca (ďalej len „žalobca“) domáha proti sťažovateľke určenia, že zmluva o zriadenízáložného práva k spoluvlastníckemu podielu uzatvorená 27. novembra 2009 medzi ⬛⬛⬛⬛ ako záložcom a sťažovateľkou ako záložným veriteľom,predmetom ktorej bolo zriadenie záložného práva v prospech sťažovateľkyk spoluvlastníckemu podielu vo veľkosti 3/4 na stavbe súp. č. postavenej na parc.č. prevádzková budova, je voči žalobcovi neúčinná.
Sťažovateľka podaním z 28. novembra 2012 navrhla okresnému súdu, aby konanieprerušil do právoplatného skončenia konania vedeného pred ním pod sp. zn. 20 C 106/2010,ktoré je vedené o jedinej žalobcom uplatnenej pohľadávke voči jeho dlžníkovi. Návrhodôvodnila tým, že v dobe rozhodovania okresného súdu o odporovacej žalobe nie jepohľadávka žalobcu voči jeho dlžníkovi ⬛⬛⬛⬛ ešte vymáhateľná, a aksa domáha jej splnenia žalobca proti dlžníkovi v inom konaní, je daný dôvod na prerušeniekonania o odporovacej žalobe podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku(ďalej aj „OSP“). Okresný súd uznesením č. k. 13 C 185/2012-100 z 5. marca 2013 návrhsťažovateľky na prerušenie konania zamietol s odôvodnením, že podmienkou uplatneniaodporovacej žaloby nie je právoplatné súdne rozhodnutie o pohľadávke veriteľa vočidlžníkovi, postačuje totiž, aby pohľadávka veriteľa bola vymáhateľná v čase rozhodovaniasúdu o odporovacej žalobe. O odvolaní sťažovateľky proti tomuto uzneseniu rozhodolKrajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 14 Co 432/2013z 30. októbra 2013 a odvolaním napadnuté uznesenie prvostupňového súdu ako vecnesprávne potvrdil. Dospel k záveru, že v danom prípade nie je dôvod na prerušeniepredmetného konania až do právoplatného skončenia veci vedenej na okresnom súde podsp. zn. 20 C 106/2010.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala sťažovateľka dovolanie. Žiadala, abydovolací súd uznesenie odvolacieho súdu v celom rozsahu zrušil a vec vrátil odvolaciemusúdu na ďalšie konanie. Namietala, že konaním odvolacieho súdu došlo k vadám uvedenýmv § 237 OSP a konanie je postihnuté aj inou vadou, ktorá mala za následok nesprávnerozhodnutie veci, a rozhodnutie navyše spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 169/2014 z 23. júla 2014 odmietol dovolaniesťažovateľky ako procesne neprípustné [§ 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c)OSP]. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 29. septembra 2014.
Sťažovateľka sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranuzaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 169/2014 z 23. júla 2014odôvodnila tým, že toto uznesenie je nesprávne, nedostatočne odôvodnené vo vzťahuk argumentácii sťažovateľky, a tým aj nepreskúmateľné. Podľa presvedčenia sťažovateľkynajvyšší súd meritórne jej dovolanie neprerokoval napriek tomu, že jej postupomprvostupňového i odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Tým najvyššísúd sťažovateľke odňal právo na súdnu ochranu.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemázásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súdvyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanejústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecnýchsúdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medziústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciouvo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípade ustanovených zákonom na inomorgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, aknamietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Sťažovateľka odôvodňovala porušenie označených práv v prvom rade tým, žeuznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 169/2014 z 23. júla 2014 je nedostatočneodôvodnené.
Najvyšší súd uznesenie sp. zn. 4 Cdo 169/2014 z 23. júla 2014 odôvodnil takto:„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Dovolanie odporkyne smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, zamietajúce návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p.; takéto rozhodnutie odvolacieho súdu nevykazuje znaky niektorého z vyššie uvedených uznesení, proti ktorým je dovolanie prípustné. Vzhľadom na to dovolanie odporcu nie je v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné.
Vzhľadom na obsah dovolania a so zreteľom na povinnosť dovolacieho súdu vyplývajúcu z § 242 ods. 1 O. s. p. dovolací súd skúmal, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k procesnej vade vymenovanej v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu) odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Dovolateľka netvrdila existenciu procesnej vady v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. a v dovolacom konaní ich existencia nevyšla najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na posúdenie, či konanie nie je zaťažené vadou v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu jeho procesných práv a právom chránených záujmov priznaných mu ako účastníkovi občianskeho súdneho konania.
Prerušiť konanie postupom podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. je možnosťou (nie povinnosťou) súdu takto rozhodnúť. Toto ustanovenie preto nezakladá procesné právo účastníka konania na vyhovenie takémuto návrhu. Procesným následkom nevyhovenia návrhu je, že súd musí vo veci ďalej konať, t.j. vykonávať všetky úkony smerujúce k prejednaniu a rozhodnutiu sporu v jeho merite. Jeho zamietnutím bez ďalšieho teda nemôže dôjsť k odňatiu možnosti pred súdom konať (viď aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 5 Cdo 209/2009, sp. zn. 3 Cdo 57/2011, sp. zn. 6 Cdo 2/2012). Preskúmania správnosti procesného postupu súdu, ako aj správnosti jeho skutkových a právnych záverov, sa účastník môže domáhať využitím riadnych ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov smerujúcich proti rozhodnutiu v merite veci. Preto ak odvolací súd potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým sa zamietol návrh odporkyne na prerušenie konania, nedošlo k odňatiu jej možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Z obsahu dovolania odporkyne vyplýva, že k odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť aj nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O. s. p.). Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorý by v prípade opodstatnenosti, mal za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia; samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili (ne)správne právne závery, by tak prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné. O takýto prípad v prejednávanej veci nejde.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady tvrdenej dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O. s. p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O. s. p., najvyšší súd odmietol procesné neprípustné dovolanie odporkyne podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. V dovolacom konaní odporkyňa nebola procesne úspešná a vznikla jej povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Navrhovateľ v dovolacom konaní nepodal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania, preto mu dovolací súd náhradu trov dovolacieho konania nepriznal (§ 151 ods. 1 O. s. p.).“
Ústavný súd konštatuje, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konaniepodľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdnehorozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovorelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokova obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia najvyššiehosúdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky o tom, že najvyšší súd dostatočneneodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľkyneobstojí. Najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na otázku, z akého dôvodupovažuje dovolanie sťažovateľky za procesne neprípustné. Argumentoval jednak tým, žeprocesná vada podľa § 237 OSP v dovolacom konaní nevyšla najavo, ale aj tým, že prerušiťkonanie postupom podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP je možnosťou (nie povinnosťou) súdutakto rozhodnúť. Toto ustanovenie preto nezakladá procesné právo účastníka konaniana vyhovenie takémuto návrhu, pričom jeho zamietnutím bez ďalšieho nemôže dôjsť anik odňatiu možnosti pred súdom konať. V tejto súvislosti najvyšší súd poukázal aj na svojustabilnú rozhodovaciu prax (sp. zn. 5 Cdo 209/2009, sp. zn. 3 Cdo 57/2011, sp. zn.6 Cdo 2/2012). Takéto odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu považuje ústavný súdza dostatočné, pretože objasňuje všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľka nastolila. Odôvodnenie rozhodnutianajvyššieho súdu preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnuochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.
Sťažovateľka však v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietala porušenie svojhozákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššiehosúdu sp. zn. 4 Cdo 169/2014 z 23. júla 2014 aj z dôvodu, že jej dovolanie malo byťnajvyšším súdom meritórne prerokované a nemalo byť ako procesne neprípustnéodmietnuté. Preto sa ústavný súd zaoberal aj touto argumentáciou sťažovateľky.
Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkonspravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatnýmrozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované.Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využiliexistujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanillesc. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).
Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonnýchpredpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesťk záveru o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanienepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade so zákonom nemôžebyť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.
Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiuodvolacieho súdu, ak... f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať predsúdom.
Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné uviesť, ženie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05). Preskúmanierozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie lenv prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo inýmzásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stava právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04).Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boliriadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.
Ústavný súd s poukazom na svoju doterajšiu judikatúru ďalej uvádza, žena posúdenie prípustnosti dovolania, a teda aj na výklad § 237 OSP je zásadne príslušnýnajvyšší súd ako súd dovolací (napr. IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011). Otázka posúdenia,či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie,patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomociústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy(čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnouopravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorýchsústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Ústavný súd sa stotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa povahyrozhodnutia o prerušení konania a názorom, ktorý v tejto súvislosti vyvodil pre odňatiemožnosti konať pred súdom takýmto rozhodnutím. Ak ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c)OSP nezakladá procesné právo účastníka konania na vyhovenie takémuto návrhu, potomjeho zamietnutím bez ďalšieho nemôže dôjsť k odňatiu možnosti pred súdom konať.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom jezaložené namietané uznesenie najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný,a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľačl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľka sas právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveruo zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomocústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.
Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveruo neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumentysťažovateľky.
Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnilodmietnutie dovolania sťažovateľky za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také,ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Občianskeho súdneho poriadkuupravujúcich postup dovolacieho súdu, ktorý by popieral ich účel a zmysel, ústavný súdnezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv sťažovateľky a postupomnajvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky.
S odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnomprerokovaní odmietol sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. apríla 2015