SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 224/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   Kašuba   spol.   s   r.   o.,   Horná 41,Banská   Bystrica,   za   ktorú   koná   advokát   JUDr.   Roman   Kašuba,   vo   veci   namietanéhoporušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súduSlovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 169/2014 z 23. júla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnuochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústava“) a právana spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 169/2014 z 23. júla 2014, ktorou žiadavydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 169/2014 z 23. júla 2014 porušené bolo.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 169/2014 z 23. júla 2014 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a k nej pripojených príloh,sťažovateľka je ako žalovaná účastníčkou konania vedeného pred Okresným súdom BanskáBystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 13 C 185/2012, v ktorom sa ako žalobca (ďalej len „žalobca“) domáha proti sťažovateľke určenia, že zmluva o zriadenízáložného   práva   k   spoluvlastníckemu   podielu   uzatvorená   27.   novembra   2009   medzi ⬛⬛⬛⬛ ako   záložcom   a   sťažovateľkou   ako   záložným   veriteľom,predmetom   ktorej   bolo   zriadenie   záložného   práva   v   prospech   sťažovateľkyk spoluvlastníckemu podielu vo veľkosti 3/4 na stavbe súp. č. postavenej na parc.č. prevádzková budova, je voči žalobcovi neúčinná.

Sťažovateľka podaním z 28. novembra 2012 navrhla okresnému súdu, aby konanieprerušil do právoplatného skončenia konania vedeného pred ním pod sp. zn. 20 C 106/2010,ktoré   je   vedené   o   jedinej   žalobcom   uplatnenej   pohľadávke   voči   jeho   dlžníkovi.   Návrhodôvodnila   tým, že v   dobe   rozhodovania okresného   súdu o   odporovacej   žalobe   nie jepohľadávka žalobcu voči jeho dlžníkovi ⬛⬛⬛⬛ ešte vymáhateľná, a aksa domáha jej splnenia žalobca proti dlžníkovi v inom konaní, je daný dôvod na prerušeniekonania o odporovacej žalobe podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku(ďalej aj „OSP“). Okresný súd uznesením č. k. 13 C 185/2012-100 z 5. marca 2013 návrhsťažovateľky na prerušenie konania zamietol s odôvodnením, že podmienkou uplatneniaodporovacej   žaloby   nie   je   právoplatné   súdne   rozhodnutie   o   pohľadávke   veriteľa   vočidlžníkovi, postačuje totiž, aby pohľadávka veriteľa bola vymáhateľná v čase rozhodovaniasúdu   o   odporovacej   žalobe.   O   odvolaní   sťažovateľky   proti   tomuto   uzneseniu   rozhodolKrajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 14 Co 432/2013z 30. októbra   2013   a   odvolaním   napadnuté   uznesenie   prvostupňového   súdu   ako   vecnesprávne   potvrdil.   Dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   nie   je   dôvod   na   prerušeniepredmetného konania až do právoplatného skončenia veci vedenej na okresnom súde podsp. zn. 20 C 106/2010.

Proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu   podala   sťažovateľka   dovolanie.   Žiadala,   abydovolací súd uznesenie odvolacieho súdu v celom rozsahu zrušil a vec vrátil odvolaciemusúdu na ďalšie konanie. Namietala, že konaním odvolacieho súdu došlo k vadám uvedenýmv § 237 OSP a konanie je postihnuté aj inou vadou, ktorá mala za následok nesprávnerozhodnutie veci, a rozhodnutie navyše spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 169/2014 z 23. júla 2014 odmietol dovolaniesťažovateľky ako procesne neprípustné [§ 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c)OSP]. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 29. septembra 2014.

Sťažovateľka sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranuzaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 169/2014 z 23. júla 2014odôvodnila   tým,   že   toto   uznesenie   je   nesprávne,   nedostatočne   odôvodnené   vo   vzťahuk argumentácii sťažovateľky, a tým aj nepreskúmateľné. Podľa presvedčenia sťažovateľkynajvyšší   súd   meritórne   jej   dovolanie   neprerokoval   napriek   tomu,   že   jej   postupomprvostupňového i odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Tým najvyššísúd sťažovateľke odňal právo na súdnu ochranu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemázásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súdvyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanejústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecnýchsúdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medziústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciouvo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípade ustanovených zákonom na inomorgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   aknamietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzioznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľka   odôvodňovala   porušenie   označených   práv   v   prvom   rade   tým,   žeuznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Cdo   169/2014   z   23.   júla   2014   je   nedostatočneodôvodnené.

Najvyšší súd uznesenie sp. zn. 4 Cdo 169/2014 z 23. júla 2014 odôvodnil takto:„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal   najskôr,   či   dovolanie   smeruje   proti   rozhodnutiu,   ktoré   možno   napadnúť   týmto opravným prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie   súdu   prvého   stupňa,   ak   a/   odvolací   súd   vyslovil   vo   svojom   potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,   b/   ide   o   uznesenie   o   návrhu   na   zastavenie   výkonu   rozhodnutia   na   podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Dovolanie   odporkyne   smeruje   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu,   ktorým   bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, zamietajúce návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p.; takéto rozhodnutie odvolacieho súdu nevykazuje znaky niektorého z vyššie uvedených uznesení, proti ktorým je dovolanie prípustné. Vzhľadom na to dovolanie odporcu nie je v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné.

Vzhľadom   na   obsah   dovolania   a   so   zreteľom   na   povinnosť   dovolacieho   súdu vyplývajúcu z § 242 ods. 1 O. s. p. dovolací súd skúmal, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k procesnej vade vymenovanej v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu) odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred   súdom,   g/   rozhodoval   vylúčený   sudca   alebo   bol   súd   nesprávne   obsadený,   ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Dovolateľka netvrdila existenciu procesnej vady v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. a v dovolacom konaní ich existencia nevyšla najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na posúdenie, či konanie nie je zaťažené vadou v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   sa   účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom   sa   rozumie   postup   súdu,   ktorý   znemožňuje   účastníkovi   konania   realizáciu   jeho procesných   práv   a   právom   chránených   záujmov   priznaných   mu   ako   účastníkovi občianskeho súdneho konania.

Prerušiť konanie postupom podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. je možnosťou (nie povinnosťou)   súdu   takto   rozhodnúť.   Toto   ustanovenie   preto   nezakladá   procesné   právo účastníka   konania   na   vyhovenie   takémuto   návrhu.   Procesným   následkom   nevyhovenia návrhu   je,   že   súd   musí   vo   veci   ďalej   konať,   t.j.   vykonávať   všetky   úkony   smerujúce k prejednaniu   a   rozhodnutiu   sporu   v   jeho   merite.   Jeho   zamietnutím   bez   ďalšieho   teda nemôže dôjsť k odňatiu možnosti pred súdom konať (viď aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   vo   veci   sp.   zn.   5   Cdo   209/2009,   sp.   zn.   3   Cdo   57/2011,   sp.   zn. 6 Cdo 2/2012). Preskúmania správnosti procesného postupu súdu, ako aj správnosti jeho skutkových   a   právnych   záverov,   sa   účastník   môže   domáhať   využitím   riadnych   ako   aj mimoriadnych opravných prostriedkov smerujúcich proti rozhodnutiu v merite veci. Preto ak odvolací súd potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým sa zamietol návrh odporkyne   na   prerušenie   konania,   nedošlo   k   odňatiu   jej   možnosti   konať   pred   súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Z obsahu dovolania odporkyne vyplýva, že k odňatiu možnosti konať pred súdom malo   dôjsť   aj   nesprávnym   právnym   posúdením   veci   (§   241   ods.   1   písm.   c/   O.   s.   p.). Nesprávne   právne   posúdenie   veci   je   relevantný   dovolací   dôvod,   ktorý   by   v   prípade opodstatnenosti, mal za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia; samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa § 237 O. s. p. a nespôsobuje   zmätočnosť   rozhodnutia).   Posúdenie,   či   súdy   (ne)použili   správny   právny predpis   a   či   ho   (ne)správne   interpretovali   alebo   či   zo   správnych   skutkových   záverov vyvodili (ne)správne právne závery, by tak prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné. O takýto prípad v prejednávanej veci nejde.

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady tvrdenej dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O. s. p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O. s. p., najvyšší súd odmietol procesné neprípustné dovolanie odporkyne podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. V dovolacom konaní odporkyňa nebola procesne úspešná a vznikla jej povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Navrhovateľ v dovolacom konaní nepodal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania, preto mu dovolací súd náhradu trov dovolacieho konania nepriznal (§ 151 ods. 1 O. s. p.).“

Ústavný súd konštatuje, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konaniepodľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdnehorozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovorelevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokova obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia najvyššiehosúdu   dospel   vo   vzťahu   k   tvrdeniam   sťažovateľky   o   tom,   že   najvyšší   súd   dostatočneneodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľkyneobstojí. Najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na otázku, z akého dôvodupovažuje dovolanie sťažovateľky za procesne neprípustné. Argumentoval jednak tým, žeprocesná vada podľa § 237 OSP v dovolacom konaní nevyšla najavo, ale aj tým, že prerušiťkonanie postupom podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP je možnosťou (nie povinnosťou) súdutakto   rozhodnúť.   Toto   ustanovenie   preto   nezakladá   procesné   právo   účastníka   konaniana vyhovenie takémuto návrhu, pričom jeho zamietnutím bez ďalšieho nemôže dôjsť anik odňatiu možnosti pred súdom konať. V tejto súvislosti najvyšší súd poukázal aj na svojustabilnú   rozhodovaciu   prax   (sp.   zn.   5   Cdo   209/2009,   sp.   zn.   3   Cdo   57/2011,   sp.   zn.6 Cdo 2/2012). Takéto odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu považuje ústavný súdza dostatočné,   pretože   objasňuje   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiaces predmetom   súdnej   ochrany,   ktoré   sťažovateľka   nastolila.   Odôvodnenie   rozhodnutianajvyššieho súdu preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnuochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľka však v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietala porušenie svojhozákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššiehosúdu sp. zn. 4 Cdo 169/2014 z 23. júla 2014 aj z dôvodu, že jej dovolanie malo byťnajvyšším   súdom   meritórne   prerokované   a   nemalo   byť   ako   procesne   neprípustnéodmietnuté. Preto sa ústavný súd zaoberal aj touto argumentáciou sťažovateľky.

Pravidlá   týkajúce   sa   prípustnosti   dovolania   majú   za   cieľ   zaistiť   riadny   výkonspravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatnýmrozhodnutím.   Dotknuté   osoby   musia   počítať   s   tým,   že   tieto   pravidlá   budú   aplikované.Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využiliexistujúci   opravný   prostriedok   (napr.   I.   ÚS   4/00;   vec   Pérez   De   Rada   Cavanillesc. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonnýchpredpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesťk záveru o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanienepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade so zákonom nemôžebyť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.

Podľa   §   237   písm.   f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiuodvolacieho súdu, ak... f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať predsúdom.

Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné uviesť, ženie   je   opravnou   inštanciou   všeobecných   súdov   (napr.   I.   ÚS   31/05).   Preskúmanierozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   má   opodstatnenie   lenv prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo inýmzásahom) došlo k   porušeniu základného   práva   alebo základnej slobody.   Skutkový   stava právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by maliza následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   aj   IV.   ÚS   43/04).Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boliriadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

Ústavný   súd   s   poukazom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   ďalej   uvádza,   žena posúdenie prípustnosti dovolania, a teda aj na výklad § 237 OSP je zásadne príslušnýnajvyšší súd ako súd dovolací (napr. IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011). Otázka posúdenia,či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie,patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomociústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy(čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnouopravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorýchsústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Ústavný súd sa stotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa povahyrozhodnutia o prerušení konania a názorom, ktorý v tejto súvislosti vyvodil pre odňatiemožnosti konať pred súdom takýmto rozhodnutím. Ak ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c)OSP nezakladá procesné právo účastníka konania na vyhovenie takémuto návrhu, potomjeho zamietnutím bez ďalšieho nemôže dôjsť k odňatiu možnosti pred súdom konať.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   právny   názor,   na   ktorom   jezaložené namietané uznesenie najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný,a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľačl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľka sas právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveruo zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomocústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

Za   situácie,   keď   najvyšší   súd   dospel   ústavne   konformným   spôsobom   k   záveruo neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumentysťažovateľky.

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnilodmietnutie dovolania sťažovateľky za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také,ktoré   by   bolo   založené   na   takom   výklade   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadkuupravujúcich postup dovolacieho súdu, ktorý by popieral ich účel a zmysel, ústavný súdnezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným   porušením práv   sťažovateľky a   postupomnajvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky.

S   odvolaním   sa   na   tieto   skutočnosti   a   závery   ústavný   súd   pri   predbežnomprerokovaní odmietol sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2015