znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 224/2013-38

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   decembra   2013 v senáte   zloženom   z   predsedu   Juraja   Horvátha   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a   Lajosa Mészárosa   o   prijatej   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   H.,   spol.   s   r.   o.,   B.,   zastúpenej advokátom   JUDr.   M.   M.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   10   C 61/2006 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti H., spol. s r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručené   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 61/2006 p o r u š e n é b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   61/2006 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3.   Obchodnej   spoločnosti   H.,   spol.   s r.   o., p r i z n á v a   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Obchodnej   spoločnosti   H.,   spol.   s r.   o., p r i z n á v a   úhradu   trov   právneho zastúpenia v sume 382,92   € (slovom   tristoosemdesiatdva   eur a deväťdesiatdva   centov), ktorú j e   Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. M. M., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 224/2013-19   zo   4.   apríla   2013   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti H., spol. s r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 61/2006.

Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu uviedla, že je účastníčkou konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 10 C 61/2006, v ktorom sa navrhovateľka proti nej ako   odporkyni   domáhala   vyslovenia,   že   výpoveď   daná   sťažovateľkou   navrhovateľke   je neplatná   a pracovný   pomer   medzi   navrhovateľkou   a sťažovateľkou   trvá.   Návrh   bol okresnému súdu doručený 25. júla 2006.

Sťažovateľka   tvrdí,   že „od   pojednávania   konaného   dňa   29. 10. 2008,   kedy   súd rozhodol vo veci medzitýmnym rozsudkom, neuskutočnil súd efektívne žiaden procesný úkon vo veci,   teda aj keď vykonáva vo veci dokazovanie,   je vlastne vo vyššie uvedenej veci nečinný. Konanie vedené... Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 10 C 61/2006 nebolo do   dnešného   dňa   právoplatne   skončené,   vo   veci   do   dnešného   dňa   prvostupňový   súd nerozhodol a po podaní žalobného návrhu súd prvé pojednávanie vo veci nariadil na deň 10. 10. 2007 teda po uplynutí viac ako roka od podania žalobného návrhu, aj keď v tomto prípade sa jedná o spor pracovno-právny, teda spor, ktorý podľa Rozvrhu práce súdov má prednosť pred inými sporovými konaniami...

Sťažovateľ   sa   dostavil   na   každé   pojednávanie   súdu,   svoje   tvrdenia   preukázal výpoveďami   štatutárnych   zástupcov   ako   aj   svedkov   a má   za   to,   že   uvedený   typ pracovnoprávneho sporu patrí do bežnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov a tieto spory nepatria ani po právnej, ani po skutkovej stránke medzi spory mimoriadnej zložitosti a sú   založené   na   právnom   posúdení   listinných   dôkazov   a výpovedí   sporových   strán a svedkov...

Všeobecný   súd   po   poslednom   pojednávaní   vo   veci   dňa   10. 12. 2010   odročil pojednávanie   z dôvodu   zmeny   petitu   žalobného   návrhu   zo   dňa   07. 12. 2010,   ktorým   sa žalobkyňa domáha náhrady mzdy titulom neplatne skončeného pracovného pomeru, tak ako je to uvedené v zápisnici z pojednávania zo dňa 13. 12. 2010 a do dnešného dňa o veci nerozhodol,   pričom   poukazujúc   na   §   79   ods.   2   Zákonníka   práce   súd   mohol   o veci minimálne na ďalšom pojednávaní, ktoré určil až na prvý kvartál roku 2011 rozhodnúť s poukazom na § 79 odsek 2 Zákonníka práce a využiť moderačné právo súdu.

Vychádzajúc z uvedeného má sťažovateľ za to, že namietaným postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 61/2006 došlo k zbytočným prieťahom a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   pretože   je   absurdné,   aby   pracovnoprávny   spor všeobecný súd viedol 6 rokov!“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo obchodnej spoločnosti H., spol. s r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 61/2006 bolo porušené.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 C 61/2006 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti H., spol. s r. o., priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3.500,- €..., ktoré jej je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti H., spol. s r. o. trovy konania v sume 255,28 €... na účet jej právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDR. M., s. r. o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za okresný súd jeho podpredsedníčka listom sp. zn. Spr 3438/2013 z 1. júla 2013 a právny   zástupca   sťažovateľky   stanoviskom   k   uvedenému   vyjadreniu   okresného   súdu listom z 21. novembra 2013.

2.1   Podpredsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   okrem   prehľadu procesných úkonov vykonaných vo veci uviedla:

„... S poukazom na... zoznam úkonov musím konštatovať, že konanie v predmetnej veci   bolo v počiatočných fázach   poznačené prieťahmi,   pred podaním   ústavnej sťažnosti však   tunajší   súd   vo   veci   riadne,   bezprieťahovo   konal   a rozhodol.   Vzhľadom   na pretrvávajúci   vysoký   počet   nevybavených   vecí   v súdnom   oddelení   zákonného   sudcu a vyššieho   súdneho   úradníka   sa   jednotlivé   časové   úseky   medzi   prvotnými   úkonmi Okresného súdu Bratislava I predĺžili, mám preto za to, že ku vzniku prieťahov v konaní zo strany   tunajšieho   súdu   došlo   z objektívnych   dôvodov,   a to   najmä   z dôvodu   nadmernej zaťaženosti sudcov a vyšších súdnych úradníkov občianskoprávneho úseku Okresného súdu Bratislava I.

Subjektívne zavinenie zákonnej sudkyne, vyššieho súdneho úradníka, prípadne iných zamestnancov súdu v tomto prípade zistené nebolo.

Dovoľujem si týmto poukázať i na predchádzajúce rozhodnutia Ústavného súdu SR, v ktorých ústavný súd vyslovil, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04). Súdny   spis   sa   zároveň   v období   od   26. 3. 2009   do   25. 3. 2010   nachádzal   na Krajskom súde v Bratislave,   ako podpredsedníčke Okresného súdu Bratislava I mi však neprináleží hodnotiť, či v uvedenom období boli zo strany súdu vo veci spôsobené prieťahy v konaní,   respektíve   mi   neprináleží   akýmkoľvek   spôsobom   sa   vyjadrovať   k postupu uvedeného súdu.

Čo sa skutkovej a právnej zložitosti sporu týka, mám za to, že sa jedná o vec skutkovo aj právne zložitú, samotná povaha veci si vyžaduje osobitnú starostlivosť pri prerokúvaní a jej rozhodovaní. Taktiež mám za to, že k vzniku prieťahov v konaní prispel nemalou mierou i samotný odporca - sťažovateľ a jeho právna zástupkyňa, ktorí v priebehu konania 5x   žiadali   pojednávanie   odročiť,   a   to   často   v   krátkom   časovom   úseku   pred   vytýčeným termínom pojednávania, zároveň právna zástupkyňa na pojednávaní dňa 24. 10. 2011 toto navrhla odročiť aj za účelom uzavretia možnej mimosúdnei dohody.

Vo veci bol už dňa 29. 10. 2008 na pojednávaní vyhlásený medzitýmny rozsudok č. kon.: 10 C/61/06-64, ktorým bolo určené, že výpoveď daná odporcom navrhovateľke je neplatná. Tento medzitýmny rozsudok v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť dňom 28. 4. 2010.

Zákonná sudkyňa... uviedla, že má za to, že vo veci konala bez zbytočných prieťahov po tom, čo jej bola vec spisovou kanceláriou ako sudkyni predložená.

V   prípade,   ak   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   dospeje   k   záveru,   že   právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bolo porušené, dovoľujem si požiadať Ústavný súd Slovenskej republiky, aby vzal do úvahy, že zákonná sudkyňa svojím postupom nezavinila vznik prieťahov v konaní. Rovnako si dovoľujem požiadať Ústavný súd Slovenskej republiky, aby pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia vzal do úvahy vyššie uvedené objektívne dôvody, ktoré mali za následok, že predmetné konanie nebolo doposiaľ právoplatne skončené a sťažovateľovi nárok na finančné zadosťučinenie nepriznal v plnej výške...

... netrvám na ústnom prejednaní prijatej sťažnosti sťažovateľa a súhlasím s tým, aby... ústavný súd upustil o ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti...“

2.2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom vyjadrení uviedol:

„Dovoľujeme   si   uviesť,   že   na   podanej   sťažnosti   v   celom   rozsahu   zotrvávame a uvádzame, že k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ako aj práva   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   postupom   Okresného   súdu   Bratislava I v konaní   spis.   zn.   10   C/61/2006   jednoznačne   došlo.   V   tejto   súvislosti   si   dovoľujeme poukázať   na   nasledovné   postupy   súdu,   resp.   jeho   nečinnosť   v   úsekoch   konania,   ktoré jednoznačne zakladajú dôvodnosť našej sťažnosti:

- upriamujeme pozornosť súdu na flagrantné obdobie nečinnosti okresného súdu odo dňa   25. 7. 2006,   t.   j.   odo   dňa   podania   žaloby   až   do   3. 9. 2007,   teda   v   dĺžke   skoro 14 mesiacov,   kedy   nevykonal   súd   žiaden   úkon   smerujúci   k   príprave   pojednávania, oboznámenia účastníkov s ich vyjadreniami, resp. odstránenia prípadných vád a podobne - v podstate sa jedná o jednoduché administratívne úkony, ktoré sú však nevyhnutné pre ďalší priebeh konania a ktoré súd v danom období úplne ignoroval

- súd nevykonal prakticky žiaden úkon ani v úseku od odročeného pojednávania, resp.   medzi   inými   úkonmi   súdu,   zapríčinil   neprimerane   dlhé   časové   úseky   medzi jednotlivými pojednávaniami, a to nasledovne:

od 10. 10. 2007 do 15. 5. 2008 (7 mesiacov) od 20. 4. 2010 do 10. 11. 2010 (7 mesiacov) od 13. 12. 2010 do 14. 3. 2011 (3 mesiace) od 15. 6. 2011 do 24. 10. 2011 (4 mesiace) od 6. 6. 2012 do 12. 11. 2012 (5 mesiacov) od 23. 1. 2012 do 6. 6. 2012 (5 mesiacov) celkovo   tak   obdobie   nečinnosti   súdu   medzi   jednotlivými   pojednávaniami,   resp. vykonanými úkonmi, predstavuje ďalších 31 mesiacov nečinnosti súdu;...

-   ďalším   postupom   súdu,   ktoré   viedlo   k   neodôvodneným   prieťahom   v konaní,   je podľa názoru sťažovateľa jeho opomenutie pri odstraňovaní vád návrhu, ktoré mal vykonať v úvodných   fázach   konania;   súd   vyzval   žalobcu   na   odstránenie   vád   návrhu   až   dňa 15. 5. 2008, 46 mesiacov po podaní návrhu; i keď sa môže jednať o prieťah spôsobený iným účastníkom konania, zhodne ako Európsky súd pre ľudské práva v prípade Hradecký proti Českej   republike   uvádzame,   že   povinnosťou   súdu   je   dbať   a   vykonať   všetky   potrebné opatrenia,   aby   k   prieťahom   v   konaní   nedochádzalo   aj   z   dôvodov   na   strane   ostatných účastníkov konania; odstrániteľné vady petitu neumožňujú rozhodnúť vo veci samej a súd je povinný účastníka vyzvať na ich odstránenie; v tomto prípade sa tak stalo až skoro po dvoch rokoch

- okresnému súdu možno rovnako vytknúť aj opätovné nariaďovanie pojednávaní, (13. 10. 2008, 29. 10. 2008), medzi ktorými súd nevykonal žiaden úkon; povinnosťou súdu je, pokiaľ to okolnosti dovoľujú, pripraviť pojednávanie tak, aby na ňom mohol priamo aj rozhodnúť,   teda rozhodnúť spravidla na jednom pojednávaní;   súd tak však bez zjavnej príčiny nevykonal

-   sťažovateľ   má   za   to,   že   aj   konanie   na   odvolacom   súde,   ktorý   preskúmaval medzitýmny rozsudok zo dňa 29. 10. 2008 trvalo neprimerane dlho, viac ako 12 mesiacov, pričom odvolací súd nemusel vykonávať žiadne dôkazy, nariaďovať pojednávanie. Jeho činnosť   sa   obmedzuje   iba   na   právne   vyhodnotenie   odvolania,   ktoré   v   prejednávanom prípade nemohlo z objektívneho hľadiska trvať 12 mesiacov; podotýkame, že predmetom odvolania   bol   medzitýmny   rozsudok,   teda   nie   rozhodnutie   vo   veci   samej   ukončujúce konanie; i keď tento prieťah nemožno pripísať na vrub okresného súdu, konanie pred súdom treba vnímať ako celok bez ohľadu na počet inštancií, ktoré sa vecou zaoberali. Skutočnosť, že   odvolacie   konanie   v   pomeroch   Slovenskej   republiky   trvá   obdobne   dlho,   nič   na spôsobených prieťahoch nemení.

K   súdom   uvádzanej   skutočností,   že   k   prieťahom   nedošlo   v   dôsledku   zisteného pochybenia sudcu, súdneho úradníka, alebo iného zamestnanca súdu, sťažovateľ uvádza, že nie je právne významná, a to ani vo vzťahu k návrhu súdu, aby z tohto dôvodu nepriznal sťažovateľovi požadované finančné zadosťučinenie. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je garantované štátom, ktorý je ako poskytovateľ a vykonávateľ spravodlivosti   v   tomto   prípade   aj   zodpovednostným   subjektom.   Nemožno   nezdôrazniť princíp   prežarujúci   celú   rozhodovaciu   činnosť   ESĽP   k   právu   na   prejednanie   veci v primeranej lehote - justice denied, justice delayed. Pokiaľ právo nie je jeho nositeľovi zachované, nie je relevantné, či sa tak stalo z objektívnych, alebo subjektívnych príčin a koho zavinením, štát pri poskytovaní spravodlivosti, ktorú si sám monopolizoval, zlyhal. Omeškaným   poskytnutím   spravodlivosti   ju   sťažovateľovi   prakticky   odoprel.   Žiadne z uvedených skutočností nemenia nič na vzniku protiprávneho stavu, resp. intenzite jeho dopadu do sféry sťažovateľa.

Účastník konania ako nositeľ označeného základného práva nemôže znášať následky jeho porušenia ani z dôvodu nesprávnej organizácie výkonu súdnictva, resp. z iných príčin, javiacich sa ako objektívnych, avšak spôsobených na strane štátu.

Negatívne dopady spôsobených prieťahov sú o to citeľnejšie, o čo dôležitejší spor podľa jeho povahy sa jedná. Pracovnoprávne spory sú štandardne privilegovanými typmi konania, a to jednak pre ich zásadný význam pre zamestnanca s ohľadom na zabezpečenie živobytia, ako aj pre zamestnávateľa a realizáciu jeho činnosti.

Porušenie práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov sa v týchto typoch sporov javí ako omnoho závažnejšie... Porušenie práva na prejednanie v primeranej lehote je   v   týchto   typoch   sporov   kompenzované   zvýšením   primeraného   zadosťučinenia   oproti bežným typom konaní.

... pokiaľ súd zvolil procesný postup a vydal medzitýmny rozsudok, rozsudzujúci iba právny základ prejednávaného prípadu bez vyčerpania celého predmetu sporu, mal a musel rátať s tým, že dĺžke konania z uvedeného dôvodu musí venovať zvýšenú pozornosť. Využitie možnosti vydania medzitýmneho rozsudku totiž zákonite spôsobuje predĺženie konečného rozhodnutia   sporu,   a   to spravidla   o jedno   celé odvolacie   konanie   (voči   medzitýmnemu rozsudku).   Zásada   procesnej   ekonómie   nemôže   byť   absolutizovaná   na   úkor   rýchlosti konania. Súd za predĺženie konania spôsobené zvoleným procesným postupom jednoznačne zodpovedá.

Sťažovateľ   sa   nemôže   nijako   stotožniť   a   ani   prakticky   vyjadriť   k   námietke porušovateľa,   že   predmetom   konania   10   C/61/2006   je   skutkovo   a   právne   zložitá   vec, nakoľko porušovateľ toto svoje tvrdenie nijako bližšie nezdôvodnil. Pracovnoprávny spor patri   k   bežnej   rozhodovacej   agende   okresných   súdov.   V   prejednávanom   prípade   sa nevyskytol žiaden dôvod zložitosti veci, či už z hľadiska skutkového (náročné dokazovanie a pod.), procesného (potreba súvisiacich procesných úkonov a pod.) ani právne (zložitosť rozhodovania po právnej stránke).

...   sťažovateľ   odmieta   argumentáciu...,   že   dôvodom   prieťahov   je   správanie sťažovateľa   ako   odporcu   v   konaní,   ktorý   mal   podľa   názoru   porušovateľa   spôsobiť odročenie   pojednávania   v   5   prípadoch.   Potreba   odročenia   pojednávania,   pokiaľ   je dôvodná, nemôže spôsobiť prieťahy v súdnom konaní a nie je ani výnimočným javom, ktorý by   spôsobené   prieťahy   mohol   založiť.   Sťažovateľ   má   za   to,   že   prípadné   odročenie pojednávania bolo vždy dôvodné, čo podporuje aj tá skutočnosť, že samotný súd prípadnú neúčasť   sťažovateľa   ako   odporcu   vždy   ospravedlnil.   Napríklad   časový   úsek   medzi odročeným pojednávaním dňa 10. 11. 2010 na deň 13. 12. 2010 nepredstavuje neprimerane dlhý   časový   úsek   a   v   pomere   k prieťahom   zapríčineným   nečinnosťou   súdu   je   úplne nepatrné.

Sťažovateľ ako odporca vystupoval v konaní aktívne, v súčinnosti so súdom, poskytol súdu bez odkladu všetky ním požadované podklady..., nerealizoval svoje procesné práva abuzivne,   resp.   šikanózne,   nepodával   špekulatívne   návrhy   ani   neodôvodnené   opravné prostriedky, skrátka, jeho vystupovanie v žiadnom prípade nemohlo mať vplyv na spôsobené prieťahy v konaní.

Sťažovateľ   tak   uzatvára,   že   v   konaní   tak   došlo   celkovo   k   nečinnosti   v   období približne 44 mesiacov, pričom však sa nejednalo o zložitú vec, príčinou prieťahov nebolo konanie   sťažovateľa,   avšak   naopak,   postup   samotného   okresného   súdu   a   stalo   sa   tak v privilegovanom konaní, ktorého dĺžke je potrebné venovať zvýšenú pozornosť...

... súhlasíme s upustením od ústneho pojednávania o podanej sťažnosti, nakoľko sa rovnako   ako   porušovateľ   domnievame,   že   od   ústneho   pojednávania   nemožno   očakávať ďalšie objasnenie veci.“

Právny   zástupca   zároveň   „aktualizoval“   požadovanú   sumu   úhrady   trov   právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a uplatnil ju vo výške 382,92 €.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (I.   ÚS   40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Zo sťažnosti, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 10 C 61/2006:

- 25. júl 2006 – navrhovateľka podala návrh proti sťažovateľke o „neplatnosť výpovede, určenie, že pracovný pomer trvá a náhradu mzdy“,

- 24. august 2007 – právny zástupca navrhovateľky žiadal o konanie vo veci,

- 3. september 2007 – okresný súd nariadil pojednávanie na 10. október 2007,

- 4. september 2007 – okresný súd požiadal sťažovateľku o zaslanie vyplnených mzdových listov navrhovateľky,

-   9.   október   2007   –   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   oznámila   prevzatie   zastupovania sťažovateľky   v   prerokúvanej   veci   a   zároveň   požiadala   o   odročenie   pojednávania nariadeného   na   10.   október   2007   z   dôvodu   kolízie   s   účasťou   na   mimoriadnom predstavenstve obchodnej spoločnosti, ktorú zastupuje,

- 10. október 2007 – na pojednávanie sa nedostavila navrhovateľka (narodenie dieťaťa), sťažovateľka ani jej právna zástupkyňa, prítomný bol iba právny zástupca navrhovateľky, okresný súd pojednávanie odročil na neurčito, právnemu zástupcovi navrhovateľky bola uložená   povinnosť   oznámiť,   kedy   sa   bude   môcť   navrhovateľka   zúčastniť   súdneho pojednávania,

- 17. október 2007 – okresný súd vyzval sťažovateľku na predloženie riadne vyplnených mzdových listov navrhovateľky,

- 29. október 2007 – sťažovateľka predložila mzdové listy navrhovateľky,

- 26. november 2007 – právny zástupca navrhovateľky doplnil návrh a požiadal o nariadenie pojednávania,

- 15. máj 2008 – okresný súd nariadil pojednávanie na 30. jún 2008,

- 27. máj 2008 – okresný súd vyzval právneho zástupcu navrhovateľky, aby upravil mzdový nárok navrhovateľky v súlade so skutkovým stavom vyplývajúcim zo mzdových listov, a zároveň   vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľky,   aby   sa   vyjadrila   k   podaniu navrhovateľky,

- 10. jún 2008 – právna zástupkyňa sťažovateľky požiadala o zrušenie termínu pojednávania nariadeného na 30. jún 2008 z dôvodu kolízie s iným pojednávaním (na Okresnom súde Žiar nad Hronom), právny zástupca navrhovateľky nahliadol do súdneho spisu,

- 18. jún 2008 – právny zástupca navrhovateľky upravil mzdový nárok navrhovateľky,

-   30.   jún   2008   –   na   pojednávanie   sa   nikto   z   účastníkov   ani   ich   právnych   zástupcov nedostavil, pojednávanie bolo odročené na 13. október 2008,

-   16.   september   2008   –   okresný   súd   zaslal   právnej   zástupkyni   sťažovateľky   úpravu mzdových nárokov navrhovateľky na vyjadrenie,

- 29. september 2008 – právna zástupkyňa sťažovateľky sa vyjadrila k veci,

- 13. október 2008 – po vyjadreniach účastníkov konania a ich právnych zástupcov okresný súd   odročil   pojednávanie   na   29.   október   2008   s   tým,   že   bude   volaný   ďalší   štatutárny zástupca sťažovateľky,

- 22. október 2008 – právna zástupkyňa sťažovateľky oznámila meno a adresu svedkyne, ktorú žiadajú vypočuť,

- 29. október 2008 – po vyjadreniach účastníkov konania, ich právnych zástupcov a po vypočutí   svedkyne   okresný   súd   vyhlásil   dokazovanie   za   skončené   a   medzitýmnym rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť 28. apríla 2010, rozhodol, že výpoveď daná sťažovateľkou navrhovateľke je neplatná; o náhrade mzdy z dôvodu neplatného rozviazania pracovného pomeru a o náhrade trov konania okresný súd nerozhodoval,

-   27.   november   2008   –   zákonná   sudkyňa   požiadala   predsedníčku   okresného   súdu o predĺženie lehoty na vyhotovenie rozsudku do 29. decembra 2008 z dôvodu jej pracovnej zaťaženosti (lehota mala uplynúť 29. novembra 2008),

-   28.   november   2008   –   predsedníčka   okresného   súdu   predĺžila   lehotu   na   vyhotovenie rozsudku do 29. decembra 2008,

- 14. január 2009 – právna zástupkyňa sťažovateľky sa osobne informovala na doručenie medzitýmneho rozsudku, ktorý im dosiaľ nebol doručený,

- 30. január 2009 – právna zástupkyňa sťažovateľky podala proti medzitýmnemu rozsudku okresného súdu č. k. 10 C 61/206-64 z 29. októbra 2008 odvolanie,

-   23.   február   2009   –   okresný   súd   zaslal   odvolanie   sťažovateľky   navrhovateľke   na vyjadrenie,

- 5. marec 2009 – okresný súd uznesením č. k. 10 C 61/2006-77 uložil sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie,

- 17. marec 2009 – sťažovateľka zaplatila súdny poplatok za podané odvolanie,

- 18. marec 2009 – právny zástupca navrhovateľky sa vyjadril k odvolaniu sťažovateľky,

- 26. marec 2009 – okresný súd predložil súdny spis Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o opravnom prostriedku sťažovateľky,

- 1. február 2010 – právny zástupca navrhovateľky požiadal krajský súd o konanie vo veci,

- 1. február 2010 – krajský súd nariadil termín vyhlásenia rozsudku na 4. marec 2010,

-   4.   marec   2010   –   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   9   Co   107/09-91,   ktorý   nadobudol právoplatnosť   28.   apríla   2010,   potvrdil   medzitýmny   rozsudok   okresného   súdu   č.   k. 10 C 61/06-64 z 29. októbra 2008,

- 25. marec 2010 – súdny spis bol z krajského súdu doručený okresnému súdu,

- 20. apríl 2010 – okresný súd nariadil doručiť rozhodnutie krajského súdu účastníkom konania,

- 23. júl 2010 – okresný súd nariadil pojednávanie na 10. november 2010,

- 9. november 2010 – právna zástupkyňa sťažovateľky požiadala o odročenie pojednávania nariadeného na 10. november 2010 z dôvodu jej práceneschopnosti,

- 10. november 2010 – právny zástupca navrhovateľky vzhľadom na vedomosť o neúčasti právnej   zástupkyne   sťažovateľky   ospravedlnil   aj   svoju   neúčasť   na   pojednávaní;   na pojednávanie sa nikto z účastníkov ani ich právnych zástupcov nedostavil, preto okresný súd pojednávanie odročil na 13. december 2010,

- 16. november 2010 – právna zástupkyňa sťažovateľky predložila okresnému súdu doklad o jej práceneschopnosti,

-   10.   december   2010   –   právny   zástupca   navrhovateľky   predložil   mzdový   nárok navrhovateľky,

-   13.   december   2010   –   na   pojednávanie   sa   nedostavila   sťažovateľka,   po   vyjadreniach navrhovateľky   a   právneho   zástupcu   navrhovateľky   okresný   súd   pripustil   zmenu   návrhu v časti, ktorou sa navrhovateľka domáhala náhrady mzdy z dôvodu neplatne skončeného pracovného pomeru, následne bolo pojednávanie odročené na 14. marec 2011,

- 11. marec 2011 – právna zástupkyňa sťažovateľky požiadala o odročenie pojednávania nariadeného na 14. marec 2011 z dôvodu jej práceneschopnosti,

- 14. marec 2011 – na pojednávanie neprišla sťažovateľka ani jej právna zástupkyňa, preto bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito;   okresný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu sťažovateľky, aby vzhľadom na jej dlhotrvajúcu práceneschopnosť oznámila, kedy môže byť vo veci nariadený termín pojednávania,

- 25. marec 2011 – právna zástupkyňa sťažovateľky (resp. jej kancelária) oznámila, že nevie odhadnúť ukončenie jej práceneschopnosti, preto termín pojednávania navrhujú nariadiť až na mesiac máj alebo jún 2011,

- 7. apríl 2011 – okresný súd nariadil pojednávanie na 15. jún 2011,

-   12.   máj   2011   –   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   žiadala   o   odročenie   pojednávania nariadeného na 15. jún 2011 z dôvodu kolízie termínu pojednávania s pojednávaním na Okresnom súde Pezinok,

- 15. jún 2011 – na pojednávanie sa nikto z účastníkov konania ani ich právnych zástupcov nedostavil, preto bolo odročené na 24. október 2011,

- 24. október 2011 – po vyjadreniach právnych zástupcov účastníkov konania okresný súd odročil pojednávanie na 23. január 2012 s tým, že právni zástupcovia predložia potrebné listinné dôkazy,

- 16. november 2011 – právny zástupca navrhovateľky predložil listinné dôkazy,

-   23.   január   2012   –   po   vyjadreniach   zástupcov   sťažovateľky   a   právnych   zástupcov účastníkov konania okresný súd pojednávanie odročil   na 6. jún 2012 s tým, že právny zástupca   navrhovateľky   sa   písomne vyjadrí   k   listinným   dôkazom   predloženým právnou zástupkyňou sťažovateľky na tomto pojednávaní,

-   31.   január   2012   –   právny   zástupca   navrhovateľky   predložil   stanovisko   k   vyjadreniu sťažovateľky k nároku na náhradu mzdy,

-   9.   marec   2012   –   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   predložila   návrh   na   doplnenie dokazovania výsluchmi dvoch svedkov,

- 20. apríl 2012 – okresný súd predvolával účastníkov konania a svedkov na pojednávanie,

-   5.   jún   2012   –   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   udelila   plnú   moc   advokátskemu koncipientovi na zastupovanie na pojednávaní,

- 6. jún 2012 – po výsluchu svedkov a vyjadreniach účastníkov konania a ich právnych zástupcov   okresný   súd   odročil   pojednávanie   na   12.   november   2012   s   tým,   že   bude predvolaný ďalší svedok a právny zástupca navrhovateľky predloží ďalšie listinné dôkazy,

- 25. jún 2012 – právny zástupca navrhovateľky predložil listinné dôkazy,

-   21.   september 2012   – okresný   súd   predvolával svedka   na pojednávanie nariadené na 12. november 2012,

-   12.   november   2012   –   po   výsluchu   svedka   a   vyjadreniach   účastníkov   konania   a   ich právnych zástupcov a po prednesení záverečných rečí okresný súd vyhlásil dokazovanie za skončené a vyhlásil rozsudok,

- 16. november 2012 – právny zástupca navrhovateľky vyčíslil trovy právneho zastúpenia,

- 3. január 2013 – právna zástupkyňa sťažovateľky podala proti rozsudku okresného súdu č. k. 10 C 61/2006-180 z 12. novembra 2012 odvolanie,

- 15. január 2013 – okresný súd zaslal odvolanie sťažovateľky navrhovateľke na vyjadrenie a zároveň uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie,

- 30. január 2013 – sťažovateľka zaplatila súdny poplatok za podané odvolanie,

- 13. február 2013 – právny zástupca navrhovateľky sa vyjadril k podanému odvolaniu sťažovateľky,

-   21.   február   2013   –   okresný   súd   správou   predložil   súdny   spis   krajskému   súdu   na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku z 12. novembra 2012.

Odvolacie konanie je vedené krajským súdom pod sp. zn. 5 Co 133/2013 a do dňa rozhodovania ústavného súdu nebolo skončené.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 61/2006 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Vo vzťahu k predmetu sporu, ktorým je neplatnosť skončenia pracovného pomeru a uplatnenie nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru, a k jeho významu pre sťažovateľku   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   tento   predmet   má   zásadný   význam   (ide o tzv. existenčnú   vec)   najmä   pre   navrhovateľku   v tomto   konaní,   a nie   pre   sťažovateľku v postavení odporkyne. Nič to však nemení na tom, že k prerokovaniu takejto veci musí všeobecný   súd   pristupovať   s   osobitnou   starostlivosťou,   preto   je   očakávanie   rýchleho skončenia takéhoto sporu zo strany sťažovateľky (ako odporkyne v tomto konaní) legitímne.

1. Pokiaľ ide   o právnu zložitosť preskúmavanej veci, ústavný súd konštatuje, že obdobné spory tvoria štandardnú   súčasť rozhodovacej agendy okresných súdov, pričom k tejto problematike existuje v zásade ustálená judikatúra všeobecných súdov, a preto vec sťažovateľky ústavný súd nepovažuje z právneho hľadiska za zložitú. Obsah súdneho spisu sp.   zn.   10   C   61/2006   aj   napriek   potrebe   vypočutia   svedkov   nepotvrdzuje   ani   faktickú zložitosť predmetnej veci. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právnou ani skutkovou zložitosťou veci nemožno ospravedlňovať doterajšiu dĺžku namietaného konania, tak ako to vo svojom vyjadrení tvrdí okresný súd.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky ako účastníčky namietaného konania, ústavný súd nemohol neprihliadnuť na tieto skutočnosti:

Dňa   9.   októbra   2007   požiadala   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   o   odročenie pojednávania nariadeného na 10. október 2007 z dôvodu jej účasti na mimoriadnej schôdzi predstavenstva obchodnej spoločnosti, ktorú zastupovala. Pre úplnosť je potrebné dodať, že na toto pojednávanie sa nedostavila ani navrhovateľka (z dôvodu narodenia dieťaťa),   čo bolo   hlavným   dôvodom   pre   jeho   odročenia   na   neurčito,   avšak   právny   zástupca navrhovateľky na ňom bol prítomný.

O   zrušenie   pojednávania   nariadeného   na   30.   jún   2008   právna   zástupkyňa sťažovateľky požiadala 10. júna 2008 z dôvodu kolízie s termínom pojednávania na inom okresnom   súde.   Táto   okolnosť   bola   okresným   súdom   oznámená   právnemu   zástupcovi navrhovateľky, preto sa on ani navrhovateľka pojednávania nezúčastnili.

Dňa   9.   novembra   2010   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   požiadala   odročiť pojednávanie nariadené na 10. november 2010 z dôvodu jej práceneschopnosti. Z tohto dôvodu sa navrhovateľka a jej právny zástupca na pojednávanie nedostavili.

Z toho istého dôvodu (práceneschopnosť) právna zástupkyňa sťažovateľky 11. marca 2011 žiadala odročiť pojednávanie nariadené na 14. marec 2011, ktoré bolo v dôsledku tohto odročené na neurčito.

Pretože právna zástupkyňa sťažovateľky nevedela spresniť termín ukončenia svojej práceneschopnosti,   25.   marca   2011   navrhla   (resp.   jej   kancelária)   nariadiť   pojednávania v mesiacoch máj alebo jún 2011.

Po nariadení pojednávania na 15. jún 2011 právna zástupkyňa sťažovateľky 12. mája 2011 žiadala jeho odročenie z dôvodu kolízie s pojednávaním na inom okresnom súde. Právny   zástupca   navrhovateľky   bol   o tom   okresným   súdom   vyrozumený,   preto   sa   ani navrhovateľka a jej právny zástupca pojednávania nezúčastnili.

Vychádzajúc z uvedených zistení, ústavný súd konštatuje, že aj sťažovateľka má určitý (negatívny) podiel na doterajšej neprimeranej dĺžke namietaného konania. Aj keď sťažovateľka tvrdí, že „prípadné odročenie pojednávania bolo vždy dôvodné, čo podporuje aj   tá   skutočnosť,   že   samotný   súd   prípadnú   neúčasť   sťažovateľa   ako   odporcu   vždy ospravedlnil“, nemožno poprieť, že dopad na celkovú dĺžku trvania konania to bezpochyby malo. Uvedené správanie sťažovateľky ako účastníčky konania síce nemôže ospravedlniť doterajšiu   dĺžku   namietaného   konania,   ale   ústavný   súd   nemohol   na   tieto   okolnosti neprihliadať.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   hodnotením   postupu   okresného   súdu v namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné   prieťahy   v   konaní   môžu   byť   zapríčinené   nielen   samotnou   nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Zo   súdneho   spisu   sp.   zn.   10   C   61/2006   vyplýva,   že   v   doterajšom   priebehu napadnutého   konania   došlo   popri   viacerých   obdobiach   krátkodobej   nečinnosti   aj k obdobiam   dlhodobejšej   neodôvodnenej   nečinnosti   okresného   súdu   (od   25.   júla   2006 do 3. septembra 2007, t. j. viac ako 13 mesiacov a od 26. novembra 2007 do 15. mája 2008, t. j. takmer 6 mesiacov), ako aj k neefektívnej činnosti okresného súdu spočívajúcej napr. v neprimerane dlhých lehotách plynúcich medzi jednotlivými procesnými úkonmi, ktoré mohli   byť vykonané   aj   v podstatne   kratšej   dobe,   napr.   18.   júna   2008   právny   zástupca navrhovateľky upravil jej mzdové nároky a tieto okresný súd zasielal právnej zástupkyni sťažovateľky až 16. septembra 2008, pritom 30. júna 2008 odročoval pojednávanie, alebo 23. januára 2012 nariadil termín pojednávania až na 6. jún 2012, t. j. až o takmer šesť mesiacov, pojednávanie 6. júna 2012 odročil až na 12. november 2012, t. j. o viac ako o päť mesiacov.

Zohľadňujúc teda celkovú neprimeranú dĺžku trvania namietaného konania bez jej právoplatného skončenia (vyše šesť a pol roka), ústavný súd dospel k záveru, že v jeho doterajšom priebehu došlo k zbytočným prieťahom, ktoré boli spôsobené neodôvodnenou nečinnosťou okresného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou. Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v namietanom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľky zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

Súčasne   ústavný   súd   poznamenáva,   že   na   ťarchu   okresného   súdu   nie   je   možné pripočítať dobu, počas ktorej sa z dôvodu konania o riadnom opravnom prostriedku spis nachádzal na súde vyššej inštancie, pretože v tomto období okresný súd z objektívnych dôvodov nemohol ovplyvniť plynulosť konania v danej veci.

Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny spôsobiť tieto prieťahy, ústavný súd s odkazom na svoju ustálenú judikatúru (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03) neakceptoval. Personálne problémy a vysoká zaťaženosť sudcov nemôžu byť na ťarchu účastníka konania a   nemajú   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   zodpovednosť   súdu,   ktorý   je   vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci samej.

IV.

4.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   napadnuté   konanie   nebolo   v   čase   rozhodovania ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 61/2006 po vrátení veci z odvolacieho konania a podľa jeho výsledku konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde a čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka sa domáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 3 500 €, ktoré odôvodnila „dĺžkou časového obdobia, ktoré uplynulo od podania žalobného návrhu,   posledného   pojednávania   vo   veci   a teda   od   posledného   procesného   úkonu všeobecného   súdu...   ďalej   skutočnosťou,   že   v namietanom   konaní   nejde   o vec   skutkovo alebo právne zložitú, žalovaný sa zúčastňuje všetkých pojednávaní, pričom dĺžka súdneho konania mu spôsobuje právnu neistotu, hlavne z dôvodu, že žalobkyňa si uplatňuje mzdový nárok, ktorý jej podľa názoru sťažovateľa neprináleží, vzhľadom na doposiaľ všeobecným súdom zistený skutkový stav veci.

Neposkytnutie   včasnej   súdnej   ochrany   obmedzuje   sťažovateľa   v dispozícii s finančnými prostriedkami, sťažovateľ je v právnej neistote, daňovo-účtovné predpisy ho prostredníctvom svojich nástrojov nútia vytvárať oprávky a rezervy, čo má negatívny dopad na jeho činnosť a podnikanie.“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva zaručeného v čl. 48 ods.   2 ústavy nie je pre sťažovateľku dostatočným   zadosťučinením.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   jej   aj finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde,   ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, najmä vzhľadom na   celkovú   dĺžku   trvania   konania,   predmet   konania,   ako   aj   na   zistenú   nečinnosť a neefektívnu   činnosť   okresného   súdu,   ale aj s prihliadnutím   na   správanie sťažovateľky v konaní považuje za primerané v sume 2 000 € (bod 3 výroku tohto rozhodnutia).

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil (v danom prípade okresný súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich úhradu v sume 382,92€.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov.   Základná   sadzba   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby uskutočnený v roku 2012 je 127,17 € a hodnota režijného paušálu je 7,63 € a za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2013 je 130,17 € a hodnota režijného paušálu je 7,81 €.

S poukazom na výsledok konania sťažovateľke vznikol nárok na úhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2012 (prevzatie a príprava zastúpenia z 24. októbra 2012 a podanie sťažnosti z toho istého dňa) a za jeden úkon uskutočnený v roku 2013 (stanovisko z 21. novembra 2013 k vyjadreniu okresného súdu) v celkovej sume 407,58 €.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   právny   zástupca   sťažovateľky   si   uplatnil   nárok   na úhradu trov iba v sume 382,92 €, ústavný súd ju sťažovateľke priznal vo výške uplatneného nároku (bod 4 výroku tohto rozhodnutia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013