znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 224/2012-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júla   2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. J., B., zastúpeného advokátom Mgr. A. K., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s porušením ustanovení čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Žilina č. k. 18 Er 432/05-132 z 26. januára 2009, uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 CoE 68/2010 zo 7. októbra 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 53/2011 z 31. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta 2011   doručená   sťažnosť   Ing.   A.   J.,   B.   (ďalej   aj   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s porušením ustanovení čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 18 Er 432/05-132 z 26. januára 2009, uznesením Krajského súdu   v Žiline (ďalej len „krajský súd“)   sp.   zn. 10 CoE 68/2010 zo 7. októbra 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 53/2011 z 31. mája 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 18 Er 432/05 konal okresný súd o návrhu spoločnosti S., a. s. (ďalej len „oprávnený“), na vykonanie exekúcie proti sťažovateľovi ako povinnému v 1. rade a spoločnosti H. Ž., s. r. o. (ďalej len „povinný v 2. rade“), o vymoženie sumy 55 367,46 € (t. j. 1 668 000 Sk; ďalej len „vymáhaná pohľadávka“) s príslušenstvom, a to na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Krajského súdu v B. č. k. 32 Cb 1/97-62 z 5. februára 1998 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 126/98 z 1. júla 1998. Na základe návrhu povinného v 1. rade (sťažovateľa) z 27. februára 2008 okresný súd uznesením z 1. apríla 2008 vydaným vyšším súdnym úradníkom exekučné konanie v predmetnej veci zastavil, pretože prisvedčil argumentácii sťažovateľa (povinného v 1. rade), že pohľadávka oprávneného voči nemu, ktorá vznikla na základe zmluvy o pôžičke zo 6. marca 1996, zanikla ešte pred začatím exekučného   konania,   a   to   jej   vzájomným   započítaním   s   pohľadávkou   sťažovateľa (povinného v 1. rade) voči oprávnenému, ktorá mala vzniknúť zo zmluvy o predaji časti podniku oprávnenému, pričom k započítanou týchto pohľadávok malo dôjsť 14. apríla 1997, keď podľa tvrdení sťažovateľa (povinného v 1. rade) malo medzi ním a oprávneným dôjsť k podpisu   dohody   o urovnaní   uvedených   vzájomných   pohľadávok.   Následne   na   základe odvolania sa oprávneného okresný súd napádaným uznesením č. k. 18 Er 432/05-132 z 26. januára 2009 návrh sťažovateľa (povinného v 1. rade) na zastavenie exekúcie zamietol z dôvodu, že „... povinný nepreukázal k započítaniu akých vzájomných pohľadávok... by malo dôjsť, ani iné skutočnosti, ktoré nastali po vydaní exekučného titulu a mali by za následok zastavenie exekúcie, alebo iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať...“ (uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 19. februára 2009).

Krajský súd odvolanie sťažovateľa (povinného v 1. rade) proti uvedenému uzneseniu okresného súdu uznesením sp. zn. 10 CoE 68/2010 zo 7. októbra 2010 pre neprípustnosť odmietol „... ako podané niekým, kto na odvolanie oprávnený nie je“.

Napokon   o   dovolaní   sťažovateľa   (povinného   v   1.   rade)   proti   označenému rozhodnutiu   krajského   súdu   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   6   Cdo   53/2011 z 31. mája   2011   tak,   že   dovolanie   pre   jeho   neprípustnosť   tiež   odmietol   (uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 27. júna 2011).

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta porušenie ním označeného základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie v spojení s označenými článkami ústavy najmä z dôvodu, že podľa jeho názoru okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav, t. j.   nevykonal   všetky   sťažovateľom   navrhované   dôkazy   (napr.   nevypočul   ním navrhovaných   svedkov,   neoveril   doručenie   mu   spornej   a   spochybňovanej   dohody o urovnaní oprávneným a pod.), ktoré by svedčili v jeho prospech, resp. by preukazovali pravdivosť   jeho   tvrdení.   Podľa   sťažovateľa   v   dôsledku   tohto,   že   okresný   súd   ním navrhované   dôkazy   nevykonal,   mu   bolo   odopreté   právo   konať   pred   súdom,   čo   však napokon tak krajský súd, ako ani najvyšší súd v konaní o opravných prostriedkoch neuznali.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: «Na základe dohody o urovnaní zo dňa 14. 04. 1997 vyhlásili jej účastníci (povinný a oprávnený),   že   vzájomné   nároky   považujú   za   úplne   vysporiadané.   Tieto   skutočnosti povinný   tvrdil   aj   v   predchádzajúcich   konaniach,   avšak   nemal   možnosť   ich   preukázať, nakoľko   vlastnil   iba   nepodpísaný   rovnopis   uvedenej   dohody   a   ten   mu   bol   zaslaný oprávneným až doporučeným listom dňa 16. 02. 2008, čo preukázal súdu dňa 24. 11. 2008 predložením   originálu   uvedenej   dohody   vrátane   originálu   obálky   doporučenej   zásielky, v ktorej mu uvedená dohoda bola poštou zaslaná.

Uvedené   doručenie   napriek   predloženému   dôkazu   zástupca   oprávneného   poprel, avšak   bez   akéhokoľvek   relevantného   dôkazu,   čo   mu   súd   bez   vykonania   ďalšieho dokazovania navrhovaného povinným uveril.

Týmto postupom súd poškodil zákonné záujmy sťažovateľa - povinného a to tým, že mu znemožnil právo na súdnu ochranu nevykonaním navrhovaných dôkazov, čim by mohol chrániť svoje oprávnené záujmy....

Keďže   obsah   dohody   o   urovnaní   bol   novou   právnou   skutočnosťou,   ktorá   mohla privodiť   zánik   vymáhaného   dlhu,   súd   mal   vykonať   navrhované   dôkazy   tak,   aby   mohol rozhodnúť bez akýchkoľvek pochybnosti. Prvostupňový súd tak neučinil, a preto je dôvodné tvrdiť, že súd svojím postupom odňal možnosť povinnému konať pred súdom a porušil tým právo sťažovateľa na súdnu ochranu, čo predstavuje základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 a čl. 2 ods. (2) ústavy a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a to vydaním citovaných rozhodnutí....

Po vydaní uznesenia o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie, podal sťažovateľ - povinný   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   KS   Žilina   uznesením   10   CoE/68/2010   a   ktorým zamietol uvedené odvolanie povinného. KS Žilina mimo iné odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že s prihliadnutím na § 202 ods. (2) O. s. p. v spojitosti s § 58 ods. (4) EP a § 57 ods. (1) EP dospel súd k záveru, že voči napadnutému uzneseniu, ktorým OS zamietol návrh povinného na zastavenie exekúcie, odvolanie nie je prípustné. Preto odvolanie odmietol ako podané niekým, kto na odvolanie oprávnený nie je....

Podľa nášho názoru súd nesprávne právne posúdil vec ak tvrdí, že neexistuje dôvod na zastavenie exekúcie súdom podľa § 57 ods. (1), písm. f/ EP: „Exekúciu súd zastaví ak, po vydaní   rozhodnutia   zaniklo   právo   ním   priznané“,   pričom   tvrdiť,   že   priznané   právo zaniklo   môže   tvrdiť   povinný   až   dňom   doručenia   dohody   o   vysporiadaní   vzájomných záväzkov.

Nesprávnosť   právneho   posúdenia   odvolacím   súdom   je   potrebné   vidieť   v   tom,   že skutočnosť, ktorú zistil povinný po doručení dohody o urovnaní sporu s oprávneným, ktorú uvádzame   vyššie,   mal   možnosť   povinný   uplatniť   najskôr   nasledujúci   deň   po   doručení uvedenej dohody o urovnaní sporu oprávneným.

Práve tá preukazuje, že po vydaní rozhodnutia nastala právne relevantná skutočnosť, ktorá spôsobuje zánik súdom priznaného práva oprávneného....

Z hore uvedených dôvodov sťažovateľ - povinný napadol dovolaním v celom rozsahu rozhodnutie   OS   Žilina   -   18   Er   432/2005   a   KS   Žilina   –   10   CoE/68/2010,   ktorými   bol zamietnutý návrh na zastavenie exekúcie...

NS SR po preskúmaní dovolania rozhodol o jeho odmietnutí s poukazom na § 236 ods. (1) O. s. p., § 237 až § 239 O. s. p., pričom sa zaoberal aj dôvodmi odmietnutia odvolania   a   správnosťou   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   z   hľadiska   riešenia   procesnej prípustnosti odvolania. Podľa jeho názoru v zmysle § 202 ods. (2) O. s. p. platí zásada, podľa ktorej proti uzneseniam vydaným v exekučnom konaní podľa EP: „Odvolanie nie je prípustné, pokiaľ nie je vyslovene prípustné, že odvolanie prípustné je“, pričom poukázal na znenie § 57 ods. (1) EP, pričom návrh sťažovateľa -povinného bol odôvodnený § 57 ods. (1), písm. f) - teda že po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané. Máme za to, že NS SR nesprávne právne vec posúdil, zrejme z dôvodu, že sa skutočnosťami, ktoré mali spôsobiť zánik priznaného práva nezaoberal vôbec.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa Ing. A. J.... postupom porušovateľov základného práva: • Okresným súdom v Žiline v konaní č. k.: 18 Er 432/2005, • Krajským súdom v Žiline v konaní č. k.: 10 Co E/68/2010, • Najvyšším súdom SR v konaní č. k.: 6 Cdo 53/2011, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd slobôd bolo porušené.

2. Ústavný súd ruší rozhodnutia: • Okresného súdu v Žiline v konaní č. k.: 18 Er 432/2005-132 zo dňa 26. 01. 2009, • Krajského súdu v Žiline v konaní č. k.: 10 Co E/68/2010, zo dňa 07. 10. 2010, • Najvyššieho súdu SR v konaní č. k.: 6 Cdo 53/2011, zo dňa 31. 05. 2011 a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie Krajskému súdu v Žiline.

3. Sťažovateľovi Ing. A. J., priznáva primerané finančné zadosťučinenie spolu v sume 10.000.-   EUR,   ktoré   je   Okresný   súd   v   Žiline   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd v Žiline je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia vo výške 261,82 € na účet právneho zástupcu Mgr. A. K.... do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva a práva na spravodlivé   súdne   konanie zaručených   v   čl.   46   ods.   1 ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, a to vo vzťahu k okresnému súdu (bod A) z dôvodu, že okresný súd nevykonal všetky sťažovateľom navrhované dôkazy, v dôsledku čoho mal podľa sťažovateľa dospieť k nesprávnym skutkovým zisteniam, a tým súčasne aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, pokiaľ bolo ustálené, že v exekučnom konaní vymáhaná   pohľadávka   nezanikla   jej   započítaním   na   základe   dohody   o   urovnaní zo 14. apríla   1997,   čím   mal   okresný   súd   arbitrárne   odoprieť   sťažovateľovi   „nárok“   na zastavenie exekúcie. Pokiaľ ide o krajský súd (bod B), sťažovateľ namieta, že nesprávne vyhodnotil otázku procesnej neprípustnosti odvolania proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie, pretože podľa sťažovateľa je tento dôvod daný ustanovením § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku, podľa ktorého súd exekúciu zastaví, ak po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané. Napokon vo vzťahu k najvyššiemu súdu (bod C) sťažovateľ   namieta,   že   sa   nesprávne   vysporiadal   s   prípustnosťou   odvolania   proti rozhodnutiu okresného súdu, t. j. stotožnil sa s názorom krajského súdu, v dôsledku čoho najvyšší súd podľa sťažovateľa nesprávne uzavrel, že účastníkovi konania (sťažovateľovi) nebolo odňaté právo konať pred súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), takže nie je daný ani dovolací dôvod.

Ústavný súd v prvom rade v súlade so svojou judikatúrou predovšetkým podotýka, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Ústavný súd tiež nad rámec podotýka, že účastníkom exekučného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 18 Er 432/05, ako aj odvolacieho konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 10 CoE 68/2010 bol v procesnom postavení povinného v 1. rade subjekt s označením – Ing. A. J., Ž., pričom dovolanie bolo podané subjektom – Ing. A. J., B., ktorý je   súčasne   aj   sťažovateľom   v   konaní   pred   ústavným   súdom.   Aj   keď   dovolanie   a   tiež sťažnosť proti označeným rozhodnutiam tak okresného súdu, ako aj krajského súdu podal podľa označenia iný subjekt, ako ten, ktorý bol účastníkom týchto konaní, ústavný súd vzhľadom na skutočnosť, že z okolností a z povahy veci vyplýva, že ide o identickú fyzickú osobu (aj keď si to nepovšimol ani najvyšší súd, pozn.), v záujme zachovania presvedčivosti svojej rozhodovacej činnosti a materiálneho chápania ochrany základných práv a slobôd na predmetnú   skutočnosť   iba   poukazuje   a   sťažnosť   iba   z   tohto   dôvodu   bez   ďalšieho neodmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

A. K namietanému rozhodnutiu okresného súdu

Pokiaľ   ide   o   sťažovateľom   napádané   uznesenie   okresného   súdu   č.   k. 18 Er 432/05-132 z 26. januára 2009, odvolávajúc sa   na svoju   judikatúru,   podľa   ktorej v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) sa považuje ústavná sťažnosť za prípustnú   až po rozhodnutí o dovolaní a lehota na podanie sťažnosti   proti dovolaním   napadnutému   druhostupňovému   rozhodnutiu   sa   tak   považuje   za   zachovanú (napr.   I. ÚS 169/09,   I.   ÚS   358/09),   ústavný   súd   na   princípe   analogického   výkladu („argumentum a simili“) v tomto špecifickom prípade, keď ani prípustnosť odvolania ako riadneho   opravného   prostriedku   (obdobne   ako   v   prípade   dovolania,   pozn.)   proti označenému rozhodnutiu okresného súdu nebola istá, resp. nepochybná, keďže sťažovateľ vychádzal z predpokladu, že poučenie okresného súdu o neprípustnosti odvolania nie je správne,   preto   odvolanie   podal   s   poukazom   na   ustanovenie   §   204   ods.   2   OSP   (ak rozhodnutie obsahuje nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je prípustné, možno ho podať do troch mesiacov od doručenia rozhodnutia, pozn.), pričom túto otázku (t. j. otázku prípustnosti   odvolania, pozn.)   vyriešil   s konečnou   platnosťou   až dovolací   najvyšší   súd, pretože krajský súd považoval odvolanie za procesne neprípustné (preto sa   meritórnym preskúmaním   uznesenia   okresného   súdu   ani   nezaoberal,   pozn.),   aj   v   tomto   prípade považoval   per   analogiam   sťažnosť   proti   právoplatnému   uzneseniu   okresného   súdu o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie za podanú včas.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Okresný súd napádané uznesenie odôvodnil takto: „Zastavenie   exekúcie   je   procesný   úkon   exekučného   súdu   smerujúci   k   trvalému upusteniu od vykonávania exekúcie vydaný po zistení neprípustnosti exekúcie, ktorá nastala v   dôsledku   zákonom   predvídaných   hmotnoprávnych   aj   procesnoprávnych   skutočností zásadne po vydaní exekučného titulu, výnimočne aj pred jeho vydaním. Účinky zastavenia exekúcie spočívajú v tom, že sa prestanú vykonávať úkony na jej uskutočnenie....

Povinný v návrhu na zastavenie exekúcie poukazoval na započítanie pohľadávky s poukazom   na   dohodu   o   urovnaní.   Pri   započítaní   pohľadávok   musia   existovať   splatné pohľadávky patriace   dlžníkovi a   veriteľovi,   ktorých   plnenie   je   rovnakého druhu.   Podľa § 358   Obchodného   zákonníka   na   započítanie   sú   spôsobilé   pohľadávky,   ktoré   možno uplatniť na súde....

Súd poukazuje na to, že predmetom dohody o urovnaní okrem iného bola zmluva o pôžičke   z   6.   3.   1996,   z   ktorej   vznikol   záväzok   povinného   voči   oprávnenému   a   ktorý zmluvou o predaji časti podniku povinného dňa 4. 11. 1996 bol prevedený na firmu H. Ž. s. r.   o.   a   tiež   predmetom   bol   majetok   firmy   H.   Ž.   s. r. o.,   hoci   uvedený   subjekt   nebol účastníkom predmetnej zmluvy. Nebolo preukázané, že by niektorý účastník danej zmluvy mal splnomocnenie konať za firmu H. Ž., s. r. o. Podľa § 13 ods. 1 veta druhá Obchodného zákonníka právnická osoba koná štatutárnym orgánom alebo za ňu koná zástupca. Hoci z výpisu   z   obchodného   registra   na   daný   subjekt   mal   súd   preukázané,   že   spoločníkmi predmetnej obchodnej spoločnosti sú oprávnený a povinný, v dohode o urovnaní nie je zmienka, že účastníkom dohody je aj obchodná spoločnosť H. Ž. s. r. o. Ak by obchodná spoločnosť H. Ž., s. r. o. so sídlom v Ž. bola účastníkom dohody o urovnaní, musela by v nej byť   označená   svojím   obchodným   menom   a   tiež   označením   kto   v   jej   mene   koná.   Táto skutočnosť však z predloženej dohody o urovnaní nevyplýva. Jedná sa o tri odlišné subjekty (S. o. c. p., a. s. Ž.; Ing. A. J. a H. Ž., s. r. o., Ž.), ktoré majú svoje práva a povinnosti. Zo zmluvy o predaji časti podniku z 4. 11. 1996 vyplýva, že v čl. II. bod 3 písm. e/ predávajúci (povinný) predáva a kupujúci (H. Ž. s. r. o.) kupuje záväzky voči firme S., a. s. Ž. uvedené v prílohe č. 3 tejto zmluvy a podľa čl. V. bod 2 cena predmetu zmluvy bola určená   ako   cena   technológie   4.565.848,-   Sk   plus   cena   materiálu   79.001,70   Sk,   plus pohľadávky   14.760,-   Sk,   mínus   záväzok   z   pôžičky   1.668.000,-   Sk   (predmetom   tohto exekučného konania), mínus úroky z pôžičky 21.605,- Sk. Z citovaného je zrejmé, že záväzok z pôžičky 6. 3. 1996 bol prevedený na nový subjekt - obchodnú spoločnosť H. Ž. s. r. o. dňa 4.   11.   1996,   a   preto   nemohol   povinný   dňa   14.   4.   1997   ohľadne   predmetného   záväzky uzavrieť   s   oprávneným   dohodu   o   urovnaní,   nakoľko   už   vo vzťahu   k   tomuto   záväzku nevystupoval ako povinný subjekt (dlžník), ale iba ako ručiteľ.

Ak by bol skutočne povinný uhradil oprávnenému časť pôžičky vo výške 1.111.159,- Sk dňa 4. 6. 1996, nemohol potom dňa 4. 11. 1996 predmetný dlh z pôžičky previesť v plnej výške zmluvou o predaji časti podniku na obchodnú spoločnosť H. Ž., s. r. o., ale iba čiastočný záväzok, ktorý nebol dovtedy uhradený. Tieto obranné tvrdenia mohol povinný preukázať už v pôvodnom konaní, ktoré bolo skončené rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica č. k. 32 Cb 1/97-62 zo dňa 5. 2. 1998 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Obo 126/98 zo dňa 1. 7. 1998. Z odôvodnenia predmetných rozhodnutí vyplýva, že povinný ani jednu z obranných okolností v tomto konaní netvrdil, hoci musel mať o nich vedomosť.   Bránil   sa   iba   tou   skutočnosťou,   že   záväzok   bol   prevedený   na   obchodnú spoločnosť H. Ž. s. r. o. zmluvou o predaji podniku z 4. 11. 1996, z ktorého dôvodu nie je v spore pasívne legitimovaný....

S   poukazom   na   to,   že   povinný   nepreukázal   k   započítaniu   akých   vzájomných pohľadávok (pohľadávka na strane veriteľa a pohľadávka na strane dlžníka) by malo dôjsť, ani   iné   skutočnosti,   ktoré   nastali   po   vydaní   exekučného   titulu   a   mali   by   za   následok zastavenie exekúcie, alebo iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, sudca odvolaniu oprávneného v plnom rozsahu vyhovel a návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol.“

Z   citovaného   rozhodnutia   vyplýva,   že   okresný   súd   sa   s   návrhom   sťažovateľa (z hľadiska   označenia   subjektov   by   správne   malo   byť   „povinného   v   1.   rade“,   pozn.) na zastavenie   exekúcie   z   titulu   ním   tvrdeného   zániku   vymáhanej   pohľadávky   jej započítaním   voči   pohľadávke   oprávneného   náležite   a   bezozvyšku   vysporiadal,   a   to spôsobom,   ktorý   v žiadnom   prípade   nemožno   považovať   za   arbitrárny   či   zjavne neodôvodnený. Z namietaného uznesenia okresného súdu totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá   by   zakladala   svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.V uvedených súvislostiach ústavný súd v prvom rade podotýka, že okresný súd sa náležitým   a   zrozumiteľným   spôsobom   vysporiadal   so   všetkými   sťažovateľovými protichodnými, zmätočnými a zavádzajúcimi tvrdeniami. Sťažovateľ totiž tvrdil, že mal voči oprávnenému z exekúcie (spoločnosť S., a. s.) pohľadávku spôsobilú na započítanie proti pohľadávke oprávneného voči nemu. Dokazovaním bolo preukázané a sťažovateľ to ani   nepopiera,   že   v   exekučnom   konaní   vymáhaná   pohľadávka   oprávneného   voči sťažovateľovi vznikla zo zmluvy o pôžičke zo 6. marca 1996. Podľa sťažovateľa mu zasa jeho   pohľadávka   voči   oprávnenému   mala   vzniknúť   zo   zmluvy   o predaji   časti   podniku uzavretej 4. novembra 1996, pričom sťažovateľ tvrdil, že obidve tieto pohľadávky mali byť započítané, a to vzájomnou dohodou oprávneného a sťažovateľa zhmotnenou v dohode o urovnaní zo 14. apríla 1997. Vykonaným dokazovaním však bolo nepochybne preukázané, že účastníkmi zmluvy o predaji časti podniku zo 4. novembra 1996 nebol oprávnený a sťažovateľ, ale sťažovateľ ako predávajúci a spoločnosť H. Ž., s. r. o., ako kupujúci, takže z tejto zmluvy nemohla sťažovateľovi vzniknúť voči oprávnenému žiadna pohľadávka (tak ako to sťažovateľ tvrdil, pozn.), pretože oprávnený nebol ani jej účastníkom. Okrem toho predmetom   prevodu   časti   podniku   na   základe   uvedenej   zmluvy   zo   sťažovateľa   na spoločnosť H. Ž., s. r. o., mala byť síce okrem iného aj v exekúcii vymáhaná pohľadávka oprávneného voči sťažovateľovi, avšak (aj keď to v skúmanom konaní vedenom pod sp. zn. 18 Er 432/05 sťažovateľ nenamietal a argumentoval iba započítaním pohľadávok, pozn.) okresný   súd   sa   nad   rámec   námietok   sťažovateľa   náležite   vysporiadal   aj   s   touto skutočnosťou,   keď   uviedol,   že   predmetná   námietka,   či   sťažovateľ   je   alebo   nie   je   stále nositeľom oprávneným voči nemu vymáhanej pohľadávky, bola riešená už v konaní, v ktorom bol vydaný exekučný titul, a keďže v tomto konaní Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku sp. zn. 32 Cb 1/97 z 5. februára 1998 v spojení s rozhodnutím najvyššieho súdu sp.   zn.   6   Obo   126/98   z   1.   júla   1998   na   základe   dokazovania   predmetnú   pohľadávku oprávneného voči sťažovateľovi (a nie voči spoločnosti H. Ž., s. r. o., pozn.) uznali, okresný súd nemal dôvod pochybovať, resp. prehodnocovať ich závery, pretože nie je ich opravnou inštanciou,   a   tiež   v   konaní   pred   okresným   súdom   nešlo   o   novú   skutočnosť,   pretože označené súdy sa s ňou už v inom konaní vysporadúvali. V dôsledku uvedeného sa napokon okresný   súd   zrozumiteľným   spôsobom   vysporiadal   aj   protichodnými   a   rozporuplnými tvrdeniami sťažovateľa, ktorý na jednej strane tvrdil, že na základe dohody o urovnaní uzavretej medzi ním a oprávneným 14. apríla 1997 došlo k započítaniu pohľadávky, ktorú voči   nemu   mal   oprávnený,   avšak   na   strane   druhej   tvrdil,   že   tú   istú   pohľadávku   už   4. novembra 1996 previedol na základe zmluvy o predaji časti podniku na spoločnosť H. Ž., s. r. o.. Táto skutočnosť by tak v prípade jej pravdivosti musela byť sťažovateľovi známa už v roku 1996 a v tom dôsledku by v roku 1997 už nemusel pristupovať k započítaniu tejto pohľadávky,   pretože   v   tom   čase   by   už   nebol   nositeľom   záväzku   z   tejto   pohľadávky. Nehovoriac o tom, že ak by na druhej strane bolo pravdivé tvrdenie sťažovateľa, že v roku 1996 previedol spornú pohľadávku, ktorú mal voči nemu oprávnený, na spoločnosť H. Ž., s. r. o., v prvom rade by sa o tom musel oprávnený (ako veriteľ z tejto pohľadávky) dozvedieť, čo sťažovateľ netvrdí, a jednak z uvedených dôvodov by práve táto spoločnosť musela byť účastníkom dohody o urovnaní dlhu zo 14. apríla 1997, avšak jej účastníkmi boli údajne oprávnený   (oprávnený   jej   uzavretie   poprel,   pozn.)   a   sťažovateľ.   Napokon   okresný   súd vychádzajúc z   uvedeného,   ako   aj   poukázaním   na   ďalšie   aj   formálne nedostatky   (napr. neidentifikovateľnosť podpisov a pod.) dohody o urovnaní zo 14. apríla 1997, ktorej sa sťažovateľ v konaní okresného súdu dovolával ako principiálneho dôkazu svedčiaceho o opodstatnenosti jeho návrhu na zastavenie exekúcie, ústavne udržateľným spôsobom dospel k záveru síce o existencii dvoch pohľadávok, ktoré však vzhľadom na to, že ich účastníkmi boli   odlišné   subjekty   (oprávnený   so   sťažovateľom   v   prípade   pohľadávky   z   pôžičky   a sťažovateľ so spoločnosťou H. Ž., s. r. o., v prípade pohľadávky zo zmluvy o predaji časti podniku,   pozn.),   neboli   spôsobilé   na   započítanie,   pretože   účastníkom   tohto   započítania nebola   spoločnosť   H.   Ž.,   s.   r.   o.,   takže   nárok   oprávneného   voči   sťažovateľovi   ako povinnému   z exekúcie   nezanikol,   a   teda   v   konečnom   dôsledku   nebol   dôvod   vyhovieť návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie.

Inými   slovami,   aj   keď   sťažovateľ   odôvodňoval   zánik   vymáhanej   pohľadávky oprávneného   voči   nemu   jej   „započítaním“   so   svojou   pohľadávkou   z   titulu   „ceny“ vyplývajúcej   zo   zmluvy   o   predaji   časti   podniku   zo   4.   novembra   1996   uzavretej   medzi sťažovateľom ako predávajúcim a spoločnosťou H. Ž., s. r. o., ako kupujúcim, vzhľadom na to,   že   pohľadávka   z titulu   „ceny“   sťažovateľovi   nevznikla   voči   oprávnenému, ale voči spoločnosti H. Ž., s. r. o., ktorá o započítaní nemala vedomosť ani s ním nevyslovila súhlas, zistenie okresného súdu o tom, že sťažovateľ v priebehu konania nepreukázal existenciu žiadnej vzájomnej pohľadávky, je z hľadiska ústavnosti plne prijateľné.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   závery   okresného   súdu vyslovené v napádanom uznesení sp. zn. 18 Er 432/05 z 26. januára 2009 sú z hľadiska ochrany,   resp.   rešpektovania   sťažovateľom   označených   práv   ústavne   udržateľné a akceptovateľné, pričom nevykazujú znaky arbitrárnosti či svojvôle.

Uvedené   bolo   podkladom   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu,   ktorý   sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa postupu okresného súdu, ktorým malo tiež dôjsť k porušeniu základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie tým, že okresný súd nevykonal ďalšie sťažovateľom navrhované dôkazy, čím mu mal odňať právo konať pred súdom, ústavný súd predovšetkým pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo   účastníka   konania   (dotknutej   osoby)   vyjadrovať   sa   k   spôsobu   hodnotenia   ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).

Navyše,   základné   právo   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonaným   dôkazom   priznáva každému výslovne ustanovenie čl. 48 ods. 2 ústavy, avšak do jeho obsahu nepatrí povinnosť všeobecného súdu vykonať všetky dôkazy, ktoré účastník konania navrhol, pretože princíp voľného   hodnotenia   dôkazov v konaní pred   súdmi v spojení so   zásadou   spravodlivého rozhodnutia   veci   umožňuje   sudcovi   a   súdu   vykonať   len   tie   dôkazy,   ktoré   podľa   jeho uváženia k takému rozhodnutiu vedú (I. ÚS 64/97, I. ÚS 98/97).

V   kontexte   posudzovaného   prípadu   bolo   teda   právomocou   okresného   súdu   pri rešpektovaní ustanovení Občianskeho súdneho poriadku rozhodnúť, aké dôkazy na zistenie skutočného stavu veci vykoná a aké dôkazy nevykoná, pričom len nevykonanie niektorých z dôkazov,   hoci   navrhovaných   účastníkom   (sťažovateľom),   samo   osebe   nemôže   zakladať porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   ústavou,   ako   aj   práva   na spravodlivé súdne konanie, ak odôvodnenie napadnutého uznesenia jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky vo vzťahu k výrokovej časti právne a skutkovo relevantné otázky (už uvedené).

Vzhľadom   na uvedené   ústavný súd podľa   §   25   ods.   2 zákona o   ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľa aj proti napadnutému postupu okresného súdu už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

B. K namietanému rozhodnutiu krajského súdu

Pokiaľ   ide   o   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   sp.   zn.   10   CoE   68/2010 zo 7. októbra   2010,   ústavný   súd   podotýka,   že   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu toho práva,   porušenie   ktorého   sťažovateľ   namieta,   t.   j.   práva   na   spravodlivý   súdny   proces, k porušeniu ktorého malo dôjsť tým, že krajský súd údajne nedôvodne odmietol odvolanie sťažovateľa   ako   neprípustné,   neposkytuje   iný   všeobecný   súd   na   základe   sťažovateľovi dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné   právne   prostriedky   nápravy namietaného porušenia jej práv.

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že označené rozhodnutie krajského súdu bolo na základe využitia mimoriadného opravného prostriedku (dovolania) sťažovateľom preskúmané   najvyšším   súdom   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   Cdo   53/2011,   a   to z hľadiska, či uvedeným rozhodnutím krajského súdu nebolo sťažovateľovi odopreté právo konať   pred   súdom.   Na   základe   sťažovateľom   podaného   dovolania   sa   tak   najvyšší   súd v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia dovolacieho súdu musel v podstate vyrovnať s   rovnakými   skutkovými   a   právnymi   argumentmi,   aké   sťažovateľ   proti   rozhodnutiu krajského súdu uvádza v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu ku krajskému súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

C. K namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu

Pokiaľ ide o namietané uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 53/2011 z 31. mája 2011, sťažovateľ namieta, že najvyšší súd dospel k arbitrárnemu záveru, že mu rozhodnutím krajského súdu nebolo odopreté konať pred súdom, a teda že krajský súd podľa najvyššieho súdu správne rozhodol, keď dospel k záveru, že odvolanie proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na zastavenie exekučného konania je neprípustné. Podľa sťažovateľa však v danom prípade bol daný odvolací dôvod, a to podľa § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku, podľa ktorého súd exekúciu zastaví, ak po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané.

Ústavný súd podotýka, že najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 53/2011 konal a rozhodoval iba o procesných podmienkach prípustnosti dovolania, a keďže dospel k záveru, že v danom prípade dovolanie nie je prípustné, nezaoberal sa meritom veci, t. j. neskúmal vecnú správnosť rozhodnutia vo veci samej.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie v podstatnej časti odôvodnil takto: „Prípustnosť   dovolania   podľa   §   239   O.   s.   p.   v   predmetnej   veci   neprichádza do úvahy. Nejde totiž ani o jeden z prípadov prípustnosti dovolania uvedených v tomto ustanovení, teda nejde o zmeňujúce, ani o potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu a ani o uznesenie odvolacieho súdu, ktorým by rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska.

Dovolací   súd   preskúmal   prípustnosť   dovolania   aj   z   hľadísk   uvedených   pod písmenami a/ až g/ ustanovenia § 237 O. s. p., pričom nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení. Nezistil teda ani podmienku prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, spočívajúca v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom, by mohla byť daná aj v prípade rozhodnutia súdu o odmietnutí odvolania, ak by pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Odmietnutie   odvolania   v   preskúmavanej   veci   odôvodnil   odvolací   súd   jeho neprípustnosťou.   Dovolací   súd   sa   preto   zaoberal   správnosťou   rozhodnutia   odvolacieho súdu z hľadiska riešenia procesnej otázky prípustnosti odvolania.

Odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak...

Citované ustanovenie § 202 ods. 2 O. s. p. stanovuje zásadu, podľa ktorej proti uzneseniam vydaným v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku odvolanie nie je prípustné, pokiaľ nie je výslovne ustanovené, že odvolanie prípustné je. Exekučný poriadok v § 57 ods. 1 ukladá exekučnému súdu povinnosť zastaviť exekúciu, ak sú dané dôvody uvedené   pod   písmenami   a/   až   j/   tohto   ustanovenia.   V   §   58   ods.   4   zároveň   výslovne ustanovuje, že proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1 písm. a/, b/, f/ až h/ je prípustné odvolanie.   Odvolanie   teda   pripúšťa   len   proti   uzneseniam   o   zastavení   exekúcie   a   to z dôvodov   uvedených   pod   označenými   písmenami.   Žiadne   ustanovenie   Exekučného poriadku v znení platnom v čase rozhodovania súdu prvého stupňa (t. j. do 31. 3. 2009) výslovne nezakladalo (a ani v súčasnej dobe nezakladá) prípustnosť odvolania aj proti uzneseniu   exekučného   súdu   o   zamietnutí   návrhu   na   zastavenie   exekúcie.   Právny   záver odvolacieho súdu o neprípustnosti odvolania bol preto správny. Rozhodnutím o odmietnutí odvolania, pre ktoré boli splnené zákonné podmienky, nebola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.

So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie povinného 1/ podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako neprípustné odmietol.“

Podľa ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu nemožno v zásade považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, teda postup najvyššieho súdu v danom prípade neindikuje možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu sťažovateľa. Pokiaľ najvyšší súd s poukazom na ustanovenie § 202 ods. 2 OSP v spojení s ustanovením § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku, ako aj s ustanovením § 58 ods. 4 Exekučného poriadku na základe využitia pravidiel systematického, gramatického a logického výkladu práva stotožniac sa názorom krajského súdu dospel k záveru, že odvolanie je prípustné len proti „pozitívnemu“ rozhodnutiu súdu, t. j. proti rozhodnutiu, ktorým súd exekúciu zastaví na základe niektorého z dôvodov podľa § § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) Exekučného poriadku, avšak argumentum a contrario odvolanie nie je prípustné proti „negatívnemu“ rozhodnutiu, t. j. proti rozhodnutiu, ktorým súd návrh na zastavenie exekúcie zamietne, resp. mu nevyhovie (čo je aj prípad sťažovateľa, pozn.), tento záver najvyššieho súdu je zjavne v plnom súlade s ústavnými medzami výkladu aplikovaných právnych predpisov.

O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto ústavný súd dospel   k záveru, že k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 53/2011 z 31. mája 2011 nedošlo, a preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie ním označených základných práv zaručených ústavou a označeného práva zaručeného dohovorom v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ktoré nie sú ustanoveniami o základných právach a slobodách, ale sú v nich   vyjadrené   základné   atribúty   slovenskej   štátnosti   a   tiež   aj   všeobecný   ústavný imperatív   adresovaný   štátnym   orgánom   konať   na   iba   základe   ústavy,   v   jej   medziach a v rozsahu   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon,   ktorého   prípadné   porušenie   vo   vzťahu k sťažovateľovi   by   nevyhnutne   „našlo“   svoj   výraz   v   súčasnom   porušení   toho-ktorého konkrétneho základného práva alebo slobody zaručeného v druhej hlave ústavy.

Keďže ústavný súd sťažovateľom namietané porušenie ním označeného konkrétneho základného ani iného práva nezistil, touto časťou sťažnosti sa už nezaoberal.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení označených   rozhodnutí   všeobecných   súdov,   ako   aj   rozhodnutie   o   priznaní   finančného zadosťučinenia   a   trov   konania je viazané na vyslovenie   porušenia   práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhala ich priznania, tiež nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2012

Lajos Mészárospredseda senátu