znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 224/2010-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. júla 2010 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a Lajosa   Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď., Česká republika, zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní vedenom pod sp. zn. 67 Cbi 346/00 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 32 Cb 71/96, sp. zn. 13 C 73/98   a sp.   zn.   76 Cb 203/99)   v období   po   rozhodnutí   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 50/07-27 zo 14. júna 2007 a takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 67 Cbi 346/00 v období od rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 50/07-27 zo 14. júna 2007 n e p o r u š i l   základné právo JUDr. Ing. D. Ď. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prejednanie veci   v primeranej   lehote   zaručené   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 224/2010-15   zo 6. mája   2010   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“   alebo   „súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 67 Cbi 346/00 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 32 Cb 71/96, sp. zn. 13 C 73/98 a sp. zn. 76 Cb 203/99) v období po rozhodnutí ústavného súdu č. k. IV. ÚS 50/07-27 zo 14. júna 2007.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   18.   júla   1996   podal   krajskému   súdu „návrh na určenie nároku konkurzného veriteľa“ z dôvodu, že si 18. júna 1996 «uplatnil „Prihlášku pohľadávky v konkurze Ž., s r. o.“ a to z dôvodu nevyplatenia zákonnej mzdy v stanovenom   výplatnom   termíne»,   a   keďže   správca   konkurznej   podstaty   sa   k podanej prihláške odmietol vyjadriť, nadobudol presvedčenie, že jeho pohľadávku neuznal.

Dôvodom už opakovanej sťažnosti je podľa sťažovateľa to, že: «(…) konajúci súd do dnešného   dňa   nerešpektoval   stanovisko   ÚS   SR(...)   a konal   s prieťahmi a   podľa   nášho názoru nekonal ani v súlade so zákonom hlavne v tom, že konajúci súd nesprávne vyruboval súdny poplatok, čo malo za následok spôsobené bezdôvodné prieťahy, pričom od podania návrhu zo dňa 18. 7. 1996 uplynula doba temer 14 rokov a spor nie je ani na súde prvého stupňa ešte ukončený! (...)

Z dôvodu, že Nález US má silu zákona, pričom konajúci súd tento nález - zákon nerešpektoval a sústavne nerešpektuje od jeho vydania 14. 6. 2007 až do súčasnosti, čím bol opäť   spôsobený   bezdôvodný   prieťah   v konaní,   čo   má   za   následok,   že   základné   právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 67 Cbi 346/2000 (pôvodne vedenom pod č. k. 32 Cb 71/96, č. k. 13C73/98 a   č. k.   76   Cb   203/99)   nebolo   odstránené , porušovalo   sa a sústavne sa porušuje už temer 14 rokov.»

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„I. Krajský súd v Bratislave právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom pod sp. zn. 67 Cbi 346/2000 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 32 Cb 71/96, sp. zn. 13 C 73/98 a sp. zn. 76 Cb 203/99) porušil a sústavne porušuje základné právo sťažovateľa(...)

II. Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 67 Cbi 346/2000 opakovane prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

III. JUDr. Ing. D. Ď. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 Eur, ktorú čiastku je povinný Krajský súd v Bratislave zaplatiť na účet advokáta JUDr. J. H.(...) do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.

IV. JUDr. Ing. D. Ď. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 303,30 Eur a to všetko, je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. J. H. (...) do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   krajský   súd,   zastúpený   jeho   predsedníčkou,   listom   sp.   zn.   Spr.   3295/2010 zo 7. júna   2010   a   právny   zástupca   sťažovateľa   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu krajského súdu z 22. júna 2010.

2.1   Predsedníčka   krajského   súdu   popísala   chronologický   prehľad   úkonov vykonaných krajským súdom v danej veci v napadnutom období a uviedla tieto relevantné skutočnosti:

„(...) Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 67 Cbi 346/2000-203 zo dňa 31. 05. 2010, bolo rozhodnuté o návrhu na oslobodenie od úhrady SP (doplatku).

Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 67 Cbi 346/2000-206 zo dňa 04. 06. 2010, rozhodol o prerušení konania, a to vzhľadom na prebiehajúce konkurzné konanie ohľadne zrušenia konkurzu.

Zákonná   sudkyňa   mi   oznámila,   že   následne,   po   ukončení   odvolacieho   konania ohľadne zrušenia konkurzu, bude súd pokračovať v konaní.

Súčasne Vám,(...) oznamujem, že Krajský súd v Bratislave podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácií ÚS SR, o konaní   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov, netrvá   na ústnom prerokovaní veci pred ÚS SR.“

2.3   Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k uvedenému   vyjadreniu krajského súdu uviedol tieto podstatné skutočnosti:

„Súhlasíme,   aby   ÚS   SR   po   prijatí   sťažnosti   vo   veci   II.   ÚS   224/10   konal   bez nariadenia ústneho pojednávania.

K vyjadreniu(...) zo dňa 7. 6. 2010 snáď iba toľko, že(...) Neviem prečo predsedníčka krajského súdu neoznámila(...), že po rozhodnutí NS SR č. k. 6 Obo 217/03 konajúci súd vydal uznesenie sp. zn. 67 Cbi 346/00-94 dňa 13. 1. 2006, ktorým pripustil zmenu petitu s poukazom na rozhodnutie NS.

Následne, uznesením zo dňa 9. 10. 2006 dovyrubil súdny doplatok 6.260,- Sk za zmenu petitu žaloby, ktorú žalobca podal dňa 16. 12. 1998. Súd teda nesprávne temer po 8 rokoch od podaného návrhu dovyrubil súdny poplatok.

Tento postup súdu bol podľa nás v rozpore s ust. § 13 ods. 1 zák. č. 71/92 Zb., lebo došlo k preklúzii vymáhania súdnych poplatkov, na ktorý mal súd nárok iba do 31. 12. 2001.

To, že spor trvá viac ako 14 rokov a nie je právoplatne skončený, nie je vinou žalobcu   ale   je   vinou   konajúceho   súde   a   preto   žiadame,   aby   ÚS   SR   podanej   sťažnosti v plnom rozsahu vyhovel a prikázal súdu vo veci neodkladne konať.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania   vo   veci   žalobného   návrhu   sťažovateľa   proti   V.,   a.   s.,   na zaplatenie   sumy 102 926 200   Sk   s prísl.   vedeného   na   krajskom   súde   pod   sp. zn.   33 Cb   178/95   najmä v období po rozhodnutí ústavného súdu č. k. IV. ÚS 50/07-27 zo 14. júna 2007:

Dňa 18. júla 1996 sťažovateľ podal na bývalom Mestskom súde Bratislava „Návrh na určenie nároku konkurzného veriteľa“ proti JUDr. J. J., správcovi konkurznej podstaty spoločnosti Ž., spol. s r. o. (ďalej aj „správca konkurznej podstaty“).

Dňa 5. apríla 2007 bol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) predložený spis, aby rozhodol o dovolaní sťažovateľa proti uzneseniu najvyššieho súdu č. k. 6 Obo 282/06-160, ktorým najvyšší súd v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 67 Cbi 346/00-153 uložil sťažovateľovi poplatkovú povinnosť za podanie návrhu na začatie konania.

Dňa 14. júna 2007 ústavný súd v predmetnej veci nálezom č. k. IV. ÚS 50/07-27 rozhodol   o porušení   práv   sťažovateľa   zaručených   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1 dohovoru.   Zároveň   prikázal   krajskému   súdu,   aby   v napadnutom   konaní   konal   bez zbytočných prieťahov a sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk.Dňa 28. mája 2009 najvyšší súd dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu najvyššieho súdu č. k. 6 Obo 282/06-160 svojím rozhodnutím č. k. 1 Obdo V 31/07-169 odmietol.Dňa 1. júla 2009 bol krajskému súdu vrátený spis. Dňa 3. júla 2009 zákonná sudkyňa dala úpravou kancelárii pokyn, aby uznesenie najvyššieho súdu č. k. 1 Obdo V 31/07-169 bolo doručené účastníkom konania.

Dňa 4.   augusta   2009   právny   zástupca   sťažovateľa   prevzal   uznesenie najvyššieho súdu č. k. 1 Obdo V 31/07-169.

Dňa   21.   septembra   2009   bolo   doručené   uznesenie   najvyššieho   súdu   č.   k. 1 Obdo V 31/07-169 správcovi konkurznej podstaty.

Dňa 5. októbra 2009 sťažovateľ podal návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov.Dňa 3. februára 2010 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 10. marec 2010.Dňa 24. februára 2010 JUDr. J. J. oznámil krajskému súdu, že uznesením sp. zn. 38 K 111/95 z 30. septembra 2008 bol konkurz vyhlásený na spoločnosť Ž., spol. s r. o., zrušený a on bol zbavený funkcie správcu konkurznej podstaty.

Dňa   5.   marca   2010   boli   účastníci   konania   upovedomení   o zrušení   termínu pojednávania nariadého na 10. marec 2010 aj z dôvodu zrušenia konkurzu spoločnosti Ž., spol.   s r.   o.   Zákonná   sudkyňa   toho   istého   dňa   požiadala „o zaslanie   právoplatného uznesenia   o zrušení   konkurzu“,   avšak   dostala   odpoveď,   že   toto   rozhodnutie „doposiaľ nenadobudlo právoplatnosť“, pričom spis bol predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o opravnom prostriedku.

Dňa 4. mája 2010 súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby oznámil, či trvajú na návrhu na oslobodenie od súdneho poplatku.

Dňa 10. mája 2010 krajský súd vyzval sťažovateľa, aby oznámil, či trvá na svojom návrhu na oslobodenie od súdneho poplatku.

Dňa 14. mája 2010 sťažovateľ oznámil súdu, že trvá na rozhodnutí „o oslobodení od platenia súdnych poplatkov“.

Dňa   31.   mája   2010   krajský   súd   uznesením   č.   k.   67   Cbi   346/00-203   nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdneho poplatku (doplatku).

Dňa 4. júna 20010 krajský súd uznesením č. k. 67 Cbi 346/00-206 prerušil napadnuté konanie „do   právoplatného   rozhodnutia   odvolacieho   konania   vedeného   pod   č.   k.   38K 111/95-5166“. Toto rozhodnutie dosiaľ nenadobudlo právoplatnosť.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   67   Cbi   346/00   (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn. 32 Cb 71/96, sp. zn. 13 C 73/98 a sp. zn. 76 Cb 203/99) dochádza opätovne k porušovaniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj v období po rozhodnutí ústavného súdu č. k. IV. ÚS 50/07-27 zo 14. júna 2007. Všeobecné   súdy   v napadnutom   konaní   rozhodovali   pôvodne   o   žalobnom   návrhu sťažovateľa na určenie pravosti pohľadávky v sume 75 000 Sk z titulu nevyplatenej mzdy a od pripustenia zmeny návrhu (resp. od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia krajského súdu z 13. januára 2006) o žalobnom návrhu sťažovateľa, ktorým sa domáhal priznania peňažnej pohľadávky v sume 183 890 Sk ako nevyplatenej mzdy a odstupného pri skončení pracovného pomeru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o ústavných   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (a   rovnako   aj   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý   znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. I. ÚS 41/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd – rovnako ako v náleze sp. zn. IV. ÚS 50/07   –   konštatuje,   že   dĺžka   posudzovaného   konania   ani   v napadnutom   období nebola závislá od zložitosti veci. Napokon ani predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení ani v súčasnosti nepoukázala na skutkovú alebo právnu zložitosť predmetnej veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom období k zbytočným prieťahom v konaní. Sťažovateľ síce aj v posudzovanom štádiu konania využil viaceré možnosti podľa Občianskeho súdneho poriadku (odvolanie a neskôr dovolanie proti rozhodnutiu   o   poplatkovej   povinnosti),   avšak   využitie   možností   daných   navrhovateľom procesnými predpismi na uplatňovanie a presadzovanie ich práva v občianskom súdnom konaní spôsobuje síce   predĺženie priebehu konania, nemožno ho   však   kvalifikovať ako postup,   ktorého   dôsledkom   sú   zbytočné   prieťahy   (napr.   I.   ÚS   31/01).   Samozrejme, sťažovateľ si za takýchto okolností musel uvedomiť, že dôjde k predĺženiu predmetného konania.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v období   po rozhodnutí   ústavného   súdu   č.   k.   IV.   ÚS   50/07-27   zo 14.   júna   2007   a predovšetkým konštatuje, že predmetný spis krajského súdu sa od 5. apríla 2007 do 1. júla 2009 nachádzal na najvyššom súde, aby ten rozhodol o dovolaní sťažovateľa proti rozhodnutiu najvyššieho súdu   č.   k.   6   Obo   282/06-160,   ktorým   v spojení   s   uznesením   krajského   súdu č.   k. 67 Cbi 346/00-153 uložil sťažovateľovi poplatkovú povinnosť za podanie návrhu na začatie konania.   Za   uvedené   obdobie   prípadných   zbytočných   prieťahov   nepripadá   do   úvahy zodpovednosť   krajského   súdu,   ale   iba   zodpovednosť   najvyššieho   súdu,   ktorého   však sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v tomto konaní neoznačil za účastníka konania. Z prehľadu procesných úkonov opísaných zo súdneho spisu, ktorý bol ústavným súdom zapožičaný, vyplýva, že okresný súd od vrátenia spisu najvyšším súdom krajskému súdu, teda od 1. júla 2009, konal vo veci v podstate priebežne. Ústavný súd pripúšťa, že v prvých mesiacoch po vrátení spisu z najvyššieho súdu neboli úkony súdu vždy efektívne. Z judikatúry ústavného súdu však vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1   dohovoru (mutatis mutandis I. ÚS 47/03 a v ňom odkaz na predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu). V okolnostiach danej veci ojedinelý a krátkodobý neefektívny postup súdu neovplyvnil podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že vec nebola doteraz skončená, a preto tento prieťah nemožno ani považovať za príčinu neodstránenia stavu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ nachádza v dôsledku trvania tohto konania. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že nebolo možné z hľadiska komplexného posúdenia inkriminovaného konania považovať postup krajského súdu v ňom za porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Postup krajského súdu, aj keď nebol vždy efektívny, sa zjavne nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z   uvedených   dôvodov a   v súlade   so   svojou   doterajšou   rozhodovacou   činnosťou ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

4. Sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia označených základných práv navrhol, aby ústavný súd svojím rozhodnutím prikázal krajskému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov,   a domáhal   sa   aj   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a   trov právneho zastúpenia.

V zmysle ustanovenia § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. V zmysle odseku 4 citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde môže   ústavný   súd   priznať   tomu,   koho   základné   právo   alebo   sloboda   sa   porušili,   aj primerané finančné zadosťučinenie. Z uvedeného vyplýva, že tieto výroky sú viazané na vyhovenie vo veci samej. Keďže v uvedenom prípade ústavný súd vyslovil, že základné práva, ktorých porušenie sťažovateľ namietal, porušené neboli, uvedenými návrhmi sa pri svojom rozhodovaní už podrobnejšie nezaoberal.

5. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému z účastníkov, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Keďže sťažovateľ v konaní neuspel, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ani jeho návrhom na náhradu trov konania.Zo   všetkých   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. júla 2010