znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 224/09-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júna   2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. E. V., PhD., B., zastúpeného G., k. s., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a princípu právnej istoty zaručeného v čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Sžo 69/2008 z 11. februára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. E. V., PhD., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2009 doručená   sťažnosť   JUDr.   E.   V.,   PhD.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a princípu právnej istoty zaručeného čl. 1 ods. 1 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo 69/2008 z 11. februára 2009 (ďalej tiež „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplynuli najmä tieto relevantné skutočnosti: «(...) Dopravný podnik B., akciová spoločnosť, so sídlom B., identifikačné číslo... (ďalej len „obstarávateľ“) dňa 20. 2. 2006 uverejnil výzvu na predkladanie podprahovej zákazky „Vymáhanie pohľadávok za porušenie tarifnoprepravných podmienok“. Išlo pritom o nadlimitnú zákazku, pre ktorú sa z dôvodu druhu obstarávaných služieb (neprioritné právne služby) použili postupy zadávania podprahových   zákaziek   podľa   ust.   §   25   ods.   2   zákona   č.   25/2006   Z.   z.   o   verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 25/2006 Z. z.“). Do 3. 3. 2006 obstarávateľ odovzdal súťažné podklady 13 záujemcom.

Podľa   výzvy   na   prekladanie   ponúk   obstarávateľa   ako   aj   podľa   jeho   súťažných podkladov bola kritériom hodnotenia ponúk najnižšia cena podľa ust. § 35 ods. 1 písm. b) zákona   č.   25/2006   Z.   z.(...).   Z   textu   návrhu   mandátnej   zmluvy   priloženej   k   súťažným podkladom pritom vyplýva, že odmena mandatára (úspešného uchádzača) mala pozostávať z   dvoch   zložiek,   a   to   paušálnej   odmeny(...)   a   tarifnej   odmeny,   spočívajúcej   v   náhrade nákladov (trov) právneho zastúpenia prisúdených súdom a uhradených dlžníkom(...). Pre prípad situácie, že dvaja uchádzači ponúknu rovnakú vyhodnocovaciu cenu si obstarávateľ vyhradil vybrať ako úspešného toho uchádzača, ktorý bude mať vyšší počet vymáhaných pohľadávok(...).

V návrhu na plnenie kritérií zo dňa 13. 3. 2006 ponúkol sťažovateľ obstarávateľovi cenu   pre   účely   hodnotenia   ponuky,   t.   j.   výšku   úhrady   mandanta   za   poskytovanie požadovaných služieb v rozsahu podľa mandátnej zmluvy stanovenú v sume 0 Sk (bez DPH aj s DPH), pričom mandatár (sťažovateľ) sa okrem toho zaviazal, že poskytne mandantovi (obstarávateľovi) bonus formou zmluvného daru vo výške 10 % zo sumy vymožených a zaplatených trov právneho zastúpenia. (...)

Dňa 27. 4. 2006 bolo sťažovateľovi doručené oznámenie obstarávateľa zo dňa 26. 4. 2006   o   výsledku   vyhodnotenia   ponúk,   v   zmysle   ktorého   bola   ponuka   sťažovateľa vyhodnotená   ako   neúspešná   a   ako   najúspešnejšia   bola   vyhodnotená   ponuka   účastníka verejného obstarávania - JUDr. V. K., B. (...)

V   odôvodnení   tohto   oznámenia   obstarávateľ   uviedol,   že   v   predmetnej   zákazke verejného obstarávania bolo stanovené jediné kritérium na vyhodnotenie ponúk - cena. Podľa obstarávateľa komisia pri vyhodnocovaní ponúk postupovala podľa ust. § 42 zákona č. 25/2006 Z. z. a spôsobom určeným v súťažných podkladoch(...).

Obstarávateľ ďalej uviedol, že na základe ním stanovených kritérií nebolo možné sťažovateľom ponúkaný bonus vo forme daru zahrnúť do hodnotenia, nakoľko by komisia konala v rozpore so základnými princípmi verejného obstarávania.

U uchádzačov s rovnakou a zároveň najnižšou vyhodnocovacou cenou obstarávateľ údajne   zostavil   poradie   podľa   počtu   vymáhaných   pohľadávok   v   zmysle(...)   súťažných podkladov.   Nakoľko   sa   ponuka   sťažovateľa   podľa   obstarávateľa   umiestnila   na   štvrtom mieste, obstarávateľ ju neprijal. (...)

Proti tomuto výsledku vyhodnotenia   ponúk podal sťažovateľ v zmysle ust.   § 136 zákona č. 25/2006 Z. z. dňa 3. 5. 2006 žiadosť o nápravu, ktorú obstarávateľ listom zo dňa 4. 5. 2006 zamietol (ďalej len „Oznámenie o zamietnutí“). (...)

V dôsledku zamietnutia žiadosti o nápravu podal sťažovateľ námietky proti výsledku vyhodnotenia ponúk a návrhov podľa ust. § 138 ods. 2 písm. f) zákona č. 25/2006 Z. z. datované ku dňu 15. 5. 2006. Sťažovateľ v týchto námietkach odmietol dôvody, pre ktoré obstarávateľ nevyhovel jeho žiadosti o nápravu. (...)

Úrad   pre   verejné   obstarávanie   (ďalej   len   „Úrad“)   tieto   námietky   sťažovateľa rozhodnutím   sp.   zn.   667-227-7000/2006 zo   dňa 15.   6.   2006   (ďalej len   „Rozhodnutie“) zamietol. (...)

Sťažovateľ napadol Rozhodnutie žalobou zo dňa 22. 6. 2006 (ďalej len „Žaloba“). V žalobe sťažovateľ namietal, že Rozhodnutie je nezákonné, pričom:

a) vychádzalo zo skutkového stavu, ktorý je v rozpore s obsahom spisov [§ 250j ods. 2 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení (ďalej len „O. s. p.“)],

b)   vychádzalo   z   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   [§   250j   ods.   2   písm.   a) O. s. p.] ako aj

c) je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov [§ 250j ods. 2 písm. d) O. s. p.]. (...) Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 1 S 256/2006 zo dňa 7. 2. 2008 (ďalej len „Rozsudok“) zamietol Žalobu.

V odôvodnení súd uviedol, že sa v celom rozsahu stotožnil správnym názorom Úradu, podľa ktorého postup sťažovateľa pri splnení kritérií, konkrétne žalobcom navrhnutá cena 0 Sk vrátane daru vo výške 10 % z vymožených pohľadávok, je v rozpore so zákonom č. 25/2006   Z.   z.   Postup   pri   zadávaní   zákazky   je   podľa   súdu   upravený   v   súťažných podkladoch, ktoré sú záväzné pre všetkých účastníkov verejného obstarávania. Predstavujú ohraničený záves a konanie účastníkov tohto procesu, ktorý nie je možné porušiť, nakoľko by došlo údajne k porušeniu zákona č. 25/2006 Z. z.

Podľa názoru súdu pri verejnom obstarávaní ponúknutý bonus zo strany sťažovateľa, je pri verejnom obstarávaní absolútne neakceptovateľný. Darovacia zmluva je totiž právny úkon, ktorého uzavretie sa odvíja od dohody zmluvných partnerov, darcu a obdarovaného. Darovanie je podľa súdu vlastne bezodplatné, to znamená, že ak obdarovaný dar prijme, nezaväzuje sa poskytnúť nijakú protihodnotu daru. (...)

Sťažovateľ napadol Rozsudok odvolaním zo dňa 12. 3. 2008. (...) Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 69/2008 zo dňa 11. 2. 2009 (ďalej len „Odvolací rozsudok“) Rozsudok potvrdil, pričom odôvodnenie Odvolacieho rozsudku spočíva na štyroch okruhoch argumentácie, a síce:

a) Vo vzťahu k stanoveniu kritéria hodnotenia ponúk,   ktorým bola iba paušálna odmena,   a   nie   aj   odmena   tarifná,   odvolací   súd   uviedol,   že   obstarávateľ   v   súlade   so zákonom č. 25/2006 Z. z. určil, že jediným hodnotiacim kritériom na vyhodnotenie ponúk je cena,   pričom   cenu   si   obstarávateľ   stanovil   ako   výšku   paušálnej   odmeny.   Ohľadne dodatkového kritéria obstarávateľa stanoveného pre prípad, že dvaja uchádzači budú mať rovnakú vyhodnocovaciu cenu a podľa ktorého sa víťazom súťaže stane uchádzač, ktorý bude mať v rámci predložených dokladov vyšší počet vymáhaných pohľadávok, odvolací súd uviedol, že jeho stanovenie je v súlade s ust. § 35 ods. 3 druhá veta zákona č. 25/2006 Z. z, ako aj čl. 55 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/17/ES z 31. 4. 2004.

b) Odvolací súd sa ďalej stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, že sťažovateľom ponúkaný   bonus   (formou   zmluvného   daru)   je   pri   verejnom   obstarávaní   absolútne neakceptovateľný. Logickým výkladom tejto ponuky sťažovateľa možno podľa odvolacieho súdu dospieť k záveru, že žalobca (sťažovateľ) viazal poskytnutie zmluvného daru na svoju úspešnosť vo verejnom obstarávaní, čo je podľa súdu neakceptovateľné. Odvolací súd sa pri tom   nestotožnil s   názormi sťažovateľa   ohľadne jeho cenovej   ponuky,   že v prípade   ním ponúknutého bonusu ako zmluvného daru nejde o klasické darovanie.

c)   Odvolací   súd   neprihliadal   na   sťažovateľom   predložené   metodické   usmernenie Úradu č. 141-2000/2007 zo dňa 29. 1. 2007 (ďalej len „Metodické usmernenie“) a ani rozhodnutia Úradu(...). Vo vzťahu k Metodickému usmerneniu uviedol, že ide o vnútorný akt verejnej   správy,   ktorý   smeruje   dovnútra   určitého   systému   orgánov   verejnej   správy. Zaväzuje len podriadené subjekty, prípadne adresátov, pričom podľa odvolacieho súdu nie sú   pre   súd   záväzné.   Na   rozhodnutia   Úradu   odvolací   súd   neprihliadol   z   dôvodu,   že   s predmetnou vecou nesúvisia.

d)   Odvolací   súd   neprihliadol   ani   na   napadnutú   nedostatočnosť   odôvodnenia Rozsudku. Podľa názoru odvolacieho súdu je totiž Rozsudok riadne odôvodnený, podrobne odpovedal na všetky pre vec dôležité argumenty žalobcu (sťažovateľa), jeho odôvodnenie je v súlade s ustanovením ust. § 157 ods. 2 0. s. p.»

V ďalšej časti svojej sťažnosti sťažovateľ podrobne poukázal najmä na judikatúru ústavného súdu súvisiacu s čl. 46 ods. 1 a čl. 1 ods. 1 ústavy, pričom zaujal stanovisko, že napadnutý rozsudok „princípom práva na súdnu a inú právnu ochranu, resp. právneho štátu nezodpovedá“, a preto ho treba považovať za arbitrárny najmä z týchto dôvodov, ktoré tiež rozsiahle rozviedol:

„(...) Argumentácia sťažovateľa spochybňujúca zákonnosť verejného obstarávania obstarávateľa spočívala v namietaní nasledovných okolností:

a) porušenie ust. § 35 ods. 1 písm. b) zákona č. 25/2006 Z. z. tým, že cena za poskytované právne služby bola na účely hodnotenia ponúk rozdelená na časť, ktorá bola kritériom hodnotenia ponúk (paušálna odmena) a časť ktorá týmto kritériom nebola (tarifná odmena),

b) porušenie ust. § 35 ods. 1 písm. b) zákona č. 25/2006 Z. z. tým, že bolo stanovené pravidlo uplatnenia kritéria najnižšej ceny pre prípad rovnakých cenových ponúk viacerých uchádzačov,

c) ak by aj obstarávateľ bol oprávnený stanoviť pravidlo uplatnenia kritéria najnižšej ceny pre prípad rovnakých cenových ponúk viacerých uchádzačov [viď písm. b)] takým pravidlom uplatnenia kritéria najnižšej ceny nemohol byť počet vymáhaných pohľadávok jednotlivými uchádzačmi.

(...) Podľa názoru sťažovateľa výklad a uplatnenie zákona č. 25/2006 Z. z. [najmä jeho ust.   § 35 ods.   1 písm.   b)] odvolacím súdom v tom smere,   že obstarávateľ mohol stanoviť   ako   kritérium   hodnotenia   ponúk   paušálnu   odmenu   (pri   opomenutí   tarifnej odmeny), napriek tomu, že zákon č. 25/2006 Z. z. [ust. § 35 ods. 1 písm. b)] takéto delenie ceny nepripúšťa, je arbitrárne a teda aj protiústavné, nakoľko popiera jednu zo základných zásad výkladu kogentných predpisov (medzi ktoré patrí aj zákon č. 25/2006 Z. z.), podľa ktorej sa možno od nich odchýliť iba v prípadoch, ak to umožňujú. Táto okolnosť spolu s absolútnym nedostatkom odôvodnenia tohto záveru odvolacím súdom (spolu s absenciou akéhokoľvek odôvodnenia tejto otázky súdom prvého stupňa a nedostatočným odôvodnením v Rozhodnutí)   zakladajú   každá   samostatne   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. (...)   Z   odôvodnenia   Odvolacieho   rozsudku   je   zrejmé,   že   odvolací   súd   podložil oprávnenie   obstarávateľa   stanoviť   v   súťažných   podkladoch   pravidlo   uplatnenia   kritéria najnižšej ceny pre prípad rovnakých cenových ponúk viacerých uchádzačov ustanovením zákona, resp. smernice (§ 35 ods. 3 druhá veta zákona č. 25/2006 Z. z., čl. 55 smernice Európskeho   parlamentu   a   Rady   2004/17/ES   z   31.   4.   2004),   ktoré   sa   na   tento   prípad nevzťahuje. Odvolací súd teda na daný prípad aplikoval nerelevantnú právnu normu (viď nález IV ÚS 77/02). Ak by pritom odvolací súd aplikoval na daný prípad ust. § 35 ods. 1 písm. b) zákona č. 25/2006 Z. z. spolu so zásadou, že od kogentných predpisov sa nemožno odchýliť   pokiaľ   to   neumožňujú,   nepochybne   by   dospel   k   ústavne   súladnému   záveru,   že obstarávateľ nebol oprávnený v súťažných podkladoch určiť pravidlo uplatnenia kritéria najnižšej   ceny   pre   prípad   rovnakých   cenových   ponúk   viacerých   uchádzačov.   Odvolací rozsudok, ktorý sa opieral o opačný záver, vychádzajúc z právnej normy, ktorá sa na daný prípad nevzťahovala, zakladá celkom zjavné porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

(...) Odvolací súd(...) rozhodol o podanom odvolaní bez toho, aby vyriešil otázku či pravidlom   uplatnenia   kritéria   najnižšej   ceny   pre   prípad   rovnakých   cenových   ponúk viacerých uchádzačov mohol byť v danej veci vyšší počet nimi vymáhaných pohľadávok. Svedčí o tom odôvodnenie Odvolacieho rozsudku, v ktorom nie je o riešení tejto otázky ani len zmienka. (...) Neriešenie právnej otázky či v súťaži na poskytovanie právnych služieb, týkajúcich   sa   vymáhania   pohľadávok   obstarávateľa,   mohol   byť   pravidlom   uplatnenia kritéria najnižšej ceny pre prípad rovnakých cenových ponúk viacerých uchádzačov počet nimi   vymáhaných   pohľadávok   a   teda   aj   neodôvodnenie   tejto   okolností   v   odôvodnení Odvolacieho rozsudku zakladá porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu, garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Išlo pri tom o zásadnú otázku, nakoľko ak by súd dospel k záveru, že počet vymáhaných pohľadávok ako pravidlo uplatnenia kritéria najnižšej ceny bolo neprípustné, musel by zmeniť Rozsudok a následne zrušiť Rozhodnutie (§ 250ja ods. 4 O. s. p.).

(...) Z hľadiska rešpektovania princípu právnej istoty mal(...) Úrad v Rozhodnutí vysvetliť dôvody, pre ktoré v danom prípade nepristúpil k nariadeniu zrušenia použitého postupu   zadávania   zákazky   obstarávateľa   podľa   ust.   §   139   ods.   2   písm.   a)   zákona č. 25/2006 Z. z. napriek tomu, že „dodatkovým kritériom hodnotenia ponúk“ pri rovnosti najnižších   ponukových   cien   bola   neprípustná   okolnosť,   vyšší   počet   vymáhaných pohľadávok.   Nevysvetlenie týchto   dôvodov   v   Rozhodnutí   malo   byť   dôvodom pre   zmenu Rozsudku a zrušenie Rozhodnutia Odvolacím rozsudkom (§ 250ja ods. 4 O. s. p.). Keďže sa tak   nestalo   možno   konštatovať,   že   Odvolacím   rozsudkom   došlo   k   porušeniu   práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aj z tohto aspektu, pričom v tomto prípade došlo aj k porušeniu čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

(...)   Vychádzajúc   zo(...)   súťažných   podkladov,   v   ktorých   je   jasne   uvedené,   že kritériom hodnotenia ponúk je cena (nie jedna z vyššie uvedených zložiek ceny) je zrejmé, že ponuka sťažovateľa aj ohľadne tarifnej odmeny formou zmluvného daru nebola v žiadnom prípade nad rámec   súťažných   podkladov.   Opačný   záver odvolacieho   súdu ako   aj   súdu prvého   stupňa   ako   aj   Úradu   preto   nie   je   správny.   (...)   je   zrejmé,   že   cenová   ponuka sťažovateľa v Návrhu v časti, týkajúcej sa tarifnej odmeny, znamená, že sťažovateľ navrhol, aby obstarávateľovi pripadalo 10 % zo súdom prisúdených a od dlžníka vymožených trov právneho zastúpenia. Za použitia ust. § 266 a nasl. Obch. zák. je teda zrejmý takýto výklad sťažovateľom ponúkaného zmluvného daru(...).

Odvolací súd však v odôvodnení Odvolacieho rozsudku, podobne ako súd prvého stupňa analyzoval bonus vo forme zmluvného daru v rozpore s vyššie uvedeným výkladom pričom vychádzal z toho, že malo ísť o klasické darovanie. Takýto záver však nevyplýva zo žiadnych podaní sťažovateľa.

Je teda zrejmé, že prijaté právne závery odvolacieho Rozsudku, závery Rozsudku ako aj závery Rozhodnutia sú so zreteľom na skutkový stav arbitrárne.

(...)   Sťažovateľ   vo   svojom   odvolaní   napadol   nepreskúmateľnosť   Rozsudku. Sťažovateľ považoval Rozsudok za nepreskúmateľný z dôvodu, že súd prvého stupňa sa nijakým spôsobom nevysporiadal:

a) s námietkou sťažovateľa o nesprávnom právnom posúdení veci žalovaným a ani

b)   s   námietkou   sťažovateľa   o   nepreskúmateľnosti   Rozhodnutia   pre   nedostatok dôvodov.

Odôvodnenie   Odvolacieho   rozsudku   neobsahuje   konkrétne   odpovede   na   tieto námietky   sťažovateľa.   Odvolací   rozsudok   teda   neuvádza   či   odvolací   súd   skúmal   či odôvodnenie   Rozsudku   obsahovalo   vysporiadanie   sa   súdu   prvého   stupňa   s   označenými námietkami sťažovateľa a či toto vysporiadanie sa bolo dostatočné.

Namiesto toho odvolací Rozsudok iba všeobecne konštatuje, že Rozsudok je riadne odôvodnený. Sťažovateľ však tento záver nepovažuje za dostatočný a preskúmateľný a preto aj   zastáva   názor,   že   odôvodnenie   Odvolacieho   rozsudku   ohľadne   jeho   námietok o nepreskúmateľnosti Rozsudku zakladá porušenie jeho práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ďalej treba uviesť, že námietky sťažovateľa o nepreskúmateľnosti Rozhodnutia pre nedostatok dôvodov(...) neboli súdmi riadne posúdené, vyriešené a teda ani odôvodnené. Daná   skutočnosť   preto   rovnako   zakladá   porušenie   základného   práva   sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Rovnako neboli súdmi riadne posúdené námietky sťažovateľa o nesprávnom právnom posúdení veci žalovaným(...).“

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 69/2008 zo dňa 11. 2. 2009, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 256/2006- 52 zo dňa 7. 2. 2008 bolo porušené základné právo JUDr. E. V., PhD. vyplývajúce z čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   to   za   súčasného   porušenia   čl.   1   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 69/2008 zo dňa 11. 2. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť JUDr. E. V., PhD. všetky trovy konania do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku l, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   1   ods.   1   prvej   vety   ústavy   Slovenská   republika   je   zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 23 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V   zmysle   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná judikatúra).

Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a porušenie princípu právnej istoty zaručeného v čl. 1 ods. 1 ústavy postupom a rozsudkom najvyššieho súdu z 11. februára 2009 sp. zn. 2 Sžo 69/2008.

Pokiaľ ide o námietky porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a porušenie princípu právnej istoty zaručeného v čl. 1 ods.   1 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, tieto spočívajú v podstate v tom, že „námietky sťažovateľa o nepreskúmateľnosti Rozhodnutia pre   nedostatok   dôvodov(...)   neboli   súdmi   riadne   posúdené,   vyriešené   a   teda   ani odôvodnené.   (...)   Rovnako   neboli   súdmi   riadne   posúdené   námietky   sťažovateľa o nesprávnom právnom posúdení veci žalovaným(...).“.

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu   ochranu   zakotvených   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy ústavy   (čl.   46   až čl.   50 ústavy).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   ustálenú   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Podľa   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   odôvodnení   rozsudku   súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Toto   zákonné   ustanovenie   je   potrebné   z   hľadiska   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu v   zmysle čl.   46   ods.   1   ústavy   vykladať a   uplatňovať s   ohľadom   na príslušnú judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (pozri   napr.   rozsudok   Garcia   Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Z citovaného článku ústavy však nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za základný pre svoju argumentáciu (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu najmä vyplýva:

«V predmetnej právnej veci je predmetom konania posúdenie správnosti aplikácie príslušných ustanovení zákona o verejnom obstarávaní žalovaným ako aj krajským súdom ako súdom prvého stupňa.

Pri zadávaní zákaziek podľa zákona o verejnom obstarávaní sa uplatňujú princípy rovnakého zaobchádzania, nediskriminácie uchádzačov alebo záujemcov, transparentnosti a princíp hospodárnosti a efektívnosti (§ 9 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní). Tieto princípy   korešpondujú   s   princípmi   verejného   obstarávania   podľa   ustanovenia   čl.   10 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/17/ES zo dňa 31. marca 2004 o koordinácii postupov   obstarávania   subjektov   pôsobiacich   v   odvetviach   vodného   hospodárstva, energetiky, dopravy a poštových služieb, čl. 2 a bodu 46 preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/18/ES zo dňa 31. marca 2004 o koordinácii postupov pri zadávaní verejných zákaziek na práce, verejných zákaziek na dodávku tovaru a verejných zákaziek na služby.

Princíp   rovnakého   zaobchádzania   znamená,   že   každý   záujemca   alebo   uchádzač dostáva   informácie   rovnakým   spôsobom,   v   rovnakom   čase   a   v   rovnakom   obsahu.   Pre princíp nediskriminácie platí, že nemôžu byť stanovované podmienky, ktoré by niektorého z uchádzačov alebo záujemcov zvýhodňovali a iného naopak znevýhodňovali a pritom by nemali objektívnu súvislosť s predmetom a realizáciou zákazky. Princíp transparentnosti vyžaduje   stanovenie   jednoznačných   postupových   krokov   a   ich   písomné   zachytenie   pre potrebu spätnej kontroly. Princíp hospodárnosti sa viaže na ekonomickú výhodnosť ponuky a   princíp   efektívnosti   na   časový   priebeh   verejného   obstarávania.   V   prípade   princípu hospodárnosti   ekonomická   výhodnosť   neznamená   nutnosť   získať   predmet   zákazky   za najnižšiu cenu.

Obstarávateľ - Dopravný podnik B., a. s. - vyhlásil verejné obstarávanie, ktorého predmetom bolo „Vymáhanie pohľadávok za porušenie tarifno-prepravných podmienok“ (podprahová zákazka). Obstarávateľ preto v súlade so zákonom o verejnom obstarávaní určil, že jediným hodnotiacim kritériom na vyhodnotenie ponúk je cena, pričom cenu si obstarávateľ stanovil ako výšku paušálnej odmeny. V čl. VIII. ods. 3 súťažných podkladov si obstarávateľ   upravil   pravidlo,   podľa   ktorého   v   prípade,   že   dvaja   uchádzači   predložia ponuku s rovnakou vyhodnocovacou cenou, víťazom súťaže sa stane ten, ktorý bude mať v rámci predložených dokladov podľa bodu 12 výzvy vyšší počet vymáhaných pohľadávok. Podľa ustanovenia § 35 ods. 1 zákona o verejnom obstarávaní verejný obstarávateľ a obstarávateľ vyhodnocuje ponuky na základe kritérií na vyhodnotenie ponúk. Ponuky sa vyhodnocujú na základe ekonomicky najvýhodnejšej ponuky alebo najnižšej ceny. Podľa ods.   3   citovaného   ustanovenia   ak   sa   ponuky   vyhodnocujú   na   základe   ekonomicky najvýhodnejšej   ponuky,   verejný   obstarávateľ   a   obstarávateľ   určí   jednotlivé   kritériá súvisiace s predmetom zákazky, ktorými sú najmä cena, technické vyhotovenie, funkčné charakteristiky,   environmentálne   charakteristiky,   prevádzkové   náklady,   efektívnosť prevádzkových   nákladov,   pozáručný   servis   a   technická   pomoc,   lehota   dodania   tovaru. Verejný obstarávateľ a obstarávateľ okrem jednotlivých kritérií určí aj pravidlá uplatnenia kritérií, ktorými zabezpečí kvalitatívne rozlíšenie splnenia jednotlivých kritérií. Verejným obstarávateľom   a   obstarávateľom   určené   pravidlá   uplatnenia   kritérií   musia   byť nediskriminačné   a   musia   podporovať   čestnú   hospodársku   súťaž.   Verejný   obstarávateľ a obstarávateľ určí každému z kritérií podľa odseku 3 relatívnu váhu, ktorú možno vyjadriť určením   intervalu   s   príslušným   maximálnym   rozpätím.   Z   uvedeného   vyplýva,   že obstarávateľ pri určení hodnotiaceho kritéria dodržal ustanovenie § 35 zákona o verejnom obstarávaní. Pravidlo, ktoré by sa uplatnilo v prípade, že dvaja uchádzači predložia ponuku s rovnakou vyhodnocovacou cenou, t. j. víťazom sa mal stať ten, kto bude mať v rámci predložených dokladov vyšší počet vymáhaných pohľadávok, nie je v rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní. Ide o pravidlá uplatnenia kritérií, ktorými sa zabezpečí kvalitatívne rozlíšenie splnenia jednotlivých kritérií, tak ako to predpokladá ustanovenie § 35 ods. 3 druhá   veta   zákona   o   verejnom   obstarávaní   a   čl.   55   smernice   Európskeho   parlamentu a Rady   2004/17/ES   z   31.   marca   2004   o   koordinácii   postupov   obstarávania   subjektov pôsobiacich v odvetviach vodného hospodárstva, energetiky, dopravy a poštových služieb. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sa   stotožnil   so   záverom   krajského   súdu,   že žalobcom   ponúknutý   bonus   je   pri   verejnom   obstarávaní   absolútne   neakceptovateľný. Žalobca v návrhu na plnenie kritérií uviedol, že „navrhovaná cena pre účely hodnotenia ponuky, t. j. výšky úhrady mandanta za poskytovanie požadovaných služieb v rozsahu podľa mandátnej zmluvy, ktorá je prílohou tohto materiálu, je 0,- eur (pôvodne 0,- Sk), mandatár okrem toho poskytne mandantovi bonus formou zmluvného daru vo výške 10% zo sumy vymožených a zaplatených trov právneho zastúpenia“. Z takto formulovanej ponuky žalobcu jednoznačne vyplýva, že ju rozdelil na dve časti: 1/ navrhovaná cena pre účely hodnotenia ponuky je 0,- eur (pôvodne 0,- Sk), 2/ zmluvný dar vo výške 10% zo sumy vymožených a zaplatených trov právneho zastúpenia. Podľa synonymického slovníka slovenčiny (tretie, nezmenené   vydanie,   Veda   2004)   slovo   „okrem“   vyjadruje   rozmnožovanie,   zväčšovanie počtu niečoho, zvyšovanie miery deja a pod., vyjadruje jestvovanie, prítomnosť, konanie niekoho, niečoho súčasne s jestvovaním, prítomnosťou, konaním niekoho, niečoho iného; synonymami   sú   „okrem   toho“,   „ďalej“,   „potom“,   „ešte“,   „navyše“   a   pod.   Logickým výkladom tejto ponuky možno dospieť k záveru, že žalobca viazal poskytnutie zmluvného daru na svoju úspešnosť vo verejnom obstarávaní, čo je neakceptovateľné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nestotožnil s názorom žalobcu, že v prípade ním ponúknutého   bonusu   ako   zmluvného   daru   nejde   o   klasické   darovanie.   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   poukazuje   na   to,   že   žalobca   sám   v   návrhu   pomenoval   kategóriu poskytovaného bonusu - zmluvný dar. Zmluvný dar môže byť predmetom len darovacej zmluvy ako dvojstranného právneho úkonu. Aj keď Obchodný zákonník v ustanoveniach § 266   a   nasl.   obsahuje   niektoré   ustanovenia   o   právnych   úkonoch,   ide   o   všeobecné vymedzenie pojmov. Darovacia zmluva nie je v Obchodnom zákonníku špecificky upravená, a preto na základe ustanovenia § 1 ods. 2 druhá veta Obchodného zákonníka je pri jej právnej úprave potrebné vychádzať z ustanovení Občianskeho zákonníka, konkrétne z jeho ustanovení   §   628   -   §   630.   Podstatou   darovacej   zmluvy   je   darcom   niečo   bezplatne prenechané alebo sľúbené obdarovanému, ktorý tento dar alebo sľub prijíma. K uzavretiu takejto   zmluvy   v   predmetnej   právnej   veci   nedošlo,   pretože   obstarávateľ   (v   postavení obdarovaného) s ňou nesúhlasil a považoval ju za neakceptovateľnú a rozpornú s princípmi verejného   osbtarávania.   Ponúknutie   daru   zo   strany   žalobcu   je   nad   rámec   súťažných podkladov. Krajský súd preto správne poukázal na existenciu synalagmatického právneho vzťahu,   ktorého   uzavretie   sa   odvíja   od   dohody   zmluvných   partnerov,   darcu   a obdarovaného.

V   prípade,   že   žalobca   chápe   poskytnutie   zmluvného   daru   ako   odmenu   v   rámci mandátnej zmluvy, nemožno sa s takýmto výkladom zmluvného daru stotožniť. Podstatou mandátnej   zmluvy   podľa   ustanovení   §   566   a   nasl.   Obchodného   zákonníka   je   záväzok mandatára, že pre mandanta na jeho účet zariadi za odplatu určitú obchodnú záležitosť uskutočnením   právnych   úkonov   v   mene   mandanta   alebo   uskutočnením   inej   činnosti a mandant sa zaväzuje zaplatiť   mu za   to odplatu.   Odplata   môže   byť   dohodnutá   fixnou sumou alebo percentuálnym vyjadrením. V predmetnej právnej veci by bolo možné rozumieť odplatou práve sumu 0,- eur (pôvodne 0,- Sk), pričom pri ďalších vyjadreniach už žalobca vnáša   do   tejto   zmluvy   prvky   darovacej   zmluvy,   s   ktorou   opätovne   musí   obdarovaný (obstarávateľ) súhlasiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky k metodickému usmerneniu žalovaného č. 141- 2000/2007 zo dňa 1. marca 2007, na ktoré sa žalobca odvoláva, uvádza, že ide o vnútorný akt   verejnej   správy,   ktorý   smeruje   dovnútra   určitého   systému   orgánov   verejnej   správy. Zaväzuje len podriadené útvary, prípadne adresátov (normatívne inštrukcie, usmernenia, služobné pokyny). Tieto akty nie sú všeobecne záväzné, nie sú prameňom správneho práva a preto nemôžu byť pre súd záväzné. Úrad pre verejné obstarávanie poskytuje v súvislosti s aplikáciou   zákona   o   verejnom   obstarávaní   metodické   usmernenie   pre   verejných obstarávateľov   a   obstarávateľov,   čo   jednoznačne   vyjadruje   charakter   usmernení   ako vnútorného   aktu.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na ustanovenie čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom, z toho vyplýva, že nie sú viazaní nielen podzákonnými normami, ale ani normami, ktoré nie sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky (III.   ÚS 64/2000).   Na   margo   tejto otázky   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky poukazuje na to, že žalobcom napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo vydané dňa 15. júna 2006, kým predložené metodické usmernenie bolo vydané až dňa 1. marca 2007. K   žalobcom   predloženým   rozhodnutiam   žalovaného   v   iných   veciach   č.   886-117- 7000/2007 z 27. augusta 2007, č. 995-134-7000/2007 zo 14. septembra 2007 a č. 1038-158- 7000/2008 z 9. októbra 2008 Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že tieto rozhodnutia sa   týkajú   nejednoznačného   definovania   požiadavky   obstarávateľa,   dvoch   rozličných spôsobov   hodnotenia   ponúk,   ktoré   si   navzájom   odporujú,   a   uplatniteľnosti   návrhu   na plnenie kritéria, ktoré však s predmetnou právnou vecou nesúvisia. Obstarávateľ presne špecifikoval svoje požiadavky a vo verejnom obstarávaní neboli uplatnené dva rozličné spôsoby   hodnotenia   ponúk,   ktoré   by   si   navzájom   odporovali.   Napokon,   Najvyšší   súd Slovenskej republiky nie je oprávnený v tomto konaní posudzovať žalobcom predložené rozhodnutia   žalovaného,   pretože   nie   sú   predmetom   prebiehajúceho   súdneho preskúmavacieho konania, a navyše bez znalosti spisových materiálov, ktoré s týmito tromi rozhodnutiami žalovaného, označenými v úvode tohto odseku, súvisia.

Pre   posúdenie   arbitrárnosti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu považoval Najvyšší súd Slovenskej republiky za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne a zákonne konformný. Inými slovami povedané, úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných zákonných   ustanovení,   ktorým   najvyšší   súd   zdôvodnil   svoje   rozhodnutie,   vzhľadom   na zistený skutkový stav, nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne a zákonne neudržateľný pre   zjavné   pochybenia   alebo   omyly   v   posudzovaní   obsahu   aplikovanej   právnej   úpravy (m. m. II. ÚS 127/07). (...)

Podľa   názoru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   je   napadnutý   rozsudok Krajského súdu v Bratislave riadne odôvodnený, podrobne odpovedal na všetky pre vec dôležité argumenty žalobcu, jeho odôvodnenie je v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku,   a   preto   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   nedošlo k porušeniu práva žalobcu na prístup k súdu, nebola mu ani odňatá možnosť konať pred súdom. (...)»

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   najvyššieho   súdu   v   danej   veci   je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo, a preto ho aj ústavný súd považuje za konformný s čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj s princípom právnej istoty zaručenej v čl. 1 ods. 1 ústavy. Najvyšší súd dal sťažovateľovi dostatočnú a legitímnu odpoveď na „dva okruhy skutočností“, ktoré opakovane v rámci účinných prostriedkov nápravy namietal, a to v prvom rade na námietku, že „jeho ponuka bola v súlade so súťažnými podkladmi, a preto mala byť vyhodnotená ako víťazná“, a taktiež na jeho nosnú námietku, že v okolnostiach danej   veci   došlo   k   porušeniu „zákona   č.   25/2006   Z.   z.   vo   verejnom   obstarávaní obstarávateľa“.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd preskúmal napadnutý rozsudok Krajského súdu   v Bratislave   č.   k.   1   S 256/06-52 zo 7.   februára 2008   a vo vzťahu ku   kľúčovým otázkam spornej veci, konkrétne k pravidlu, ktoré sa uplatnilo v prípade, že dvaja uchádzači predložia   ponuku   s   rovnakou   vyhodnocovacou   cenou,   k   sťažovateľom   poskytnutému bonusu   –   zmluvnému   daru,   metodickému   usmerneniu   žalovaného   a   predloženým rozhodnutiam v iných veciach zaujal podrobné stanovisko. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s vysloveným názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení   práva   na   súdnu   ochranu   a   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   označených článkov   ústavy.   Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľa predovšetkým   s   právnym   názorom   všeobecných   súdov,   teda   s   ich   interpretáciou a aplikáciou   príslušných   zákonných   ustanovení   vo   veci   sťažovateľa.   Podľa   názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by napadnutý rozsudok najvyššieho súdu bolo   potrebné   považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Bolo   nepochybne v právomoci najvyššieho súdu príslušné zákonné ustanovenia vyložiť. Rovnako nemožno dospieť   ani   k   záveru,   že   by   bol   výklad   najvyššieho   súdu   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný, tak aby jeho následkom došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. princípov, ktoré sťažovateľ namieta. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov najvyššieho súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci   najvyššieho   súdu   je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou a kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj   keby ústavný súd nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny   záver   najvyššieho   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad   najvyšším   súdom   takého   nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2009