znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 224/07-49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.   Z.,   K.,   a spoločnosti   A.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpených advokátkou   Mgr. M.   D.,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   B.,   Úradu   justičnej a kriminálnej polície v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OÚJP 468/10-2003, postupom Okresnej prokuratúry B. v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 378/03, postupom Krajskej prokuratúry   v B.   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2 Kpt   424/03   a   postupom   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod č. k. IV/1 GPt 714/03-50 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. Z. a spoločnosti A., s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 8. júna 2004 doručené podanie V. Z., K. (ďalej len „sťažovateľ“), a spoločnosti A., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou Mgr. M. D., K., ktoré bolo označené ako „Sťažnosť podľa Článku 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky proti porušovaniu práva podľa Čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na konanie bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitostí v primeranej lehote podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“. Z jeho obsahu vyplynulo, že   sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného   riaditeľstva   Policajného zboru   B.,   Úradu   justičnej a kriminálnej polície (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OÚJP 468/10-2003, postupom Okresnej prokuratúry B. (ďalej len „okresná prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 378/03, postupom Krajskej prokuratúry v B. (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Kpt 424/03 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod č. k. IV/1 GPt 714/03-50.

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že okresné riaditeľstvo v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OÚJP 468/10-2003 v rozpore s § 1 Trestného poriadku (v rozpore s účelom zákona o trestnom konaní) nevykonaním efektívnych úkonov, ktoré by zabránili páchaniu ďalšej trestnej činnosti a vzniku škody, a tým, že svojím postupom v konaní nezamedzilo v rozpore s § 1 Trestného zákona trestnej činnosti, porušilo ich základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby sa vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v ich prítomnosti, aby sa mohli vyjadriť ku   všetkým vykonávaným dôkazom, a právo na prejednanie ich záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľov   okresná   prokuratúra   svojím   postupom   v   konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 378/03 v rozpore s § 157 ods. 2 Trestného poriadku tým, že neuložila   vyšetrovateľovi   vykonať   úkony,   ktoré   by   zabránili   páchaniu   ďalšej   trestnej činnosti organizovanou skupinou a vzniku škody, a tým, že jej postup v konaní v rozpore s § 1 Trestného poriadku nezamedzil trestnej činnosti, porušila základné právo podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   aby   sa   vec   sťažovateľov   verejne   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov a v ich prítomnosti, aby sa mohli vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, a právo na prejednanie ich záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajská   prokuratúra   podľa   názoru   sťažovateľov   v   konaní   vedenom   pod   č.   k. 2 KPt 424/03-45 nekontrolovala činnosť podriadenej okresnej prokuratúry v zmysle § 42 ods. 2 písm. b) zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“), keď jej nedala pokyn pri jej pochybeniach, v dôsledku ktorých dochádzalo k zjavnému porušovaniu zákona v konaní, a tým aj k zjavnému porušovaniu § 1 Trestného poriadku. Krajská prokuratúra tým porušila základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby sa ich vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v ich prítomnosti   a   aby   sa   mohli   vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom,   a   právo   na prejednanie ich záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Generálna   prokuratúra   svojím   postupom   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.IV/1 Gpt 714/03, v ktorom mala prostredníctvom prokurátora svojho trestného odboru vo veci zabezpečovať zvýšený dozor a dohliadať na činnosť podriadeného prokurátora, podľa sťažovateľa   tým,   že   prokurátor   generálnej   prokuratúry   nedal   podriadenej   prokuratúre pokyn,   pričom   v dôsledku   pochybenia podriadených   prokuratúr   dochádzalo   k   zjavnému porušovaniu   zákona,   ktoré   si   vyžadovalo   okamžitý   zásah,   a tým   aj   k   porušovaniu   §   1 Trestného poriadku, porušila základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby sa ich vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v ich prítomnosti, aby sa mohli vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom,   a   právo   na   prejednanie   ich   záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uviedol, že 23. apríla 2003 podal generálnej prokuratúre trestné oznámenie, v ktorom o. i. uviedol, že 2. apríla 2003 sa do reštaurácie A dostavilo niekoľko osôb, ktoré od neho požadovali zaplatenie sumy 200 000 Sk za to, že bol prepustený zo zadržania a oni musia zaplatiť právnikovi. Sťažovateľ bol zadržaný, pretože mu   neznáma   osoba   umiestnila   do   kuchyne   a   motorového   vozidla   jeho   otca   trhavinu. V prípade,   ak   by   sťažovateľ   túto   sumu   nemal,   uvedené   osoby   tvrdili,   že   mu   zaplatia 1 200 000 Sk za reštauráciu. Sťažovateľ následne kontaktoval advokáta, ktorý ho obhajoval v jeho trestnej veci. Advokát mu oznámil, že osobám nemá platiť, nie je im nič dlžný a má kontaktovať   políciu.   Uvedené   osoby   8. apríla 2003   reštauráciu   A.   obsadili   a začali   ju prevádzkovať.   Kontaktovali   náčelníka   letiska   a snažili   sa,   aby   priestory   reštaurácie   boli prenajaté im, a nie sťažovateľovi. Jedna z uvedených osôb sa sťažovateľovi telefonicky vyhrážala, pretože neudelil plnú moc osobe, ktorá mala sťažovateľa zastupovať pri prevode jeho obchodného podielu.

Sťažovateľ a jeho právna zástupkyňa sa 4. júna 2003 snažili na okresnom riaditeľstve zistiť, aké neodkladné úkony boli vo veci vykonané. Vedúci oddelenia oznámil právnej zástupkyni, že podľa jeho názoru niet súvislosti medzi prípadom, v ktorom bol sťažovateľ obvinený,   a prípadom,   v ktorom   vystupuje   ako   poškodený.   Podľa   názoru   sťažovateľa orgány   činné   v trestnom   konaní nevykonali medzi   podaním   trestného   oznámenia a jeho návštevou v Bratislave žiadny úkon, ktorým by zabránili organizovanej skupine pokračovať v páchaní trestnej činnosti v reštaurácii A.

Trestné stíhanie začala okresná prokuratúra uznesením č. k. 1 Pv 378/03-2 z 25. júna 2003 až dva mesiace po podaní trestného oznámenia. Ani po začatí trestného stíhania neboli podľa názoru sťažovateľov využité inštitúty Trestného poriadku ako odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností (§ 88 Trestného poriadku), agent (§ 88b Trestného poriadku), vstup do iných priestorov alebo na pozemok (§ 83c Trestného poriadku), alebo sledovanie osôb   a vecí   (§ 88d Trestného poriadku) za účelom zistenia páchateľov trestnej činnosti a zabránenia páchania ďalšej trestnej činnosti.

Sťažovatelia   ďalej   v   sťažnosti   porovnávajú   postup   orgánov   činných   v trestnom konaní v namietanej veci s postupom v ďalších dvoch trestných veciach. V reštaurácii A. bola   v mesiaci   júl   2003   zaistená   organizovaná   skupina   v súvislosti   s trestným   činom hrubého nátlaku vyšetrovaným úradom pre obzvlášť závažnú trestnú činnosť v B. V tomto konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: SJP-29/OZTČ-BB-2003 vyšetrovateľ využil inštitúty Trestného poriadku, a pri zaistení tejto skupiny boli taktiež využité prostriedky operatívno-pátracej   činnosti   podľa   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   171/1993   Z.   z. o Policajnom   zbore   v znení   neskorších   predpisov.   Napokon   sťažovateľ   na   porovnanie uvádza trestné konanie vedené okresným riaditeľstvom, v ktorom bol stíhaný ako obvinený pre trestný čin nedovoleného ozbrojovania spolupáchateľstvom podľa § 185 ods. 2 písm. b) Trestného   zákona   preto,   že   v reštaurácii   A.   bola   20. marca   2003   zaistená   výbušnina. Okresné riaditeľstvo veľmi rýchlo a účinne využilo všetky vhodné inštitúty. Operatívno-pátracou činnosťou pracovníkov špeciálneho tímu bola 20. marca 2003 získaná informácia o skupine   osôb,   ktorá   sa   zaoberá   nedovoleným   obchodovaním   s výbušninou   Danubit, a už v ten istý deň námestníčka okresnej prokuratúry vydala uznesenie o začatí trestného stíhania sp. zn. ČVS: OÚJP-262/10-2003, a zároveň v ten istý deň bol sťažovateľ v tejto veci zadržaný ako podozrivý.

V namietanej veci, v ktorej sťažovateľ vystupuje ako poškodený, vyšetrovateľ ani raz nevypočul   hlavného   podozrivého   a odmietal   vykonať   ohliadku   miesta   činu.   Sťažovateľ z dôvodu   tejto   nečinnosti   a tiež   z   dôvodu,   že   vyšetrovateľ   roztrhal   zápisnicu   o jeho výsluchu,   podal   21.   novembra   2003   sťažnosť   Ministerstvu   vnútra   Slovenskej   republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“). Riaditeľ úradu justičnej a kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave uvedenú sťažnosť vyhodnotil ako nepodstatnú a časť sťažnosti odstúpil okresnej prokuratúre. Námestníčka okresnej prokuratúry vybavila sťažnosť   listom,   v ktorom   o.   i.   uviedla,   že   vyšetrovateľ   pri   postupe   v žiadnom   smere nepochybil, lebo je vecou vyšetrovateľa, aký postup pri vyšetrovaní jednotlivých prípadov zvolí   a poradie   úkonov   závisí   od   jeho   taktiky.   V danom   prípade   teda   nie   je   na   mieste vyšetrovateľovi vytýkať, prečo doposiaľ nevypočul hlavného podozrivého.

Keďže hlavný podozrivý nebol vypočutý, vyšetrovateľ nemohol vzniesť obvinenie, a preto   nemohol   ani   spojiť   konanie   vo   veci,   ktorá   je   predmetom   ústavnej   sťažnosti, s trestnou vecou sp. zn. ČVS: SJP-29/OZTČ-BB-2003.

Sťažovatelia   podali   20.   januára   2004   opätovne   sťažnosť   ministerstvu   vnútra. V sťažnosti   namietali   postup   riaditeľa,   ktorý   v odpovedi   na   ich   pôvodnú   sťažnosť neuviedol,   podľa   ktorého   ustanovenia   Trestného   poriadku   postupoval   vyšetrovateľ,   keď roztrhal zápisnicu   o výsluchu sťažovateľa. Odbor kontroly Policajného zboru odpovedal listom, v ktorom uviedol, že zápisnica z 5. júna 2003 bola z originálu spisového materiálu vyňatá   a následne   založená   do   konceptu   vyšetrovacieho   spisu.   Podľa   sťažovateľov   sa zápisnica o výsluchu svedka vyhotovuje vo viacerých vyhotoveniach, a preto mal odbor kontroly   prešetriť   aj   skutočnosť,   či   vyšetrovateľ   predsa   len   jeden   rovnopis   pred sťažovateľom nemohol roztrhať.

Sťažovateľ uvádza, že na okresnom riaditeľstve sa v konaniach, ktoré sa ho týkajú, vyskytli neštandardné postupy nakladania so spisovým materiálom. Podľa jeho názoru je to prejavom podozrivej snahy orgánov činných v trestnom konaní smerujúcej k nepreukázaniu súvislostí   medzi   trestným   činom,   z   ktorého   je   sťažovateľ   obvinený,   a trestným   činom, pri ktorom vystupuje ako poškodený.

Sťažovateľka   podala   19.   apríla   2004   generálnej   prokuratúre   podnet   podľa   §   31 zákona   o prokuratúre   na   preskúmanie   postupu   námestníčky   okresnej   prokuratúry a prokurátora   generálnej   prokuratúry,   ktorý   mal   vykonávať   v namietanej   veci   dozor. V podnete sťažovateľka poukázala na § 157 ods. 2 a § 1 Trestného poriadku a na nesprávny postup pri vyšetrovaní. Krajská prokuratúra vybavila podnet listom, v ktorom uviedla, že dozorujúca prokurátorka vykonáva dozor aktívne, v súlade s Trestným poriadkom, a ani v postupe vyšetrovateľa nezistila žiadne nedostatky. Generálna prokuratúra vybavila podnet taktiež listom, v ktorom uviedla, že úlohou generálnej prokuratúry nie je nahrádzať činnosť vecne   a miestne   príslušných   prokuratúr   a postup   prokurátora   generálnej   prokuratúry   bol v súlade s právnymi predpismi. Generálna prokuratúra dáva striktné pokyny, len v prípade, ak dochádza k zjavnému porušeniu zákona, ktorý si vyžaduje okamžitý zásah. Podľa názoru sťažovateľov však skutočnosť, že aj niekoľko mesiacov po podaní trestného oznámenia dochádzalo   k páchaniu   trestnej   činnosti   organizovanou   skupinou   v reštaurácii   A.,   si vyžadovala takýto okamžitý zásah.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že každá odpoveď na jeho sťažnosti je preňho psychickou   ujmou,   pretože   sa   v nich   uvádza,   že   vyšetrovateľ   postupuje   plynulo   a bez zbytočných prieťahov. Vyšetrovateľ pritom nevypočul hlavného podozrivého a nezabránil vzniku veľkej škody. Taktiku vyšetrovateľa považuje sťažovateľ za výslovne nevhodnú, pretože nevypočuť hlavného podozrivého, keď jeho nevypočutie spôsobí procesnú prekážku spojenia namietanej veci s inou trestnou vecou hlavného podozrivého, smeruje k mareniu vyšetrovania.

Sťažovateľka sa pokúsila zabrániť páchaniu trestnej činnosti v reštaurácii aj návrhom na   vypratanie   nehnuteľnosti   proti   hlavnému   podozrivému   spolu   s návrhom   na   vydanie predbežného   opatrenia.   Aj   v tejto   veci   podala   ústavnému   súdu   návrh,   ktorým   namieta porušenie práva na konanie bez zbytočných prieťahov.

V tom čase vlastník nebytových priestorov, v ktorých sa nachádza aj reštaurácia A., prenajal tieto priestory aj inej spoločnosti. Sťažovateľ v sťažnosti podrobne uvádza škody, ktoré mu vznikli v súvislosti s obsadením prevádzkárne.

Prenajímateľ   priestorov   reštaurácie   A.   oznámil   13.   decembra   2003   okresnému riaditeľstvu,   že   neznámy   páchateľ   poškodil   na   prenajatých   priestoroch   bránu   a zadné vchodové   dvere.   Sťažovateľ   uvádza,   že   mu   nie   je   zrejmé,   prečo   v tomto   prípade   bola vykonaná   ohliadka   miesta   činu   na   rozdiel   od   namietaného   konania.   Sťažovateľ   na požiadanie   podal   21.   januára   2004   okresnému   riaditeľstvu   opätovne   trestné   oznámenie, pretože   z reštaurácie   A.   bol   odcudzený   prenajatý   kávovar.   Aj v tomto   prípade   bola výjazdovou   skupinou   vykonaná   ohliadka   miesta   činu.   Napokon   sťažovateľ   zistil,   že z reštaurácie bolo odcudzené aj výčapné zariadenie patriace pivovaru. Trestné oznámenie podal okresnému riaditeľstvu 27. apríla 2004. Aj v tomto prípade bola vykonaná ohliadka miesta činu a boli zaistené stopy.

Sťažovatelia   uvádzajú,   že   v dôsledku   nečinnosti   označených   orgánov   činných v trestnom   konaní   došlo   k poškodeniu   dobrého   obchodného   mena   sťažovateľky,   ktorá musela ukončiť pracovné pomery so svojimi zamestnancami a ukončiť zmluvné vzťahy s niektorými odberateľmi. Sťažovateľ sa dostal do hmotnej núdze.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia predkladajú dôkazy, ktoré preukazujú, že pod obchodným   menom   sťažovateľky   vykonávali   obchodnú   činnosť   členovia   organizovanej skupiny.

V závere   sťažnosti   predostierajú   úvahy   o dôvodoch   nečinnosti   orgánov   činných v trestnom konaní.

Po prerokovaní veci sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd vydal takýto nález:„1. Základné právo sťažovateľa spoločnosti A., s. r. o. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj právo na prejednanie jeho záležitostí v primeranej lehote podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   riaditeľstva   PZ   v B.   Úradu justičnej   a   kriminálnej   polície   B.   v   konaní   vedenom   pod   ČVS:   OÚJP   486/10-2003, postupom Okresnej prokuratúry B. v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 378/03, postupom Krajskej prokuratúry B. v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Kpt 424/03 a postupom Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   IV/1   GPt   714/03-50 porušené bolo.

2. Okresnému riaditeľstvu PZ v B. Okresnému úradu justičnej a kriminálnej polície B.   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS: OÚJP-   486/10-2003   konal   bez zbytočných prieťahov.

3. Okresnej prokuratúre B. prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 378/03 konala bez zbytočných prieťahov.

4. Krajskej prokuratúre B. prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 2 KPt 424/03 konala bez zbytočných prieťahov.

5. Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. IV/1 GPt 714/03 konala bez zbytočných prieťahov.

6.   Sťažovateľovi   v 1.   rade   V.   Z.   sa priznáva primerané   finančné zadosťučinenie v sume 20.000.000,- Sk (slovom dvadsaťmiliónov slovenských korún), ktoré sú sťažovateľovi v 1. rade V. Z. povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne porušovateľ v 1. rade Okresné riaditeľstvo PZ v B., Okresný úrad justičnej a kriminálnej polície B., porušovateľ v 2. rade Okresná prokuratúra B., porušovateľ v 3. rade Krajská prokuratúra B. a porušovateľ v 4. rade Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

7. Sťažovateľovi v 2. rade spoločnosti A., s. r. o. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20.000.000,- Sk (slovom dvadsaťmiliónov slovenských korún), ktoré sú sťažovateľovi v 2. rade spoločností A., s. r. o. povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť porušovateľ v 1. rade Okresné riaditeľstvo PZ v B., Okresný úrad justičnej a kriminálnej polície B., porušovateľ v 2. rade Okresná prokuratúra B., porušovateľ v 3. rade Krajská prokuratúra B. a porušovateľ v 4. rade Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

8.   Priznáva   náhradu   trov   konania   vo   výške   9.352,-   Sk   (za   prevzatie   a   prípravu zastúpenia: 4.540,- Sk x 2 = 9.080,- Sk, 2 x režijný paušál 136,- Sk x 2 = 272,- Sk, spolu 9.352,- Sk).“

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   ma   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola v primeranej lehote prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

2. Sťažovateľ podal 23. apríla 2003 generálnej prokuratúre trestné oznámenie pre podozrenie   zo   spáchania   trestného   činu.   Vydaním uznesenia   okresnej   prokuratúry   č.   k. 1 Pv 378/03-2 z 25. júna 2003 bolo začaté trestné stíhanie. Zo zápisnice o výsluchu svedka - poškodeného z 20. októbra 2003 (č. l. 15) vyplýva, že sťažovatelia si uplatnili nárok na náhradu   škody,   ktorý   následným   podaním   špecifikovali   (č.   l.   22). Uznesením vyšetrovateľky okresného riaditeľstva sp. zn. ČVS: OÚJP 468/10-2003 z 21. marca 2005 bolo podľa § 172 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku trestné stíhanie zastavené. Sťažnosť splnomocnenkyne sťažovateľa ako poškodeného proti tomuto uzneseniu bola zamietnutá uznesením okresnej prokuratúry č. k. 1 Pv 378/03-84 z 12. mája 2005. Týmto sa uznesenie o zastavení trestného stíhania stalo právoplatným.

3.   Sťažovatelia   namietali,   že   v trestnom   konaní,   v ktorom   si   ako   (potencionálni) poškodení uplatnili nárok na náhradu škody, bolo konaním označených orgánov činných v trestnom konaní porušené ich základné právo na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V trestnom   konaní,   tak   ako   napríklad   v občianskom   súdnom   konaní,   je   potrebné vymedziť   začiatok   a koniec   trvania   pôsobenia   namietaného   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Počiatočným   momentom   v občianskom súdnom konaní je to spravidla návrh na začatie konania (§ 79 a § 80 Občianskeho súdneho poriadku), v trestnom konaní je to vznesenie obvinenia voči konkrétnej osobe za skutok naplňujúci znaky trestného činu. Až vznesenie obvinenia je tým momentom, ktorý dáva poškodenému   v trestnom   konaní   možnosť   uplatňovať   si   ochranu   proti   konkrétnemu možnému pôvodcovi svojho poškodenia, a teda z nej robí „vec“, na prerokovanie ktorej bez zbytočných prieťahov má nárok v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Konečným momentom, do ktorého   môže   porušenie   tohto   práva   pretrvávať,   je   právoplatné   meritórne   alebo   aj nemeritórne   rozhodnutie   ukončujúce   trestné   stíhanie   (napr.   rozsudok   alebo   zastavenie trestného stíhania voči konkrétnej osobe za stíhaný skutok).

Základné   právo   poškodeného   v trestnom   konaní   na   prerokovanie   jeho   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   preto   uplatniteľné   až po   vznesení obvinenia voči konkrétnej osobe (III. ÚS 109/06, I. ÚS 18/06).

Ústavný   súd   si   k prevereniu   skutočností   dôležitých   pre   rozhodnutie   o   sťažnosti vyžiadal vyšetrovací spis okresného riaditeľstva sp. zn. ČVS: OÚJP-468/10-2003. Z jeho obsahu   vyplynulo,   že   proti   žiadnej   osobe   nebolo   v predmetnej   trestnej   veci   vznesené obvinenie.   Keďže   v trestnom   konaní,   v ktorom   si   sťažovatelia   ako   (potencionálni) poškodení   uplatnili   nárok   na   úhradu   škody,   nedošlo   k vzneseniu   obvinenia,   konanie orgánov   označených   v trestnom   konaní   nemohlo   byť   v priamej   súvislosti   s porušením označených práv sťažovateľov.

4. Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona ako zjavne neopodstatnenú.

5. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia prostredníctvom namietania porušenia práva na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   nesúhlasia   s taktikou   vyšetrovania   trestnej   veci. Nad rámec   preto   ústavný   súd   uvádza,   že   „pri   posudzovaní   postupu   orgánov   činných v prípravnom konaní nie je úlohou ústavného súdu nahradzovať ich činnosť a určovať, aký postup v konaní trestná vec obvineného vyžadovala. Úlohou ústavného súdu je zistiť, či konkrétny postup týchto orgánov nie je z hľadiska naplnenia práva obvineného na konanie bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   svojvoľný   alebo   zjavne neodôvodnený“ (III. ÚS 99/02).

6. Ústavný súd pre úplnosť dodáva, že faxovým podaním doručeným mu 6. júla 2006 a označeným ako „doplnenie sťažnosti“ žiadali sťažovatelia pripustiť zmenu pôvodného návrhu tak, že na základe porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy navrhli zrušiť uznesenia o zastavení trestného   stíhania.   Keďže   podanie   nebolo   doplnené   predložením   originálu,   ústavný   súd na základe   §   42   ods.   1   i.   f.   Občianskeho   súdneho   poriadku   v spojení   s   §   31   zákona o ústavnom súde na také podanie neprihliadol.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2007