znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 224/03-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. M., bytom V., t. č. vo výkone väzby v ÚVV B. B., zastúpeného advokátom JUDr. J. S., B., vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Banskej Bystrici pri rozhodovaní   o jeho   žiadosti   o prepustenie   na   slobodu,   postupom   Krajskej   prokuratúry v Banskej   Bystrici   pri   vybavovaní   jeho   žiadosti   o preskúmanie   postupu   vyšetrovateľa a policajného orgánu, ako aj porušenia jeho základného práva vyjadriť sa ku vykonávaným dôkazom postupom Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru Banská Bystrica a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť Ing. P. M. v časti namietajúcej porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Banskej Bystrici, ako   aj   postupom   Krajskej   prokuratúry   v Banskej   Bystrici o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažnosť   Ing.   P.   M.   v časti   namietajúcej   porušenie   svojho   základného   práva vyjadriť   sa   ku vykonávaným   dôkazom   postupom   Krajského   úradu   justičnej   polície Policajného zboru Banská Bystrica o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 24. septembra 2003 doručené podanie Ing. P. M. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom V., t. č. vo výkone väzby v ÚVV B. B., zastúpeného advokátom JUDr. J. S., B., označené ako „Ústavná sťažnosť na porušenie základných práv a slobôd fyzickej osoby v trestnom konaní... práv obvineného - čl. 17 ods. 2 Ústavy SR“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ je od 1. apríla 2003 vo väzbe z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku a pred ústavným súdom namieta porušenie označených základných práv orgánmi činnými v trestnom konaní, a to   Krajským   úradom   justičnej   polície   Policajného   zboru   Banská   Bystrica,   Krajskou prokuratúrou   v Banskej   Bystrici,   ako   aj   Okresným   súdom   v Banskej   Bystrici. V konkrétnostiach sťažovateľ uviedol, že k ich porušeniu malo dôjsť jednak tým, že „Dňa 27. 6. 2003 som podal cestou obhajcu žiadosť o prepustenie z väzby, o ktorej nebolo doteraz rozhodnuté“ (Okresný   súd   Banská   Bystrica).   Aj   voči   Krajskej   prokuratúre   v Banskej Bystrici sťažovateľ namietal:

„Cestou svojho obhajcu som podal 24. 8. 2003 dozorovému prokurátorovi Krajskej prokuratúry   Banská   Bystrica   k č.   k.   Kv   99/01   žiadosť   o preskúmanie   postupu   orgánov činných v trestnom konaní, na ktorú som nedostal dodnes odpoveď.“

Napokon   pokiaľ   ide   o porušenie   jeho   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom, ku ktorému malo dôjsť postupom Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru Banská Bystrica, sťažovateľ uviedol:

„V súvislosti s trestným stíhaním mojej osoby mi bolo orgánmi činnými v trestnom konaní oznámené, že moju vinu zo spáchaných trestných činov usvedčujú dôkazy - listinné (falšované účtovné doklady citované v uzneseniach) ako aj výsluchy osôb. Boli realizované výsluchy   mojej   osoby   -   policajnými   orgánmi   v dvoch   prípadoch   a sudcom   v súvislosti s rozhodovaním o väzbe v jednom prípade. Pri mojich výsluchoch napriek mojim žiadostiam mi neboli predložené žiadne usvedčujúce dôkazy, ku ktorým by som mal možnosť vyjadriť sa.   Ide   o zmluvy,   faktúry,   účtovné   a daňové   doklady,   splnomocnenia   a pod.   citované v horeuvedenom uznesení....

Domnievam   sa,   že   mi   orgány   činné   v trestnom   konaní   neumožnili   vyjadriť   sa k dôkazom,   ktoré   odôvodňujú   skutočnosti   kladené   mi   za   vinu.   Mám   za   to,   že   v zmysle citovaného ustanovenia boli tak povinné vykonať po prvom mojom poučení o tomto práve pri realizácii môjho prvého výsluchu. Ak takéto dôkazy skutočne jestvujú a ide o listinné dôkazy a výsluchy osôb, domnievam sa, že s ohľadom na ich povahu nič nebráni orgánom činným v trestnom konaní mi toto právo neupierať.

Nachádzam sa vo väzbe už pol roka, cítim sa byť nevinným a nedokážem si vysvetliť na základe akých dôkazov som trestne stíhaný a navyše väzobne.“

Na základe uvedeného sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd v jeho veci nálezom rozhodol takto:

„Postupom Krajského úradu justičnej polície PZ SR Banská Bystrica vo vyšetrovaní trestnej veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn. KUV 94/OVEK 2001 boli porušené základné práva sťažovateľa, že nikoho nemožno stíhať inak ako spôsobom, ktorý ustanoví zákon, upravené v čl. 17/2 Ústavy SR.

Postupom Okresného súdu Banská Bystrica, ktorý nerozhodol neodkladne o žiadosti sťažovateľa   zo   dňa   24.   8.   2003   o prepustenie   z väzby,   boli   porušené   základné   práva sťažovateľa, že nikoho nemožno stíhať inak ako spôsobom, ktorý ustanoví zákon, upravené v čl. 17/2 Ústavy SR.

Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Banská Bystrica, aby rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby podanej 24. 8. 2003.

Ústavný súd prikazuje Krajskému úradu justičnej polície PZ SR Banská Bystrica, aby umožnil sťažovateľovi vyjadriť sa k dôkazom o skutočnostiach, ktoré sa mu kladú za vinu v jeho trestnej veci vedenej pod sp. zn. KUV 94/OVEK 2001.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Berúc do úvahy uvedené kritériá ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa a po jej   predbežnom   prerokovaní   ju   bol   nútený   odmietnuť   sčasti   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti a sčasti pre nedostatok svojej právomoci.

Opieral   sa   pritom   o vyžiadané   stanoviská   Okresného   súdu   v Banskej   Bystrici z 22. októbra 2003 (Spr 1894/03) a Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici z 28. októbra 2003 (Kv 99/01).

1. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy predovšetkým v dôsledku toho, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 27. júna 2003 Okresný súd v Banskej Bystrici doteraz nerozhodol. Ústavný súd bol v tejto časti sťažnosti nútený spresňovať údaje uvádzané sťažovateľom, keďže tento na jednej strane tvrdil, že žiadosť o prepustenie na slobodu podal 27. júna 2003, ale v petite sťažnosti uvádzal, že Okresný súd v Banskej Bystrici nerozhodol neodkladne o jeho žiadosti o prepustenie na slobodu z 24. augusta 2003. Z vyjadrenia Okresného súdu v Banskej Bystrici vyplynulo, že „... žiadosť obvineného Ing. P. M. z 27. 6. 2003 o prepustenie na slobodu nebola súdu predložená na rozhodnutie“.

Pokiaľ   ide   o žiadosť   sťažovateľa   z 24.   augusta   2003,   z vyjadrenia   Krajskej prokuratúry   v Banskej   Bystrici   vyplynulo,   že   išlo   o   „žiadosť   o preskúmanie   postupu vyšetrovateľa   podľa   §   167   Tr.   por.“.   Keďže   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistil,   že   Okresný   súd   v Banskej   Bystrici,   ktorý   mal   porušiť   základné   právo sťažovateľa   podľa   čl.   17   ods.   2   ústavy,   jeho   žiadosť   o prepustenie   na   slobodu   vôbec nedostal, bolo ju v tejto časti potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy aj postupom   Krajskej   prokuratúry   v Banskej   Bystrici,   keďže   „...   som   podal   24.   8.   2003 dozorovému prokurátorovi Krajskej prokuratúry Banská Bystrica k č. k. Kv 99/01 žiadosť o preskúmanie postupu orgánov činných v trestnom konaní, na ktorú som nedostal dodnes odpoveď“.   Z vyžiadaného   stanoviska   Krajskej   prokuratúry   v Banskej   Bystrici   (ako   aj z pripojenej kópie vybavenia jeho žiadosti) ale vyplynulo, že táto jeho žiadosť z 24. augusta 2003 vybavila v zmysle § 167 Trestného poriadku už 14. októbra 2003. Keďže sťažovateľ namietal   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   2   ústavy   postupom   Krajskej prokuratúry   v Banskej   Bystrici,   ktorá   podľa   jeho   tvrdenia   nevybavila   jeho   žiadosť o preskúmanie postupu policajného orgánu a vyšetrovateľa, a keďže ústavný súd zistil, že tomu tak nie je, bolo potrebné jeho sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2.   Sťažovateľ   napokon   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   vyjadriť   sa ku všetkým   vykonávaným dôkazom   v prípravnom   trestnom   konaní postupom   Krajského úradu   justičnej   polície   Policajného   zboru   Banská   Bystrica,   keďže   „mi   orgány   činné v trestnom konaní neumožnili vyjadriť sa k dôkazom, ktoré odôvodňujú skutočnosti kladené mi za vinu“. Ústavný súd v tejto časti odmietol jeho sťažnosť pre nedostatok právomoci, keďže ochrany svojich základných práv sa obvinený môže domáhať v jednotlivých štádiách trestného konania a použitím takých právnych prostriedkov nápravy, ktoré sú mu dostupné a možno ich považovať za účinné právne prostriedky vylučujúce právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Okrem nazerania do spisu (§ 65 Trestného poriadku) je možné namietnuť porušenie základných práv obvineného pri preštudovaní vyšetrovacieho spisu (§ 166 Trestného poriadku), upozornením na ich porušovanie pri predbežnom prejednaní obžaloby (§ 186 písm. e) Trestného poriadku), v rámci hlavného pojednávania (§ 196 a nasl. Trestného   poriadku)   a napokon   aj   v odvolacom   konaní   (§   245   Trestného   poriadku). Sťažovateľ však žiaden z týchto prostriedkov nevyužil.

Keďže   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   poskytujú   všeobecné súdy v trestnom konaní, a nie ústavný súd v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, bolo ju potrebné v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2003