znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 224/02-

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. mája 2003 v senáte zloženom z predsedu Jána Klučku a zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily Gajdošíkovej, o sťažnosti   E.   V.   a Ing.   J.   V.,   obaja   bytom   B.,   zastúpených   komerčnou   právničkou Mgr. I. G., S. T.,   vo veci porušovania ich   základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ich práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 66/99 taktor o z h o d o l :

Základné právo E. V. a Ing. J. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 66/99   p o r u š e n é n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. októbra 2002 doručená „Sťažnosť proti porušovaniu základných práv a slobôd podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej   republiky“   E.   V.   a Ing.   J.   V.   obaja   bytom   B.,   (ďalej   len   „sťažovatelia“), zastúpených komerčnou právničkou Mgr. I. G., S. T., vo veci porušenia ich základných práv upravených v čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 12 C 66/99.

Predmetom súdneho sporu vedeného pod sp. zn. 12 C 66/99 je žaloba sťažovateľov o vypratanie bytu č.   221, B.,   podaná okresnému súdu   9. júna 1999.   Prvé pojednávanie v uvedenej veci bolo nariadené na 28. november 2000, a to až po uplatnení sťažnosti podľa § 17 a nasl. zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov)   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“).

Z príloh   predložených   sťažovateľmi   vyplynulo,   že   uplatnili   právne   prostriedky nápravy   podľa   zákona   o štátnej   správe   súdov,   pričom   z odpovedí   na   ich   sťažnosti vyplynulo, že príslušné orgány štátnej správy súdov   kvalifikovali sťažnosti na prieťahy v súdnom konaní ako dôvodné.

Sťažovatelia požadujú vydať tento nález:

1. „Okresný súd Bratislava III vo veci vedenej pod sp. zn. 12 C 66/99 porušil

-právo E. V. a Ing. J. V. na rovnosť účastníkov v konaní pred súdom, zaručené v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky  

-právo, aby sa ich vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a aby sa mohli vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom,   zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   a v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd

-právo na pokojné užívanie svojho majetku, zaručené v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Bratislava III v konaniach vedených pod sp. zn. 12 C 66/99 a 14 C 142/99 prikazuje konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

3. E. V. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume Sk 100.000,- Sk (slovom jednostotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4.   Ing.   J.   V.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   Sk 100. 000,-   Sk (slovom   jednostotisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   III   povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

5. E. V. a Ing. J. V. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 10.640,- Sk, ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“.

Ako   z vyššie   uvedeného   vyplýva,   sťažovatelia   požadovali   vysloviť   porušenie základných práv len v konaní vedenom na okresnom súde   pod sp. zn. 12 C 66/99, hoci vo svojej sťažnosti uvádzajú aj konanie vedené na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 14 C 142/99.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a keďže   nezistil   dôvody   na   jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   prijal   ju na ďalšie konanie v rozsahu korešpondujúcom s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j. vo veci porušenia základného práva sťažovateľov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru len v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 66/99.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval sťažovateľov a okresný súd, aby sa vyjadrili k tomu, či sa vo veci má konať ústne pojednávanie, a okresný súd aj na vyjadrenie k sťažnosti a k jej prijatiu.

Sťažovatelia a aj okresný súd ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predseda okresného súdu k sťažnosti a k jej prijatiu na ďalšie konanie uviedol:„K   dôvodnosti   ústavnej   sťažnosti   sa   vyjadrujem   v intenciách   listu   predsedníčky Krajského súdu v Bratislave   Spr.   2054/01 zo dňa   17.   08.   2001,   ktorým odpovedala   na žiadosť   sťažovateľky   E.   V.   o prešetrenie   vybavenia   sťažnosti   tak,   že   v uvedenej   veci k prieťahom v konaní došlo a naďalej pretrvávajú, ako aj listu predsedu Okresného súdu Bratislava III Spr. 2041/01 zo dňa 18. 03. 2002, ktorým vyhodnotil sťažnosť E. V. zo dňa 05. 11. 2002 za dôvodnú.

Na pojednávaní dňa 25. 06. 2002 bol vyhlásený rozsudok, odvolanie podali E. V. a Ing. J. V. dňa 04. 11. 2002, dňa 17. 12. 2002 bol súdu doručený návrh E. V. na opravu odôvodnenia   rozsudku,   sudkyňa   úpravou   zo   dňa   15.   01.   2003   nechala   pripraviť predkladaciu správu odvolaciemu súdu.“.

V liste č. Spr. 2041/2001 z 18. marca 2002 predseda okresného súdu uviedol:„Navrhovateľ: E. V. spolu s manželom proti odporcovi: S. B., o vypratanie bytu, vec vybavuje sudkyňa: JUDr. H. B..

Dňa 9. 6. 1999 dôjdenie návrhu na súd. 30. 6. 1999 – výzva na zaplatenie súdneho poplatku.   20.7.   1999   –   úhrada   súdneho   poplatku.   3.   11.   1999   –   pristúpenie   účastníka do konania. 29. 5. 2000 – pripojenie spisu sp. zn. : 14 C 142/99. 6. 6. 2000 – žiadosť o vytýčenie pojednávania. 27. 10. 2000 – vytýčený termín pojednávania na deň: 28. 11. 2000.   Dňa   27.   10.   2000   –   dorúbenie   súdneho   poplatku.   28.   11.   2000   –   pojednávanie odročené na   13.   2.   2001 bez uvedenia   dôvodu.   Vyhlásené   uznesenie   o vylúčení návrhu na zaplatenie   nájomného   na   samostatné   konanie.   13. 02. 2001   –   prerušenie   konania do právoplatného   skončenia   konania   o zaplatenie   nájomného   vylúčeného   na   samostatné konanie pod sp. zn. 9 C 168/00. 19. 10. 2001 vypracované uznesenie o prerušení konania. Predmetný prehľad obsahuje všetky úkony sudcu, ktoré vo veci učinil a z ktorého je zrejmé, že v priebehu konania od 9.6. 1999 do 18. 03. 2002 vo veci sudca učinil 4 úkony spočívajúce   vo   výzvach   súdu   na   vyrúbenie   či   dorúbenie   súdneho   poplatku   a v dvoch súdnych pojednávaniach. Napriek tomu, že vec bola právoplatne ukončená 10. 4. 2001 takmer 11 mesiacov sudkyňa neurobila vo veci žiaden úkon.“.

Zo spisu sp. zn. 12 C 66/99 vyplynuli v zásade rovnaké skutočnosti, ako uviedol predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení. Nad rámec tohto vyjadrenia ústavný súd zo spisu zistil, že ide o konanie o žalobe o vypratanie bytu z dôvodu nepodpísania nájomnej zmluvy z 9. júna 1999, ktorú nepodali sťažovatelia, ale títo do konania neskôr pristúpili. E. V.   (sťažovateľka)   podala   3.   novembra   1999   žalobu   o vypratanie   bytu   z dôvodu nepodpísania nájomnej zmluvy a neplatenia náhrad za užívanie bytu a 28. apríla 2000 bola okresnému súdu doručená úprava žalobného návrhu sťažovateľov na pristúpenie do konania o žalobe z 9. júna 1999. V auguste 2000 sa sťažovatelia sťažovali na prieťahy v konaní, predseda okresného súdu 17. októbra 2000 prieťah nekonštatoval. V októbri 2000 vyzval okresný súd sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku (dorubenie) a 28. novembra 2000 sa uskutočnilo prvé pojednávanie vo veci, ktoré bolo odročené na 13. február 2001, keď bolo   prerušené   až   do   právoplatne   skončeného   konania   o platenie   nájomného   vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 168/00 (uznesenie o tom bolo vypracované až 19. októbra 2001). Zo súdneho spisu vyplynulo, že toto konanie (sp. zn. 9 C 168/00) bolo právoplatne skončené 10. apríla 2001.

Sťažovatelia sa opakovane sťažovali na zbytočné prieťahy v konaní v auguste 2001 na   Krajskom   súde   v Bratislave,   ktorý   v októbri   2001   konštatoval,   že   prieťahy   sú a pretrvávajú.   Sťažovateľka   nesúhlasila   s vybavením   sťažnosti,   vzniesla   námietku zaujatosti,   žiadala   spojenie   veci   a jej   pridelenie   inému   sudcovi.   V marci   2002   uznal za dôvodnú sťažnosť sťažovateľov aj predseda okresného súdu.

V marci   a v   apríli   2002   sa   riešila   námietka   sťažovateľov   o zaujatosti   konajúcej sudkyne, ktorú sťažovatelia vzali späť a 19. apríla 2002 bol spis vrátený na okresný súd. Na pojednávaní 25. júna 2002 bol vynesený zamietajúci rozsudok. Písomné vypracovanie rozsudku   bolo   doručené   sťažovateľom   28.   októbra   2002,   títo   sa   proti   nemu   odvolali. Okresný súd zaslal 15. januára 2003 odvolanie na vyjadrenie odporcovi.

II.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovatelia   zároveň   namietali   porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   podľa   ktorého „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   vec   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná“ (II. ÚS 26/95). K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (I.   ÚS   70/98,   II.   ÚS   74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním   doterajšieho   konania   pred   krajským   súdom   ústavný   súd   zistil   tieto skutočnosti:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu okresného súdu zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 66/99 ide o konanie o žalobe o vypratanie bytu (z dôvodu nepodpísania nájomnej zmluvy a neplatenia úhrad za užívanie bytu). Toto konanie súvisí s konaním, ktoré sa na okresnom súde vedie pod sp. zn. 14 C 142/99 a ide v ňom o náhradu škody (konkrétnej sumy) vzniknutej nezaplatením nedoplatku za užívanie bytu s príslušenstvom, a súviselo aj s konaním vedeným pod sp. zn. 9 C 168/00 o dlžné nájomné, ktoré bolo právoplatne skončené 10. apríla 2001. Podľa názoru ústavného súdu ide o konanie (sp. zn. 12 C 66/99), ktoré právne ani skutkovo zložité nie je, a na zložitosť konania nepoukázal ani predseda okresného súdu, pretože tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej agendy okresných súdov.

2.   Ďalším   kritériom,   ktorého   použitím   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 12 C 66/99, bolo správanie sťažovateľov ako účastníkov tohto súdneho konania. Ústavný súd   hodnotí postup sťažovateľov ako aktívny.   Súčasne   však zistil,   že   dobu   konania   pred   okresným   súdom   ovplyvnili   čiastočne   procesné   úkony sťažovateľov   (spojené   s podaním   úpravy   žaloby,   ako   aj   s riešením   zaujatosti   konajúcej sudkyne).   Nutnosť   rozhodovania   o týchto   procesných   návrhoch   však   podľa   názoru ústavného súdu nemohla spôsobiť neúmerné predĺženie konania. Ústavný súd pri hodnotení tohto   postupu   sťažovateľov   vychádzal   zo   svojej   stabilizovanej   judikatúry,   podľa   ktorej „využitie možností daných sťažovateľovi Občianskym súdnym poriadkom na uplatňovanie a presadzovanie   jeho   práva   v občianskom   súdnom   konaní   spôsobuje   síce   predĺženie priebehu konania, ale nemožno ho kvalifikovať ako postup súdu, ktorého dôsledkom sú zbytočné   prieťahy“   (I. ÚS   31/01).   Na   druhej   strane   „Dĺžku   súdneho   konania,   ktorá   je dôsledkom úkonov jeho účastníkov alebo ich nečinnosti, nemožno považovať za dôvod na vyslovenie   zbytočných   prieťahov   v súdnom   konaní“   (II.   ÚS   41/00).   Uvedené   platí v prípade, keď súd o procesných návrhoch sťažovateľa konal a rozhodoval bez zbytočných prieťahov.

3.   Tretím   kritériom,   ktorého   použitím   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v konaní, bol postup okresného súdu.

Ústavný   súd   zistil,   že   v období   od   pristúpenia   sťažovateľov   do   konania   o žalobe z 9. júna 1999 o vypratanie bytu, t. j. v zásade od 3. novembra 1999 (podľa vyjadrenia predsedu   okresného   súdu),   okresný   súd   vo   veci   nariadil   tri   pojednávania   (na   treťom vyniesol rozsudok), a to 28. novembra 2000, 13. februára 2001 a 25. júna 2002, pričom do konania prvého pojednávania okresný súd (od pristúpenia sťažovateľov do konania) robil len   procesné   úkony   spojené   s dorubovaním   súdneho   poplatku,   ktoré   sa   zrealizovalo   až po 11 mesiacoch   od   pristúpenia   sťažovateľov   do   konania.   V období   od   druhého pojednávania (13. februára 2001) do   tretieho pojednávania (25. júna 2002) okresný súd vykonal tieto procesné úkony: na druhom pojednávaní 13. februára 2001 prerušil konanie na čas až do právoplatného skončenia konania sp. zn. 9 C 168/00 (toto skončilo právoplatne 10. apríla 2001); písomné uznesenie o prerušení konania bolo vypracované až 19. októbra 2001 (po 10 mesiacoch). Od vypracovania písomného uznesenia sa následne okresný súd zaoberal námietkou sťažovateľov o zaujatosti konajúcej sudkyne (november 2001), ktorú vzali nakoniec v apríli 2002 späť. Okresný súd vo veci rozhodol 25. júna 2002. Rozsudok bol   sťažovateľom   doručený   28.   októbra   2002.   Sťažovatelia   sa   4.   novembra   2002   proti rozsudku odvolali a 15. januára 2003 bolo odvolanie zaslané odporcom na vyjadrenie.

Podľa názoru ústavného súdu postup okresného súdu bol v zásade súvislý a vo veci bolo v čase uplatnenia sťažnosti sťažovateľov na ústavný súd rozhodnuté vo veci samej, aj keď písomné vyhotovenie rozhodnutia bolo doručené sťažovateľom až 28. októbra 2002. Ústavný   súd   pritom   zohľadnil   aj   vzájomnú   súvislosť   súčasne   prebiehajúcich   konaní (14 C 142/99,   9   C   168/00),   ktoré   ovplyvnili   postup   okresného   súdu   v konaní   sp.   zn. 12 C 66/99.   Dobu   vyhotovovania   rozhodnutí,   ktorú   namietajú   sťažovatelia,   nepovažuje ústavný súd za takú, ktorú by označil za zbytočné prieťahy v konaní spôsobujúce porušenie základného práva sťažovateľov.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd uzavrel, že postupom okresného súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   66/99   nedošlo   ku   zbytočným   prieťahom   v konaní a v nadväznosti na to ani k porušeniu základného práva sťažovateľov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na výrok rozhodnutia ústavný súd o ďalších požiadavkách sťažovateľov už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2003