SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 223/2015-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov LajosaMészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Advokátskakancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného právana súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republikyrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 81/2012 zo 17. decembra2013 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. apríla 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžf 81/2012zo 17. decembra 2013, ktorou žiadal vydať tento nález:
„Právo sťažovateľa
- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,
- práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,
- na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zakotvené v článku 46 ods. 2 Ústavy SR
bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf/81/2012 zo dňa 17. 12. 2013 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf/81/2012 zo dňa 17. 12. 2013 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
Ako vyplynulo z podanej sťažnosti a jej príloh, sťažovateľ bol ako žalobcaúčastníkom konania vedeného pred Krajským súdom v Bratislave sp. zn. 1 S 96/2011,v ktorom sa proti Ministerstvu financií Slovenskej republiky (ďalej len žalovaný“) domáhalpreskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. MF/10117/2011-71 zo 7. marca 2011(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie žalovaného“) v spojení s rozhodnutím Daňovéhoriaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) č. I/223/12626-126491/2010/992517-r z 13. decembra 2010. Žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdilrozhodnutie daňového riaditeľstva č. I/223/12626-126491/2010/992517-r z 13. decembra2010, ktorým bola zamietnutá žiadosť daňového subjektu ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, o povolenie obnovykonania ukončeného právoplatným rozhodnutím daňového riaditeľstva č. I/223/3970-77380/2007/991545-r z 12. októbra 2007. Daňové riaditeľstvo týmto rozhodnutím zamietloodvolanie daňového subjektu proti platobnému výmeru Daňového úradu Košice V (ďalejlen „správca dane“) č. 709/230/36927/06/ZIM z 3. novembra 2006, ktorým bol daňovémusubjektu určený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2001 v sume2 480,71 € (ďalej len „platobný výmer“).
Sťažovateľ svoj návrh na obnovu konania (doručený 27. mája 2010 daňovémuriaditeľstvu) odôvodnil tým, že vyšli najavo nové skutočnosti a dôkazy, ktoré mohli maťpodstatný vplyv na rozhodnutie a nemohli sa uplatniť v pôvodnom konaní v zmysle § 51ods. 1 písm. a) zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (ďalej len „zákon o správedaní a poplatkov“), pričom týmito novými skutočnosťami a dôkazmi je nález ústavnéhosúdu č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009. Z tohto nálezu totiž vyplýva, žezamestnanci správcu dane nemohli ani v právoplatne skončenom daňovom konanínapadnutom návrhom na povolenie jeho obnovy rozhodovať, pretože tomu brániloustanovenie § 24 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov, keďže riaditeľ správcu danenerozhodol o námietke zaujatosti rozhodnutím podľa § 24 ods. 5 zákona o správe danía poplatkov, v dôsledku čoho bola daň vyrubená nezákonne. Tieto skutočnosti a dôkazyexistovali už v čase vydania platobného výmeru a sú takej kvality, že ak by bolirešpektované už v pôvodnom daňovom konaní, viedli by k zmene platobného výmeru,resp. jeho nevydaniu. Druhým dôvodom na obnovu konania podľa § 51 ods. 1 písm. b)zákona o správe daní a poplatkov je, že rozhodnutie v pôvodnom konaní bolo vydané nazáklade dôkazov, ktoré sa ukázali ako nepravdivé, čo je zrejmé z toho, že daňové kontrolyneboli vykonané v súlade so zákonom o správe daní a poplatkov, vykonali ich miestnenepríslušní zamestnanci Daňového úradu Prešov I len na základe neoprávneného povereniavydaného riaditeľom správcu dane. Dodržanie subjektívnej lehoty na podanie návrhuna obnovu pôvodného daňového konania odôvodnil sťažovateľ tým, že nález ústavnéhosúdu č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 mu bol doručený 5. marca 2010,a dodržanie objektívnej lehoty poukazom na to, že pôvodné konanie bolo právoplatneskončené 2. novembra 2007.
Krajský súd rozsudkom č. k. 1 S 96/2011-96 z 13. septembra 2012 žalobe sťažovateľavyhovel, rozhodnutie žalovaného č. MF/10117/2011-71 zo 7. marca 2011 v spojení srozhodnutím daňového riaditeľstva č. I/223/12626-126491/2010/992517-r z 13. decembra2010 zrušil, vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a zaviazal žalovaného na náhradu trovkonania sťažovateľovi.
Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil v podstate tým, že napadnuté rozhodnutieneobstojí, pretože, tak ako to uviedol sťažovateľ v žalobe, o ktorej krajský súd rozhodoval,dôvod pre povolenie obnovy konania (podľa § 51 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov)je daný, pretože nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 jerozhodnutím, ktoré môže mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia vydaného v konaní,obnovy ktorého sa sťažoval domáhal. Ďalej krajský súd zdôraznil, že z tohto nálezu vyplývanezákonnosť daňovej kontroly a právny názor ústavného súdu vyslovený v náleze ústavnéhosúdu č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 „treba rozhodne rešpektovať a pri posúdení návrhu žalobcu na obnovu konania je nutné považovať ho za právne relevantný“.
Na odvolanie žalovaného najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 81/2012zo 17. decembra 2013 rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu sťažovateľa zamietola účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Rozhodol tak v podstate s odôvodnením,že podľa ustanovenia § 51 zákona o správe daní a poplatkov nález ústavného súdu č. k.II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 nemožno považovať za novú skutočnosť zakladajúcuzákonný dôvod obnovy konania, pretože dôvodom obnovy konania môže byť iba takáskutočnosť, ktorá existovala v čase vydania napadnutého rozhodnutia (rozhodnutiežalovaného č. I/223/3970-77380/2007/991545-r z 12. októbra 2007, ktorým bolo zamietnutéodvolanie sťažovateľa proti platobnému výmeru správcu dane č. 709/230/36927/06/ZIM z 3.novembra 2006), a mohla mať (ako doteraz nepoužitá skutková okolnosť alebo dôkaz)priamy dopad a podstatný vplyv na rozhodnutie. Najvyšší súd poukázal i na to, že ústavnýsúd v iných rozhodnutiach (vo veciach sp. zn. I. ÚS 192/08, III. ÚS 386/08, II. ÚS 137/2010či II. ÚS 159/2011) dospel k záveru, že ústavne akceptovateľným je naopak záver, podľaktorého správca dane mohol podať návrh na delegáciu podľa § 4 zákona o správe danía poplatkov.
Sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 81/2012 zo 17. decembra 2013sťažovateľ odôvodnil troma dôvodmi:
«Sťažovateľ je presvedčený, že... Najvyšší súd SR v napadnutom rozsudku... ustanovenie § 51 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom v čase vydania rozhodnutia žalovaného... vyložil spôsobom krajne arbitrárnym, nezlučiteľným so základnými právami sťažovateľa zakotvenými v čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR.... skutočnosť nastala pred právoplatnosťou rozhodnutia vydaného v konaní obnovy, ktorého sa sťažovateľ domáhal. Nezákonnosť kontroly totiž existovala v čase vykonávania tejto kontroly a až vedomosť o nej nadobudol sťažovateľ z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 118/08. Nezákonnosť uvedenej kontroly je zrejmá... z označeného nálezu ústavného súdu...
... je nepochybné, že v sťažovateľovej veci nezákonnosť daňovej kontroly bola skutočnosťou, ktorá nastala poverením zamestnancov miestne nepríslušného správcu dane výkonom daňovej kontroly u sťažovateľa bez toho, aby nato boli splnené zákonné podmienky.
Rovnako je nesporné, že sťažovateľ sa o tejto skutočnosti dozvedel po tom (5. 3. 2010), keď mu bol nález ústavného súdu doručený prostredníctvom jeho právnej zástupkyne. Za týchto okolností sťažovateľ nepovažuje za zrozumiteľný a v súlade s požiadavkou spravodlivého súdneho konania a s jeho právom domáhať svojho práva na preskúmame zákonnosti organu verejnej správy, taký názor najvyššieho súdu, ktorý aplikujúc na uvedený skutkový stav ustanovenia § 51 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. dospel k záveru o nenaplnení zákonných podmienok na povolenie obnovy konania.
Rovnako názor najvyššieho súdu o tom, že predmetný nález ústavného súdu rieši porovnateľný právny prípad v inom konaní je v zásadnom rozpore so skutkovými okolnosťami veci. Nález ústavného súdu, na ktorý sťažovateľ poukazoval, nerieši porovnateľný právny prípad, ale vyslovil porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nezákonným zložením kontrolnej skupiny daňovej kontroly, ktorá prechádzala vydaniu platobného výmeru v konaní, ktorého obnovy sa sťažovateľ domáhal. Je nepochybné, že vo veci sťažovateľa neriešil označený nález ústavného súdu porovnateľný právny prípad, ale riešil vec sťažovateľa – porušenie jeho práv pri výkone daňovej kontroly, ktorá predchádzala vydaniu platobných výmerov. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžo/139/01:
„Ak je zrejmé, že podkladom na vydanie rozhodnutia o uložení sankcie sú zistenia kontroly, ktorá boh vykonaná v rozpore so zákonom č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe, je to dôvodom, aby súd takéto rozhodnutie ako nezákonné zrušil.“
Bez ohľadu na to, že správca dane založil svoje rozhodnutie (platobný výmer na určení dane podľa pomôcok), pre vydaný platobný výmer je nezákonnosť vykonávanej kontroly z dôvodu jej nesprávneho zloženia zásadnou skutočnosťou. K určeniu dane podľa pomôcok mohol správca dane prikročiť až za splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 29 zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom v čase vydania platobného výmeru vydaného v konaní, ktorého sa sťažovateľ domáha.
Predpokladom pre určenie dane podľa pomôcok je nesplnenie povinností daňového subjektu pri dokazovaní. Za situácie, keď bola u sťažovateľa vykonávaná daňová kontrola nezákonne, nebolo možne pričítať na vrub sťažovateľa nemožnosť určenia dane dokazovaním, pri ktorom boli sťažovateľovi v rámci nezákonnej kontroly ukladané povinnosti.
Ani tretí z dôvodov uvádzaných najvyšším súdom v napadnutom rozsudku neobstojí. Z ustanovenia čl. 124 Ústavy SR vyplýva, že ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Z ustanovenia § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z. z. v platnom znení vyplýva: Ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znovu prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Aj keď na súdenú vec sa nevzťahuje citované ustanovenie zákona o ústavnom súde z úzko formalistického hľadiska, nemožno odňať nálezu ústavného súdu účinok spočívajúci v tom, že ktorá bola v konkrétnej právnej veci posúdená ústavným súdom z hľadiska jeho právomoci, sú iné orgány konajúce v tej istej veci povinné posúdiť zhodne.
Nakoniec táto povinnosť vyplýva všeobecným súdom aj z ustanovenia § 135 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza.
So zreteľom na uvedené neexistuje dôvod a so zreteľom na právomoc a pôsobnosť ústavného súdu vyplývajúcu z čl. 124 až 140 Ústavy SR, pre ktoré by mali a mohli všeobecné súdy otázku, o ktorej rozhodol ústavný súd (otázky zákonnosti kontroly u sťažovateľa) posúdiť inak ako ústavný súd v citovanom náleze.»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovanej ústavnému súduvyjadruje svoje výhrady proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 81/2012zo 17. decembra 2013, ktorým podľa jeho názoru došlo k neprípustnému zásahu do jehozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhotorozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí ajochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje pri rozhodovaní o žalobách protirozhodnutiam správnych orgánov. Poskytnutie takejto právnej ochrany však nemožnopovažovať za právo na úspech v takomto konaní.
Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46ods. 4 ústavy).
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 ústavy sa možno lenv medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ods. 1 ústavy).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovisúdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklada používanie zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celomrozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právoúčastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľnedáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetomsúdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).
Najvyšší súd okrem iného v odôvodnení rozsudku sp. zn. 5 Sžf 81/2012zo 17. decembra 2013 uviedol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 212 ods. 1 OSP) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní žalovaného (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 212 ods. 1 OSP) bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené najmenej päť dní pred jeho vyhlásením na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné a že krajský súd, ak zrušil rozhodnutie žalovaného, vec nesprávne právne posúdil., Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 22. augusta 2012 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 212 ods. 1 OSP).
Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).
Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 OSP).
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).
Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, u ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu ako nezávislého organu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten o koho práva v konaní ide.
Predmetom prieskumu v tomto súdnom konaní je napadnuté rozhodnutie vydaného Ministerstvom financií Slovenskej republiky dňa 07. marca 2011, ktorým bolo potvrdené vyššie označené rozhodnutie býv. Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa 13. decembra 2010, ktorým bola zamietnutá žiadosť daňového subjektu (žalobcu) o povolenie obnovy konania rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1/223/3970-77380/2007/991545-r z 12. októbra 2007. Žalobca ako nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia a nemohli sa v konaní bez zavinenia účastníka konania uvádza nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009.
Žalobca odvolávajúc sa na obsah vyššie uvedeného nálezu ústavného súdu vidí porušenie zákona pri obídení ustanovení § 3 a § 24 zákona o správe daní pri kreovaní kontrolnej skupiny zameranej na preradenie alebo zistenie daňovej povinnosti žalobcu na DPH za príslušné zdaňovacie obdobie, čo v konečnom dôsledku spôsobuje nezákonnosť začatej daňovej kontroly a absenciu podmienok na určenie predmetnej dane podľa pomôcok. Žalobca poukázal na skutočnosť, že po uplynutí zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly, nebol povinným zamestnancom správcu dane poskytovať súčinnosť a predkladať doklady potrebné k zisteniu daňovej povinnosti na DPH. Žalobca ako rozhodujúcu skutočnosť pre posúdenie dôvodnosti návrhu na obnovu konania považuje vyššie označeným nález Ústavného súdu Slovenskej republiky za rozhodnutie, ktoré môže mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia vydaného v konaní obnovy, ktorého sa domáha. Naopak, žalovaný nevidel povinnosť bezvýhradného aplikovania právneho záveru obsiahnutého v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 z dôvodu neexistencie skutkových predpokladov (v prejednávanej veci), z ktorých uvedený právny záver vychádza.
Podľa § 51 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom v čase vydania rozhodnutia, konanie ukončené právoplatným rozhodnutím okrem rozhodnutia, ktorým sa rozhodnutie zmenilo mimo odvolacieho konania (§ 55 ods. 3) a rozhodnutie o námietke (§ 50 ods. 3) sa obnovy na žiadosť účastníka konania alebo z úradnej moci, ak:
a) vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania,
b) rozhodnutie bolo vydané na základe dôkazov, ktoré sa ukázali ako nepravdivé, alebo rozhodnutie sa dosiahlo trestným činom,
c) rozhodnutie záviselo od posúdenia predbežnej otázky, o ktorej príslušný orgán rozhodol inak.
Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, žiadosť o obnovu konania sa podáva u správcu dane, ktorý vo veci rozhodol v 1. stupni.
Podľa § 51 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom v čase vydania rozhodnutia, v žiadosti obnovu konania musí byť uvedený dôvod žiadosti podľa odseku 1, dôkazy preukazujúce odôvodnenosť žiadosti a dodržanie lehôt podľa odseku 3.
Žiadosť musí byť podaná do 6 mesiacov odo dňa, kedy sa žiadateľ preukázateľne dozvedel o dôvodoch obnovy, najneskôr však do troch rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ktorého sa obnova konania týka. Tieto lehoty nemožno predĺžiť ani odpustiť zmeškanie (§ 51 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.).
Jednou zo záruk právnej stability vzťahov založených správnym rozhodnutím je záväznosť a nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia. Zákon tu má na zreteli nielen takzvanú formálnu právoplatnosť, ale aj materiálnu právoplatnosť. Výnimku tvoria prípady označované ako mimoriadne prostriedky, medzi ktoré patrí aj obnova konania, ktorými sa dosahuje náprava právoplatných správnych rozhodnutí. Dôvodom pre takýto postup je existencia závažných skutočností, ktoré spochybňujú správnosť a spravodlivosť rozhodnutia. Spravidla pôjde o nedostatočné zistenie skutkového stavu alebo porušenie takých procesných podmienok, ktoré vyvolávajú pochybnosti o objektivite správneho konania. Obnova konania ako mimoriadny opravný prostriedok je inštitút, úlohou ktorého je odstrániť nedostatky v zistení skutkového stavu veci, alebo nedodržaní niektorých procesných podmienok. Inštitút obnovy konania, táto umožňuje prekonať prekážku rei iudicate.
Na to, aby bolo možné vyhovieť návrhu na obnovu konania, sa vyžaduje existencia aspoň jedného z taxatívne stanovených dôvodov na obnovu konania. V rámci obnovy konania nie sú prípustné iné dôvody, a preto, ak by boli uplatnené takéto dôvody, správny orgán by musel takýto návrh zamietnuť. Novými skutočnosťami alebo dôkazmi sa rozumejú také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré účastník v pôvodnom konaní nemohol uplatniť vôbec, pretože ich v tom čase nepoznal, alebo ich bez vlastnej viny nemohol uplatniť, zároveň treba zdôrazniť podstatnú okolnosť, že novými skutočnosťami sú len také skutočnosti, ktoré nastali do vydania pôvodného rozhodnutia správneho orgánu, pretože len na tieto okolnosti mohol správny orgán prihliadať. Ďalšou podmienkou na obnovu konania je, že nové skutočnosti a dôkazy mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie. Túto okolnosť musí vždy posúdiť správny orgán podľa konkrétnych okolností prípadu.
Z tohto pohľadu výkladu obnovy konania ako právneho inštitútu, dospel najvyšší súd k záveru, že nález ústavného súdu, ktorý rieši porovnateľný právny prípad v inom konaní nemôže byť novou skutočnosťou zakladajúcou zákonný dôvod obnovy konania, nakoľko skutočnosť, že ústavný súd posúdil právnu otázku, ktorú odvolací súd posúdil v inej veci inak, nespĺňa zákonné podmienky prípustnosti obnovy konania, ktorou sú existencia tejto skutočnosti v čase vydania napadnutého rozhodnutia správneho orgánu a priamy právny dopad, ktorý by ako doteraz nepoužitá skutková okolnosť, alebo dôkaz, mohla mať podstatný vplyv na rozhodnutie.
Nemožno tiež opomenúť, že v obdobných veciach Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil právny názor, v ktorom sa nestotožnil s námietkami žalobcu o tom, že správca dane nemohol podať návrh na delegáciu podľa § 4 zákona o správe daní a poplatkov (napr. vo veciach sp. zn. I. ÚS 192/08; sp. zn. III. ÚS 386/08, sp. zn. II. ÚS 137/2010-28, či sp. zn. II. ÚS 159/2011). V týchto veciach ústavný súd právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k zákonnosti postupu riaditeľa miestne príslušného daňového úradu pri poverení daňových kontrolórov na výkon daňovej kontroly, ako zamestnancov daňovej správy zaradených pre výkon štátnej služby na úseku správy daní u iného správcu dane, po predchádzajúcom súhlase býv. Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, ako spoločne nadriadenému orgánu a zamestnávateľa zamestnancov daňových úradov v jeho pôsobnosti, považoval za ústavne akceptovateľný, nemajúci znaky výkladovej svojvoľnosti a ústavnej nekonformnosti.
V tomto ohľade a s prihliadnutím na osobitné okolnosti konkrétneho prípadu, možno považovať judikovanie právneho názoru vyplývajúceho z nálezu Ústavného súdu, č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 za ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, s poukazom na vyššie uvedené, zmenil pre nesprávne právne posúdenie veci rozsudok Krajského súdu postupom podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 vety druhej OSP a § 220 OSP a žalobu ako nedôvodnú zamietol.“
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že námietky uplatnené sťažovateľom v žalobeo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného a v samotnej sťažnosti adresovanejústavnému súdu sú v zásade identické, a preto ústavný súd v ďalšom poukazuje najmä na tiečasti namietaného rozsudku najvyššieho súdu, v ktorom sa najvyšší súd ako odvolací súds týmito námietkami zaoberal, pričom úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či sa najvyššísúd s nimi vysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom.
Ako vyplýva zo sťažnosti sťažovateľa, k porušeniu čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkomnajvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 81/2012 zo 17. decembra 2013 malo dôjsť ústavnenekonformným výkladom § 51 zákona o správe daní a poplatkov, ktorým najvyšší súddospel k záveru, že nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009nemožno považovať za zákonný dôvod obnovy konania.
Ústavný súd sa z obsahu namietaného rozsudku najvyššieho súdu presvedčil, ženajvyšší súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačujena konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatnéokolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkovýa právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnerealizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,I. ÚS 117/05).
Ústavný súd považuje dôvody, na ktorých je založený rozsudok najvyššieho súdu,za zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce z relevantných procesných noriem.Ide o rozhodnutie, ktoré podľa názoru ústavného súdu nevykazuje znaky svojvôle, pričomprávne závery, ku ktorým v nich najvyšší súd dospel, sú založené na jeho vlastnýchmyšlienkových postupoch a hodnoteniach a sú z ústavného hľadiska akceptovateľnéa udržateľné; ústavný súd ich preto nie je oprávnený ani povinný nahrádzať(m. m. I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).
Pokiaľ najvyšší súd dospel k záveru o nenaplnení dôvodov obnovy konania vo vecisťažovateľa s poukazom na to, že nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08-61z 10. decembra 2009 (ktorého vydanie malo byť skutočnosťou zakladajúcou dôvod obnovykonania) bol vydaný až po právoplatnosti rozhodnutia (rozhodnutie žalovanéhoč. I/223/3970-77380/2007/991545-r z 12. októbra 2007, ktorým bolo zamietnuté odvolaniesťažovateľa proti platobnému výmeru správcu dane č. 709/230/36927/06/ZIM z 3. novembra2006) vydaného v daňovom konaní, ktorého obnovy sa sťažovateľ domáhal, túto časovúpostupnosť nespochybňuje ani sťažovateľ. Sťažovateľ však tvrdí, že rozhodujúcou jeexistencia nezákonnosti daňovej kontroly, ktorá existovala aj v čase vydania rozhodnutia vpôvodnom daňovom konaní („nastala poverením zamestnancov miestne nepríslušného správcu dane výkonom daňovej kontroly u sťažovateľa bez toho, aby nato boli splnené zákonné podmienky“), o ktorej sa sťažovateľ (iba) dozvedel (až) „po tom (5. 3. 2010), keď mu bol nález ústavného súdu doručený prostredníctvom jeho právnej zástupkyne“.
Podľa § 51 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov sa konanie ukončenéprávoplatným rozhodnutím okrem rozhodnutia, ktorým sa rozhodnutie zmenilo mimoodvolacieho konania (§ 55 ods. 3) a rozhodnutie o námietke (§ 50 ods. 3), obnoví na žiadosťúčastníka konania alebo z úradnej moci, ak:
a) vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyvna výrok rozhodnutia a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania,
b) rozhodnutie bolo vydané na základe dôkazov, ktoré sa ukázali ako nepravdivé,alebo rozhodnutie sa dosiahlo trestným činom,
c) rozhodnutie záviselo od posúdenia predbežnej otázky, o ktorej príslušný orgánrozhodol inak.
Zmyslom a účelom inštitútu obnovy konania podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákonao správe daní a poplatkov je umožnenie prelomenia účinkov právoplatnosti rozhodnutiav prípadoch, ak existovali v čase rozhodovania v pôvodnom konaní skutočnosti a dôkazy,ktoré sa v konaní nemohli uplatniť bez zavinenia účastníka (a súčasne, ak by boli uplatnenémohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia). Podľa názoru ústavného súdu ústavnekonformnému výkladu tohto ustanovenia v daňovom konaní zodpovedá taký jeho výklad,pokiaľ ide „o skutočnosti“ a „dôkazy“, ktorý uvažuje o skutočnostiach a dôkazoch v rovineskutkovej, a nie v rovine právneho posúdenia veci. Skutočnosťou alebo dôkazom môže byťpreto iba právna skutočnosť, nie právne posúdenie (hodnotenie) iných právnych skutočností(orgánom štátu). Pokiaľ takto právne posúdil vec aj najvyšší súd, keď v odôvodnení svojhorozhodnutia konštatoval, že podmienkou obnovy konania je iba príslušná „skutková okolnosť, alebo dôkaz“, jeho výklad nemožno považovať za ústavne neudržateľný.Výklad tohto ustanovenia prezentovaný sťažovateľom nie je akceptovateľný i z tohodôvodu, že bez zákonnej opory by umožňoval narušiť systém mimoriadnych opravnýchprostriedkov a neprípustne rozšíriť možnosti prelomenia účinkov právoplatných rozhodnutí,ktoré dávajú základ právnej istoty i v daňovo právnych vzťahoch.
Pre úplnosť možno uviesť, že na rozdiel od ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a) zákonao správe daní a poplatkov iba ustanovenie § 51 ods. 1 písm. c) zákona o správe danía poplatkov prisudzuje význam z hľadiska podmienok obnovy konania (následnémuodlišnému) právnemu posúdeniu skutkových okolností veci, avšak robí tak iba v prípade,ak iný príslušný orgán rozhodol inak o posúdení predbežnej otázky. Zákonnosť daňovejkontroly sťažovateľa však nepatrilo predbežne posudzovať inému orgánu než žalovanému,resp. správcovi dane (rozhodnutie v pôvodnom konaní nezáviselo od posúdenia predbežnejotázky iným orgánom). Rovnako tak na vec sťažovateľa nemôže dopadať ani ustanovenie§ 51 ods. 1 písm. b) zákona o správe daní a poplatkov, pretože žiadna zo skutočnostíuvádzaných sťažovateľom nenaznačuje, že by mohlo ísť o vydanie rozhodnutia na základedôkazov, ktoré sa ukázali ako nepravdivé, prípadne že by sa rozhodnutie v pôvodnomdaňovom konaní dosiahlo trestným činom.
Ak preto najvyšší súd uzavrel, že dôvody obnovy konania uvedené sťažovateľomdané neboli, aplikoval citované ustanovenie zákona o správe daní a poplatkov ústavnekonformným spôsobom.
Pokaľ ide o nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009, jepotrebné ďalej uviesť, že rozhodovacia prax senátov ústavného súdu v otázkach riešenýchtýmto nálezom sa vyvíjala a následne ustálila. Tak pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľasmerujúcej proti rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 3/2009 z 3. novembra 2009,sp. zn. 5 Sžo 101/2010 z 26. októbra 2010 ústavný súd neskôr (24. marca 2010 a 13. apríla2011) vyslovil, že „podľa názoru ústavného súdu... postup najvyššieho súdu priodôvodňovaní svojho právneho názoru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavneneodôvodnený alebo arbitrárny... O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisuvšeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlilod znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoruústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje,a preto bolo potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť“ (uznesenie č. k. II. ÚS137/2010-28 z 24. marca 2010, uznesenie č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011). Kobdobným záverom dospel ústavný súd ostatne aj v skorších uzneseniach č. k.II. ÚS 292/08-14 zo 4. septembra 2008 (vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu vo vecisp. zn. 3 Sžf 9/2008), č. k. I. ÚS 192/08-27 zo 4. júna 2008 (vo vzťahu k rozhodnutiunajvyššieho súdu vo veci sp. zn. 6 Sž-o KS 166/2006), č. k. III. ÚS 386/08-24z 25. novembra 2008 (vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu vo vecisp. zn. 3 SžoKS 166/2006), ale aj v rozhodnutí č. k. II. ÚS 383/2014-17 z 9. júla 2014(vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2 Sžf 8/2013 z 29. januára 2014),na ktoré rozhodovacia prax ústavného súdu kontinuálne nadväzuje.
V rozhodnutí ústavného súdu č. k. II. ÚS 383/2014-17 z 9. júla 2014 poukázalústavný súd (okrem iného aj) na to, že nálezom č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009bol vyslovený záväzný právny názor, podľa ktorého zákonný postup predpokladá, žeo námietke zaujatosti všetkých zamestnancov daňového úradu musí byť najprv rozhodnutéa len potom (v prípade vylúčenia všetkých zamestnancov) prichádza do úvahy, aby konaliný daňový úrad. Po tomto náleze ústavného súdu opätovne vo veci konal najvyšší súd,ktorý v súlade s právnym názorom ústavného súdu v rozsudku sp. zn. 5 Sžo 101/2010z 26. októbra 2010 vyslovil názor, podľa ktorého treba najprv zo skutkového hľadiskabezpečne zistiť, či sťažovateľ naozaj námietku zaujatosti všetkých zamestnancov daňovéhoúradu uplatnil, lebo iba po preukázaní tejto skutočnosti možno aplikovať záväzný právnynázor vyslovený ústavným súdom. Ako vyplynulo z ďalšieho priebehu konania po vráteníveci najvyšším súdom, okolnosť, že sťažovateľ podal námietku zaujatosti všetkýchzamestnancov daňového úradu, sa nepreukázala. Za daného skutkového stavu nemožnopreto z nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 vyvodiťsťažovateľom prezentovaný názor. Naopak, možno však dospieť k záveru, že v konečnomdôsledku vo svetle výsledkov následného dokazovania vykonaného v rámci správnehokonania po náleze ústavného súdu nebola potvrdená podstata sťažnosti, teda to tvrdeniesťažovateľa, podľa ktorého daňová kontrola prebehla nezákonným spôsobom tým,že o námietke zaujatosti všetkých zamestnancov daňového úradu nebolo rozhodnutéa bez takéhoto rozhodnutia vykonávali daňovú kontrolu zamestnanci iného daňového úradu.Preto ani nebolo možné aplikovať na vec právne závery nálezu ústavného súduč. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009.
Od záverov vyslovených v týchto rozhodnutiach (najmä vo vecisp. zn. II. ÚS 383/2014) sa ústavný súd nemá dôvod odchýliť ani v aktuálne posudzovanejveci sťažovateľa.
V poradí druhým dôvodom tvrdeného porušenia sťažovateľom označených práv jev odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu konštatovanie, podľa ktorého predmetný nálezústavného súdu rieši „porovnateľný právny prípad v inom konaní“, ktoré je podľa názorusťažovateľa v zásadnom rozpore so skutkovými okolnosťami veci, pretože nález ústavnéhosúdu, na ktorý sťažovateľ poukazoval, nerieši porovnateľný právny prípad, ale konštatujenezákonné zloženie kontrolnej skupiny daňovej kontroly, ktorá prechádzala vydaniu (aj)platobného výmeru v konaní, ktorého obnovy sa sťažovateľ domáhal.
Vo vzťahu k tomuto argumentu sťažovateľa považuje ústavný súd za potrebné uviesť,že ani tento argument sťažovateľa nič nemôže zmeniť na závere, podľa ktorého dôvodobnovy konania podľa § 51 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov nemôže [okrem prípadupodľa § 51 ods. 1 písm. c) zákona o správe daní a poplatkov, ktorý však na vec sťažovateľanedopadá] spočívať v následnom právnom posúdení veci iným štátnym orgánom. Pokiaľ vtejto súvislosti uvádza sťažovateľ ako svoj tretí argument tvrdenie o viazanosti inýchorgánov účinkami rozhodnutia ústavného súdu nad rámec vymedzený v § 56 ods. 6 zákonao ústavnom súde, poukazujúc na postavenie ústavného súdu a jeho právomoc, nemožnotomuto názoru prisvedčiť, pretože sťažovateľ tieto účinky vyvodzuje vo vzťahu kprocesnému inštitútu obnovy konania. Nepochybne, tak ako si to uvedomuje aj sťažovateľ,nálezom ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 bol viazaný najvyššísúd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžo KS 43/2006 (v súlade s § 56 ods. 6 zákona oústavnom súde). To však nemôže znamenať, že účinky rozhodnutia ústavného súdu č. k. II.ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 sa prejavia aj tým, že môžu založiť dôvod obnovydaňového konania v iných právoplatne skončených daňových konaniach, hoci aj založenýchna výsledkoch tej istej daňovej kontroly. Z tohto dôvodu považuje ústavný súd zanerozhodné, či najvyšší súd v tejto veci sťažovateľa prikladal alebo neprikladal významtomu, že účastníkom daňového konania vo veci prerokúvanej nakoniec ústavným súdompod sp. zn. II. ÚS 118/08 bol sťažovateľ a vec sa týkala rovnakej daňovej kontroly.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým hodnotením a následne s právnymnázorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnejneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavnéhosúdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súdnie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov najvyššieho súdu.Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená lenv prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Ajkeby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmizákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názornajvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisuvšeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlilod znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoruústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.
Ústavný súd tak v rámci predbežného prerokovania predloženej sťažnosti nezistilžiadne skutočnosti, ktoré by mohli viesť k zisteniu odopretia súdnej ochrany najvyššímsúdom v kvalite a rozsahu vedúcom ku konštatovaniu porušenia základného práva na súdnuochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľ v sťažnostnom petite žiadal, aby ústavný súd vyslovil aj porušenie jehozákladného práva na súdny prieskum správnych rozhodnutí zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy.Porušenie tohto základného práva sťažovateľ videl v rovnakých skutočnostiach akoporušenie čl. 46 ods. 1 ústavy.
Na základe takejto konštrukcie ústavný súd konštatuje podmienenosť vysloveniaporušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy vyslovením porušeniazákladného práva na súdnu ochranu. Keďže však pri predbežnom prerokovaní podanejsťažnosti ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základného práva na súdnuochranu, neprichádzalo by pri meritórnom prerokovaní sťažnosti do úvahy ani prípadnékonštatovanie porušenia základného práva sťažovateľa garantovaného čl. 46 ods. 2 ústavy.
Vychádzajúc zo samotného obsahu sťažnosti, ako aj zo skutkových zistenívyplývajúcich z k sťažnosti pripojených písomností a s prihliadnutím na už vyslovenýprávny názor (k namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy),ústavný súd konštatoval, že namietané porušenie tohto základného práva (čl. 46 ods. 2ústavy) je zjavne nedôvodné a neopodstatnené. Sťažovateľovi totiž nebolo rozhodnutiami voveci konajúcich všeobecných súdov odňaté právo na preskúmanie zákonnosti rozhodnutiaorgánu verejnej správy súdom a ani samotný sťažovateľ neuviedol žiadne relevantné dôkazypreukazujúce opak. Skutočnosť, že najvyšší súd nerozhodol podľa predstáv sťažovateľa, totižnemôže zakladať dôvod na vyslovenie porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 2ústavy.
Ústavný súd teda konštatuje, že skutočnosti, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnostiuviedol, neindikujú možnosť prijatia záveru, z ktorého by bolo možné v danom prípadevyvodzovať vecnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdua namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Pretože rozhodnutie je dostatočne odôvodnené a nie je ani svojvoľné a ani arbitrárne,ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po predbežnomprerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby saústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. apríla 2015