SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 223/2015-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   apríla   2015v senáte zloženom z   predsedu   Sergeja   Kohuta   (sudca   spravodajca)   a   zo   sudcov   LajosaMészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Advokátskakancelária,   Štúrova   20,   Košice,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   právana súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republikyrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 81/2012 zo 17. decembra2013 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. apríla 2014doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžf 81/2012zo 17. decembra 2013, ktorou žiadal vydať tento nález:

„Právo sťažovateľa

- domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   súde   zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

- práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

- na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zakotvené v článku 46 ods. 2 Ústavy SR

bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf/81/2012 zo dňa 17. 12. 2013 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   sp.   zn.   5   Sžf/81/2012   zo   dňa   17.   12.   2013   a   vracia   vec   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Ako   vyplynulo   z   podanej   sťažnosti   a   jej   príloh,   sťažovateľ   bol   ako   žalobcaúčastníkom konania vedeného pred Krajským súdom v Bratislave sp. zn. 1 S 96/2011,v ktorom sa proti Ministerstvu financií Slovenskej republiky (ďalej len žalovaný“) domáhalpreskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. MF/10117/2011-71 zo 7. marca 2011(ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutie   žalovaného“)   v   spojení   s   rozhodnutím   Daňovéhoriaditeľstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „daňové   riaditeľstvo“)   č.   I/223/12626-126491/2010/992517-r z 13. decembra 2010. Žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdilrozhodnutie daňového riaditeľstva č. I/223/12626-126491/2010/992517-r z 13. decembra2010,   ktorým   bola   zamietnutá   žiadosť   daňového   subjektu ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, o povolenie obnovykonania   ukončeného   právoplatným   rozhodnutím   daňového   riaditeľstva   č.   I/223/3970-77380/2007/991545-r z 12. októbra 2007. Daňové riaditeľstvo týmto rozhodnutím zamietloodvolanie daňového subjektu proti platobnému výmeru Daňového úradu Košice V (ďalejlen „správca dane“) č. 709/230/36927/06/ZIM z 3. novembra 2006, ktorým bol daňovémusubjektu určený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2001 v sume2 480,71 € (ďalej len „platobný výmer“).

Sťažovateľ   svoj   návrh   na   obnovu   konania   (doručený   27.   mája   2010   daňovémuriaditeľstvu) odôvodnil tým, že vyšli najavo nové skutočnosti a dôkazy, ktoré mohli maťpodstatný vplyv na rozhodnutie a nemohli sa uplatniť v pôvodnom konaní v zmysle § 51ods. 1 písm. a) zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (ďalej len „zákon o správedaní a poplatkov“), pričom týmito novými skutočnosťami a dôkazmi je nález ústavnéhosúdu   č.   k.   II.   ÚS   118/08-61   z   10.   decembra   2009.   Z   tohto   nálezu   totiž   vyplýva,   žezamestnanci   správcu   dane   nemohli   ani   v   právoplatne   skončenom   daňovom   konanínapadnutom   návrhom   na   povolenie   jeho   obnovy   rozhodovať,   pretože   tomu   brániloustanovenie § 24 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov, keďže riaditeľ správcu danenerozhodol o námietke zaujatosti rozhodnutím podľa § 24 ods. 5 zákona o správe danía poplatkov, v dôsledku čoho bola daň vyrubená nezákonne. Tieto skutočnosti a dôkazyexistovali   už   v   čase   vydania   platobného   výmeru   a   sú   takej   kvality,   že   ak   by   bolirešpektované už v pôvodnom daňovom konaní, viedli by k zmene platobného výmeru,resp. jeho nevydaniu. Druhým dôvodom na obnovu konania podľa § 51 ods. 1 písm. b)zákona o správe daní a poplatkov je, že rozhodnutie v pôvodnom konaní bolo vydané nazáklade dôkazov, ktoré sa ukázali ako nepravdivé, čo je zrejmé z toho, že daňové kontrolyneboli vykonané v súlade so zákonom o správe daní a poplatkov, vykonali ich miestnenepríslušní zamestnanci Daňového úradu Prešov I len na základe neoprávneného povereniavydaného   riaditeľom   správcu   dane.   Dodržanie   subjektívnej   lehoty   na   podanie   návrhuna obnovu pôvodného daňového konania odôvodnil sťažovateľ tým, že nález ústavnéhosúdu   č. k.   II. ÚS   118/08-61   z   10.   decembra   2009   mu   bol   doručený   5.   marca   2010,a dodržanie   objektívnej   lehoty   poukazom   na   to,   že   pôvodné   konanie   bolo   právoplatneskončené 2. novembra 2007.

Krajský súd rozsudkom č. k. 1 S 96/2011-96 z 13. septembra 2012 žalobe sťažovateľavyhovel,   rozhodnutie   žalovaného   č.   MF/10117/2011-71   zo   7.   marca   2011   v spojení   srozhodnutím daňového riaditeľstva č. I/223/12626-126491/2010/992517-r z 13. decembra2010 zrušil, vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a zaviazal žalovaného na náhradu trovkonania sťažovateľovi.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil v podstate tým, že napadnuté rozhodnutieneobstojí, pretože, tak ako to uviedol sťažovateľ v žalobe, o ktorej krajský súd rozhodoval,dôvod pre povolenie obnovy konania (podľa § 51 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov)je daný, pretože nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 jerozhodnutím, ktoré môže mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia vydaného v konaní,obnovy ktorého sa sťažoval domáhal. Ďalej krajský súd zdôraznil, že z tohto nálezu vyplývanezákonnosť daňovej kontroly a právny názor ústavného súdu vyslovený v náleze ústavnéhosúdu   č.   k.   II.   ÚS 118/08-61   z   10.   decembra   2009 „treba   rozhodne   rešpektovať   a   pri posúdení návrhu žalobcu na obnovu konania je nutné považovať ho za právne relevantný“.

Na   odvolanie   žalovaného   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   5   Sžf   81/2012zo 17. decembra 2013 rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu sťažovateľa zamietola účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Rozhodol tak v podstate s odôvodnením,že podľa ustanovenia § 51 zákona o správe daní a poplatkov nález ústavného súdu č. k.II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 nemožno považovať za novú skutočnosť zakladajúcuzákonný   dôvod   obnovy   konania,   pretože   dôvodom   obnovy   konania   môže   byť   iba   takáskutočnosť,   ktorá   existovala   v   čase   vydania   napadnutého   rozhodnutia   (rozhodnutiežalovaného č. I/223/3970-77380/2007/991545-r z 12. októbra 2007, ktorým bolo zamietnutéodvolanie sťažovateľa proti platobnému výmeru správcu dane č. 709/230/36927/06/ZIM z 3.novembra   2006),   a mohla   mať (ako   doteraz nepoužitá skutková okolnosť   alebo   dôkaz)priamy dopad a podstatný vplyv na rozhodnutie. Najvyšší súd poukázal i na to, že ústavnýsúd v iných rozhodnutiach (vo veciach sp. zn. I. ÚS 192/08, III. ÚS 386/08, II. ÚS 137/2010či II. ÚS 159/2011) dospel k záveru, že ústavne akceptovateľným je naopak záver, podľaktorého správca dane mohol podať návrh na delegáciu podľa § 4 zákona o správe danía poplatkov.

Sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 81/2012 zo 17. decembra 2013sťažovateľ odôvodnil troma dôvodmi:

«Sťažovateľ   je   presvedčený,   že...   Najvyšší   súd   SR   v   napadnutom   rozsudku... ustanovenie § 51 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom v čase vydania rozhodnutia žalovaného... vyložil spôsobom krajne arbitrárnym, nezlučiteľným so základnými právami sťažovateľa zakotvenými v čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR.... skutočnosť nastala pred právoplatnosťou rozhodnutia vydaného v konaní obnovy, ktorého sa sťažovateľ domáhal. Nezákonnosť kontroly totiž existovala v čase vykonávania tejto kontroly a až vedomosť o nej nadobudol   sťažovateľ   z   nálezu   Ústavného   súdu   SR   sp.   zn.   II   ÚS   118/08.   Nezákonnosť uvedenej kontroly je zrejmá... z označeného nálezu ústavného súdu...

...   je   nepochybné,   že   v   sťažovateľovej   veci   nezákonnosť   daňovej   kontroly   bola skutočnosťou, ktorá nastala poverením zamestnancov miestne nepríslušného správcu dane výkonom   daňovej   kontroly   u   sťažovateľa   bez   toho,   aby   nato   boli   splnené   zákonné podmienky.

Rovnako   je   nesporné,   že   sťažovateľ   sa   o   tejto   skutočnosti   dozvedel   po   tom (5. 3. 2010),   keď   mu   bol   nález   ústavného   súdu   doručený   prostredníctvom   jeho   právnej zástupkyne.   Za   týchto   okolností   sťažovateľ   nepovažuje   za   zrozumiteľný   a   v   súlade s požiadavkou spravodlivého súdneho konania   a s jeho právom domáhať svojho práva na preskúmame   zákonnosti   organu   verejnej   správy,   taký   názor   najvyššieho   súdu,   ktorý aplikujúc na uvedený skutkový stav ustanovenia § 51 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. dospel k záveru o nenaplnení zákonných podmienok na povolenie obnovy konania.

Rovnako názor najvyššieho súdu o tom, že predmetný nález ústavného súdu rieši porovnateľný   právny   prípad   v   inom   konaní   je   v   zásadnom   rozpore   so   skutkovými okolnosťami   veci.   Nález   ústavného   súdu,   na   ktorý   sťažovateľ   poukazoval,   nerieši porovnateľný právny prípad, ale vyslovil porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nezákonným zložením kontrolnej skupiny daňovej kontroly, ktorá prechádzala vydaniu   platobného   výmeru   v   konaní,   ktorého   obnovy   sa   sťažovateľ   domáhal.   Je nepochybné, že vo veci sťažovateľa neriešil označený nález ústavného súdu porovnateľný právny prípad, ale riešil vec sťažovateľa – porušenie jeho práv pri výkone daňovej kontroly, ktorá predchádzala vydaniu platobných výmerov. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžo/139/01:

„Ak je zrejmé, že podkladom na vydanie rozhodnutia o uložení sankcie sú zistenia kontroly, ktorá boh vykonaná v rozpore so zákonom č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe, je to dôvodom, aby súd takéto rozhodnutie ako nezákonné zrušil.“

Bez   ohľadu   na   to,   že   správca   dane   založil   svoje   rozhodnutie   (platobný   výmer na určení dane podľa pomôcok), pre vydaný platobný výmer je nezákonnosť vykonávanej kontroly z dôvodu jej nesprávneho zloženia zásadnou skutočnosťou. K určeniu dane podľa pomôcok mohol správca dane prikročiť až za splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 29 zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom v čase vydania platobného výmeru vydaného v konaní, ktorého sa sťažovateľ domáha.

Predpokladom pre určenie dane podľa pomôcok je nesplnenie povinností daňového subjektu pri dokazovaní. Za situácie, keď bola u sťažovateľa vykonávaná daňová kontrola nezákonne,   nebolo   možne   pričítať   na   vrub   sťažovateľa   nemožnosť   určenia   dane dokazovaním,   pri   ktorom   boli   sťažovateľovi   v   rámci   nezákonnej   kontroly   ukladané povinnosti.

Ani tretí z dôvodov uvádzaných najvyšším súdom v napadnutom rozsudku neobstojí. Z ustanovenia čl. 124 Ústavy SR vyplýva, že ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z ustanovenia § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z. z. v platnom znení vyplýva: Ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný   vec   znovu   prerokovať   a   rozhodnúť.   V   tomto   konaní   alebo   postupe   je   viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Aj keď na súdenú vec sa nevzťahuje citované ustanovenie zákona o ústavnom súde z úzko formalistického hľadiska, nemožno odňať nálezu ústavného súdu účinok spočívajúci v tom, že ktorá bola v konkrétnej právnej veci posúdená ústavným súdom z hľadiska jeho právomoci, sú iné orgány konajúce v tej istej veci povinné posúdiť zhodne.

Nakoniec táto povinnosť vyplýva všeobecným súdom aj z ustanovenia § 135 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza.

So zreteľom na uvedené neexistuje dôvod a so zreteľom na právomoc a pôsobnosť ústavného   súdu   vyplývajúcu   z   čl.   124   až   140   Ústavy   SR,   pre   ktoré   by   mali   a   mohli všeobecné   súdy   otázku,   o   ktorej   rozhodol   ústavný   súd   (otázky   zákonnosti   kontroly u sťažovateľa) posúdiť inak ako ústavný súd v citovanom náleze.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   adresovanej   ústavnému   súduvyjadruje   svoje   výhrady   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Sžf   81/2012zo 17. decembra 2013, ktorým podľa jeho názoru došlo k neprípustnému zásahu do jehozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhotorozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí ajochrana,   ktorá   sa   účastníkovi   konania   poskytuje   pri   rozhodovaní   o   žalobách   protirozhodnutiam   správnych   orgánov.   Poskytnutie   takejto   právnej   ochrany   však   nemožnopovažovať za právo na úspech v takomto konaní.

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46ods. 4 ústavy).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 ústavy sa možno lenv medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovisúdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklada   používanie   zákonných   ustanovení   príslušných   procesných   predpisov   musí   v   celomrozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právoúčastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľnedáva odpovede na   všetky   právne   a skutkovo relevantné otázky   súvisiace   s predmetomsúdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).

Najvyšší   súd   okrem   iného   v   odôvodnení   rozsudku   sp.   zn.   5   Sžf   81/2012zo 17. decembra 2013 uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 212 ods. 1 OSP) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní žalovaného (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 212 ods. 1 OSP) bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené najmenej päť dní pred jeho vyhlásením na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné a že   krajský   súd,   ak   zrušil   rozhodnutie   žalovaného,   vec   nesprávne   právne   posúdil., Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 22. augusta 2012 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 212 ods. 1 OSP).

Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

V   správnom   súdnictve   preskúmavajú   súdy   na   základe   žalôb   alebo   opravných prostriedkov   zákonnosť   postupu   a   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy,   ktorými   sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 OSP).

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia   a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).

Podstatou   správneho   súdnictva   je   ochrana   práv   občanov   a   právnických   osôb, u ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu ako nezávislého organu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten o koho práva v konaní ide.

Predmetom prieskumu v tomto súdnom konaní je napadnuté rozhodnutie vydaného Ministerstvom financií Slovenskej republiky dňa 07. marca 2011, ktorým bolo potvrdené vyššie   označené   rozhodnutie   býv.   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   zo   dňa 13. decembra   2010,   ktorým   bola   zamietnutá   žiadosť   daňového   subjektu   (žalobcu) o povolenie   obnovy   konania   rozhodnutia   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky č. 1/223/3970-77380/2007/991545-r   z   12.   októbra   2007.   Žalobca   ako   nové   skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia a nemohli sa v konaní bez   zavinenia   účastníka   konania   uvádza   nález   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky, č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009.

Žalobca   odvolávajúc   sa   na   obsah   vyššie   uvedeného   nálezu   ústavného   súdu   vidí porušenie zákona pri obídení ustanovení § 3 a § 24 zákona o správe daní pri kreovaní kontrolnej   skupiny   zameranej   na   preradenie   alebo   zistenie   daňovej   povinnosti   žalobcu na DPH za príslušné zdaňovacie obdobie, čo v konečnom dôsledku spôsobuje nezákonnosť začatej   daňovej   kontroly   a   absenciu   podmienok   na   určenie   predmetnej   dane   podľa pomôcok. Žalobca poukázal na skutočnosť, že po uplynutí zákonnej lehoty na vykonanie daňovej   kontroly,   nebol   povinným   zamestnancom   správcu   dane   poskytovať   súčinnosť a predkladať   doklady   potrebné   k   zisteniu   daňovej   povinnosti   na   DPH.   Žalobca   ako rozhodujúcu skutočnosť pre posúdenie dôvodnosti návrhu na obnovu konania považuje vyššie označeným nález Ústavného súdu Slovenskej republiky za rozhodnutie, ktoré môže mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia vydaného v konaní obnovy, ktorého sa domáha. Naopak, žalovaný nevidel povinnosť bezvýhradného aplikovania právneho záveru obsiahnutého   v   náleze   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   ÚS   118/08-61 z 10. decembra   2009   z   dôvodu   neexistencie   skutkových   predpokladov   (v   prejednávanej veci), z ktorých uvedený právny záver vychádza.

Podľa   §   51   ods.   1   zákona   č.   511/1992   Zb.   v   znení   platnom   v   čase   vydania rozhodnutia, konanie ukončené právoplatným rozhodnutím okrem rozhodnutia, ktorým sa rozhodnutie zmenilo mimo odvolacieho konania (§ 55 ods. 3) a rozhodnutie o námietke (§ 50 ods. 3) sa obnovy na žiadosť účastníka konania alebo z úradnej moci, ak:

a) vyšli   najavo   nové   skutočnosti   alebo   dôkazy,   ktoré   mohli   mať   podstatný   vplyv na výrok rozhodnutia a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania,

b) rozhodnutie bolo vydané na základe dôkazov, ktoré sa ukázali ako nepravdivé, alebo rozhodnutie sa dosiahlo trestným činom,

c) rozhodnutie záviselo od posúdenia predbežnej otázky, o ktorej príslušný orgán rozhodol inak.

Podľa   odseku   2   citovaného   ustanovenia,   žiadosť   o   obnovu   konania   sa   podáva u správcu dane, ktorý vo veci rozhodol v 1. stupni.

Podľa   §   51   ods.   4   zákona   č.   511/1992   Zb.   v   znení   platnom   v   čase   vydania rozhodnutia, v žiadosti obnovu konania musí byť uvedený dôvod žiadosti podľa odseku 1, dôkazy preukazujúce odôvodnenosť žiadosti a dodržanie lehôt podľa odseku 3.

Žiadosť musí byť podaná do 6 mesiacov odo dňa, kedy sa žiadateľ preukázateľne dozvedel   o   dôvodoch   obnovy,   najneskôr   však   do   troch   rokov   odo   dňa   právoplatnosti rozhodnutia, ktorého sa obnova konania týka. Tieto lehoty nemožno predĺžiť ani odpustiť zmeškanie (§ 51 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.).

Jednou   zo   záruk   právnej   stability   vzťahov   založených   správnym   rozhodnutím   je záväznosť a   nezmeniteľnosti   právoplatného rozhodnutia.   Zákon tu má na   zreteli   nielen takzvanú formálnu právoplatnosť, ale aj materiálnu právoplatnosť. Výnimku tvoria prípady označované ako mimoriadne prostriedky, medzi ktoré patrí aj obnova konania, ktorými sa dosahuje   náprava   právoplatných   správnych   rozhodnutí.   Dôvodom   pre   takýto   postup   je existencia závažných skutočností, ktoré spochybňujú správnosť a spravodlivosť rozhodnutia. Spravidla   pôjde   o   nedostatočné   zistenie   skutkového   stavu   alebo   porušenie   takých procesných podmienok, ktoré vyvolávajú pochybnosti o objektivite správneho konania. Obnova konania ako mimoriadny opravný prostriedok je inštitút, úlohou ktorého je odstrániť   nedostatky   v   zistení   skutkového   stavu   veci,   alebo   nedodržaní   niektorých procesných   podmienok.   Inštitút   obnovy   konania,   táto   umožňuje   prekonať   prekážku rei iudicate.

  Na to, aby bolo možné vyhovieť návrhu na obnovu konania, sa vyžaduje existencia aspoň jedného z taxatívne stanovených dôvodov na obnovu konania. V rámci obnovy konania nie sú prípustné iné dôvody, a preto, ak by boli uplatnené takéto dôvody, správny orgán by musel takýto návrh zamietnuť. Novými skutočnosťami alebo dôkazmi sa rozumejú   také   skutočnosti   alebo   dôkazy,   ktoré   účastník   v   pôvodnom   konaní   nemohol uplatniť   vôbec,   pretože   ich   v   tom   čase   nepoznal,   alebo   ich   bez   vlastnej   viny   nemohol uplatniť, zároveň treba zdôrazniť podstatnú okolnosť, že novými skutočnosťami sú len také skutočnosti, ktoré nastali do vydania pôvodného rozhodnutia správneho orgánu, pretože len na tieto okolnosti mohol správny orgán prihliadať. Ďalšou podmienkou na obnovu konania je, že nové skutočnosti a dôkazy mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie. Túto okolnosť musí vždy posúdiť správny orgán podľa konkrétnych okolností prípadu.

Z tohto pohľadu výkladu obnovy konania ako právneho inštitútu, dospel najvyšší súd k záveru, že nález ústavného súdu, ktorý rieši porovnateľný právny prípad v inom konaní nemôže   byť   novou   skutočnosťou   zakladajúcou   zákonný   dôvod   obnovy   konania,   nakoľko skutočnosť, že ústavný súd posúdil právnu otázku, ktorú odvolací súd posúdil v inej veci inak, nespĺňa zákonné podmienky prípustnosti obnovy konania, ktorou sú existencia tejto skutočnosti v čase vydania napadnutého rozhodnutia správneho orgánu a priamy právny dopad, ktorý by ako doteraz nepoužitá skutková okolnosť, alebo dôkaz, mohla mať podstatný vplyv na rozhodnutie.

Nemožno tiež opomenúť, že v obdobných veciach Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil právny názor, v ktorom sa nestotožnil s námietkami žalobcu o tom, že správca dane nemohol   podať   návrh   na   delegáciu   podľa   §   4   zákona   o   správe   daní   a   poplatkov (napr. vo veciach sp. zn. I. ÚS 192/08; sp. zn. III. ÚS 386/08, sp. zn. II. ÚS 137/2010-28, či sp. zn. II. ÚS 159/2011). V týchto veciach ústavný súd právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   vo   vzťahu   k   zákonnosti   postupu   riaditeľa   miestne   príslušného daňového   úradu   pri   poverení   daňových   kontrolórov   na   výkon   daňovej   kontroly,   ako zamestnancov daňovej správy zaradených pre výkon štátnej služby na úseku správy daní u iného správcu dane, po predchádzajúcom súhlase býv. Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, ako spoločne nadriadenému orgánu a zamestnávateľa zamestnancov daňových úradov v jeho pôsobnosti, považoval za ústavne akceptovateľný, nemajúci znaky výkladovej svojvoľnosti a ústavnej nekonformnosti.

V tomto ohľade a s prihliadnutím na osobitné okolnosti konkrétneho prípadu, možno považovať   judikovanie   právneho   názoru   vyplývajúceho   z   nálezu   Ústavného   súdu,   č.   k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009   za ojedinelé vybočenie   z prevažujúcej   ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   s   poukazom   na   vyššie   uvedené,   zmenil pre nesprávne   právne   posúdenie   veci   rozsudok   Krajského   súdu   postupom   podľa ustanovenia   §   250ja   ods.   3   vety   druhej   OSP   a   §   220   OSP   a   žalobu   ako   nedôvodnú zamietol.“

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že námietky uplatnené sťažovateľom v žalobeo preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného   a   v   samotnej   sťažnosti   adresovanejústavnému súdu sú v zásade identické, a preto ústavný súd v ďalšom poukazuje najmä na tiečasti namietaného rozsudku najvyššieho súdu, v ktorom sa najvyšší súd ako odvolací súds týmito námietkami zaoberal, pričom úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či sa najvyššísúd s nimi vysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom.

Ako vyplýva zo sťažnosti sťažovateľa, k porušeniu čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkomnajvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Sžf   81/2012   zo   17.   decembra   2013   malo   dôjsť   ústavnenekonformným výkladom § 51 zákona o správe daní a poplatkov, ktorým najvyšší súddospel k záveru, že nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009nemožno považovať za zákonný dôvod obnovy konania.

Ústavný súd sa z obsahu namietaného rozsudku najvyššieho súdu presvedčil, ženajvyšší   súd   sa   námietkami   sťažovateľa   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačujena konštatovanie,   že   sťažovateľ   v   tomto   konaní   dostal   odpoveď   na   všetky   podstatnéokolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkovýa právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plnerealizované   právo   účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,I. ÚS 117/05).

Ústavný súd považuje dôvody, na ktorých je založený rozsudok najvyššieho súdu,za zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce   z   relevantných   procesných   noriem.Ide o rozhodnutie, ktoré podľa názoru ústavného súdu nevykazuje znaky svojvôle, pričomprávne   závery,   ku   ktorým   v   nich   najvyšší   súd   dospel,   sú   založené   na   jeho   vlastnýchmyšlienkových   postupoch   a   hodnoteniach   a   sú   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľnéa udržateľné;   ústavný   súd   ich   preto   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať(m. m. I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).

Pokiaľ najvyšší súd dospel k záveru o nenaplnení dôvodov obnovy konania vo vecisťažovateľa   s   poukazom   na   to,   že   nález   ústavného   súdu   č.   k.   II.   ÚS   118/08-61z 10. decembra 2009 (ktorého vydanie malo byť skutočnosťou zakladajúcou dôvod obnovykonania)   bol   vydaný   až   po   právoplatnosti   rozhodnutia   (rozhodnutie   žalovanéhoč. I/223/3970-77380/2007/991545-r z 12. októbra 2007, ktorým bolo zamietnuté odvolaniesťažovateľa proti platobnému výmeru správcu dane č. 709/230/36927/06/ZIM z 3. novembra2006) vydaného v daňovom konaní, ktorého obnovy sa sťažovateľ domáhal, túto časovúpostupnosť   nespochybňuje   ani   sťažovateľ.   Sťažovateľ   však   tvrdí,   že   rozhodujúcou   jeexistencia nezákonnosti daňovej kontroly, ktorá existovala aj v čase vydania rozhodnutia vpôvodnom   daňovom   konaní   („nastala   poverením   zamestnancov   miestne   nepríslušného správcu dane výkonom daňovej kontroly u sťažovateľa bez toho, aby nato boli splnené zákonné podmienky“), o ktorej sa sťažovateľ (iba) dozvedel (až) „po tom (5. 3. 2010), keď mu bol nález ústavného súdu doručený prostredníctvom jeho právnej zástupkyne“.

Podľa   §   51   ods.   1   zákona   o   správe   daní   a   poplatkov   sa   konanie   ukončenéprávoplatným   rozhodnutím   okrem   rozhodnutia,   ktorým   sa   rozhodnutie   zmenilo   mimoodvolacieho konania (§ 55 ods. 3) a rozhodnutie o námietke (§ 50 ods. 3), obnoví na žiadosťúčastníka konania alebo z úradnej moci, ak:

a) vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyvna výrok rozhodnutia a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania,

b) rozhodnutie bolo vydané na základe dôkazov, ktoré sa ukázali ako nepravdivé,alebo rozhodnutie sa dosiahlo trestným činom,

c) rozhodnutie záviselo od posúdenia predbežnej otázky, o ktorej príslušný orgánrozhodol inak.

Zmyslom a účelom inštitútu obnovy konania podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákonao správe daní a poplatkov je umožnenie prelomenia účinkov právoplatnosti rozhodnutiav prípadoch, ak existovali v čase rozhodovania v pôvodnom konaní skutočnosti a dôkazy,ktoré sa v konaní nemohli uplatniť bez zavinenia účastníka (a súčasne, ak by boli uplatnenémohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia). Podľa názoru ústavného súdu ústavnekonformnému výkladu tohto ustanovenia v daňovom konaní zodpovedá taký jeho výklad,pokiaľ ide „o skutočnosti“ a „dôkazy“, ktorý uvažuje o skutočnostiach a dôkazoch v rovineskutkovej, a nie v rovine právneho posúdenia veci. Skutočnosťou alebo dôkazom môže byťpreto iba právna skutočnosť, nie právne posúdenie (hodnotenie) iných právnych skutočností(orgánom štátu). Pokiaľ takto právne posúdil vec aj najvyšší súd, keď v odôvodnení svojhorozhodnutia   konštatoval,   že   podmienkou   obnovy   konania   je   iba   príslušná „skutková okolnosť, alebo dôkaz“, jeho výklad nemožno považovať za ústavne neudržateľný.Výklad tohto ustanovenia prezentovaný sťažovateľom nie je akceptovateľný i z tohodôvodu, že bez zákonnej opory by umožňoval narušiť systém mimoriadnych opravnýchprostriedkov a neprípustne rozšíriť možnosti prelomenia účinkov právoplatných rozhodnutí,ktoré dávajú základ právnej istoty i v daňovo právnych vzťahoch.

Pre úplnosť možno uviesť, že na rozdiel od ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a) zákonao správe daní a poplatkov iba ustanovenie § 51 ods. 1 písm. c) zákona o správe danía poplatkov   prisudzuje   význam   z   hľadiska   podmienok   obnovy   konania   (následnémuodlišnému) právnemu posúdeniu skutkových okolností veci, avšak robí tak iba v prípade,ak iný príslušný orgán rozhodol inak o posúdení predbežnej otázky. Zákonnosť daňovejkontroly sťažovateľa však nepatrilo predbežne posudzovať inému orgánu než žalovanému,resp. správcovi dane (rozhodnutie v pôvodnom konaní nezáviselo od posúdenia predbežnejotázky iným orgánom). Rovnako tak na vec sťažovateľa nemôže dopadať ani ustanovenie§ 51 ods. 1 písm. b) zákona o správe daní a poplatkov, pretože žiadna zo skutočnostíuvádzaných sťažovateľom nenaznačuje, že by mohlo ísť o vydanie rozhodnutia na základedôkazov, ktoré sa ukázali ako nepravdivé, prípadne že by sa rozhodnutie v pôvodnomdaňovom konaní dosiahlo trestným činom.

Ak preto najvyšší súd uzavrel, že dôvody obnovy konania uvedené sťažovateľomdané neboli, aplikoval citované ustanovenie zákona o správe daní a poplatkov   ústavnekonformným spôsobom.

Pokaľ ide o nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009, jepotrebné ďalej uviesť, že rozhodovacia prax senátov ústavného súdu v otázkach riešenýchtýmto nálezom sa vyvíjala a následne ustálila. Tak pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľasmerujúcej proti rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 3/2009 z 3. novembra 2009,sp. zn. 5 Sžo 101/2010 z 26. októbra 2010 ústavný súd neskôr (24. marca 2010 a 13. apríla2011)   vyslovil,   že   „podľa   názoru   ústavného   súdu...   postup   najvyššieho   súdu   priodôvodňovaní svojho právneho názoru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavneneodôvodnený alebo arbitrárny... O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisuvšeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlilod znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoruústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje,a preto bolo potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť“ (uznesenie č. k. II. ÚS137/2010-28 z 24. marca 2010, uznesenie č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011). Kobdobným   záverom   dospel   ústavný   súd   ostatne   aj   v   skorších   uzneseniach   č.   k.II. ÚS 292/08-14 zo 4. septembra 2008 (vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu vo vecisp. zn. 3 Sžf 9/2008), č. k. I. ÚS 192/08-27 zo 4. júna 2008 (vo vzťahu k rozhodnutiunajvyššieho   súdu   vo   veci   sp.   zn.   6   Sž-o   KS   166/2006),   č.   k.   III.   ÚS   386/08-24z 25. novembra   2008   (vo   vzťahu   k   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   vo   vecisp. zn. 3 SžoKS 166/2006), ale aj v rozhodnutí č. k. II. ÚS 383/2014-17 z 9. júla 2014(vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2 Sžf 8/2013 z 29. januára 2014),na ktoré rozhodovacia prax ústavného súdu kontinuálne nadväzuje.

V rozhodnutí   ústavného   súdu   č.   k.   II.   ÚS   383/2014-17   z 9.   júla   2014   poukázalústavný súd (okrem iného aj) na to, že nálezom č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009bol   vyslovený   záväzný   právny   názor,   podľa   ktorého   zákonný   postup   predpokladá,   žeo námietke zaujatosti všetkých zamestnancov daňového úradu musí byť najprv rozhodnutéa len potom (v prípade vylúčenia všetkých zamestnancov) prichádza do úvahy, aby konaliný daňový úrad. Po tomto náleze ústavného súdu opätovne vo veci konal najvyšší súd,ktorý   v súlade   s právnym   názorom   ústavného   súdu   v   rozsudku   sp.   zn.   5 Sžo 101/2010z 26. októbra   2010   vyslovil   názor,   podľa   ktorého   treba   najprv   zo skutkového   hľadiskabezpečne zistiť, či sťažovateľ naozaj námietku zaujatosti všetkých zamestnancov daňovéhoúradu uplatnil, lebo iba po preukázaní tejto skutočnosti možno aplikovať záväzný právnynázor vyslovený ústavným súdom. Ako vyplynulo z ďalšieho priebehu konania po vráteníveci   najvyšším   súdom,   okolnosť,   že   sťažovateľ   podal   námietku   zaujatosti   všetkýchzamestnancov daňového úradu, sa nepreukázala. Za daného skutkového stavu nemožnopreto   z nálezu   ústavného   súdu   č.   k.   II.   ÚS   118/08-61   z   10.   decembra   2009   vyvodiťsťažovateľom prezentovaný názor. Naopak, možno však dospieť k záveru, že v konečnomdôsledku   vo   svetle   výsledkov   následného   dokazovania   vykonaného   v   rámci   správnehokonania po náleze ústavného súdu nebola potvrdená podstata sťažnosti, teda to tvrdeniesťažovateľa,   podľa   ktorého   daňová   kontrola   prebehla   nezákonným   spôsobom   tým,že o námietke   zaujatosti   všetkých   zamestnancov   daňového   úradu   nebolo   rozhodnutéa bez takéhoto rozhodnutia vykonávali daňovú kontrolu zamestnanci iného daňového úradu.Preto   ani   nebolo   možné   aplikovať   na   vec   právne   závery   nálezu   ústavného   súduč. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009.

Od   záverov   vyslovených   v   týchto   rozhodnutiach   (najmä   vo   vecisp. zn. II. ÚS 383/2014) sa ústavný súd nemá dôvod odchýliť ani v aktuálne posudzovanejveci sťažovateľa.

V poradí druhým dôvodom tvrdeného porušenia sťažovateľom označených práv jev odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu konštatovanie, podľa ktorého predmetný nálezústavného súdu rieši „porovnateľný právny prípad v inom konaní“, ktoré je podľa názorusťažovateľa v zásadnom rozpore so skutkovými okolnosťami veci, pretože nález ústavnéhosúdu, na ktorý sťažovateľ poukazoval, nerieši porovnateľný právny prípad, ale konštatujenezákonné zloženie kontrolnej skupiny daňovej kontroly, ktorá prechádzala vydaniu (aj)platobného výmeru v konaní, ktorého obnovy sa sťažovateľ domáhal.

Vo vzťahu k tomuto argumentu sťažovateľa považuje ústavný súd za potrebné uviesť,že ani   tento argument   sťažovateľa nič   nemôže   zmeniť na závere,   podľa ktorého   dôvodobnovy konania podľa § 51 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov nemôže [okrem prípadupodľa § 51 ods. 1 písm. c) zákona o správe daní a poplatkov, ktorý však na vec sťažovateľanedopadá] spočívať v následnom právnom posúdení veci iným štátnym orgánom. Pokiaľ vtejto   súvislosti   uvádza   sťažovateľ   ako   svoj   tretí   argument   tvrdenie   o viazanosti   inýchorgánov účinkami rozhodnutia ústavného súdu nad rámec vymedzený v § 56 ods. 6 zákonao ústavnom súde, poukazujúc na postavenie ústavného súdu a jeho právomoc, nemožnotomuto   názoru   prisvedčiť,   pretože   sťažovateľ   tieto   účinky   vyvodzuje   vo   vzťahu   kprocesnému inštitútu obnovy konania. Nepochybne, tak ako si to uvedomuje aj sťažovateľ,nálezom ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 bol viazaný najvyššísúd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžo KS 43/2006 (v súlade s § 56 ods. 6 zákona oústavnom súde). To však nemôže znamenať, že účinky rozhodnutia ústavného súdu č. k. II.ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 sa prejavia aj tým, že môžu založiť dôvod obnovydaňového konania v iných právoplatne skončených daňových konaniach, hoci aj založenýchna   výsledkoch   tej   istej   daňovej   kontroly.   Z   tohto   dôvodu   považuje   ústavný   súd   zanerozhodné, či najvyšší súd v tejto veci sťažovateľa prikladal alebo neprikladal významtomu, že účastníkom daňového konania vo veci prerokúvanej nakoniec ústavným súdompod sp. zn. II. ÚS 118/08 bol sťažovateľ a vec sa týkala rovnakej daňovej kontroly.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   so   skutkovým   hodnotením   a   následne   s   právnymnázorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnejneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavnéhosúdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súdnie   je   opravným   súdom   skutkových   omylov   a   právnych   názorov   najvyššieho   súdu.Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená lenv prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Ajkeby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmizákonov“,   v   zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názornajvyššieho   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,resp. ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisuvšeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlilod znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoruústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd tak v rámci predbežného prerokovania predloženej sťažnosti nezistilžiadne skutočnosti, ktoré by mohli viesť k zisteniu odopretia súdnej ochrany najvyššímsúdom v kvalite a rozsahu vedúcom ku konštatovaniu porušenia základného práva na súdnuochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ v sťažnostnom petite žiadal, aby ústavný súd vyslovil aj porušenie jehozákladného práva na súdny prieskum správnych rozhodnutí zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy.Porušenie   tohto   základného   práva   sťažovateľ   videl   v   rovnakých   skutočnostiach   akoporušenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

Na   základe   takejto   konštrukcie   ústavný   súd   konštatuje   podmienenosť   vysloveniaporušenia   základného   práva   zaručeného   čl.   46   ods.   2   ústavy   vyslovením   porušeniazákladného práva na súdnu ochranu. Keďže však pri   predbežnom prerokovaní podanejsťažnosti   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   základného   práva   na   súdnuochranu, neprichádzalo by pri meritórnom prerokovaní sťažnosti do úvahy ani prípadnékonštatovanie porušenia základného práva sťažovateľa garantovaného čl. 46 ods. 2 ústavy.

Vychádzajúc   zo   samotného   obsahu   sťažnosti,   ako   aj   zo   skutkových   zistenívyplývajúcich   z   k   sťažnosti   pripojených   písomností   a   s prihliadnutím   na   už   vyslovenýprávny názor (k namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy),ústavný súd konštatoval, že namietané porušenie tohto základného práva (čl. 46 ods. 2ústavy) je zjavne nedôvodné a neopodstatnené. Sťažovateľovi totiž nebolo rozhodnutiami voveci konajúcich všeobecných súdov odňaté právo na preskúmanie zákonnosti rozhodnutiaorgánu verejnej správy súdom a ani samotný sťažovateľ neuviedol žiadne relevantné dôkazypreukazujúce opak. Skutočnosť, že najvyšší súd nerozhodol podľa predstáv sťažovateľa, totižnemôže zakladať dôvod na vyslovenie porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 2ústavy.

Ústavný súd teda konštatuje, že skutočnosti, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnostiuviedol, neindikujú možnosť prijatia záveru, z ktorého by bolo možné v danom prípadevyvodzovať   vecnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdua namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Pretože rozhodnutie je dostatočne odôvodnené a nie je ani svojvoľné a ani arbitrárne,ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po predbežnomprerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby saústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2015