znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 223/2010-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra 2010 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa   v konaní   o   návrhu   Ing.   Ľ.   E.,   P.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   P.   P.,   B., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií   sp. zn.   VP/35/08-K   z   18.   septembra   2008,   za   účasti   Výboru   Národnej   rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií, takto

r o z h o d o l :

Rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/35/08-K z 18. septembra 2008 p o t v r d z u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Uznesením   č.   k.   II.   ÚS   223/2010-11   zo   6.   mája   2010   prijal   Ústavný   súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) na ďalšie konanie návrh Ing. Ľ. E. (ďalej len „navrhovateľ“) na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. VP/35/08-K z 18. septembra 2008 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“), ktorý bol 16. decembra 2008 doručený ústavnému súdu. Podstatou návrhu je spor, či oznamovacia povinnosť podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov (ďalej aj „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“ alebo „ústavný zákon“) za dobu výkonu funkcie v kalendárnom roku, v ktorom skončil aktívny výkon funkcie, platí len do dňa   skončenia   aktívneho   výkonu   verejnej   funkcie   alebo   do   31. marca   nasledujúceho kalendárneho roku za dobu výkonu funkcie v kalendárnom roku, v ktorom skončil aktívny výkon funkcie.

2. Z návrhu vyplýva, že namietaným rozhodnutím výbor uložil navrhovateľovi ako verejnému   funkcionárovi,   bývalému   riaditeľovi   S.,   š. p.,   pokutu   v sume   56   493 Sk   za porušenie povinnosti ustanovenej v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona. Podľa označeného článku ústavného zákona o ochrane verejného záujmu sú verejní funkcionári (čl. 2 ods. 1 ústavného zákona)   povinní   do   30 dní   odo   dňa,   keď   sa   ujali   výkonu   verejnej   funkcie,   a počas   jej výkonu   vždy   do 31. marca   podať   písomné   oznámenie   funkcií,   zamestnaní,   činností a majetkových pomerov (ďalej len „oznámenie“) orgánu určenému v čl. 7 ods. 5 ústavného zákona, pričom podľa čl. 3 ods. 1 ústavného zákona na účely čl. 7 a čl. 8 a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a čl. 8, sa osoba, ktorá vykonávala verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej   funkcie.   Navrhovateľ   nesplnil   uvedenú   povinnosť,   lebo   sa   domnieval,   že   po skončení výkonu funkcie už túto povinnosť nemá, pretože fikcia podľa čl. 3 ods. 1 druhej vety   ústavného   zákona   sa   nevzťahuje   na   oznamovaciu   povinnosť   podľa   čl. 7   ods.   1 ústavného zákona.

3.   Navrhovateľ   uviedol,   že   napadnuté   rozhodnutie   je   podľa   neho   nezákonné z dôvodu,   že   výbor   na   základe   vykonaných   dôkazov   dospel   k   nesprávnym   skutkovým zisteniam, rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote.

4. Navrhovateľ ďalej uviedol, že výbor 18. júna 2008 vydal uznesenie č. 584, ktorým začal   v   tento   deň   proti   nemu konanie vo   veci   ochrany verejného záujmu o   zamedzení rozporu   záujmov   podľa   čl.   9   ods.   2   ústavného   zákona   pre   porušenie   povinnosti   podať oznámenie podľa   čl.   7   ústavného zákona, a to   aj napriek   tomu,   že podľa   čl.   3   ods.   1 ústavného zákona mu táto povinnosť trvá aj v období jedného roka od skončenia výkonu verejnej funkcie.

5. K návrhu na začatie konania navrhovateľ podal 8. júla 2008 písomné stanovisko, v ktorom   podrobne   uviedol,   na   základe   akých   právnych   úvah   si   dotknuté   ustanovenie ústavného   zákona   vyložil   tak,   že   jeho   povinnosť   podať   predmetné   oznámenie   zanikla, a preto oznámenie nepodal. Výbor s argumentáciou nesúhlasil a 18. septembra 2008 vydal napadnuté rozhodnutie.

6.   Verejnú   funkciu   v   zmysle   čl.   2   ods.   1   písm.   zc)   ústavného   zákona–riaditeľa štátneho   podniku–vykonával   navrhovateľ   do   30.   júna   2007.   Na   základe   rozhodnutia ministra   zdravotníctva   Slovenskej   republiky   č.   16860-1/2007-OÚ   z   25.   júna   2007   bol navrhovateľ k 30. júnu 2007 odvolaný z funkcie riaditeľa štátneho podniku. Týmto dňom teda jednoznačne skončil jeho výkon verejnej funkcie.

7. Podľa čl. 3 ods. 1 druhej vety ústavného zákona na účely čl. 7 a čl. 8 a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a čl. 8, sa osoba, ktorá vykonávala verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka odo dňa skončenia výkonu   verejnej funkcie. V zmysle tohto ustanovenia navrhovateľ súhlasí s tým, že sa považuje za verejného funkcionára do 30. júna 2008, t. j. do uplynutia jedného roka od skončenia   výkonu   verejnej   funkcie. Z   uvedeného   ustanovenia   priamo   vyplýva terminologická aj významová rozdielnosť medzi tou skutočnosťou, že sa v určenej lehote považuje za verejného funkcionára, a to aj napriek tomu, že výkon verejnej funkcie skončil. Predmetný   čl.   3   ústavného   zákona   upravuje   výhradne   základné   pojmy,   priamo   teda neupravuje žiadne povinnosti subjektov.

8. Navrhovateľ je toho názoru, že jednoznačne preukázal, že v konkrétnom prípade výkon   verejnej   funkcie   riaditeľa   štátneho   podniku   skončil   30.   júna   2007   a   vôbec nespochybňuje   skutočnosť,   že   do   30.   júna   2008   sa   naňho   hľadí   ako   na   verejného funkcionára. Príslušný rozhodovací orgán pri aplikácii ustanovení čl. 3 a čl. 7 ústavného zákona pochybil v tom, že nevzal do úvahy zásadný rozdiel medzi tým, že výkon verejnej funkcie skončil 30. júna 2007, a tým, že aj v období jedného roka po tejto skutočnosti sa považuje za verejného funkcionára.

9. V § 18 ods. 1 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku je rovnako upravená povinnosť   riaditeľa   štátneho   podniku   predložiť   majetkové   priznanie   zakladateľovi,   táto povinnosť   je   viazaná   výslovne   na   výkon   funkcie   riaditeľa.   Predmetné   právne   normy upravujúce   tieto   povinnosti   vyvolávajú   právnu   neistotu,   sú   nejasné,   nezrozumiteľné   a neurčité   aj   pre   orgány,   ktoré   aplikujú   tieto   normy.   Výbor   v   napadnutom   rozhodnutí skonštatoval, že navrhovateľ porušil povinnosti verejného funkcionára podľa čl. 7 ods. l ústavného zákona, podľa ktorého verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal   výkonu   verejnej   funkcie,   a   počas   jej   výkonu   vždy   do   31.   marca   podať   písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok.

10.   Pri   použití   metódy   logického   výkladu   tejto   právnej   normy,   a   to   formou eliminačnej   argumentácie–povinnosť   podať   písomné   oznámenie   podľa   čl.   7   ods.   1 ústavného zákona je podmienená taxatívnou formuláciou hypotéz normy, a to: „keď sa ujal výkonu“ a „počas jej výkonu“. Podľa právneho názoru navrhovateľa táto povinnosť (podať písomné oznámenie) sa viaže výslovne len na obdobie „počas výkonu funkcie“ a v jeho prípade   ani   jedna   z týchto   podmienok–(hypotézy   ustanovenia   čl.   7),   keď   sa   uplatňuje dispozícia tejto právnej normy (povinnosť podať písomné oznámenie), nenastala.

11.   Trvanie   tejto   povinnosti   podľa   navrhovateľa   nemožno   odvodzovať   z   čl.   3 ústavného   zákona,   ktorý   upravuje   len   pojem   verejného   funkcionára   (neupravuje   žiadne povinnosti), a to aj v období po skončení výkonu verejnej funkcie. Zo znenia čl. 3 ústavného zákona je teda zrejmé len to, že po dobu 1 roka odo dňa skončenia výkonu funkcie sa naňho hľadí ako na verejného funkcionára. Zároveň však uvádza, že v citovanom čl. 7 ústavného zákona nie je výslovne uvedené, že verejný funkcionár, ktorý nie je vo výkone verejnej funkcie, je povinný podať takéto oznámenie.

12. Podľa čl. 9 ods. 5 ústavného zákona orgán podľa odseku 1 rozhodne vo veci do 60 dní odo dňa začatia konania. Podľa odseku 3 toho istého článku–ak sa konanie začína z vlastnej iniciatívy orgánu príslušného podľa odseku l, konanie je začaté dňom, keď orgán podľa odseku 1 urobil prvý úkon voči verejnému funkcionárovi, proti ktorému sa vedie konanie. Podľa   oznámenia výboru   z 19.   júna   2008   a prílohy–uznesenie   výboru   č.   584 z 18. júna 2008, príslušný orgán urobil prvý úkon 18. júna 2008 a týmto dňom bolo začaté konanie. Výbor vydal napadnuté rozhodnutie, ktorým mu uložil pokutu vo výške 56 493 Sk až   18.   septembra   2008,   t.   j.   90   dní   po   začatí   konania.   Príslušný   orgán   teda   rozhodol v rozpore s čl. 9 ods. 5 ústavného zákona po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty 60 dní. Lehota ustanovená v čl. 9 ods. 5 ústavného zákona je lehotou prekluzívnou, po jej uplynutí nemôže vyvolať právne účinky. Prípadné plnenie z takéhoto úkonu by bolo bezdôvodným obohatením a   zakladalo   by   nárok   na   vyvodenie   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú nesprávnym rozhodnutím alebo úradným postupom štátu.

13.   Na   základe   uvedených   skutočností   po   vykonanom   dokazovaní   a   preskúmaní rozhodnutia   navrhuje, aby ústavný súd na základe § 73b ods.   3 zákona Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) napadnuté rozhodnutie výboru v celom rozsahu nálezom zrušil. Zároveň žiada,   aby   mu   ústavný   súd   priznal   právo   na   náhradu   trov   konania,   ktorého   výšku   a špecifikáciu pripája v prílohe.

II.

14. Po prijatí návrhu na ďalšie konanie ústavný súd vyzval   predsedníčku výboru, aby sa vyjadrila k návrhu. Predsedníčka výboru vo vyjadrení uviedla, že výbor s uvedeným názorom ako účastník konania nesúhlasí a tvrdí, že výbor v predmetnej veci rozhodol na základe   úplne   zisteného   skutkového   stavu   a   vecne   správne.   Podľa   výboru   celá   obrana verejného   funkcionára sa   sústredí   na zvýraznenie faktu, že povinnosť   podať predmetné oznámenie mal iba v období, keď vykonával verejnú funkciu, a nie v období jedného roka po   jej   skončení,   ako   to   vyžaduje   čl.   3   ods.   l   ústavného   zákona.   Nezaoberá   sa   vôbec dopadom čl. 3 ods. 1 ústavného zákona na znenie čl. 7 ods. 1 ústavného zákona. Podľa koncepcie ústavného zákona má verejný funkcionár ešte rok od skončenia výkonu verejnej funkcie všetky povinnosti verejného funkcionára, a to najmä oznamovaciu povinnosť podľa čl. 7 ods. 1 a čl. 8 ods. 5 ústavného zákona (táto povinnosť dokonca prekračuje i lehotu jedného roka od skončenia výkonu verejnej funkcie). Samozrejme verejný funkcionár po skončení verejnej funkcie už nemusí plniť všetky obmedzenia v   čl. 4 a 5 ústavného zákona, ale má len špecifické oznamovacie povinnosti, ktoré trvajú ešte rok po skončení verejnej funkcie. Pokiaľ sa v tomto období vyskytne aj dátum 31. marec kalendárneho roka, vzniká mu povinnosť podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona za predchádzajúci kalendárny rok. Tak to je i v prípade navrhovateľa, ktorý skončil výkon verejnej funkcie 30. júna 2007, a preto niet pochýb, keďže sa naňho hľadelo ako na verejného funkcionára do   30.   júna   2008,   že   ak   nepodal   v   lehote   31.   marca   2008   predmetné   oznámenie   za predchádzajúci rok, porušil povinnosti uvedené v ústavnom zákone a výbor mu dôvodne uložil sankciu, ktorá je predmetom konania pred ústavným súdom.

15. Čo sa týka námietky o nedodržaní lehoty rozhodnúť do 60 dní od začatia konania, výbor   poukazuje   na   fakt,   že   v   danom   prípade   ide   v   čl.   9   ods.   5   ústavného   zákona o poriadkovú   lehotu,   s   uplynutím   ktorej   sa   nespája   zánik   zodpovednosti   za   porušenie ústavného zákona zo strany verejného funkcionára. Výbor nepopiera fakt, že nerozhodol v tejto lehote, avšak nemá to za dôsledok protiprávnosť predmetného rozhodnutia o uložení pokuty.

16.   V duplike   navrhovateľ   uviedol,   že   považuje   výklad   výboru   za   extenzívny a nesúhlasí   s   ním.   Výbor   podľa   neho   nerozlišuje   medzi   verejnými   funkcionármi,   ktorí vykonávajú funkciu   uvedenú   v čl.   2   ods.   1   ústavného zákona,   a tými,   ktorí   s výkonom verejnej funkcie skončili. Napokon navrhovateľ nesúhlasí s názorom, že prekročenie lehoty na rozhodnutie výborom nie je spojené so zánikom práva výboru uložiť sankciu.

III.

17. Prerokovávajúc predmetnú vec dospel II. senát ústavného súdu k názoru, že sa stotožňuje s právnym názorom výboru. II. senát ústavného súdu však zistil, že IV. senát ústavného súdu vykladá v daných súvislostiach ústavný zákon presne opačne.

18.   Podľa   právneho   názoru   II.   senátu   ústavného   súdu   navrhovateľ   interpretuje ústavný   zákon   značne   za   hranicou   textuálneho   základu   právnej   normy,   jednotlivé ustanovenia   izoluje,   nevnímajúc zreteľné   súvislosti   medzi   nimi   a ich   ústavne   súladným účelom.

19.   Úvodným   východiskom   je   znenie   čl.   7   ods.   1   ústavného   zákona,   ktorý ustanovuje,   že   verejný   funkcionár   je povinný   do   30   dní   odo   dňa,   keď   sa   ujal   výkonu verejnej   funkcie,   a počas   jej   výkonu   vždy   do   31.   marca   podať   písomné   oznámenie   za predchádzajúci kalendárny rok. Ústavný súd však nevychádza len zo znenia čl. 7 ods. 1 ústavného zákona, ale aj z presvedčenia, že dané ustanovenie plní rozumný účel.

20.   Zmyslom   konania   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu záujmov je preveriť plnenie ústavného zákona. Ústavný zákon tak stanovuje povinnosti počas   aktívneho   výkonu   funkcie,   po   jeho   skončení,   vrátane   tzv.   postzamestnaneckých povinností (typicky čl. 8 ústavného zákona). Počas celého obdobia, v každom momente, aktívneho výkonu funkcie musí byť dodržiavaný ústavný zákon, a z tohto dôvodu musí byť jeho dodržiavanie kontrolované. Z tohto dôvodu je rozumné, že verejný funkcionár je po ukončení aktívneho výkonu funkcie povinný urobiť oznámenie aj za dobu výkonu funkcie v poslednom   kalendárnom   roku   výkonu   funkcie,   a to   do   31.   marca   nasledujúceho kalendárneho roku. Samozrejme, funkcionára už nemožno sankcionovať stratou funkcie, ale ústavný zákon pozná aj sankcie finančné. Ak by kontrolný orgán (v predmetnej veci výbor) zistil, že v čase aktívneho výkonu funkcie došlo k porušeniu povinností podľa ústavného zákona, tak môže verejnému funkcionárovi uložiť tam stanovenú pokutu. V predmetnej veci navrhovateľ ukončil aktívny výkon funkcie 30. júna 2007 a posledné oznámenie podľa čl. 7 ods.   1   ústavného   zákona   podal   do   31.   marca   2007.   V záujme   preverenia   dodržiavania ústavného   zákona   v   období   medzi   1.   januárom   2007   a 30.   júnom   2007   je   nutné,   aby navrhovateľ   podal   oznámenie   aj   do   31.   marca   2008.   V opačnom   prípade   by   časť   jeho aktívneho výkonu funkcie nebola preverená, a tým by bol popretý účel ústavného zákona. Skutočnosť,   že   tu   ústavodarca   podporne   použil   konštrukciu   právnej   fikcie   používajúc designát „verejný funkcionár“ aj na časť obdobia po skončení aktívneho výkonu funkcie osoby, má len legislatívno-technický charakter a nemá v danej súvislosti žiadnu relevanciu. Ústavodarca mohol postupovať aj tak, že by určil osobám jeden rok po skončení funkcie danú   povinnosť   nenazývajúc   ich   verejným   funkcionárom,   pričom   by   dosiahol   rovnaký výsledok a naplnil by sa účel ústavného zákona.

21. V náleze sp. zn. IV. ÚS 293/07 išlo o situáciu, v ktorej starostka skončila verejnú funkciu 31. decembra 2006 a v najbližšom termíne podľa ústavného zákona–31. marca 2007 nepodala   oznámenie   podľa   čl.   7   ods.   1   písm.   a)   až   e)   ústavného   zákona.   Obecné zastupiteľstvo jej z tohto dôvodu uložilo pokutu.

22.   IV.   senát   ústavného   súdu   argumentoval   v uvedenej   veci   tým   spôsobom,   že v danom   prípade   navrhovateľka   v čase   vydania   napadnutého   uznesenia   obecného zastupiteľstva   už   nevykonávala   funkciu   starostky   obce,   a preto   z ustanovení   ústavného zákona o ochrane verejného záujmu vyplýva, že sa na ňu môžu vzťahovať len obmedzenia (zákazy)   ustanovené   v   čl.   8   ods.   1   ústavného   zákona   a povinnosť   podľa   čl.   8   ods.   5 ústavného zákona, a to len vtedy, ak sú (budú) v jej prípade splnené podmienky uvedené v čl. 8 ods. 1, 2 alebo 3 ústavného zákona. Inak povedané, navrhovateľka sa v období po skončení   výkonu   funkcie   mohla   (môže)   dopustiť   len   porušenia   obmedzení   a povinností uvedených v čl. 8 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu a len za ich porušenie môže (mohla) byť sankcionovaná rozhodnutím zastupiteľstva.

23.   Napadnuté uznesenie   obecného zastupiteľstva   sa   podľa   IV.   senátu ústavného súdu opiera o porušenie povinností vyplývajúcich z „čl. 7 ods. 1, 2, 5 písm. a) ústavného zákona“, t. j. takých, ktoré navrhovateľka v období po skončení výkonu funkcie starostky obce L. už nemala, a preto ich ani porušiť nemohla. Na tomto základe IV. senát ústavného súdu dospel k záveru, že navrhovateľka sa nedopustila takého konania, ktoré je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu, a preto napadnuté uznesenie podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde zrušil.

24.   Vo   vzťahu   k názoru   obecného   zastupiteľstva   obsiahnutému   v jeho   vyjadrení, podľa ktorého by bolo „paradoxné, že starosta musí podávať toto oznámenie každý rok, iba za posledný rok výkonu verejnej funkcie nie“, IV. senát ústavného súdu uvádza, že ide o úvahu   zastupiteľstva,   ktorá   nastoľuje   otázku   kvality   a   efektívnosti   ústavného   zákona o ochrane   verejného   záujmu,   ale platné   a účinné   znenie   čl.   7   ods.   1   ústavného   zákona („Verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas   jej   výkonu   vždy   do   31. marca   podať   písomné   oznámenie   za   predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie...“) neumožňuje podľa jeho názoru vyvodiť záver, podľa ktorého   by   sa   v ňom   uvedená   povinnosť   vzťahovala   aj   na   verejných   funkcionárov   po skončení výkonu verejnej funkcie, t. j. v danom prípade na navrhovateľku.

25. Na základe uvedenej argumentácie IV. senát ústavného súdu zrušil uznesenie obecného zastupiteľstva. Z rovnakej argumentácie vychádzal IV. senát ústavného súdu aj v obdobných veciach sp. zn. IV. ÚS 75/08 a sp. zn. IV. ÚS 95/08.

26.   Kvôli   prehľadu   vývoja   rozhodovania   možno   uviesť,   že   uznesením   sp.   zn. IV. ÚS 2/07   z 8.   marca   2007   ústavný   súd   odmietol   návrh   verejnej   funkcionárky,   ktorá nepodala   oznámenie   podľa   čl.   7   ods.   1   ústavného   zákona   do   31.   marca   2006,   pričom (aktívnou)   verejnou   funkcionárkou   prestala   byť   31.   augusta   2005.   Nálezom   sp.   zn. III. ÚS 84/08 z 1. júla 2008 ústavný súd potvrdil rozhodnutie výboru, ktorý uložil pokutu verejnému funkcionárovi, ktorý bol odvolaný z výkonu funkcie 18. augusta 2006 a nepodal oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona do 31. marca 2007. Ústavný súd v závere nálezu sp. zn. III. ÚS 84/08 uviedol, že neakceptuje námietku navrhovateľa, ktorou tvrdil, že mu nemala byť uložená žiadna sankcia za nesplnenie zákonnej povinnosti, pretože na účely aplikácie čl. 7 a čl. 8 ústavného zákona sa považoval za verejného funkcionára iba do 18. augusta 2007, hoci je pravdou, že navrhovateľ nevykonával v čase uloženia tejto sankcie verejnú funkciu, ale konanie vo veci ochrany verejného záujmu sa začalo ešte 2. júla 2007, teda v zmysle čl. 3 ods. 1 ústavného zákona bol považovaný za osobu, ktorá vykonávala verejnú funkciu, a z návrhu tiež vyplýva, že podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona si svoju povinnosť   podať   písomné   oznámenie   do   31.   marca   2007   riadne   nesplnil.   Napokon uznesením sp. zn. III. ÚS 169/08 z 3. septembra 2008 ústavný súd potvrdil rozhodnutie výboru, ktorým   bola uložená pokuta za oneskorené (23.   júla 2007) podanie oznámenia po 31. marci 2007 verejným funkcionárom, ktorému skončil (aktívny) výkon funkcie 4. júla 2006.

27.   II.   senát ústavného súdu   z dôvodu   rozdielnych   právnych   názorov   navrhol   na základe § 6 zákona o ústavnom súde zjednotenie právnych názorov, pričom tiež uviedol, že ústavný súd aj mimo klasických kompetencií, akými sú hlavne abstraktná kontrola noriem a ústavná sťažnosť, vystupuje ako ochranca ústavnosti, teda ako ochranca slobodnej sféry jednotlivcov. Táto skutočnosť by pri posudzovaní aktuálne spornej právnej otázky na prvý pohľad, bez kontextu, znamenala tendenciu k eliminácii sankcií, tak ako to bolo vyjadrené v rozhodnutiach   IV.   senátu   ústavného   súdu.   V danom   prípade   však   nejde   o akúsi „kriminalizáciu“ verejných činiteľov, ale o naplnenie rozumného, ústavne korektného účelu ústavného zákona, ktorý má zreteľnú oporu v jeho texte.

28. Plénum ústavného súdu na svojom neverejnom zasadnutí prijalo zjednocujúce uznesenie   č.   k.   PLz.   ÚS   1/2010-4,   ktorým   sa   priklonilo   k právnemu   názoru   II.   senátu ústavného súdu. Podľa výroku pléna ústavného súdu: „Verejný funkcionár má po skončení výkonu   funkcie   povinnosť   podať   oznámenie   podľa   čl.   7   ods.   1   ústavného   zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. za dobu výkonu funkcie v kalendárnom roku, v ktorom skončil aktívny výkon funkcie do 31. marca nasledujúceho kalendárneho roku.“

29.   Z uvedeného   zjednocujúceho   stanoviska,   ktoré   je   záväzné   pre   následné rozhodovanie, vyplýva, že výbor rozhodol v súlade s ústavným zákonom, a preto II. senát ústavného súdu potvrdil jeho rozhodnutie, tak ako to je uvedené vo výroku.

30.   Nad   rámec   veci,   v súvislosti   s vyjadrením   výboru,   ústavný   súd   dodáva,   že verejný funkcionár môže podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona za dobu výkonu   funkcie   v kalendárnom   roku,   v ktorom   skončil   aktívny   výkon   funkcie   až   do 31. marca nasledujúceho   kalendárneho roku,   bez ohľadu   na skutočnosť,   že   už mu   skôr mohla uplynúť lehota jedného roka   odo   dňa   skončenia   výkonu   verejnej   funkcie,   počas ktorej bol považovaný v zmysle čl. 3 ods. 1 ústavného zákona za verejného funkcionára.

31. Ústavný súd zotrváva na svojom právnom názore, podľa ktorého je lehota na rozhodnutie výboru lehotou poriadkovou. Ústavný súd však považuje za vhodné uviesť, že si uvedomuje značné prekročenie poriadkovej lehoty na jeho vlastné rozhodnutie. Uvedené bolo   spôsobené   náročnosťou   procedúry   zjednocovania   právnych   názorov.   Záujem   na ustálení   výkladu   ústavného   zákona   v tak   dôležitej   otázke   prevažuje   nad   povinnosťou rozhodnúť v zákonnej lehote.

32. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

33. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010