znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 223/09-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júna   2009 predbežne prerokoval sťažnosť L. B., R., zastúpeného advokátom JUDr. P. P., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   6   Sžo 98/2008 z 28. januára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2009 doručená sťažnosť L. B., R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžo 98/2008 z 28. januára 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že: «Personálnym   rozkazom   ministra   vnútra   č.   740   zo   dňa   22.   12.   2005   som   bol prepustený zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998.

Proti tomuto personálnemu rozkazu som dňa 28. 12. 2005 podal rozklad. Rozhodnutím ministra vnútra č. p.: KM-24/PK-2006 zo dňa 22. 02. 2006 bol môj rozklad zamietnutý a personálny rozkaz potvrdený.

Proti tomuto Rozhodnutiu ministra vnútra som dňa 21. 03. 2006 podal Žalobu proti rozhodnutiu správneho orgánu.

Krajský súd v Bratislave Rozsudkom sp. zn.: 2 S 164/2006 zo dňa 04. 03. 2008 moju žalobu zamietol.

Proti tomuto rozhodnutiu som dňa 26. 03. 2008 podal odvolanie. Toto odvolanie som dňa 15. 04. 2008 doplnil - Doplnenie odvolania zo dňa 15. 04. 2008.

O mojom odvolaní Najvyšší súd SR rozhodol napadnutým Rozsudkom tak, že potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave. (...)

Dôvodom môjho prepustenia zo služobného pomeru bolo, že som mal „... z pasu nestotožneného občana U. vybrať zloženú bankovku nezistenej meny a hodnoty, ktorú som občanovi U. naspäť s pasom nevrátil a umožnil mu bezproblémový vstup na územie SR“ Počas   konaní   pred   správnym   orgánom   aj   pred   súdnymi   orgánmi   som   stále poukazoval na svoju nevinu a na to, že skutok, ktorý mi je kladený za vinu som nespáchal. „Nestotožneným občanom U.“ bol u. policajt, od ktorého som takýmto spôsobom preberal poznatky o autách, ktoré neoprávnene prevážali na územie Slovenska rôzny tovar. Žiaden orgán sa s týmto mojím tvrdením nevysporiadal, pričom v rozhodnutiach sa len všeobecne konštatovalo, že bolo dostatočne preukázané, že som daný skutok spáchal, a to   aj   napriek   tomu,   že   som   sám   iniciatívne   prísl.   orgánom   predložil   záznamy   z   ITP, z ktorých vôbec nevyplýva, že by som mal preberať akúkoľvek bankovku.

Za   porušenie   mojich   práv   považujem   najmä   aj   skutočnosť,   že   príslušné   orgány rozhodli vo veci bez znalosti skutkového stavu.

Rozhodnutia správnych orgánov, ktoré boli nesprávne súdom potvrdené, rozhodli o mojom prepustení bez toho, že by boli oboznámený s dôkazovým materiálom.

Zo spisového materiálu vyplýva, že správny orgán, ktorého rozhodnutie bolo súdom nezákonné   potvrdené,   nevidel   a   nemal   dispozícii   záznam   z   ITP,   kde   som   mal   údajne prevziať „bankovku nezistenej meny a hodnoty“

Túto skutočnosť som namietal v každom mojom podaní, keď som uvádzal že správny orgán   nemal   o   tomto   zázname   vedomosť,   keďže   správnemu   orgánu   nebolo   umožnené nahliadnuť do záznamu ITP z dôvodu, že záznam ešte nevidel obvinený a jeho obhajca. O tom, že správny orgán v čase rozhodovania nemal k dispozícii záznam z ITP, svedčí aj úradný záznam nachádzajúci sa v spise, podľa ktorého vyšetrovateľ neumožnil správnemu orgánu nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu.

Je preto pre mňa nepochopiteľné, na základe akého skutkového stavu správny orgán rozhodol.

Skutočnosť, že moji nadriadení nevideli záznam ITP a teda rozhodovali o mojom prepustení absolútne bez znalosti veci, je zrejmá aj z vyjadrenia žalovaného v súdnom konaní zo dňa 23. 06. 2006 (pol roka po prepustení):

str. 4, odsek 2.: Ak nadriadenému v prvom stupni nebolo umožnené nahliadnuť do záznamu z využitia ITP,

str.   5,   odsek   3:  ...výsledky   použitia   ITP   prisľúbil   vyšetrovateľ   nadriadenému v súvislosti so žalobami policajtov prepustených v predmetnej veci poskytnúť.

Potvrdenie   takéhoto   „postupu“   súdom   považujem   za   protiústavné   a   nezákonné, pričom mám za to, že takýmto závažným porušením základných zásad správneho a súdneho konania došlo k porušeniu mojich základných práv, pričom takýto „postup“ považujem aj za svojvôľu štátnych orgánov, ktorý závažným spôsobom porušili svoju právomoc danú im Ústavou SR, uvedenú v čl. 2 ods. 2, na základe ktorej: „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“

Porušenie môjho práva je také závažné a zásadné, že takéto rozhodnutia nemôžu v právnom štáte požívať právnu ochranu.

Podľa ust. 233 ods. 1 zákona 73/1998 Z. z.: Oprávnený orgán postupuje pred vydaním rozhodnutia tak, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci; na ten účel je povinný obstarať si na rozhodnutie potrebné podklady.

Počas   konania   tak   pred   správnym   orgánom   ak   aj   v   konaní   pred   súdom   som opakovane tvrdil, že skutkový stav nebol riadne zistený.

Zároveň   je   pre   mňa   prekvapujúci   obsah   napadnutého   rozhodnutia   súdu,   ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza: „žalobca nemohol od služobného úradu právom očakávať, že tento bude vyhľadávať dôkazy, ktoré by mohli prípadne nasvedčovať v jeho prospech...“

Táto povinnosť dokonca vyplýva priamo zo zákona a to ust § 233 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z.: Oprávnený orgán posudzuje rovnako dôkladne všetky rozhodné okolnosti bez ohľadu na to. či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.

Takúto povinnosť som aj napriek konštatovaniu súdu očakával, keďže takáto činnosť je ústavnou a zákonnou povinnosťou každého správneho orgánu a postup súdu v tejto veci preto považujem za taký, ktorým mi bolo odňaté právo konať pred súdom a boli porušené moje základné práva a slobody. (...)

Súd napadnutým rozhodnutím porušil moje právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavou SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd.

Súd   napadnutým   rozhodnutím   porušil   moje   právo   na   slobodnú   voľbu   povolania garantované čl. 35 ods. 1 Ústavou SR

Súd napadnutým rozhodnutím porušil moje právo na účinný prostriedok nápravy garantované čl. 13 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd. (...)

Základnému právu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky zodpovedá taký postup   súdu,   v   rámci   ktorého   skúma   nielen   formálne   znaky   (povahu)   rozhodnutia predloženého   mu   na   súdne   preskúmanie,   ale   takisto   aj   či   sa   toto   rozhodnutie   svojím obsahom nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd účastníka konania. Postup súdu, v ktorom zanedbal niektorý z týchto prvkov, zakladá porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej (napríklad v dôsledku chyby   v   uvažovaní)   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03).

Postupom súdu mi bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Napadnuté   rozhodnutie   a   tiež   jemu   predchádzajúce   rozhodnutia   sú   podľa   mňa svojvoľné.

Štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy,   v   jej   medziach   a   v   rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.».

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci nálezom takto rozhodol:„Rozsudkom Najvyššieho súdu SR v Bratislave, sp. zn.: 6 Sžo/98/2008 zo dňa 28. 01. 2009 bolo porušené základné právo sťažovateľa garantované v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR, a čl. 6 bod. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudkom Najvyššieho súdu SR v Bratislave, sp. zn.: 6 Sžo/98/2008 zo dňa 28. 01. 2009 bolo porušené základné právo sťažovateľa garantované v čl. 35 ods. 1 Ústavy SR. Rozsudkom Najvyššieho súdu SR v Bratislave, sp. zn.: 6 Sžo/98/2008 zo dňa 28. 01. 2009 bolo porušené právo sťažovateľa garantované v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR v Bratislave, sp. zn. 6 Sžo/98/2008 zo dňa 28. 01. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 9.000,- EUR Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom   boli   porušené opráva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah....Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 98/2008 z 28. januára 2009 došlo k porušeniu jeho základných práv označených v sťažnosti.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná judikatúra).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov tejto interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   a   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatius mutandis I. ÚS 13/00).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich označených práv, pričom podstata námietok spočíva v namietaní nedostatočne zisteného skutkového stavu,   jeho   vyhodnotenia,   ako   aj   v   nesúhlase   s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu vyjadreným v napadnutom rozsudku.

Z   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   vyplýva   najmä,   že „Predmetom preskúmania je rozhodnutie žalovaného zo dňa 22. februára 2006 č. p. KM- 24/PK-2006,   ktorým   žalovaný   zamietol   rozklad   žalobcu   proti   personálnemu   rozkazu Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 740 zo dňa 22. decembra 2005 a personálny rozkaz potvrdil.   Týmto rozhodnutím   prvostupňového   správneho   orgánu   bol žalobca prepustený zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zák. č. 73/1998 Z. z. V súvislosti s uvedeným prvostupňový správny orgán v odôvodnení poukázal na vyjadrenie žalobcu zo dňa 16. decembra 2005, v ktorom poprel, že svojím konaním zvlášť hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť a poukázal na svoju dlhoročnú prax bez disciplinárnych pokleskov. Vo svojej výpovedi ako obvinený využil svoje   právo   nevypovedať.   Prvostupňový správny orgán mal   za   preukázané   nedodržanie služobnej   disciplíny   žalobcom   a   nezdržanie   sa   konania,   ktoré   by   mohlo   viesť   k   stretu dôležitého záujmu štátnej služby a osobného záujmu, ani konania,   ktoré mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor, čím zvlášť hrubým spôsobom porušil základné povinnosti policajta.

Tieto dôvody prvostupňového rozhodnutia si osvojil aj žalovaný, keď vyporiadajúc sa podrobne s námietkami žalobcu uvedenými v rozklade, tieto nepovažoval za opodstatnené a konštatoval, že rozkladom napadnuté rozhodnutie nie je v rozpore s právnymi predpismi, zákonné lehoty uvedené v § 192 ods. 4 zák. č. 73/1998 Z. z. (v znení účinnom do 31. 12. 2005) boli dodržané a dodržaná bola i zákonná povinnosť ustanovená v § 225 ods. 2, písm. c) zák. č. 73/1998 Z. z. V druhostupňovom konaní žalovaný nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie prvostupňového rozhodnutia.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 274 ods. 1 OSP).

Z dispozičnej zásady, ktorou sa súd v správnom súdnictve riadi, vyplýva žalobcovi z ustanovenia § 249 ods. 2 OSP zákonná povinnosť uviesť okrem všeobecných náležitostí žaloby (§ 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 OSP) aj označenie rozsahu, v ktorom je rozhodnutie napadnuté, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a aký konečný návrh robí. Podľa citovaného zákonného ustanovenia § 247 ods.   1 OSP treba považovať   za osobitnú   náležitosť   žaloby   aj   konkrétne   tvrdenie   žalobcu,   že   bol   ukrátený   na   svojich právach nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva vyplývajúceho z právneho predpisu. Nestačí iba všeobecné tvrdenie, že zákon bol porušený, resp. nesprávne aplikovaný. Žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje   porušenie   zákona.   Súd   nemôže   preskúmavať   správne   rozhodnutie   nad   rámec žalobcom v žalobe vymedzeným. Ide o zásadu index ne eat petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ustanovenia § 249 ods. 2 OSP, a súd musí túto zásadu aplikovať vo všetkých veciach, v ktorých preskúmava na základe podanej žaloby zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Výnimku z tejto zásady predstavujú veci, v ktorých súd zistil, že žalobou napadnuté rozhodnutie trpí takými vadami, ku ktorým musí súd prihliadať bez ohľadu na to, či žaloba takýto nedostatok rozhodnutia namietala (§ 250j ods. 3 OSP). Úlohou súdu v správnom súdnictve (a to ani vo veciach podľa § 250i ods. 2 OSP) nie je   nahradzovať   činnosť   správnych   orgánov,   ale   preskúmavať   zákonnosť   rozhodnutí správnych   orgánov,   teda   či   kompetentné   orgány   pri   riešení   konkrétnych   otázok (vymedzených žalobou) rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesné predpisy. Podľa § 192 ods. 1 písm. e) zák. č. 73/1998 Z. z., policajt môže byť prepustený zo služobného   pomeru,   ak   porušil   služobnú   prísahu   zvlášť   hrubým   spôsobom   a   jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Z   obsahu   spisového   materiálu,   súčasťou   ktorého   je   i   administratívny   spis žalovaného, je zrejmé, že krajský súd sa pri svojom rozhodovaní náležite vyporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe. V súdnom konaní obsahom administratívneho spisu bolo preukázané, že skutkový stav veci bol dostatočne zistený, vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov, tak ako prvostupňový súd, ani odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Obsahom   administratívneho spisu   bolo preukázané,   že žalobca sa len všeobecne vyjadril, že si nie je vedomý porušenia ustanovení zákona č. 73/1998 Z. z., avšak žiadne konkrétne   tvrdenia   na   svoju   obranu   neuviedol   ani   nepoukázal   na   žiadne   konkrétne skutočnosti a ani na svoju obranu nenavrhol vykonať nijaký dôkaz. Tvrdenie žalobu, že skutok,   ktorý   mu   je   kladený   za   vinu   nespáchal,   že   išlo   len   o   zákonné   získavanie operatívnych   poznatkov   skrytou   formou   cez   u.   policajta,   tak   ako   to   robili   aj   iní   jeho kolegovia, považuje odvolací súd jednak za účelové a jednak nebolo podložené žiadnymi právne relevantnými dôkazmi. Pre daný prípad takéto správanie sa žalobu predstavovalo, že nemohol od služobného úradu právom očakávať, že tento bude vyhľadávať dôkazy, ktoré by prípadne mohli nasvedčovať v jeho prospech, resp. že služobný orgán bude a musí čakať, že takéto dôkazy si žalobca niekedy v budúcnosti zabezpečí. Žalobca ani nemohol očakávať, že   súd   bude   nahrádzať   činnosť   služobných   orgánov   a   že   v   správnom   súdnictve   bude vykonávať dôkazy a hodnotiť tie, ktoré mal a mohol predložiť v personálnom konaní, ale tak neurobil.   Nemožno   nezdôrazniť,   že   ani   žaloba   žalobcu   neobsahovala   také   konkrétne tvrdenia, skutočnosti a dôkazy, z ktorých by bolo možné vyvodiť nezákonnosť rozhodnutia žalovaného.

Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru odvolacieho   súdu   vydané   na   základe   riadne   a   dostatočne   zisteného   skutočného   stavu správnym   orgánom   a   správne   právne   posúdené   vrátane   dodržania   zákonnej   lehoty   na vydanie rozhodnutia o prepustení v zmysle § 192 ods.   4 zák.   č.   73/1998 Z.   z.   v znení účinnom do 31. 12. 2005 (t. č. § 192 ods. 5 cit. zákona).

Takto   potom   námietky   žalobcu   uvedené   v   odvolaní   na   správnosť   a   zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu ani na vecnú správnosť rozhodnutia krajského súdu nemohli mať vplyv. Iba všeobecné poukazovanie na nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e) zák. č. 73/1998 Z. z., na nezistenie skutočného stavu veci bez uvedenia konkrétnych   skutočností   a   dôkazov,   nemožno   považovať   za   postačujúce   na   to,   aby odvolaniu   bolo   možné   priznať   úspech.   Neobstojí   ani   poukaz   žalobcu   na   neukončenie trestného konania v danej veci, nakoľko v zmysle judikatúry a ustálenej súdnej praxe, na ktorú   poukazuje   i žalovaný   vo   svojom   písomnom   vyjadrení   na   odvolanie,   zákonné predpoklady prepustenia musia byť dané v čase rozhodovania o prepustení a nie sú závislé od   výsledku   prípadného   trestného   konania,   keďže   porušenie   služobnej   prísahy,   resp. služobnej   povinnosti   nemusí   nutne   dosahovať   intenzitu   trestného   činu.   V   konaní   o prepustení policajta zo služobného pomeru nie je služobný orgán viazaný ustanoveniami Trestného poriadku a navyše v tomto konaní ani neplatí zásada prezumpcie neviny. Na námietku žalobcu, že úradný záznam z prehliadnutia ITP nič nepreukazuje a on ani nebol s uvedeným záznamom v čase rozhodovania oboznámený odvolací súd uvádza, že úradný záznam napísaný pre potreby personálneho konania ČTS:UIS-86/KOK-2005 zo dňa 19. decembra 2005 z prehliadnutia ITP je súčasťou administratívneho spisu, o možnosti sa k nemu vyjadriť, urobiť si z neho poznámky ako aj o možnosti navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy, bol žalobca dňa 20. 12. 2005 písomne poučený (č. l. 58 administratívneho spisu). Avšak ani v pripomienkach k úradnému záznamu z 20. 12. 2007 žalobca okrem všeobecných námietok na svoju obranu neuvádza žiadne konkrétne relevantné tvrdenia ani nenavrhuje žiadne dôkazy.“.

Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho skutkového a právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým hodnotením a následne s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru   o   zjavnej   neopodstatnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným.   V   konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý záver najvyššieho súdu iba v prípade, ak by bol ten svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad   najvyšším   súdom   také   nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2009