znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 223/07-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   10.   októbra 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   doc.   Ing.   D.   R.,   PhD.,   B., zastúpenej   advokátom JUDr. B. S., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 21 C 115/1998 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť doc. Ing. D. R., PhD., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. septembra 2007   doručená   sťažnosť   doc.   Ing.   D.   R.,   PhD.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 115/1998. Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: «(...) podávam vo veci 21 C 115/1998 sťažnosť na Okresný súd Bratislava II. za porušenie: a) článku 48, odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky: „každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov“ b) článku 6, odsek 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach (EDĽP): „každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo prerokovaná nezávislým súdom“. (...)

Sťažnosť podávam v zákonom stanovenej 2-mesačnej lehote po doručení rozsudku odvolacieho Krajského súdu zo dňa 21. 6. 2007 (...).

Ku   podaniu   sťažnosti   na   Ústavný   súd   SR   ma   viedla   skutočnosť,   že   konanie Okresného súdu BA II. nesmerovalo k odstráneniu mojej právnej neistoty a ani po 9 rokoch som sa v pre mňa takej citlivej veci nedovolala spravodlivosti. (...)

Okresný súd BA II. nedokázal správne posúdiť, že moja žaloba o ochranu osobnosti je dôvodná (...).

Okresný   súd   BA   II.   nebral   do   úvahy   objektívne   vyjadrenie   osobného   úradu zamestnávateľa (...).

Okresný súd BA II. si osvojil právny názor odporkyne a zamietol 3-krát môj návrh z rôznych dôvodov, ktoré sú právne nekonzistentné. (...)

Okresný   súd   BA   II   nepostupoval   v   intenciách   odvolacieho   -   Krajského   súdu   v Bratislave, ktorý

- zrušil rozhodnutie Okresného súdu BA II zo dňa 26. 11. 1999 a v odvolacom konaní 14 Co 30/00 dospel dňa 21. 5. 2000 k záveru, že „odvolanie je dôvodné“

- zrušil rozhodnutie Okresného súdu BA II zo dňa 26. 3. 2002 a v odvolacom konaní 6 Co 120/03-232 dňa 30. 10. 2003 dospel ku záveru, že „rozsudok súdu prvého stupňa v posúdení pasívnej legitimácie nemožno posúdiť ako vecne správny.“

Dávam do pozornosti zásadnú zmenu právneho názoru sudkyne Okresného súdu BA II, ku ktorej prišlo po vynesení rozhodnutia dňa 1. 10. 1999 v súvisiacej veci č. 21 C/115/98 smerovanej proti tej istej odporkyni s tým istým dôkazným listom (...).

Prehlasujem, že ako navrhovateľka som svojim vystupovaním pred Okresným súdom BA II., ani žiadnym opomenutím z mojej strany neprispela ku predlžovaniu konania.»

Sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie nálezom takto rozhodol:

„Postupom Okresného súdu Bratislava II. v konaní o ochranu osobnosti vedenom pod spisovou značkou 21 C 115/1998 bolo porušené základné právo Doc. Ing. D. R., PhD. na spravodlivé prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48, ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6, ods. 1, EDĽP.

Navrhovateľke sa priznáva finančné zadosťučinenie 150 000 Sk. Okresnému súdu Bratislava II. sa ukladá povinnosť uhradiť trovy právneho konania navrhovateľke a jej právnemu zástupcovi JUDr. B. S.“

Sťažovateľka   v petite   návrhu   žiadala   vysloviť   porušenie   základného   práva „na spravodlivé prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (...)“. Vzhľadom   na znenie   čl.   48   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého   nikoho   nemožno   odňať jeho zákonnému   sudcovi,   ústavný   súd   označenie   tohto   článku   sťažovateľkou   v petite   návrhu považoval za chybu pri písaní a za sťažovateľkou namietané porušenie považoval základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy. Tieto závery vyplývajú aj z viacerých formulácií uvádzaných   v   odôvodnení   sťažnosti.   Navyše   z obsahu   sťažnosti   nevyplýva   žiaden argument, ktorým by sťažovateľka odôvodňovala porušenie základného práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 ústavy).

Podľa zistenia ústavného súdu vec okresného súdu vedená pod sp. zn. 21 C 115/1998 bola   právoplatne   skončená   3.   augusta   2007,   keď   nadobudol   právoplatnosť   rozsudok okresného súdu č. k. 21 C 115/1998-289 z 22. apríla 2005 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 362/05-318 z 21. júna 2007.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (v rovnakom rozsahu sa vzťahuje aj na právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedeného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už okresný súd meritórne rozhodol   pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06).

V prvom rade je potrebné poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je   ústavný   súd   viazaný   návrhom   sťažovateľky,   ktorá   je   v tomto   prípade   zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľka domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   posúdenie   namietaného   porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 21 C 115/1998, v ktorom   sa   sťažovateľka   domáhala   ochrany   osobnosti,   ospravedlnenia   a náhrady nemajetkovej ujmy proti odporkyni.

Vzhľadom na viazanosť návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde)   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   posudzoval   označené   porušenie   práv sťažovateľky   vo   vzťahu   k tomu   porušovateľovi,   ktorého   označila   v   sťažnosti,   teda vo vzťahu k okresnému súdu. Zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd 22. apríla 2005 vo veci vedenej pod sp. zn. 21 C 115/1998 vyhlásil rozsudok, proti ktorému podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol (č. k. 6 Co 362/05-318 z 21. júna 2007) bez toho, aby rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľka namietala prieťahy v konaní okresného súdu, ktorý v okamihu podania sťažnosti   ústavnému   súdu   už   o   veci   samej   nekonal,   t. j.   meritórne   rozhodol   skôr,   ako sťažovateľka   podala   sťažnosť   ústavnému   súdu.   Z toho   vyplýva,   že   okresný   súd   v čase podania sťažnosti už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom, a teda nemohol ani porušovať sťažovateľkou označené práva.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach,   ktorými   sťažovatelia   namietajú zbytočné prieťahy v konaní, vychádza zo svojej judikatúry, podľa ktorej poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len vtedy, ak bola   na   ústavnom   súde   uplatnená   v čase,   keď   k porušeniu   namietaného práva   došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo (napr. II. ÚS 32/00, I. ÚS 29/02, II. ÚS 55/02, IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   judikatúrou   (podobne IV. ÚS 219/03, II. ÚS 197/04) sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch sťažovateľky (priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrada trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom) nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2007